List z Bolívie

Šťastná a plná nádeje napriek chudobe

SLÚŽIM ako misionárka v rozvojovej krajine. Nikdy si nezvyknem na chudobu a beznádej, s ktorou sa tu stretávam. Túžim po okamžitej úľave pre každého, kto trpí. Ale viem, že tieto problémy vyrieši len Božie Kráľovstvo. Často som však svedkom toho, ako ľudia, ktorí sa držia Božieho Slova, napriek neutešeným okolnostiam nachádzajú šťastie. K týmto ľuďom patrí aj Sabina.

Pred mnohými rokmi Sabina s dvoma dievčatkami na rukách sledovala svojho manžela, ako nastupuje do starého autobusu a odchádza do inej krajiny, aby si tam našiel nejakú lepšie platenú prácu. Plynuli mesiace, roky. Sabina naňho čakala, ale on sa nikdy nevrátil. Odkedy odišiel, Sabina zvádza každodenný boj o to, aby so svojimi dcérami, Milenou a Ghelian, prežila.

Prvýkrát som Sabinu stretla v jedno popoludnie, keď trpezlivo obsluhovala náročných zákazníkov v obchode svojej sestry. Jej unavené oči prezrádzali, že celý deň tvrdo pracovala. Ponúkla som jej, že s ňou a jej dcérami budem študovať Bibliu. „Rada by som,“ povedala, „ale mám príliš veľa práce. Ale bola by som rada, keby ste študovali s mojimi dievčatami.“ Súhlasila som. Ako dievčatá napredovali v štúdiu, spoznala som Sabinu lepšie a pochopila som, v akej ťažkej situácii sa nachádza.

Deň sa pre Sabinu začína o štvrtej ráno. Kým jej dcéry ešte spia v ich jednoizbovom príbytku, Sabina zapaľuje oheň pod veľkým opotrebovaným hliníkovým hrncom. Pripravuje mäsovú plnku do empanadas, ktoré predáva, aby si zarobila na živobytie. Večer predtým si na tieto pikantné mäsové pirohy pripravila cesto.

Sabina opatrne nakladá do požičaného vozíka všetko, čo bude v ten deň potrebovať — slnečník, jednohorákový plynový varič, propánovú fľašu, stôl, stoličky, hrnce a olej, a tiež mäso, cesto a niekoľko litrov domácej ovocnej šťavy.

O šiestej hodine je Sabina aj s dcérami pripravená na odchod. Zavrú za sebou dvere a zamknú ich na visaciu zámku. Ich pohľad je prázdny. Ani jedna z nich nerozpráva ani sa nesmeje. Všetku svoju energiu sústreďujú na to, čo je pred nimi. Mnohokrát som mohla ráno z okna misionárskeho domova pozorovať takýto obraz. Sabina je len jednou z tých mnohých žien, ktoré ešte pred úsvitom  odchádzajú z domu a idú predávať jedlo a nápoje na ulice Bolívie.

O pol siedmej, keď slnko vyhupne spoza vrchu, prichádza Sabina s dcérami na svoje miesto na rohu ulice. Bez slova vyložia veci z vozíka a poskladajú svoju pojazdnú kuchyňu. Prvá empanada dopadá na rozpálený olej a začne prskať. Chladným ranným povetrím začne prenikať lahodná vôňa, ktorá ihneď priláka hladných zákazníkov.

„Koľko?“ pýta sa Sabina prvého. Muž s ospalými očami bez toho, aby zdvihol zrak, dvíha dva prsty a Sabina mu podáva dve zlatisté, ešte horúce empanadas. Potom si od neho berie skromnú sumu. Toto sa v ten deň opakuje ešte mnohokrát. Keď predajú poslednú empanadu, zbalia sa a idú domov. Hoci Sabinu bolia nohy z doobedňajšej práce, ide ešte pracovať do obchodu, ktorý patrí jej sestre.

Keď som prišla do toho obchodu na prvé štúdium so Sabininými dcérami, v rohu už boli pripravené dve lavičky. Milena a Ghelian, ktoré vtedy mali deväť a sedem rokov, sa už od začiatku veľmi tešili na každé svoje štúdium a dobre sa pripravovali. Tieto plaché dievčatá sa mi postupne otvorili a pustili si ma k sebe. To na Sabinu zapôsobilo. Čoskoro sa rozhodla, že napriek svojmu vyčerpávajúcemu dennému režimu aj ona chce so mnou študovať Bibliu.

Ako rástlo jej poznanie, rástla aj jej láska k Jehovovi Bohu. Začala pociťovať niečo, čo dovtedy nepoznala — šťastie! Táto kedysi unavená pouličná predavačka so smutným výrazom tváre teraz vyzerala úplne inak. Zrazu kráčala vzpriamene, hlava hore, oči jej žiarili. „Sabina sa stále usmieva,“ poznamenala jej sestra. „Takúto ju nepoznám.“ Aj iní si všimli, že Sabina a jej dcéry sa veľmi zmenili. Sabina už viac necíti tú duchovnú prázdnotu, ktorá ju tak dlho gniavila.

Sabina mala zo štúdia veľkú radosť, ale jej náročný pracovný režim jej bránil v tom, aby chodila na kresťanské zhromaždenia. Napokon prijala moje pozvanie do sály Kráľovstva. Odvtedy nevynechala ani jediné zhromaždenie. V zbore našla skutočných priateľov. Pocítila tiež, že Jehova sa naozaj stará o tých, ktorí ho milujú a prinášajú obete, aby mu mohli slúžiť. (Lukáš 12:22–24; 1. Timotejovi 6:8)

Sabina milovala to, čo sa učila, a túžila o tom hovoriť aj ďalším. Ale povedala: „Kedykoľvek si predstavím, že by som mala verejne zvestovať, chvejem sa od strachu.“ Premýšľala: ‚Ako by som ja, plachá žena s chabým vzdelaním, mohla učiť niekoho iného?‘ Láskavosť, ktorú pociťovala zo strany druhých, a úžasné zmeny, ktoré nastali v jej živote, ju však podnietili urobiť tento dôležitý krok. Uvedomila si tiež, že jej dcéry ju považujú za svoj vzor. A tak sa o dobrom posolstve začala rozprávať s druhými ľuďmi. Jej dcéry sa k nej s nadšením pridali.

Dnes už Sabina nie je len chudobná žena, ktorá deň čo deň bez kúska radosti do úmoru pracuje. Jej ekonomická situácia sa veľmi nezmenila. Zmenil sa však jej pohľad na život. Teraz ako pokrstená kresťanka oznamuje druhým dobré posolstvo o Božom Kráľovstve — jedinom trvalom riešení chudoby a beznádeje, ktorá sužuje tento svet. (Matúš 6:10)

Je päť hodín ráno a Sabina je pripravená na odchod zo svojho jednoizbového príbytku. Toto ráno však nejde predávať empanadas. Ide so skupinou spolukresťanov vydávať svedectvo ľuďom, ktorých stretnú na ulici. Odkedy každý týždeň venuje niečo zo svojho času pomoci druhým, jej život je ešte šťastnejší. Zamyká dvere a so širokým úsmevom vykročí na ulicu. Tentoraz netlačí vozík, ale nesie veľkú tašku. Má v nej Bibliu a biblickú literatúru, ktorou chce pomôcť ľuďom získať nádej. S úsmevom, v ktorom nie je ani stopy po plachosti, Sabina hovorí: „Nikdy by mi ani nenapadlo, že raz budem druhým hovoriť o Biblii.“ A dodáva: „Robím to veľmi rada.“