Biblia mení životy

ČO POMOHLO barmanke, ktorá vulgárne rozprávala, opíjala sa a experimentovala s drogami, zmeniť svoj spôsob života? Prečo bývalý politik, ktorý mal odpor k náboženstvu, začal slúžiť Bohu? Aké prekážky musel prekonať inštruktor boja u ruskej polície, aby sa mohol stať Jehovovým svedkom? Nech nám to povedia sami.

‚S mamou sme si opäť našli k sebe cestu.‘ NATALIE HAMOVÁ

ROK NARODENIA: 1965

KRAJINA: AUSTRÁLIA

PREDTÝM: EXPERIMENTOVALA S DROGAMI

MOJA MINULOSŤ: Vyrastala som v rybárskom mestečku Robe v Južnej Austrálii. V takýchto komunitách je centrom spoločenského života miestny hotel. Rodičia tu trávia veľa času, a tak ich deti vyrastajú v prostredí, kde sa fajčí, pije a nadáva.

Už ako dvanásťročná som fajčila a mala som vo svojom slovníku celkom slušnú zásobu vulgárnych slov. Neustále som sa hádala s matkou. Keď som mala pätnásť, rodičia sa rozišli a o rok a pol som odišla z domu. Veľa som pila, skúšala som drogy a žila som nemravne. Vo svojom vnútri som cítila hnev a zmätok. No keďže som päť rokov chodila na kurz bojových umení a ženskej sebaobrany, bola som presvedčená, že sa o seba dokážem postarať. Napriek tomu v tých pokojnejších chvíľach, keď som mala čas premýšľať, ma premáhali pocity smútku a modlila som sa k Bohu, aby mi pomohol. „Len odo mňa nechci, aby som išla do kostola,“ hovorila som mu.

O nejaký čas mi kamarát, ktorý bol veriaci, ale nepatril k nijakej konkrétnej cirkvi, dal Bibliu. Aj on fajčil drogy, tak ako ostatní kamaráti. No úprimne veril v Boha a presviedčal ma, že by som sa mala dať pokrstiť. Vzal ma k neďalekému jazeru a pokrstil ma. Odvtedy som si myslela, že ma s Bohom spája výnimočný vzťah. Nikdy som si však nenašla čas na čítanie Biblie.

AKO BIBLIA ZMENILA MÔJ ŽIVOT: V roku 1988 u mňa zaklopali dvaja Jehovovi svedkovia. Jeden z nich sa ma opýtal: „Poznáte Božie meno?“ Potom mi zo svojej Biblie prečítal Žalm 83:18, v ktorom sa píše: „Aby poznali ľudia, že ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“ To mi vyrazilo dych! Hneď ako odišli, sadla som do auta a išla som 56 kilometrov do jedného  kníhkupectva s kresťanskou literatúrou, aby som sa pozrela do iných prekladov Biblie, a potom som si toto meno vyhľadala v slovníku. Keď som sa presvedčila, že Božie meno je naozaj Jehova, uvažovala som, koľko toho ešte neviem.

Mama mi raz povedala, že Jehovovi svedkovia sú čudní. Z toho mála, čo som o nich vedela, som si vytvorila predstavu, že sú príliš konzervatívni a nevedia sa zabaviť. A tak som sa rozhodla, že keď nabudúce prídu, budem predstierať, že nie som doma. Ale keď prišli, zmenila som názor. Pozvala som ich dnu a okamžite sme začali študovať Bibliu.

Po každom štúdiu som svojmu priateľovi Craigovi porozprávala, čo som sa dozvedela. Napokon ho to tak domrzelo, že mi zobral z rúk učebnicu, ktorú sme pri štúdiu používali, a začal si ju čítať. O tri týždne si už bol istý, že našiel pravdu o Bohu. Prestali sme brať drogy a opíjať sa a ja som dala výpoveď v bare. A aby sme uviedli svoj život do súladu s biblickými normami, rozhodli sme sa, že sa vezmeme.

AKÝ ÚŽITOK MI TO PRINIESLO: V čase, keď sme začali študovať Bibliu s Jehovovými svedkami, bol náš vzťah s Craigom na pokraji rozpadu. Dnes je Craig úžasným manželom a máme dve krásne deti. Máme tiež vzácnych priateľov, ktorí majú rovnaké presvedčenie ako my.

Keď sa mama dozvedela, že sa stretávam s Jehovovými svedkami, bola nahnevaná. Ale jej obavy vyplývali z nepochopenia. Po čase sme si s mamou opäť našli k sebe cestu. Dnes už nepociťujem vnútornú prázdnotu. Môj život má smer a zmysel a moje duchovné potreby sú uspokojované. (Matúš 5:3)

„Dozvedel som sa z Biblie mnohé prekvapujúce veci.“ ISAKALA PAENIU

ROK NARODENIA: 1939

KRAJINA: TUVALU

PREDTÝM: POLITIK

MOJA MINULOSŤ: Narodil som sa na nádhernom tichomorskom ostrove Nukulaelae, ktorý je dnes súčasťou ostrovného štátu Tuvalu. Život na týchto ostrovoch ovládali pastori, ktorí dostali náboženské vzdelanie na kolégiu na Samoe. Povinnosťou ostrovanov bolo denne sa pastorom a ich rodinám postarať o jedlo, zabezpečiť im ubytovanie a v podstate im dávať zo všetkého to najlepšie. A aj keď niektorí ľudia nemali dosť jedla pre vlastnú rodinu, o pastorov boli povinní sa postarať.

Pastor na našom ostrove viedol dedinskú školu a vyučoval náboženstvo, matematiku a niečo zo zemepisu. Pamätám sa, ako niekoľkokrát zbil žiaka až do krvi. Ale nikto sa neodvážil protestovať, dokonca ani rodičia. Pastor bol v takej úcte ako sám Boh.

Keď som mal desať, odišiel som študovať na iný ostrov, kde bola jediná štátna škola v našej oblasti. Po jej ukončení som začal  pracovať v štátnej správe. V tom čase boli ostrovy súčasťou britskej kolónie známej ako Gilbertove a Elliceove ostrovy. Pracoval som v rôznych oddeleniach a napokon som sa stal šéfredaktorom vládneho týždenníka. Všetko bolo dobré, až kým som neuverejnil list jedného nášho čitateľa, ktorý kritizoval, koľko peňazí sa investovalo do príprav na návštevu princa z Walesu. Autor tohto listu sa nepodpísal svojím skutočným menom a môj nadriadený odo mňa žiadal, aby som mu ho prezradil. To som odmietol a tento spor sa stal všeobecne známym.

Krátko po tomto incidente som odišiel zo štátnej správy a dal som sa na politiku. Vyhral som voľby na Nukulaelae a bol som vymenovaný za ministra obchodu a prírodných zdrojov. Neskôr, keď sa obyvatelia Kiribati (predtým Gilbertove ostrovy) a Tuvalu (predtým Elliceove ostrovy) usilovali o nezávislosť od Británie, guvernér mi ponúkol post šéfa správy Tuvalu. Ale ja som nechcel, aby ma niekto spájal s koloniálnou vládou. Preto som jeho ponuku odmietol a bez jeho podpory som sa rozhodol uchádzať vo voľbách o najvyššiu politickú funkciu. Prehral som. Po tomto neúspechu som sa s manželkou vrátil na svoj domovský ostrov a rozhodol som sa žiť bežným vidieckym životom.

AKO BIBLIA ZMENILA MÔJ ŽIVOT: V nedeľu bol na ostrovoch sabat a svätili ho všetci okrem mňa. Pre mňa to bol deň, keď som vyrážal na more a chytal som ryby. Nechcel som, aby si ľudia mysleli, že som pobožný. Otec mi povedal, že som tým veľmi sklamal jeho i ostatných. No ja som sa za nič na svete nechcel dostať pod vplyv cirkvi.

Raz, keď som bol na Funafuti — ostrove, na ktorom je hlavné mesto Tuvalu —, ma môj mladší brat pozval, aby som s ním išiel na zhromaždenie Jehovových svedkov. Neskôr mi dal jeden misionár Jehovových svedkov štós časopisov Strážna veža a Prebuďte sa!, aby som si ich prečítal. Dal mi aj knihu, ktorá odhaľovala pohanský pôvod náuk, ktoré vyučujú mnohé takzvané kresťanské cirkvi. Prečítal som tú knihu niekoľkokrát. Dozvedel som sa z Biblie mnohé prekvapujúce veci, napríklad že kresťania nie sú povinní dodržiavať týždenný sabat. * Povedal som o tom všetkom manželke a ona okamžite prestala chodiť do kostola.

Ja som sa však zaprisahal, že s náboženstvom nebudem mať nikdy nič spoločné. Prešli takmer dva roky, no nedokázal som zabudnúť na to, čo som sa dozvedel. Napokon som napísal tomu misionárovi na Funafuti a oznámil som mu, že som pripravený urobiť v živote zmeny. Naskočil na prvý voľný čln a prišiel mi pomôcť dozvedieť sa z Biblie viac. Keď otec zistil, že sa chcem stať Jehovovým svedkom, zúril. No ja som mu povedal, že som sa od svedkov dozvedel z Biblie toľko vecí, že už som rozhodnutý.

AKÝ ÚŽITOK MI TO PRINIESLO: V roku 1986 som bol pokrstený ako Jehovov svedok a o rok neskôr bola pokrstená aj moja manželka. Aj naše dve dcéry spoznali, čo učí Biblia, a rozhodli sa pripojiť k Jehovovým svedkom.

Som rád, že môžem patriť k náboženskej skupine, ktorá sa tak ako kresťania v prvom storočí nedelí na duchovenstvo a laikov. (Matúš 23:8–12) Sú to tiež ľudia, ktorí sa pokorne riadia Ježišovým príkladom a zvestujú druhým o vláde Božieho Kráľovstva. (Matúš 4:17) Som nesmierne vďačný Jehovovi Bohu za to, že mi umožnil dozvedieť sa pravdu o ňom a o jeho ľude!

 „Svedkovia mi nehovorili, čomu mám veriť.“ ALEXANDER SOSKOV

ROK NARODENIA: 1971

KRAJINA: RUSKO

PREDTÝM: INŠTRUKTOR BOJA

MOJA MINULOSŤ: Narodil som sa v Moskve, ktorá bola vtedy hlavným mestom Sovietskeho zväzu. Bývali sme vo veľkom nájomnom dome a mnohí naši susedia pracovali v jednej továrni. Pamätám sa, ako sa sťažovali, že som veľmi živé dieťa, a ako mi predpovedali, že ma buď stihne predčasná smrť, alebo skončím za mrežami. Niečo na tom bolo, lebo už ako desaťročný som mal opletačky s políciou.

V osemnástich rokoch som bol odvedený za vojaka a slúžil som ako pohraničník. Po dvoch rokoch som sa vrátil domov a zamestnal som sa v jednej továrni, ale práca tam ma nebavila. Preto som sa dal k zásahovej jednotke moskovskej polície a pracoval som ako inštruktor boja zblízka. Pomáhal som chytať zločincov v Moskve, ale zasahovali sme aj na rôznych miestach po celej krajine. Bol som vždy napätý ako struna. Niekedy som po návrate z akcie musel spať oddelene od manželky, lebo som sa bál, že jej v spánku ublížim.

AKO BIBLIA ZMENILA MÔJ ŽIVOT: Keď som začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami, uvedomil som si, že môj násilnícky spôsob života nie je zlučiteľný s biblickými normami. Pochopil som tiež, že by som mal prestať fajčiť a obmedziť pitie alkoholu. No myslel som si, že nemôžem zmeniť prácu, lebo neviem robiť nič iné, čím by som mohol uživiť rodinu. Okrem toho som si nevedel predstaviť, že by som mal chodiť zvestovať, tak ako to robia Jehovovi svedkovia.

Napokon som sa presvedčil, že to, čo sa píše v Biblii, je pravdivé. Utešili ma tiež slová z Ezechiela 18:21, 22: „Čo sa týka niekoho zlého, keby sa odvrátil od všetkých hriechov, ktoré spáchal... všetky jeho priestupky, ktorých sa dopustil — nebudú sa pripomínať proti nemu.“

Páčilo sa mi, že svedkovia mi nehovorili, čomu mám veriť, ale pomáhali mi uvažovať o tom, čo som sa dozvedal. Raz som si od nich zobral kopu časopisov, najmenej 40, a za tri týždne som ich všetky prečítal. Prišiel som k záveru, že som našiel pravé náboženstvo.

AKÝ ÚŽITOK MI TO PRINIESLO: Predtým než som začal študovať Bibliu, sme s manželkou pomýšľali na rozvod. Odvtedy sa naše manželstvo zlepšilo. Manželka začala študovať Bibliu v tom istom čase ako ja a rozhodli sme sa, že budeme spolu slúžiť Jehovovi. Teraz je náš rodinný život šťastnejší. Podarilo sa mi tiež nájsť si prácu, ktorá nie je v rozpore s biblickými zásadami.

Keď som šiel prvýkrát zvestovať od dverí k dverám, cítil som také isté vnútorné napätie, aké som predtým pociťoval pred nejakou policajnou akciou. Teraz viem, že dokážem zostať pokojný, aj keby sa ma niekto snažil vyprovokovať. Časom som sa naučil byť k ľuďom trpezlivý. Ľutujem, že som takú veľkú časť svojho života premárnil, ale teraz cítim, že môj život má zmysel. Som veľmi rád, že môžem svoje sily využívať v službe Jehovovi Bohu a na pomoc druhým.

[Poznámka pod čiarou]