Sú vojny zlučiteľné s kresťanstvom?

„Na základe akej morálnej normy možno považovať vojnu za zločin alebo hriech? To je naozaj zložitá otázka.“ ​(Oliver O’Donovan, profesor kresťanskej etiky)

V KANADSKOM vojenskom múzeu je vystavený obraz s motívom prvej svetovej vojny nazvaný Obeť. Zobrazuje padlých vojakov, vojakov vyčerpaných vojnou a ich rodiny doma. V popredí tohto výjavu vidieť ukrižovaného Ježiša. Niektorí návštevníci múzea sú šokovaní tým, že Ježiš, „Knieža pokoja“, je namaľovaný spolu s vojnovými výjavmi. (Izaiáš 9:6) Ďalší, ktorí sú vďační za obete, ktoré priniesli ich krajania, si myslia, že Boh a jeho Syn očakávajú od kresťanov, že sa zapoja do vojen vedených v záujme bezpečnosti a slobody ich národa.

Náboženskí vodcovia už celé stáročia hlásajú posolstvo, ktorým podporujú vojny. V roku 417 n. l. teológ Augustín napísal: „Nemyslite si, že ten, kto slúži ako vojak a bojuje zbraňami, nemôže byť prijateľný Bohu... Iní za vás bojujú proti neviditeľným nepriateľom modlitbami, kým vy za nich bojujete proti viditeľným barbarom zbraňami.“ V 13. storočí Tomáš Akvinský vysvetlil, že „vojny sú dovolené a spravodlivé, ak je ich cieľom ochrániť chudobných i celý národ pred zradným nepriateľom“.

Čo si o tom myslíte vy? Naozaj Boh schvaľuje také vojny, ktoré sa vedú zo zdanlivo vznešených dôvodov — v záujme obrany vlasti alebo oslobodenia utláčaných? Na akú „morálnu normu“ by sa mali kresťania obrátiť, ak chcú zistiť, aká je v tomto smere Božia vôľa?

Príklad Ježiša Krista

Je možné zistiť, aký má Boh názor na také zložité otázky, ako je napríklad otázka novodobých vojenských konfliktov? Apoštol Pavol uznal, že to nie je jednoduché, keď položil otázku: „‚Kto spoznal Jehovovu myseľ, aby ho poučoval‘? Ale my máme skutočne Kristovu myseľ.“ ​(1. Korinťanom 2:16) Jehova Boh nám chcel pomôcť a poslal na zem Ježiša ako náš Vzor. V tom, čo Ježiš povedal a urobil, sa odrážalo Jehovovo myslenie a spôsob konania. Teda čo Ježiš povedal o vedení vojen? Aký bol jeho postoj k vojnám?

Zdalo by sa, že nemôže existovať lepší dôvod na ozbrojenú obranu, ako chrániť život a bezpečnosť Ježiša Krista. Myslel si to aj jeden z jeho apoštolov. Keď bol Ježiš zradený a uprostred noci zatknutý ozbrojeným davom, jeho priateľ Peter „siahol rukou, vytiahol meč a udrel otroka veľkňaza a odťal mu ucho“. Použil Peter zbraň oprávnene? Ježiš  mu povedal: „Daj svoj meč späť na miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.“ ​(Matúš 26:47–52)

Ježišova reakcia by nás nemala prekvapovať. Dva roky predtým povedal: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Budeš milovať svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Stále milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú; aby ste dokázali, že ste synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, lebo on pôsobí, aby jeho slnko vychádzalo nad zlými a nad dobrými a dáva dážď na spravodlivých a nespravodlivých.“ ​(Matúš 5:43–45) Je rozumné myslieť si, že kresťan môže milovať svojich nepriateľov a modliť sa za nich a zároveň proti nim viesť vojnu?

Dejiny svedčia o tom, že kresťania mali mnohých nepriateľov. Napríklad Rimania odsúdili a popravili Ježiša Krista. Krátko nato sa začalo považovať za hrdelný zločin už len to, keď sa niekto hlásil ku kresťanstvu. Ježiš počítal s tým, že kresťania budú v pokušení vziať do ruky zbraň a vzbúriť sa proti rímskemu útlaku, ako to urobili niektorí Židia. Preto o svojich nasledovníkoch povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ ​(Ján 17:16) Kresťania sa rozhodli zostať politicky neutrálni. Žiadna nespravodlivosť ani hrozba, či už by sa týkala ich alebo krajiny, v ktorej žili, by neospravedlnila ich účasť vo vojne.

Zástancovia Božieho Kráľovstva

Praví kresťania konali v súlade s Ježišovým želaním a zostali politicky neutrálni. Zamyslite sa nad tým, čo sa stalo v Ikóniu, starovekom meste v Malej Ázii. „Ľudia z národov a Židia s ich vládcami sa pokúsili s [Pavlom a Barnabášom] nehanebne zaobchádzať a hádzať do nich kamene, a oni, keď sa o tom dozvedeli, utiekli do lykaonských miest, Lystry a Derbe a okolia; a tam oznamovali dobré posolstvo.“ ​(Skutky 14:5–7) Všimnite si, že keď sa kresťania stretli s násilným odporom, nebránili sa zbraňami, ani sa nesnažili odplatiť, ale ďalej zvestovali „dobré posolstvo“. Aké dobré posolstvo?

Kresťania hlásali rovnaké posolstvo ako Ježiš, ktorý povedal: „Musím oznamovať dobré  posolstvo o Božom kráľovstve.“ ​(Lukáš 4:43) Ježiš a jeho nasledovníci sa zastávali Božieho Kráľovstva. Kristus nikdy nepoužil nejaké národné ozbrojené sily, aby bránil toto Kráľovstvo. „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta,“ povedal. „Keby bolo moje kráľovstvo časťou tohto sveta, moji služobníci by boli bojovali, aby som nebol vydaný Židom. Moje kráľovstvo však nie je odtiaľto.“ ​(Ján 18:36)

‚Majte medzi sebou lásku‘

Neutralita vo vojnovom období je charakteristickou črtou pravého náboženstva. Ježiš povedal: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:35) Milióny ľudí sú radi, že našli skupinu kresťanov, ktorí prejavujú takúto lásku a odmietajú vziať do ruky zbraň aj za cenu posmechu, uväznenia alebo popravy.

V európskych krajinách, ktoré okupovali nacisti, úrady uväznili asi 10 000 Jehovových svedkov pre ich kresťanskú neutralitu a asi 3 000 z nich poslali do koncentračných táborov. V tom istom období bolo v Spojených štátoch uväznených vyše 4 300 svedkov za to, že odmietli vstúpiť do armády. Svedkovia v Nemecku ani v Amerike nešli so zbraňou v ruke do boja proti svojim kresťanským bratom ani proti nikomu inému. Veď ako by potom mohli tvrdiť, že majú medzi sebou lásku a že milujú svojho blížneho?

Mnohí ľudia si myslia, že vojna je nevyhnutná forma sebaobrany. Ale zamyslite sa: Hoci boli kresťania v prvom storočí kruto prenasledovaní a odmietali sa brániť so zbraňou v ruke, neboli vyhladení. Mocná Rímska ríša nebola schopná zničiť kresťanstvo. Pravé kresťanstvo prekvitá dodnes a jeho členovia si stále zachovávajú neutrálny postoj. Neberú veci do vlastných rúk, ale obracajú sa na Boha s dôverou, že im pomôže. Jeho Slovo, Biblia, uvádza: „Sami sa nepomstite, milovaní, ale nechajte miesto hnevu; lebo je napísané: ‚Moja je pomsta; ja odplatím, hovorí Jehova.‘“ ​(Rimanom 12:19)

[Rámček na strane 30]

VOJNY, KTORÉ BOH SCHVAĽOVAL

Staroveký Izrael, ktorý sa stal Jehovovým vyvoleným národom stáročia predtým, než vzniklo kresťanstvo, mal z času na čas na Boží príkaz zhromaždiť vojsko a ísť do boja. Pred vstupom do Kanaanu, krajiny, ktorú Boh sľúbil Abrahámovi, bolo Izraelitom povedané: „Jehova, tvoj Boh, ti... istotne prenechá [sedem národov] a porazíš ich. Celkom istotne ich máš vydať na zničenie. Neuzavrieš s nimi žiadnu zmluvu, ani im neprejavíš priazeň.“ ​(5. Mojžišova 7:1, 2) A tak izraelský veliteľ Jozua porazil nepriateľské národy, „tak ako prikázal Jehova, Boh Izraela“. (Jozua 10:40)

Bola to nemilosrdná dobyvateľská výprava, ktorou si Izrael chamtivo podmanil cudzie národy? Vôbec nie. Tieto národy boli presiaknuté modlárstvom, krviprelievaním a zvrátenými sexuálnymi praktikami. Dokonca pálili deti v ohni ako obeť. (4. Mojžišova 33:52; Jeremiáš 7:31) Boh Jehova pre svoju svätosť, spravodlivosť a lásku k svojmu ľudu odstránil z tej krajiny všetku nečistotu. No preskúmal srdce každého jednotlivca — niečo, čo nedokáže žiaden vojenský veliteľ — a tých, ktorí boli ochotní zanechať zlé konanie a slúžiť mu, ušetril.

[Obrázok na strane 31]

Očakával Ježiš od svojich nasledovníkov, že zaňho alebo za svojich spolukresťanov budú bojovať?

[Obrázok na strane 31]

Skupina Jehovových svedkov po prepustení z koncentračného tábora v Buchenwalde v roku 1945