SÚ VÁM tieto situácie povedomé? Tak ako pre Georgea a Emily, pre mnohých rodičov je ťažké pozerať sa na to, ako ich dieťa zápasí s nejakým problémom alebo je nešťastné. Je len prirodzené, že rodičia sa snažia chrániť svoje deti. No situácie opísané v úvode boli pre týchto rodičov v skutočnosti príležitosťou naučiť svoje dieťa niečo dôležité o zodpovednosti. Samozrejme, to, čo sa môže naučiť štvorročné dieťa, bude iné než to, čo sa môže naučiť trinásťročné.

Pravda je taká, že nebudete môcť byť pri svojom dieťati vždy, aby ste ho uchránili od ťažkostí, ktoré so sebou prináša život. Napokon dieťa opustí svojho otca a svoju matku a „ponesie svoj vlastný náklad“ zodpovednosti. (Galaťanom 6:5; 1. Mojžišova 2:24) Ak rodičia chcú, aby sa ich deti raz dokázali postarať  samy o seba, musia byť stále zameraní na svoj cieľ — vychovať z nich nesebeckých, zodpovedných dospelých, ktorí budú ochotní pomáhať druhým. Dosiahnuť tento cieľ však vôbec nie je ľahké!

Rodičia majú našťastie úžasný vzor v Ježišovi a v tom, ako školil svojich učeníkov. Ježiš síce nemal deti, ale pri výbere a školení učeníkov mal cieľ pomôcť im, aby dokázali plniť zverenú úlohu, a to aj potom, keď už s nimi nebude. (Matúš 28:19, 20) O niečo podobné sa snaží každý rodič, ktorý chce zo svojho dieťaťa vychovať zodpovedného človeka. Zamyslite sa nad tromi vecami, ktoré sa rodičia môžu naučiť z Ježišovho príkladu.

Ježiš pred svojou smrťou povedal svojim učeníkom: „Dal [som vám] príklad, aby ste aj vy robili tak, ako som ja urobil vám.“ ​(Ján 13:15) Podobne aj rodičia by mali svojim deťom slovami i vlastným príkladom ukazovať, čo presne znamená byť zodpovedný.

Položte si otázku: ‚Hovorím o svojich povinnostiach v pozitívnom duchu? Hovorím pred deťmi o tom, aké uspokojenie cítim, keď sa namáham pre druhých? Alebo sa často sťažujem a porovnávam sa s ľuďmi, ktorí akoby mali ľahší život?‘

Je pravda, že nikto nie je dokonalý. Každý z nás sa občas cíti preťažený. Ale váš príklad je asi ten najúčinnejší spôsob, ako pomôcť dieťaťu pochopiť, aké je dôležité a cenné správať sa zodpovedne.

Ježiš si uvedomoval, že potrvá istý čas, kým učeníci budú pripravení prevziať na seba úlohy a povinnosti, ktorými ich chcel poveriť. Pri jednej príležitosti im povedal: „Ešte vám mám mnoho povedať, ale teraz to nemôžete zniesť.“ ​(Ján 16:12) Ježiš od svojich učeníkov neočakával, že všetko budú okamžite robiť samostatne. Naopak, veľa času venoval tomu, aby ich naučil mnohé veci. Až keď si bol istý, že sú pripravení, poslal ich zvestovať samých.

A podobne, bolo by nerozumné, keby rodičia chceli od dieťaťa, aby na seba prevzalo povinnosti dospelých skôr, než na to bude pripravené. Ale ako dieťa postupne rastie, rodičia by mali zvažovať, aké úlohy sú primerané jeho schopnostiam. Mali by ho napríklad viesť k zodpovednosti za osobnú hygienu, za poriadok v jeho izbe, k tomu, aby bolo dochvíľne a aby sa naučilo hospodáriť s peniazmi. Keď dieťa začne chodiť do školy, rodičia by ho mali viesť k tomu, aby chápalo, že školské úlohy sú dôležité a že je to jeho zodpovednosť.

Ale nestačí len poveriť dieťa úlohami. Rodičia ho tiež musia podporiť v jeho úsilí. George, otec, ktorého sme spomínali v úvode, zistil, že jedným z dôvodov, prečo Michaela vždy tak rozruší príkaz upratať si po sebe hračky, je to, že táto úloha sa mu zdá nad jeho sily. Hovorí: „Miesto toho, aby som na Michaela nakričal, aby si pozbieral hračky, snažil som sa ho naučiť, ako to robiť systematicky.“

Čo konkrétne George urobil? Hovorí: „Najprv som mu stanovil čas, keď si má každý večer upratať hračky. Potom som mu pomáhal a upratovali sme izbu postupne, po častiach. Urobil som z upratovania hru, dokonca sme sa pretekali, kto uprace rýchlejšie. Čoskoro sa to stalo súčasťou nášho ‚večerného rituálu‘. Sľúbil som mu, že keď si hračky uprace rýchlo, prečítam mu pred spaním o jednu  rozprávku viac. Ale ak sa s tým bude šuchtať, prečítam mu menej.“

Ježiš, tak ako každý dobrý učiteľ, vedel, že človek sa niečo najlepšie naučí vtedy, keď si to vyskúša. Napríklad keď cítil, že nastal ten správny čas, poslal svojich učeníkov „po dvoch... pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam si zaumienil prísť“. (Lukáš 10:1) Ale neponechal ich samých na seba. Predtým im dal jasné pokyny. (Lukáš 10:2–12) Keď sa učeníci vrátili a hovorili mu, ako dobre sa im darilo, Ježiš ich pochválil a povzbudil. (Lukáš 10:17–24) Vyjadril dôveru v ich schopnosti a uistil ich o svojom schválení.

Ako reagujete, keď vaše dieťa stojí pred nejakou náročnou úlohou? Máte sklon chrániť ho pred všetkým, čoho sa bojí, snažíte sa ho ušetriť od sklamania a zlyhania? V prvom momente môžete mať chuť „zachraňovať“ ho alebo prevziať jeho bremeno zodpovednosti na seba.

Ale zamyslite sa: Aký signál vysielate, keď sa snažíte okamžite zasiahnuť a nejako svoje dieťa „zachrániť“? Dávate mu svojou reakciou najavo, že mu dôverujete a veríte, že to zvládne? Alebo z vašej reakcie cíti, že ho stále považujete za bezmocné nemluvňa, ktoré je vo všetkom závislé od vás?

Zamyslime sa nad tým, ako Emily, ktorú sme spomínali na začiatku, pristúpila k problému, ktorý mala jej dcéra. Namiesto toho, aby to za ňu vyriešila, rozhodla sa povzbudiť ju, aby šla priamo za svojou učiteľkou. Spoločne si napísali zoznam otázok, ktorý si mala Jenny zobrať so sebou do školy. Porozprávali sa tiež o tom, kedy by bolo najvhodnejšie ísť za učiteľkou. Okrem toho si vyskúšali, ako by ten rozhovor asi mohol prebehnúť. Emily hovorí: „Jenny nabrala odvahu ísť za učiteľkou a ona ju pochválila za to, že vyvinula iniciatívu. Jenny bola na seba veľmi hrdá — a ja na ňu tiež!“

Ak sa večne budete snažiť chrániť deti pred ťažkosťami, budete im brániť rozvíjať si schopnosť riešiť náročné životné situácie. Tým, že ich budete viesť k zodpovednosti, pripravíte ich do života. To je jeden z najcennejších darov, aké im môžete dať.