Apologéti — obhajcovia kresťanstva alebo filozofi?

KRVISMILSTVO, vraždenie detí a kanibalizmus — aj z takýchto vecí obviňovali kresťanov v druhom storočí n. l. To viedlo k takej vlne prenasledovania, že pisatelia, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, považovali za svoju povinnosť obhájiť svoju vieru. Títo pisatelia, neskôr známi ako apologéti, čiže obhajcovia viery, sa rozhodli dokázať, že ich náboženstvo je neškodné, aby si naklonili na svoju stranu rímske autority i verejnú mienku.

Takéto snahy so sebou prinášali riziko, pretože zavďačiť sa ríši a verejnej mienke sa zvyčajne dalo iba tak, že sa im človek podvolil. Bolo tu tiež reálne nebezpečenstvo, že tieto snahy vyvolajú ešte väčšie prenasledovanie alebo že následkom kompromisov dôjde k zriedeniu kresťanských náuk. Ako apologéti obhajovali svoju vieru? Aké argumenty používali? A k čomu viedli ich snahy?

Apologéti a Rímska ríša

Apologéti boli vzdelaní muži, ktorí žili v druhom a začiatkom tretieho storočia n. l. Najznámejšími apologétmi boli Justín Mučeník, Klement Alexandrijský a Tertulián. * Svoje spisy adresovali hlavne pohanom a rímskym vrchnostiam a ich cieľom bolo vysvetliť kresťanskú vieru, pričom často citovali z Biblie. Apologéti v prvom rade vystupovali proti prenasledovateľom, vyvracali ich obvinenia a vykresľovali kresťanov v priaznivom svetle.

Jedným z hlavných cieľov apologétov bolo presvedčiť politikov, že kresťania nie sú nepriateľmi cisára ani ríše. Tertulián povedal, že cisár je „ustanovený naším Bohom“, a Atenagoras obhajoval myšlienku, že cisársky trón by sa mal dediť, čím sa vlastne zamiešali do politických záležitostí tých čias a ignorovali slová Ježiša Krista, ktorý povedal: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta.“ ​(Ján 18:36)

 Apologéti tiež navrhovali spojenectvo Ríma s kresťanským náboženstvom. Podľa Melita tvoria tieto dva svety pár a kresťanstvo prispieva k prosperite Rímskej ríše. Anonymný pisateľ Listu Diognetovi prirovnal kresťanov k duši, ktorá ‚udržiava svet‘. A Tertulián napísal, že kresťania sa modlia za prosperitu ríše a oddialenie záveru systému vecí. Príchod Božieho Kráľovstva sa zrazu už nezdal taký potrebný. (Matúš 6:9, 10)

„Kresťanstvo“ sa stáva filozofiou

Filozof Celsus sa vysmieval, že k prívržencom kresťanstva patria len „robotníci, obuvníci, roľníci, najnevzdelanejší a najpochabejší ľudia“. To už bolo na apologétov priveľa. Rozhodli sa nakloniť si verejnú mienku pomocou novej taktiky. Využili kedysi zavrhovanú svetskú múdrosť, aby poslúžila „kresťanskej“ veci. Napríklad Klement Alexandrijský považoval filozofiu za „pravú teológiu“. Justín síce tvrdil, že zavrhuje pohanskú filozofiu, ale bol prvý, kto použil jazyk a predstavy filozofov na vyjadrenie „kresťanských“ myšlienok, a takúto filozofiu považoval za „bezpečnú a prospešnú“.

Teraz už apologéti nebojovali proti filozofii, ale chceli urobiť z takzvaného kresťanského myslenia filozofiu, ktorá by predstihla filozofiu pohanov. „V niektorých bodoch učíme rovnaké veci ako básnici a filozofi, ktorých si ctíte, kým v iných bodoch je naše učenie prepracovanejšie a viac v súlade s Bohom,“ napísal Justín. Takéto „kresťanské“ myslenie v novom, filozofickom šate si teraz nárokovalo na dôstojnosť spájanú s dávnymi vekmi. Apologéti zdôrazňovali, že kresťanské knihy sú oveľa staršie ako spisy Grékov a že biblickí proroci žili skôr ako grécki filozofi. Niektorí apologéti dokonca prišli k záveru, že filozofi preberali myšlienky od prorokov. A z Platóna urobili Mojžišovho učeníka!

Prekrútenie kresťanských náuk

Táto nová stratégia viedla k zmiešaniu kresťanstva s pohanskou filozofiou. Hľadali sa podobnosti medzi gréckymi bohmi a biblickými postavami. Ježiš bol prirovnaný k Perseovi a Máriino počatie k počatiu Perseovej matky Danaé, ktorá bola vraj tiež pannou.

 Niektoré náuky boli do značnej miery pozmenené. Napríklad Ježiš je v Biblii nazvaný „Logos“, čo znamená Božie „Slovo“, čiže hovorca. (Ján 1:1–3, 14–18; Zjavenie 19:11–13) Netrvalo dlho a Justín toto učenie prekrútil, keď ako filozof využil fakt, že slovo logos má v gréčtine dva významy: „slovo“ a „rozum“. Podľa neho kresťania prijali slovo v osobe samotného Krista. Ale logos v zmysle „rozumu“ sa nachádza v každom človeku vrátane pohanov. Preto prišiel k záveru, že tí, ktorí žijú v súlade s rozumom, sú kresťanmi, a zahrnul medzi nich aj takých ľudí, ako bol napríklad Sokrates alebo iní, ktorí o sebe tvrdili, že sú ateistami alebo ich za ateistov považovali druhí.

Okrem toho apologéti, medzi nimi aj Tertulián, sa za každú cenu snažili prepojiť Ježiša s logom, tak ako ho chápala grécka filozofia, a úzko ho spájali s osobou Boha. Vydali sa tak cestou, ktorá nakoniec priviedla kresťanstvo k náuke o Trojici. *

Slovo „duša“ sa v Biblii objavuje vyše 850-krát a z toho viac ako 100-krát vo svojej gréckej podobe. Toto slovo sa v zásade vzťahuje na smrteľné živé tvory, či už ľudské, alebo zvieracie. (1. Korinťanom 15:45; Jakub 5:20; Zjavenie 16:3) Apologéti však prekrútili toto biblické učenie tým, že ho spojili s Platónovou filozofiou, podľa ktorej je duša niečo neviditeľné, nesmrteľné a oddelené od tela. Minucius Felix dokonca tvrdil, že viera vo vzkriesenie má svoj pôvod v Pytagorovom učení o sťahovaní duší. Ako ďaleko ich grécky vplyv odviedol od učenia Biblie!

Nesprávne rozhodnutie

Niektorí apologéti si uvedomovali, že filozofia môže byť pre kresťanskú vieru nebezpečná. No hoci kritizovali filozofov, zamilovali si intelektuálny prístup filozofie. Napríklad Tatianos o filozofoch verejne vyhlasoval, že nedospeli k ničomu dobrému, ale zároveň nazval kresťanské náboženstvo ‚našou filozofiou‘ a oddával sa filozofickým špekuláciám. Tertulián na jednej strane kritizoval negatívny vplyv pohanskej filozofie na zmýšľanie kresťanov, ale na druhej strane vyhlasoval, že chce nasledovať šľapaje „Justína, filozofa a mučeníka; Miltiada, sofistu cirkví,“ a iných. Atenagoras o sebe hovoril ako o „kresťanskom filozofovi Atén“. A Klement údajne zastával názor, že „kresťania môžu filozofiu rozumne využiť ako pomôcku na získanie múdrosti a na obhajobu viery“.

Nech už títo apologéti dosiahli pri obhajobe svojej viery akýkoľvek úspech, dopustili sa jednej vážnej chyby. Akej? Apoštol Pavol kresťanom pripomenul, že z duchovných zbraní, ktoré majú k dispozícii, nie je žiadna taká mocná ako „Božie slovo“, ktoré „je živé a vykonáva moc“. Pavol povedal, že pomocou neho „boríme úvahy a všetko povýšené, čo sa pozdvihuje proti pozna niu Boha“. (Hebrejom 4:12; 2. Korinťanom 10:4, 5; Efezanom 6:17)

Ježiš večer pred svojou smrťou povedal svojim učeníkom: „Buďte odvážni! Ja som zvíťazil nad svetom.“ ​(Ján 16:33) Skúšky a ťažkosti, ktoré zažíval vo svete, nepremohli jeho vieru ani vernosť jeho Otcovi. Podobne aj Ján, ktorý zomrel z apoštolov ako posledný, napísal: „To je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad svetom: naša viera.“ ​(1. Jána 5:4) Hoci apologéti mali v úmysle obhajovať kresťanskú vieru, urobili nesprávne rozhodnutie, keď prijali myšlienky a prístup svetskej filozofie. Tak sa nechali zviesť filozofiou, a tým dovolili, aby svet nad nimi zvíťazil a pripravil ich o kresťanskú identitu. Miesto toho, aby boli apologéti ranej cirkvi zástancami a obhajcami pravej kresťanskej viery, možno nevedomky sa nechali chytiť do pasce Satana, ktorý „sa stále premieňa na anjela svetla“. (2. Korinťanom 11:14)

Duchovenstvo a teológovia dnešných cirkví idú do veľkej miery v stopách apologétov. Neobhajujú pravé kresťanstvo pomocou Božieho Slova, ale často znižujú jeho hodnotu a vo svojom učení používajú svetskú filozofiu, aby sa zapáčili ľuďom a vládam. Miesto toho, aby ľudí varovali pred nebezpečenstvom nasledovania nebiblických trendov tohto sveta, stali sa učiteľmi, ktorí sa za každú cenu snažia ‚štekliť uši‘ svojim poslucháčom, aby si získali stúpencov. (2. Timotejovi 4:3) Žiaľ, tak ako raní apologéti, ani títo učitelia nedbajú na varovanie apoštola Pavla: „Dajte si pozor, aby vás azda niekto neodviedol ako svoju korisť filozofiou a prázdnym klamom podľa ľudskej tradície, podľa základných vecí sveta, a nie podľa Krista.“ Ale ako Pavol pripomína, „ich koniec bude podľa ich skutkov“. (Kolosanom 2:8; 2. Korinťanom 11:15)

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 31]

„Boríme úvahy a všetko povýšené, čo sa pozdvihuje proti poznaniu Boha.“ ​(2. KORINŤANOM 10:5)

[Obrázok na strane 28]

Podľa Justína bolo napodobňovanie filozofie ‚bezpečné a prospešné‘

[Obrázok na strane 29]

Klement považoval filozofiu za „pravú teológiu“

[Obrázok na strane 29]

Tertuliánove filozofické úvahy pripravili cestu náuke o Trojici

[Obrázok na strane 29]

Tatianos nazval kresťanstvo ‚našou filozofiou‘

[Obrázok na strane 30]

Duchovenstvo a teológovia v súčasnosti idú v stopách apologétov

[Obrázok na strane 31]

Apoštol Pavol varoval pred filozofiami a ľudským klamom

[Pramene ilustrácií na strane 29]

Klement: Historical Pictures Service; Tertulián: © Bibliothèque nationale de France