Masakra v škole — útecha po tragédii

TITULNÁ strana novín bola celá čierna a na nej sa vynímalo slovo „Prečo?“ Táto otázka sa opakovane vynárala v mysli ľudí po tom, čo jeden 17-ročný chlapec vo Winnendene v južnom Nemecku zastrelil v amoku 15 ľudí a napokon obrátil zbraň proti sebe. Zástavy po celom Nemecku boli spustené na pol žrde a správa o tejto tragickej udalosti v momente obletela celý svet.

 Winnenden je prosperujúce a idylické mesto, lemované vinicami a ovocnými sadmi. Jedenásty marec 2009 sa na Albertvillskej strednej škole začal tak ako každý iný deň. No o pol desiatej doobeda zrazu vypukol chaos a panika.

Mladík vtrhol do svojej bývalej školy so zbraňou, ktorú vzal rodičom zo spálne. V rýchlom slede zastrelil v troch triedach a na chodbe deväť žiakov a tri učiteľky a niekoľko ďalších ľudí zranil. Polícia dorazila do niekoľkých minút. Zabijak ušiel do areálu blízkej psychiatrickej kliniky a tam zastrelil jedného zamestnanca. Potom uniesol auto a s namierenou zbraňou šoféra prinútil, aby ho odtiaľ odviezol. Asi po 40 kilometroch sa šoférovi podarilo ujsť. V predajni áut zabil mladík predavača a jedného zákazníka a vážne zranil dvoch policajtov, ktorí ho prenasledovali. Keď už ho polícia takmer mala, strelil si do hlavy.

Podľa ľudí, ktorí ho poznali, to bol bežný tínedžer, ktorý chcel, aby ho iní mali radi, a túžil mať priateľov. Čo sa teda stalo? Je možné, že mával depresívne stavy. Voľný čas trávil strieľaním z airsoftových pištolí (vystreľujú guľôčky) a hraním niektorých obľúbených násilníckych počítačových hier. Ale to robia aj tisíce iných mladých ľudí, povie možno niekto. A kto boli jeho obete? Vyberal si ich alebo strieľal náhodne? Mnohí si kládli otázku, prečo zastrelil osem dievčat a len jedného chlapca. Nikto si to nevedel logicky vysvetliť.

Okamžité reakcie

„Keď mi volal syn a hovoril, že u nich v škole sa strieľalo, nemohla som tomu uveriť,“ spomína si Heike. „Ale keď som počula, ako sa okolo nás ženie stále viac policajných áut a sanitiek, spanikárila som.“ Rýchly zásah polície pravdepodobne zabránil mladému mužovi, aby v škole zabil ešte viac ľudí. Po evakuácii celej školy sa ujali svojej úlohy záchranári, psychológovia a duchovní, ktorí pracovali do úmoru, aby žiakom pomohli.

Na miesto tragédie sa okamžite zbehli reportéri a snažili sa získať rozhovory so žiakmi, z ktorých mnohí boli ešte v šoku. Jeden žiak napočítal pred školou zaparkovaných dvadsaťosem áut, ktoré patrili dvadsiatim šiestim televíznym staniciam. Tvrdý súboj médií viedol k tomu, že na verejnosť sa dostali mnohé nepodložené podrobnosti. Istý reportér ešte v ten deň zazvonil u rodičov jedného zo zavraždených dievčat a pýtal si od nich fotografie. Iní reportéri zaplatili žiakom, aby si ich mohli odfotografovať. V tom zmätku niektorí reportéri očividne ťažko hľadali rovnováhu medzi snahou získať mediálne zaujímavé informácie skôr ako ostatní a prejavením ohľaduplnosti a úcty k obetiam.

Ako to v takýchto situáciách často býva, ľudia sa utiekali k náboženstvu, aby našli útechu a vysvetlenie. V deň masakry sa konala ekumenická bohoslužba. Mnohí si takúto podporu ocenili. No tí, ktorí čakali útechu z Božieho Slova alebo odpovede na svoje zložité  otázky, boli žalostne sklamaní. Jedna rodina sa zúčastnila na pohrebe dievčaťa, s ktorým ich syn chodil do triedy. Matka povedala: „Biskup hovoril o utrpení Jóba. Čakala som, že vysvetlí, čo sa z toho môžeme naučiť, alebo že prítomným poskytne nejakú útechu — ale márne. Nepovedal ani slovo o príčine Jóbovho utrpenia ani o tom, ako sa to s ním skončilo.“

Keď tie prázdne slová počul jeden muž, bol dosť sklamaný. Asi pred tridsiatimi rokmi študoval Bibliu s Jehovovými svedkami, ale potom štúdium ukončil. Teraz znovu začal chodiť na ich zhromaždenia.

Štrnásťročná Valisa, ktorá pravidelne študuje Bibliu s Jehovovými svedkami, bola v triede blízko miesta, kde sa strieľalo. Keď začula výstrely, začala sa modliť k Jehovovi. Neskôr, keď sa jej pýtali, ako sa cíti, povedala, že táto tragédia ju len utvrdila v tom, že to, čo sa o týchto kritických posledných dňoch dozvedela z Biblie, je pravda. (2. Timotejovi 3:1–5) Dve Jehovove svedkyne sa veľmi snažili podeliť o posolstvo útechy so svojimi blížnymi. Podišla k nim jedna staršia žena a povedala: „To, čo robíte vy, by malo robiť oveľa viac ľudí.“ Táto udalosť bola taká smutná a šokujúca, že niektorých ľudí podnietila vypočuť si, akú nádej a útechu ponúka Božie Slovo.

Pretrvávajúca trauma

Samozrejme, ani tie najsúcitnejšie slová nemôžu úplne odstrániť všetok ten šok a zúfalstvo ľudí, ktorých sa táto tragédia priamo dotkla. Žiadne slová nemôžu úplne zahojiť bolesť rodičov, ktorí prišli o svoje dieťa, ani zbaviť zúfalstva policajta, ktorý sa ponáhľal do školy a zistil, že medzi zavraždenými je aj jeho manželka.

Žiaci, ktorí prežili tú hrôzu, a ich rodičia zažili silný duševný otras. Pre každého to bola svojím spôsobom trauma. Keď útočník spustil paľbu, Vassilios vyskočil únikovým východom. Spomína si: „Keď som vyskakoval z okna, modlil som sa k Jehovovi. Myslel som si, že zomriem. Bol som si istý, že to je moja posledná modlitba.“ V nasledujúcich týždňoch ho prenasledovali nočné mory a s nikým sa nechcel rozprávať. Zvlášť ho trápil prístup médií a necitlivosť tých, ktorí sliedili po detailoch. Časom sa dokázal vyrovnať s realitou.

Jonas bol v tej istej triede ako Vassilios. Pred jeho očami vrah zabil piatich jeho spolužiakov. Povedal: „Bezprostredne po tragédii som nemal problém opísať, čo sa stalo — bolo to ako nejaký hororový film. Ale teraz sa mi ťažko hovorí o tom, ako sa mám. Mení sa mi nálada. Niekedy o tom nechcem hovoriť, inokedy o tom zas hovorím veľa.“ Aj Jonasa trápia nočné mory a má problémy so spánkom.

Po niekoľkých dňoch dostali žiaci späť svoje osobné veci, ktoré nechali v triedach. Traumatológovia varovali, že tieto veci oživia v ich mysli spomienky na to, čo sa odohralo. Jonas sa spočiatku odmietal dotknúť svojej bundy, školskej tašky a prilby na motocykel. Okrem toho prežíval hrôzu vždy, keď videl niekoho, kto mu pripomínal vraha alebo mal podobný plecniak ako útočník. Keď jeho rodičia  pozerali v televízii film a zaznel výstrel, veľmi ho to rozrušilo. Terapeuti sa snažili pomôcť obetiam, aby sa im takéto veci nespájali s traumatickou udalosťou, ktorú prežili.

Jonasov otec Jürgen pracuje na klinike, kde bol zabitý jeden zamestnanec. Zmienil sa o tom, že mnohí rodičia a spolupracovníci sa trápili otázkami Prečo? a Čo by sa stalo, keby...? Napríklad jedna zamestnankyňa kliniky, ktorá z balkóna zahliadla útočníka, bola taká vydesená predstavou, že mohol zastreliť aj ju, že potrebovala pomoc psychiatra.

Čo niektorým pomohlo

Čo niektorým pomohlo vyrovnať sa s takým hrôzostrašným zážitkom? Jürgen hovorí: „Chvíľami je to ťažké. Ale spoločnosť druhých vždy dobre padne. Človeku veľmi pomáha, keď vie, že sa oňho iní zaujímajú, že nie je sám.“

Aj Jonas je vďačný za to, že naňho druhí myslia. Hovorí: „Mnohí mi posielajú pozdravy a esemesky. Niektorí do nich zahrnú aj biblické texty, ktoré si potom prečítam. To je veľmi milé.“ Čo mu ešte pomáha? „Keď sa v noci zobudím a neviem sa upokojiť, modlím sa. Niekedy si pustím hudbu alebo nahrávky Prebuďte sa!“ * A dodáva, že Biblia nám hovorí, prečo sa dejú takéto veci: Nad svetom vládne Satan. Okrem toho žijeme v čase konca. Jeho otec hovorí, že toto poznanie im pomáha vyrovnať sa s tým všetkým.

Čoskoro už nebude utrpenie

V priebehu niekoľkých dní sa priestranstvo pred školou zaplnilo sviečkami, kvetmi a listami. Jehovova svedkyňa menom Kerstin si všimla, že na niektorých lístkoch sa ľudia pýtali, prečo sa to stalo a prečo to Boh dovolil. Mala pocit, že tieto otázky si žiadajú odpoveď, a tak spolu s dvoma ďalšími svedkyňami napísali list a položili ho k ostatným.

Na oficiálnom rozlúčkovom obrade jedna televízna stanica ukázala na kameru jej list a citovala z neho prvé riadky: „Prečo? V posledných dňoch zaznieva táto otázka stále hlasnejšie. A zvlášť počuť otázky: Kde bol Boh? A prečo to dovolil?“ Žiaľ, tu sa citát končil.

Prečo žiaľ? Lebo ďalej v liste bolo vysvetlené, odkiaľ sa vzalo všetko utrpenie, a uvádzalo sa v ňom, že Boh „sa postará o to, aby boli napravené všetky škody, ktoré spôsobili ľudia“. Potom sa v ňom písalo: „V poslednej knihe Biblie Boh hovorí, že ľuďom zotrie každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“ Jehova Boh dokonca vzkriesi mŕtvych. Pod jeho Kráľovstvom, ktoré už čoskoro zavládne, viac nebudú tragédie, masakry ani žiadne utrpenie. Boh sľúbil: „Hľa, robím všetky veci nové.“ ​(Zjavenie 21:4, 5)

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 12]

Jonas dostal pozdrav so slovami „Myslíme na teba“

[Prameň ilustrácie na strane 9]

Focus Agency/​WPN

[Prameň ilustrácie na strane 9]

© imagebroker/​Alamy

[Prameň ilustrácie na strane 10]

Foto: picture alliance

[Prameň ilustrácie na strane 11]

Foto: picture alliance