List zo Spojených štátov

Výlet do minulosti

PREDSTAVTE si, aké by bolo úžasné preniesť sa do minulosti a vidieť, ako žili naši predkovia! V istom zmysle sme takýto výlet do minulosti podnikli, keď sme išli zo Švajčiarska do Spojených štátov amerických. V očiach väčšiny ľudí sú Spojené štáty v každom smere veľmi modernou krajinou, ale my sme sa na našom výlete vrátili o dvesto rokov späť. Dovoľte nám o tom porozprávať.

Keďže ovládame švajčiarsku nemčinu, boli sme pozvaní na tri mesiace do štátu Indiana. Naším cieľom bolo šíriť dobré posolstvo o Božom Kráľovstve medzi rodinami amišov, ktorí si zachovali nárečie svojich predkov. V Indiane žijú stovky takýchto rodín.

Amišovia sú potomkami skupiny anabaptistov zo 17. storočia. Ich meno je odvodené od mena ich vodcu Jacoba Ammana, ktorý žil vo Švajčiarsku. Zo štúdia Biblie títo bohabojní ľudia v tom čase zistili, že krst novorodencov a vojenská služba sú nesprávne. Pre ich postoj ich vláda prenasledovala. Niekoľko z nich za svoje náboženské presvedčenie dokonca zaplatilo životom. Keď sa prenasledovanie zintenzívňovalo, niektorí museli utiecť do iných častí Švajčiarska a do Francúzska. V polovici 19. storočia tisíce amišov utiekli do Spojených štátov. Vzali si tam so sebou aj svoju kultúru a svoje nárečie, švajčiarsku nemčinu.

Keď sme prišli k týmto láskavým ľuďom, boli prekvapení, že vidia pri svojich dverách cudzincov, ktorí hovoria ich nárečím! Vyzeralo to asi takto:

„Ako je možné, že rozprávate tak ako my?“ pýtali sa nás švajčiarskou nemčinou.

„Lebo pochádzame zo Švajčiarska,“ odpovedali sme.

„Ale nie ste amišovia!“ boli zmätení.

Pri mnohých dverách nás amišovia vítali a my sme mohli získať aspoň určitý obraz o spôsobe života, ktorý akoby bol vystrihnutý z dávnej minulosti. Namiesto žiaroviek majú petrolejky, namiesto auta koňa a voz, namiesto tečúcej vody studňu a veterný mlyn, namiesto rádia si spievajú.

Ale najviac na nás zapôsobila pokora a skromnosť ľudí, ktorí nás pozvali dovnútra. Mnoho amišov považuje za veľmi dôležité denne čítať Bibliu a veľmi si cenia, keď sa o nej môžu rozprávať. A tak sme mali možnosť porozprávať sa s nimi o Božom predsavzatí s ľudstvom a so zemou.

Čoskoro sa medzi amišmi rozchýrilo, že v ich oblasti je návšteva zo Švajčiarska. Mnohí nás prosili, aby sme zašli aj za ich príbuznými,  čo sme s radosťou urobili. Naše vzrušenie a očakávanie sa ešte vystupňovalo, keď sme dostali pozvanie navštíviť amišskú školu. Čo nás tam čakalo?

Zaklopali sme na dvere školy. Otvoril nám učiteľ a ihneď nás pozval do triedy, kde sa na nás, štyroch cudzincov, uprelo 38 párov zvedavých očí. V jednej miestnosti bolo pokope osem tried so žiakmi vo veku od 7 do 15 rokov. Dievčatá boli jednotne oblečené do modrých šiat a na hlave mali biely čepček. Chlapci mali čierne nohavice a tmavomodré košele. V miestnosti bol vysoký strop. Tri steny boli natreté námorníckou modrou a na prednej stene visela školská tabuľa. Vedľa bol glóbus a niekoľko zvinutých máp sveta. V rohu stála veľká železná pec.

Keď sme si posadali dopredu, deti si nás zvedavo obzerali. Potom si ich učiteľ volal po jednotlivých triedach a pýtal sa ich na úlohy, ktoré dostali deň predtým. Boli sme príjemne prekvapení, keď skúšal žiakov z toho, čo vedia o Švajčiarskych Alpách. Ich učebnice boli dosť staré a učiteľ sa nás pýtal, či je Švajčiarsko stále také, ako je opisované v týchto knihách. Vidno ešte stále, ako sa v lete kravy pasú na horských lúkach? A je stále na kopcoch sneh? Keď sme mu darovali farebné fotografie zasnežených vrcholkov, aby si nimi mohol doplniť tie čiernobiele vo svojej učebnici, priam žiaril.

Učiteľova manželka, ktorá mu pomáha, nám dala otázku, ktorú dostávame často: „Viete jódlovať?“ My jódlovať nevieme, ale vieme, že amišovia vynikajúco spievajú i jódlujú, a tak sme ich poprosili, aby nám niečo zaspievali. Naše želanie hneď splnili. S úžasom sme počúvali tento 40-členný zbor. Potom učiteľ poslal deti von na prestávku.

Nato nás učiteľova manželka vyzvala, aby sme im niečo zaspievali aj my. Mali sme pripravených niekoľko ľudových piesní vo švajčiarskej nemčine, a tak sme súhlasili. Keď sa deti na ihrisku dozvedeli, že ideme spievať, bleskovo boli späť v triede. Stáli sme pred celou triedou a snažili sme sa spievať najlepšie, ako sme len vedeli.

Neskôr sme boli pozvaní na obed k jednej 12-člennej rodine amišov. Dlhý drevený stôl sa prehýbal pod množstvom dobrých vecí — bola tam zemiaková kaša, šunka, kukurica, chlieb, syr, rôzna zelenina, sladké pečivo a rôzne dezerty. Pred jedlom sa každý potichu pomodlil. Keď kolovalo jedlo, rozprávali sme sa o Švajčiarsku, krajine ich predkov, a tiež o ich živote na farme. Deti si počas jedla šepkali a chichotali sa. Keď všetci dojedli, nasledovala druhá modlitba a to bol signál pre deti, že môžu odísť od stola — ale nie hrať sa. Každé z nich malo určitú úlohu pri sprataní zo stola a umývaní riadu, čo však v ich prípade znamená najskôr si načerpať vodu zo studne a potom ju zohriať.

Kým deti umývali riad, rodičia nás pozvali do obývačky. Nebola tam žiadna pohovka, ale usadili nás do pohodlných drevených hojdacích kresiel. Naši hostitelia vytiahli z police starú nemeckú Bibliu, a tak ako to býva v ich rodinách zvykom, čoskoro sa rozprúdila živá debata o duchovných veciach. Aké predsavzatie má Jehova Boh so zemou a s ľuďmi? Čo tým Ježiš myslel, keď povedal, že mierni zdedia zem? Naozaj chce Boh navždy trápiť zlých ľudí v pekle? Kto poslúcha Ježišov príkaz zvestovať dobré posolstvo po celej obývanej zemi? Keď sme mohli tieto a mnohé ďalšie námety rozobrať s duchovne zmýšľajúcimi ľuďmi, ktorí pritom používali svoju vlastnú Bibliu, mali sme veľkú radosť.

Na náš výlet do minulosti máme príjemné spomienky. Bol plný úžasných zážitkov. Dúfame, že tieto návštevy a rozhovory vo švajčiarskej nemčine neotvorili len veľa dverí, ale aj veľa sŕdc, a modlíme sa o to, aby títo ľudia mohli získať presné poznanie pravdy, ktorá je v Božom Slove, Biblii.