Ako sa zmenil pohľad na hriech

„MYŠLIENKA prvotného hriechu — myšlienka, že sme všetci zapletení do akejsi hroznej prvotnej katastrofy — sa modernému človeku dosť prieči; vlastne aj myšlienka hriechu samotného... Ľudia ako Adolf Hitler či Josif Stalin možno zhrešili, ale my ostatní sme len obeťami okolností a neschopnosti prispôsobiť sa.“ ​(The Wall Street Journal)

Ako vidno z uvedeného citátu, zdá sa, že myšlienka hriechu je dnes v hlbokej kríze. Ale prečo? Čo sa zmenilo? Prečo je vlastne myšlienka hriechu pre dnešného človeka taká nepríjemná?

V koncepcii hriechu existujú dva aspekty — zdedený hriech a hriechy, ktorých sa dopúšťame v každodennom živote. To prvé je niečo, čo máme, či sa nám to páči, alebo nie. To druhé je niečo, čoho sa dopúšťame. Pozrime sa teraz na oba tieto aspekty bližšie.

Sme poznačení prvotným hriechom?

Podľa Biblie sa morálne zlyhanie, ktorého sa dopustili naši prví rodičia — takzvaný prvotný hriech —, prenieslo na celé ľudstvo. Následkom toho sa každý z nás rodí poznačený nedokonalosťou. „Každá nespravodlivosť je hriech,“ píše sa v Biblii. (1. Jána 5:17)

Pre mnohých návštevníkov kostolov však myšlienka, že všetci ľudia sú od narodenia hriešni následkom nejakého dávneho priestupku, na ktorom sa nijako nezúčastnili ani zaň nenesú zodpovednosť, nie je ani pochopiteľná, ani prijateľná. Táto náuka, hovorí profesor teológie Edward Oakes, „sa stretáva s rozpačitým tichom, otvoreným nesúhlasom alebo prinajmenšom s určitým povrchným uznaním, ktorým človek úplne nepopiera túto náuku, ale ani nemá predstavu, ako ju uplatniť vo svojom živote“.

Jedným z činiteľov, ktoré spôsobujú, že je pre ľudí ťažké prijať myšlienku prvotného hriechu, je to, čo o ňom učia cirkvi. Napríklad na Tridentskom koncile (1545 — 1563) cirkev odsúdila každého, kto popieral, že novorodenec musí byť pokrstený, aby mu mohli byť odpustené hriechy. Ak nemluvňa zomrelo nepokrstené, vyhlásili teológovia, nebolo očistené od hriechov, a tak sa nikdy nedostane do Božej prítomnosti v nebi. Kalvín zašiel až tak ďaleko, že učil, že nemluvňatá ‚si z matkinho lona prinášajú zatratenie‘. Zastával názor, že ich prirodzená povaha je ‚Bohu odporná a hnusná‘.

Väčšina ľudí inštinktívne cíti, že novonarodené deti sú také nevinné stvorenia, že by bolo proti ľudskej prirodzenosti myslieť si, že by mali trpieť pre zdedený hriech. Je ľahké pochopiť, prečo takéto cirkevné náuky vzbudili  v ľuďoch odpor k učeniu o dedičnom hriechu. Pravdou je, že ani niektorí náboženskí vodcovia nedokázali odsúdiť nepokrstené nemluvňa do pekla a konečný údel takýchto detí zostával pre nich akousi teologickou dilemou. Hoci sa toto učenie nikdy nestalo cirkevnou dogmou, katolícka cirkev po celé stáročia učila, že duše nepokrstených neviniatok prebývajú v limbe, teda v predpeklí. *

Ďalším činiteľom, ktorý prispel k oslabeniu viery v prvotný hriech, bolo to, že filozofi, vedci a teológovia v 19. storočí začali spochybňovať to, či by správy v Biblii mali byť prijímané ako historicky pravdivé. Darwinova evolučná teória v mysli mnohých ľudí posunula príbeh o Adamovi a Eve na úroveň mýtov. Výsledkom toho všetkého je, že mnohí dnes považujú Bibliu skôr za odraz zmýšľania a tradícií jej pisateľov, než za božské zjavenie.

Aký vplyv to má potom na náuku o prvotnom hriechu? Ak sú návštevníci kostolov presviedčaní, že Adam s Evou nikdy neexistovali, logicky nasleduje záver, že prvotný hriech nikdy nebol spáchaný. Dokonca ani tí, ktorí sú ochotní pripustiť, že ľudstvo je vo svojej podstate poznačené hriechom, nepovažujú myšlienku prvotného hriechu za nič viac ako vysvetlenie nedokonalej podstaty človeka.

Toľko k prvotnému hriechu. A čo myšlienka, že aj osobné hriechy — ako niečo odlišné od dedičného hriechu — urážajú Boha?

Je to naozaj hriech?

Keď ľudia dostanú otázku, čo si predstavujú pod osobnými hriechmi, mnohým príde na myseľ Desatoro, ktoré zakazuje vraždu, neveru, žiadostivosť, predmanželský sex, kradnutie a tak ďalej. Cirkvi tradične učili, že človek, ktorý zomrie bez toho, aby sa kajal z takýchto hriechov, je odsúdený na večné muky v pekle. *

Ak chce človek uniknúť takémuto osudu, katolícka cirkev vyžaduje, aby vyznal svoje hriechy kňazovi, ktorý má údajne moc dať mu rozhrešenie. No pre väčšinu katolíkov je dnes už spoveď, rozhrešenie a pokánie skôr vecou minulosti. Napríklad podľa jedného nedávneho prieskumu viac než 60 percent talianskych katolíkov už nechodí na spoveď.

Je jasné, že tradičné chápanie osobného hriechu a jeho dôsledkov — tak ako to  vysvetľujú cirkvi — nepomohlo ľuďom prestať sa dopúšťať hriechov. Mnohí návštevníci kostolov už neveria, že všetky tie veci sú nesprávne. Niektorí napríklad argumentujú tým, že ak majú dvaja dospelí ľudia po vzájomnom súhlase sexuálny styk a nikomu tretiemu tým neubližujú, nie je na tom nič zlé.

Jedným z možných vysvetlení takéhoto uvažovania je, že takíto ľudia hlboko vnútri nie sú presvedčení o tom, čomu boli o hriechu učení. Pre mnohých je ťažké veriť tomu, že milujúci Boh by po celú večnosť trápil hriešnikov v pekle. A možno práve takéto pochybnosti by aspoň čiastočne vysvetľovali, prečo „hriech“, ako sa zdá, stratil vo veľkej miere na vážnosti. Ale k strate zmyslu pre hriech prispeli aj ďalšie činitele.

Zavrhnutie tradičných hodnôt

Udalosti posledných storočí viedli k obrovským zmenám v spoločnosti a zmýšľaní ľudí. Dve svetové vojny, nespočetné menšie vojny a rôzne genocídy vyvolali u mnohých pochybnosti o tom, akú cenu dnes majú tradičné hodnoty. ‚Má v technologicky vyspelom svete zmysel žiť podľa noriem, ktoré boli uzákonené pred mnohými stáročiami a sú úplne vzdialené dnešnej realite?‘ pýtajú sa. Mnohí racionalisti a moralisti došli k záveru, že nie. Myslia si, že spoločnosť potrebuje zhodiť niektoré morálne okovy a povery a snažiť sa prostredníctvom vzdelania využiť obrovský potenciál ľudstva.

Toto uvažovanie viedlo k vzniku mimoriadne sekulárnej kultúry. V mnohých európskych krajinách chodí do kostola už len málo ľudí. Stále viac ľudí neverí v nič konkrétne a mnohí dávajú otvorene najavo nepriateľský postoj k cirkevným dogmám, ktoré sa im zdajú absurdné. Ak je ľudský rod len produktom svojho prostredia a prírodného výberu, uvažujú, aký zmysel má potom hovoriť o vine za morálne priestupky?

Všeobecné uvoľnenie morálky viedlo v 20. storočí v západných krajinách okrem iných vecí k takzvanej sexuálnej revolúcii. Študentské protesty, šírenie alternatívnej kultúry a dostupnosť antikoncepčných prostriedkov zohrali svoju úlohu v zavrhnutí tradičných predstáv o tom, čo je spoločensky  a morálne prijateľné. Onedlho nato boli zavrhnuté aj hodnoty, ktoré vyzdvihuje Biblia. Nová generácia prišla s novou morálkou a novým pohľadom na hriech. Odvtedy, hovorí jeden autor, „bol jediným zákonom zákon lásky“, ktorý sa prejavil najmä rozšíreným prijímaním nezákonného sexu.

„Upokojujúce“ náboženstvo

O situácii v Spojených štátoch sa časopis Newsweek otvorene vyjadril slovami: „Mnoho duchovných, ktorí sa musia presadiť vo veľkej konkurencii, si nemôže dovoliť stratiť sympatie.“ Boja sa, že ak budú mať na svojich poslucháčov veľké morálne požiadavky, stratia ich ako svojich farníkov. Ľudia nechcú počúvať o tom, že by si mali rozvíjať pokoru, sebaovládanie a poctivosť alebo že by mali dbať na neodbytný hlas svojho svedomia a kajať sa zo svojich hriechov. Preto dnes mnohé cirkvi kážu posolstvo, ktoré bolo v novinách Chicago Sun-Times označené ako „terapeutické, prospechárske a dokonca narcistické kresťanské posolstvo zamerané na ego [a] evanjelium odsúvajú do úzadia“.

Výsledkom takéhoto zmýšľania je náboženská kultúra, ktorá definuje Boha vlastnými pojmami, cirkvi, ktoré nezameriavajú pozornosť na Boha a na to, čo od nás očakáva, ale na človeka a na to, čo mu môže zvýšiť sebavedomie. Jediným cieľom je vyhovieť potrebám farníkov. Výsledkom je náboženstvo bez náuk. „Čo vypĺňa tú prázdnotu uprostred, kde bol kedysi kresťanský morálny kódex?“ kladie otázku The Wall Street Journal. „Etika okázalého súcitu, v ktorej ‚byť dobrým človekom‘ ospravedlňuje všetko.“

Logickým dôsledkom toho všetkého je postoj, že akékoľvek náboženstvo, ktoré má na človeka upokojujúci účinok, je vyhovujúce. Každý, kto si osvojí takýto pohľad, poznamenáva The Wall Street Journal, „môže prijať ktorúkoľvek vieru, pokiaľ od neho v morálnom ohľade nič nevyžaduje — takú, ktorá utešuje, ale nesúdi“. A cirkvi sú zas ochotné prijímať ľudí „práve takých, akí sú“, bez toho, aby od nich niečo v morálnom ohľade vyžadovali.

Teraz možno čitateľom Biblie príde na myseľ proroctvo, ktoré napísal apoštol Pavol v prvom storočí n. l.: „Príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale budú si zhromažďovať učiteľov podľa svojich žiadostí, aby im šteklili uši; a odvrátia uši od pravdy.“ ​(2. Timotejovi 4:3, 4)

Náboženskí vodcovia, ktorí ospravedlňujú hriech, popierajú jeho existenciu a „šteklia“ svojim farníkom uši, keď im hovoria len to, čo chcú počuť, a nie to, čo hovorí Biblia, robia ľuďom vlastne medvediu službu. Ich posolstvo je nepravdivé a nebezpečné. Znevažuje jedno zo základných učení kresťanstva. V dobrom posolstve, ktoré učil Ježiš a jeho apoštoli, má hriech a odpustenie ústredné miesto. Viac sa o tom dočítate ďalej.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 7]

Kultúra „upokojujúceho“ náboženstva neprináša dobré výsledky

[Rámček na strane 6]

Hriech? „Z toho sme už vyrástli“

▪ „Je to jeden z najväčších problémov, s ktorými dnes cirkev zápasí: už sa viac nepovažujeme za ‚hriešnikov‘, ktorí potrebujú odpustenie. Hriech bol možno kedysi problém, ale z toho sme už vyrástli. Teda hoci cirkev vie, ako naložiť s hriechom, väčšina Američanov hriech nevníma ako problém, prinajmenšom nie vážny.“ ​(John A. Studebaker ml., autor náboženskej literatúry)

▪ „Ľudia hovoria: ‚Na seba i na ostatných mám vysoké morálne nároky, ale uvedomujem si, že všetci sme len ľudia, a tak nečakám žiadne veľké zázraky.‘ Našli sme si v morálke akúsi komfortnú zónu, zlatú strednú cestu, a myslíme si, ako dobre na tom sme. Kosíme trávnik, neblokujeme pri parkovaní iné autá, ale prehliadame závažnejšie otázky hriechu.“ ​(Albert Mohler, prezident Teologického seminára južných baptistov)

▪ „Kultúra oslavuje to, čo bolo kedysi hanbou [napríklad takzvaných sedem smrteľných hriechov]: rodičia pestujú v deťoch pýchu, podľa nich nevyhnutnú pre sebaúctu; skupina významných francúzskych šéfkuchárov požiadala Vatikán, aby gurmánstvo v zmysle prejedania sa nebol hriech. Závisť je hnacím motorom bulvárnej kultúry. Žiadostivosť je reklamnou stratégiou, hnev oprávnenou reakciou na urážku. A za chvíľu leňošenia by som niekedy dala čokoľvek.“ ​(Nancy Gibbsová, Time)

[Obrázok na strane 5]

Mnohí ľudia dnes správu o Adamovi a Eve považujú za mýtus