List z Južnej Afriky

„Prečo by tu niekto zastavoval?“

„NEBEZPEČNÁ OBLASŤ — LÚPEŽE A PROSTITÚCIA“, varuje nás tabuľa pri úzkej ceste. Zastavujeme na kraji cesty a v oblaku prachu sa pripájame k ostatným autám, ktoré čakajú pod nápadným bilbordom, ktorý ukazuje cestu k luxusnému stredisku a komplexu kasín. Okolo nás veľkou rýchlosťou prechádzajú drahé autá a nedá sa nevšimnúť si udivené pohľady ľudí vnútri. V očiach im môžeme čítať otázku: „Prečo by tu niekto zastavoval?“

Vystupujeme z auta a pridávame sa ku skupine pekne oblečených ľudí, stojacich v tieni bilbordu. V našej skupine sú ľudia rôzneho rasového a etnického pôvodu. Vidieť takúto rôznorodú skupinu ľudí pokope je tu v Južnej Afrike ešte stále dosť nezvyčajné. Prišli sme do tejto oblasti, ktorá je asi 100 kilometrov na severozápad od Johannesburgu, s cieľom podeliť sa o biblické pravdy s ľuďmi, ktorí žijú v tunajších dedinách.

Krátko si rozoberieme jeden biblický text a definitívne sa dohodneme, ako budeme navštevovať ľudí z domu do domu. Po modlitbe sa vraciame k autám. Po celej pláni až do diaľky sú roztrúsené domy a chatrče. Oproti navŕšeným hŕbam odpadu z neďalekých platinových baní vyzerajú ako trpaslíci. Chudoba, ktorá je všade okolo nás, nejde dokopy s obrovským nerastným bohatstvom, ktoré je tu skryté pod povrchom.

Spolu s manželkou a jedným manželským párom z Nemecka začíname deň zvestovaním z domu do domu. Asi tretina miestnych ľudí nemá prácu, preto sú ich domy veľmi skromné. Často sú to chatrče z vlnitého plechu s nestabilnou drevenou konštrukciou. Držia pokope iba vďaka veľkým klincom zatlčeným cez vyrovnané vrchnáčiky z pivových fliaš slúžiace ako podložky.

Pri bráne každého domu nahlas pozdravíme a často nám vychádza oproti domáca pani. Ľudia, s ktorými sa rozprávame, s nadšením počúvajú posolstvo, ktoré im prinášame, a správajú sa k nám ako k váženým hosťom. Slnko pečie do plechových striech a domy sa v priebehu dňa menia na vyhňu, a tak domáci väčšinou posielajú deti, aby vyniesli z domu stoličky a priniesli ich pod strom. Ponúkajú nám, aby sme si sadli do tieňa.

Celá rodina sa schádza a posadá si na podomácky zhotovené stoličky a debničky obrátené hore dnom. Aj deti, ktoré sa dovtedy hrali s doma vyrobenými hračkami, rodičia volajú, aby prišli k nám a počúvali. Čítame niekoľko biblických textov a povzbudzujeme deti, ktoré  už chodia do školy, aby z našich publikácií založených na Biblii niečo prečítali nahlas. Takmer každý človek, s ktorým sa rozprávame, od nás s radosťou prijíma literatúru a mnohí nás pozývajú, aby sme za nimi prišli opäť.

Napoludnie si dáme sendvič a niečo studené na pitie a potom ideme za ľuďmi, ktorým sme sľúbili, že sa u nich zase zastavíme. Najprv ideme za Jimmym, prisťahovalcom z Malawi, ktorý pracuje v jednej z miestnych platinových baní. Chodíme za ním už niekoľko mesiacov a vedieme s ním biblické rozhovory. Vždy je rád, keď prídeme. Jimmy má za manželku miestnu tswanskú ženu a majú spolu dve rozkošné deti. Naposledy sa nám ho nepodarilo nájsť doma, a tak sme zvedaví, ako sa má.

Keď zastavujeme pri Jimmyho skromnom príbytku, hneď nám je jasné, že sa niečo stalo. Jeho zvyčajne upravená záhradka je zanedbaná, kukuričné políčko vyschnuté a sliepky, ktoré v tej vyprahnutej zemi horko-ťažko niečo vyhrabali, sú preč. Na dverách visí ťažká reťaz. Keď susedka od vedľa vidí, ako tam postávame, ide k nám. Pýtame sa jej na Jimmyho. Oznamuje nám šokujúcu správu: Jimmy zomrel a jeho manželka sa s deťmi presťahovala späť k svojej rodine.

Vyzvedať sa je nezdvorilé, ale predsa, nedá nám to a pýtame sa jej na podrobnosti. „Bol chorý a potom zomrel,“ hovorí nám. „Dnes je veľa chorôb. Veľa ľudí zomiera.“ Hoci nepovedala, na čo presne Jimmy zomrel, pretože o takýchto veciach sa tu hovorí len zriedka, rastúci počet nových hrobov na miestnom cintoríne je smutným svedectvom pravdivosti jej slov. Chvíľu sa s ňou rozprávame o nádeji na vzkriesenie a potom, zronení smutnou správou, odchádzame za ďalším človekom, ktorý prejavil záujem o biblickú pravdu.

Vchádzame do ďalšej dediny a mierime k poslednému radu domov, za ktorými sa strmo týči do výšky kopa odpadu z bane. Na konci ulice odbočujeme k jednému domu. Na jednom balvane v záhrade sa vyníma žiarivý nápis: „Nerozhodnosť je zlodejom času; otáľanie je jej hlavným spoluvinníkom.“ David, * autor tohto nápisu, vystrčí hlavu spoza motora svojho staručkého volkswagena „Chrobáka“. Žmúri do zapadajúceho slnka, a keď zistí, že sme to my, na tvári sa mu objaví široký úsmev, v ktorom sa zablysnú jeho pozlátené predné zuby, ktoré sú tu v móde. Utiera si ruky a ide nás privítať.

„Zdravím vás, priatelia!“ volá. „Kde ste boli tak dlho?“ Sme veľmi radi, že sa s ním zase vidíme. Ospravedlňuje sa nám, že dnes sa nám nemôže dlho venovať, lebo od našej poslednej návštevy si našiel prácu a o chvíľu bude musieť ísť do bane. Počas celého nášho živého rozhovoru sa mu úsmev nestráca z tváre. „Ten deň, keď som vás prvýkrát stretol, zmenil môj život,“ hovorí nadšene. „Vážne, neviem, kde by som dnes bol, keby ste vtedy neboli prišli.“

Odchádzame od Davida v radostnom rozpoložení. Ako sa slnko začína skláňať k horizontu, vydávame sa na cestu domov. Ešte naposledy sa zahľadíme na pláň, zahalenú do oblaku prachu, cez ktorý prenikajú posledné lúče slnka, a uvažujeme, ako sa dobré posolstvo dostane ku všetkým týmto ľuďom. V mysli nám silne rezonujú Ježišove slová: „Žatva je naozaj veľká, ale robotníkov je málo.“ ​(Lukáš 10:2)

[Poznámka pod čiarou]

[Prameň ilustrácie na strane 17]

S láskavým dovolením South African Post Office