SVET dnes s napätím sleduje dianie na Blízkom východe. Raketové útoky, ozbrojené zrážky a teroristické bombové útoky sú takmer na dennom poriadku. Už to samo vytvára výbušnú zmes, ale je tu aj veľmi reálna hrozba použitia jadrových zbraní. Nie div, že ľudia všade na svete sú znepokojení!

Aj pred 62 rokmi, v máji 1948, svet s obavami sledoval dianie na Blízkom východe. V tom čase sa skončil britský mandát nad územím vtedajšej Palestíny a zdalo sa, že vojnový konflikt je neodvratný. Rok predtým Organizácia Spojených národov schválila, aby bol na časti okupovaných území vytvorený nezávislý židovský štát. Okolité arabské štáty prisahali, že tomu za každú cenu zabránia. Liga arabských štátov varovala, že „z deliacej čiary sa stane bojová línia zmáčaná krvou“.

Bol piatok 14. mája 1948. Čas 16.00. Plynuli posledné hodiny britského mandátu. V jednom telavivskom múzeu sa na tajné pozvanie zhromaždilo 350 ľudí, ktorí nedočkavo očakávali oznámenie — formálne vyhlásenie štátnej suverenity novodobého izraelského národa. Boli podniknuté prísne bezpečnostné opatrenia pre prípad, že by nepriatelia vznikajúceho štátu, ktorých nebolo málo, chceli tento krok nejako prekaziť.

David Ben Gurion, predseda židovskej Národnej rady, prečítal Vyhlásenie o vytvorení štátu Izrael. Okrem iného sa v ňom uvádzalo: „My, členovia Národnej rady, zastupujúci židovský národ v Erec Izraeli [Palestíne]... podľa prirodzených a historických práv židovského ľudu a podľa rezolúcie Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov týmto vyhlasujeme vytvorenie židovského štátu v Erec Izraeli, ktorý sa bude nazývať štát Izrael.“

Niektoré evanjelikálne cirkvi veria, že vznikom novodobého štátu Izrael sa splnilo biblické proroctvo. Napríklad pastor John Hagee vo svojej knihe Jerusalem Countdown píše: „Táto významná udalosť  bola zapísaná perom proroka Izaiáša, ktorý povedal: ‚Národ sa zrodí v jeden deň.‘ (Pozri Izaiáša 66:8.)... Bol to najvýznamnejší moment v prorockých dejinách dvadsiateho storočia. Pre všetkých ľudí to bol jasný dôkaz, že Boh Izraela je živý.“

Môžeme s týmto výrokom súhlasiť? Naozaj je Izaiáš 66:8 predpoveďou založenia súčasného štátu Izrael? Dá sa 14. máj 1948 označiť za „najvýznamnejší moment v prorockých dejinách dvadsiateho storočia“? Ak je súčasný štát Izrael aj dnes Božím vyvoleným národom a Boh ho používa na naplnenie biblických proroctiev, potom by to určite malo zaujímať každého, kto študuje Bibliu.

V Izaiášovom proroctve sa píše: „Kto počul o niečom takom? Kto videl také veci? Či sa narodí krajina s pôrodnými bolesťami za jeden deň? Alebo sa zrodí národ naraz? Lebo Sion upadol do pôrodných bolestí a aj porodil svojich synov.“ ​(Izaiáš 66:8) Tento verš jasne predpovedá náhly zrod celého národa, akoby za jeden deň. Ale kto mal spôsobiť tento zrod? Ďalší verš nám dáva odpoveď: „‚Či ja spôsobím pretrhnutie a nespôsobím zrodenie?‘, hovorí Jehova. ‚Alebo pôsobím rodenie a v skutočnosti spôsobím uzavretie?‘, povedal váš Boh.“ Jehova Boh sa jasne vyjadril, že za týmto dramatickým zrodom národa bude on sám.

Novodobý Izrael je sekulárnym demokratickým štátom, ktorý sa oficiálne nehlási k Bohu Biblie. Uznali Izraelčania v roku 1948, že za ich vyhlásením nezávislosti stojí Jehova Boh? Nie. V pôvodnom texte vyhlásenia o nezávislosti sa nikde nespomína Božie meno, dokonca ani slovo „Boh“. Kniha Great Moments in Jewish History píše o konečnej verzii vyhlásenia toto: „Ešte ani o 13.00, keď zasadla Národná rada, sa jej členovia nedokázali zhodnúť, ako bude znieť vyhlásenie nezávislosti... Niektorí prítomní Židia chceli v texte zmienku o ‚Bohu Izraela‘. Sekularisti boli proti. Ben Gurion sa rozhodol pre kompromisné riešenie: miesto slova ‚Boh‘ sa v texte objaví slovo ‚Skala‘.“

Štát Izrael dodnes zakladá svoje nároky na štátnosť na rezolúcii OSN a na tom, čo nazýva prirodzeným a historickým právom židovského národa. Je rozumné očakávať, že by Boh Biblie vykonal najvýznamnejší prorocký zázrak 20. storočia pre národ, ktorý mu za to odmieta pripísať zásluhu?

Sekularistický postoj súčasného Izraela je v ostrom kontraste so situáciou z roku 537 pred n. l. V tom čase nastalo akoby v jednom dni skutočné ‚znovuzrodenie‘ izraelského národa. Bolo to 70 rokov po tom, čo Babylončania zničili a vyľudnili ich krajinu. V roku 537 pred n. l. sa pozoruhodne splnili slová z Izaiáša 66:8, keď perzský kráľ Kýros (Cýrus) Veľký, dobyvateľ Babylona, dovolil Židom vrátiť sa do ich domoviny. (Ezdráš 1:2)

Kráľ Kýros si uvedomoval, že za udalosťami v roku 537 pred n. l. stál Jehova, a Židia, ktorí sa vrátili do Jeruzalema, tam išli s konkrétnym cieľom — obnoviť uctievanie Jehovu Boha a znovu vystavať jeho chrám. Súčasný štát Izrael nikdy oficiálne nevyhlásil, že by mal takú túžbu alebo úmysel.

V roku 33 n. l. telesný izraelský národ stratil nárok nazývať sa Božím vyvoleným národom, pretože zavrhol Mesiáša, Jehovovho Syna. Mesiáš opísal zmenu ich postavenia slovami: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, ktorí sú k nemu posielaní... Hľa, váš dom sa vám zanecháva opustený.“ ​(Matúš 23:37, 38) Ježišove slová sa splnili, keď v roku 70 n. l. rímske légie zničili  Jeruzalem, jeho chrám i kňazstvo. Čo sa však malo stať s Božím predsavzatím mať národ, ktorý mu bude „zvláštnym majetkom zo všetkých ostatných národov... kráľovstvom kňazov a svätým národom“? (2. Mojžišova 19:5, 6)

Apoštol Peter, ktorý bol Žid, dal odpoveď na túto otázku v liste napísanom pre kresťanov — židovského i nežidovského pôvodu. Napísal: „Vy ste ‚vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud pre zvláštne vlastníctvo‘... Lebo kedysi ste neboli ľudom, ale teraz ste Božím ľudom; boli ste tými, ktorým nebolo preukazované milosrdenstvo, ale teraz ste tými, ktorým bolo preukázané milosrdenstvo.“ ​(1. Petra 2:7–10)

Kresťania, ktorí boli vybratí svätým duchom, teda patria k duchovnému národu. Na ich príslušnosť k tomuto národu nemá vplyv pôvod ani to, kde bývajú. Apoštol Pavol to opísal slovami: „Istotne ani obriezka nie je nič, ani neobriezka, ale nové stvorenie je niečo. A nech je nad všetkými, čo budú poriadne chodiť podľa tohto pravidla správania, pokoj a milosrdenstvo, i nad Božím Izraelom.“ ​(Galaťanom 6:15, 16)

Súčasný štát Izrael udeľuje občianstvo prirodzeným Židom alebo konvertitom, ale občianstvo „Božieho Izraela“ dostávajú iba tí, ktorí sú „poslušní a pokropení krvou Ježiša Krista“. (1. Petra 1:1, 2) Pavol o týchto členoch Božieho Izraela, čiže o duchovných Židoch, napísal: „Židom nie je ten, kto ním je navonok, ani obriezka nie je to, čo je navonok na tele. Ale ten je Žid, kto je ním vnútri, a jeho obriezka je obriezka srdca duchom, a nie písaným zákonníkom. Jeho chvála nepochádza od ľudí, ale od Boha.“ ​(Rimanom 2:28, 29)

Tieto Pavlove slová nám pomáhajú pochopiť jeden jeho kontroverzný výrok. V liste, ktorý napísal Rimanom, vysvetlil, že neveriaci prirodzení Židia sú ako vetvy symbolického olivovníka, ktoré boli odseknuté, aby mohli byť miesto nich naštepené ‚plané vetvy‘ — Nežidia. (Rimanom 11:17–21) Na záver tohto znázornenia povedal: „Izrael postihlo čiastočné otupenie vnímavosti, dokiaľ nevojde plný počet ľudí z národov, a týmto spôsobom bude celý Izrael zachránený.“ ​(Rimanom 11:25, 26) Predpovedal tu Pavol hromadné obrátenie Židov na kresťanstvo v hodine dvanástej? Je jasné, že k žiadnemu takému obráteniu nedošlo.

Výrazom „celý Izrael“ mal Pavol na mysli celý duchovný Izrael — kresťanov, ktorí boli vybratí svätým duchom. Pavol vysvetlil, že hoci prirodzení Židia zlyhali a neprijali Mesiáša, Božie predsavzatie, aby existoval duchovný ‚olivovník‘ s vetvami, ktoré budú prinášať ovocie, nebude zmarené. To je tiež v súlade s Ježišovým znázornením, v ktorom seba pripodobnil k viniču. Z tohto viniča mali byť odstránené ratolesti, ktoré neprinášajú ovocie. Ježiš povedal: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. Každú ratolesť na mne, ktorá nenesie ovocie, odstraňuje, a každú, ktorá prináša ovocie, čistí, aby prinášala viac ovocia.“ ​(Ján 15:1, 2)

Teda hoci Biblia nepredpovedala založenie moderného štátu Izrael, rozhodne predpovedala vznik duchovného Izraela! Ak zistíte totožnosť tohto duchovného národa a budete sa s ním stýkať, zožnete večné požehnania. (1. Mojžišova 22:15–18; Galaťanom 3:8, 9)