Pravda o hriechu

PREDSTAVTE si chorého, ktorý má horúčku, ale rozhodne sa to ignorovať tým, že rozbije teplomer. Podobne ak mnohí ľudia odmietajú Boží názor na hriech, ešte to neznamená, že hriech neexistuje. Božie Slovo, Biblia, nám má k tejto téme veľa čo povedať. Čo sa v nej vlastne učí o hriechu?

„Všetci zhrešili“

Asi pred dvetisíc rokmi apoštol Pavol vyjadril frustráciu nad tým, že ‚nerobí to dobré, čo chce, ale robí to zlé, čo nechce‘. (Rimanom 7:19) Ak sme k sebe úprimní, musíme uznať, že sme na tom veľmi podobne. Možno chceme žiť podľa Desatora alebo podľa iných noriem správania, ale či sa nám to páči, alebo nie, nikomu z nás sa to nedarí dokonale. Problém nie je v tom, že by sme sa tieto normy zámerne rozhodli porušovať, jednoducho sme slabí. Vysvetlenie? Sám Pavol na to odpovedá: „Keď robím to, čo nechcem, nerobím to už ja, ale hriech, ktorý býva vo mne.“ ​(Rimanom 7:20)

Tak ako Pavol, aj celé ľudstvo trpí vrodenou slabosťou — je poznačené zdedeným hriechom a nedokonalosťou. „Všetci zhrešili a nedosahujú Božiu slávu,“ povedal apoštol Pavol. Čo je príčinou tohto stavu? Pavol pokračuje: „Pre jedného človeka [Adama] prišiel na svet hriech a pre hriech smrť, a tak sa smrť rozšírila na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ ​(Rimanom 3:23; 5:12)

Hoci mnohí ľudia odmietajú myšlienku, že pre priestupok našich prvých rodičov sme sa odcudzili Bohu a prišli sme o dokonalosť, je to myšlienka, ktorú učí Biblia. Ježiš citoval z prvých kapitol Prvej knihy Mojžišovej, a tak ukázal, že správu o Adamovi a Eve považuje za pravdivú. (1. Mojžišova 1:27; 2:24; 5:2; Matúš 19:1–5)

Jednou z najdôležitejších myšlienok Biblie je to, že Ježiš prišiel na zem, aby ľudí, ktorí v neho prejavia vieru, vykúpil z ich hriešneho stavu. (Ján 3:16) Je to Jehovov prostriedok určený vďačným ľuďom, ktorí tak môžu byť zachránení zo situácie, v ktorej si sami pomôcť nemôžu. Od toho, či tento prostriedok na záchranu prijímame, závisia naše vyhliadky do budúcnosti. Ale ak jasne nechápeme Boží názor na hriech, nemôžeme si tento prostriedok oceniť.

Ježišova obeť — prečo bola potrebná

Jehova dal prvému človeku možnosť žiť navždy. Prvý človek Adam mohol o túto úžasnú vyhliadku prísť len vtedy, keby sa vzbúril proti Bohu. Adam sa však vzbúril, a tak sa stal hriešnikom. (1. Mojžišova 2:15–17; 3:6) Konal v rozpore s Božou vôľou, čo ako dokonalý človek nemal urobiť, a zničil si svoj vzťah k Bohu. Keď sa dopustil hriechu tým, že porušil Boží zákon, začal starnúť a napokon zomrel. Žiaľ, celé jeho potomstvo — vrátane nás — sa narodilo v hriechu, a tak je odsúdené na smrť. Prečo je to tak?

Dôvod je prostý. Nedokonalým rodičom sa nemôžu narodiť dokonalé deti. Všetci Adamovi potomkovia sa rodia ako hriešnici, a ako poznamenal apoštol Pavol, „mzda, ktorú platí hriech, je smrť“. (Rimanom 6:23) No druhá polovica tohto biblického textu nám dáva nádej: „Ale dar, ktorý dáva Boh, je večný život prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Pána.“ To znamená, že vďaka Ježišovej obetnej smrti môžu byť poslušní ľudia, ktorí si  to ocenia, očistení od účinkov hriechu, ktorého sa dopustil Adam. * (Matúš 20:28; 1. Petra 1:18, 19) K čomu by nás to malo podnecovať?

Kristova láska „nás podnecuje“

Čo si o tom myslí Boh, napísal pod vedením Božieho ducha apoštol Pavol. Čítame: „Podnecuje [nás] láska, ktorú má Kristus, pretože sme usúdili, že jeden človek zomrel za všetkých... a zomrel za všetkých, aby tí, ktorí žijú, nežili už viac pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a bol vzkriesený.“ ​(2. Korinťanom 5:14, 15) Keď človek pochopí, že Ježišova obeť ho môže zbaviť účinkov hriechu — a túži dať za to najavo svoju vďačnosť —, mal by sa snažiť žiť tak, ako to od neho čaká Boh. To okrem iného znamená pochopiť, čo Boh očakáva, školiť si svedomie podľa biblických noriem a potom s nimi uviesť do súladu svoj život. (Ján 17:3, 17)

Nesprávne konanie ničí náš vzťah k Jehovovi Bohu. Keď si napríklad kráľ Dávid uvedomil, akého vážneho hriechu sa dopustil, keď scudzoložil s Bat-šebou a dal zabiť jej manžela, určite sa veľmi hanbil. Ale čo ho trápilo najviac — a opodstatnene —, bolo to, že svojimi hriechmi urazil Boha. S hlbokou ľútosťou sa Jehovovi vyznal: „Proti tebe, proti tebe samému som zhrešil a urobil som to, čo je zlé v tvojich očiach.“ ​(Žalm 51:4) Podobne keď bol Jozef pokúšaný, aby sa dopustil cudzoložstva, svedomie ho podnietilo povedať: „Ako by som sa... mohol dopustiť takého veľkého zla a v skutočnosti hrešiť proti Bohu?“ ​(1. Mojžišova 39:9)

Problém hriechu teda nespočíva v tom, že sa cítime nepríjemne, lebo druhí sa dozvedeli, čo zlé sme urobili. Nejde len o to, že sa človek po odhalení musí zodpovedať pred verejnosťou, lebo nesplnil určitý ideál. Porušovaním Božích zákonov týkajúcich sa mravnosti, poctivosti, úcty, uctievania a tak ďalej si poškodzujeme svoj osobný vzťah s Bohom. Ak sa úmyselne dopúšťame hriechu, robíme zo seba Božích nepriateľov. A to  je niečo, nad čím by sme sa mali vážne zamyslieť. (1. Jána 3:4, 8)

Teda čo sa zmenilo na hriechu? Faktom je, že nič. Ľudia ho len začali nazývať inými menami v nádeji, že sa bude zdať menej vážny, než v skutočnosti je. Mnohí svoje svedomie buď umlčali, alebo ho ignorujú. Každý, kto chce získať Božiu priazeň, však musí takémuto sklonu odolávať. Ako sme videli, odplatou za hriech nie je len zranené ego alebo hanba, ale smrť. Náš postoj k hriechu je otázkou života a smrti.

Dobrou správou je, že ak sa úprimne kajáme zo svojich hriechov a prestaneme sa ich dopúšťať, na základe výkupnej hodnoty Ježišovej obete nám môže byť odpustené. Pavol napísal: „Šťastní sú tí, ktorým boli odpustené nezákonné skutky a ktorých hriechy boli prikryté; šťastný je muž, ktorému Jehova v žiadnom prípade nepripočítava hriech.“ ​(Rimanom 4:7, 8)

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 10]

Teologický obrat o 180 stupňov

Väčšine katolíkov nebola myšlienka limbu nikdy úplne jasná. V posledných desaťročiach sa od nej postupne upúšťalo a v moderných katechizmoch sa už táto myšlienka nenachádza. V roku 2007 katolícka cirkev oficiálne vystavila limbu „úmrtný list“, keď vydala dokument, v ktorom sa písalo, že existujú „teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti“. (Medzinárodná teologická komisia)

Prečo došlo k takejto zmene postoja, k takémuto, dalo by sa povedať, teologickému obratu o 180 stupňov? Cirkvi to v podstate umožnilo oslobodiť sa od toho, čo francúzsky novinár Henri Tincq označil za „zaťažujúce dedičstvo, obhajované od stredoveku až do 20. storočia manipulatívnou cirkvou, ktorá veľmi rada využívala hrozbu limbu na to, aby rodičia dávali krstiť svoje deti čo najskôr“. So zavrhnutím limbu však vznikajú ďalšie otázky.

Tradícia alebo biblické učenie? Pokiaľ ide o históriu limbu, táto myšlienka povstala v 12. storočí z teologických debát v súvislosti s očistcom. Katolícka cirkev učila, že duša prežíva smrť, a tak bolo potrebné nájsť nejaké miesto pre duše detí, ktoré nemohli ísť do neba, lebo neboli pokrstené, ale nezaslúžili si ani peklo. Tak sa zrodila myšlienka limbu.

Biblia však neučí, že duša prežíva smrť. Je v nej jasne uvedené, že ľudská duša, ktorá hreší, nie je nesmrteľná, ale môže byť „odstránená“ a „zomrie“. (Skutky 3:23; Ezechiel 18:4, Katolícky preklad) Keďže duša je smrteľná, také miesto ako limbus nemôže existovať. Okrem toho Biblia hovorí o smrti ako o stave, v ktorom si človek nič neuvedomuje a ktorý je podobný spánku. (Kazateľ 9:5, 10; Ján 11:11–14)

V Biblii sa uvádza, že Boh považuje deti kresťanských rodičov za sväté. (1. Korinťanom 7:14) Táto myšlienka by nedávala zmysel, keby bol na záchranu malých detí potrebný krst.

Učenie o limbe v skutočnosti urážalo Boha, lebo ho vykresľovalo ako krutého tyrana, ktorý trestá nevinných, a nie ako spravodlivého a milujúceho Otca, akým naozaj je. (5. Mojžišova 32:4; Matúš 5:45; 1. Jána 4:8) Nie div, že toto nebiblické učenie úprimným kresťanom nikdy nedávalo zmysel!

[Obrázky na strane 9]

Ak človek žije v súlade s Božím Slovom, teší sa z dobrého vzťahu s Bohom i s ľuďmi