Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Najčernejšia kapitola v histórii súdnictva

Najčernejšia kapitola v histórii súdnictva

Najčernejšia kapitola v histórii súdnictva

ASI máloktorý súdny proces zo staroveku je taký známy. Štyri nezávislé biblické správy, zvané evanjeliá, detailne opisujú zatknutie Ježiša Krista, následný súdny proces a jeho popravu. Prečo by vás mal tento proces zaujímať? Pretože Ježiš povedal svojim nasledovníkom, aby si pripomínali jeho smrť, čo vyzdvihuje dôležitosť súdneho procesu, ktorý k jeho smrti viedol. Pretože by sme mali vedieť, či obvinenia vznesené proti Ježišovi boli pravdivé. A pretože obeť, ktorú Ježiš priniesol, keď sa dobrovoľne vzdal svojho života, má pre nás a pre našu budúcnosť obrovský význam. (Lukáš 22:19; Ján 6:40)

V čase konania súdneho procesu s Ježišom bola Palestína pod nadvládou Ríma. Rimania dovoľovali miestnym náboženským autoritám, aby vykonávali spravodlivosť v židovskej spoločnosti podľa vlastných zákonov, ale zjavne im neudelili právomoc popravovať zločincov. A tak hoci Ježiša zatkli jeho náboženskí nepriatelia spomedzi Židov, popravili ho Rimania. Jeho zvestovateľská činnosť vtedajším náboženským vodcom natoľko prekážala, že sa rozhodli, že musí zomrieť. Chceli však vyvolať zdanie, že jeho poprava je v súlade so zákonom. Jeden profesor práva, ktorý analyzoval ich pokusy dosiahnuť to, označil celý tento prípad za „najtemnejší zločin v histórii práva“. *

Jedna neprávosť za druhou

Zákon, ktorý odovzdal Mojžiš Izraelu, bol označený za „najvýznamnejší a najosvietenejší právny systém, aký bol kedy uvedený do platnosti“. No do času, kým prišiel na zem Ježiš, dogmatickí rabíni k nemu pridali množstvo nebiblických pravidiel, z ktorých mnohé sa neskôr dostali do Talmudu. (Pozri rámček  „Židovské zákony v prvých storočiach“ na 20. strane.) Do akej miery zodpovedal súdny proces s Ježišom týmto biblickým i mimobiblickým kritériám?

Bol Ježiš zatknutý na základe súhlasného svedectva dvoch svedkov, ktorí ho pred súdom obvinili z konkrétneho zločinu? Malo to tak byť, ak malo byť jeho zatknutie v súlade so zákonom. Ak bol v prvom storočí v Palestíne nejaký Žid presvedčený, že došlo k porušeniu zákona, mal prísť na riadne zasadanie súdu a vzniesť obvinenie. Súdy nemohli vzniesť obvinenie, mohli len prešetriť žalobu, ktorá im bola predložená. Žalobcami mohli byť len očití svedkovia údajného zločinu. Súdne konanie sa začalo vtedy, keď sa našli najmenej dvaja svedkovia daného činu, ktorých výpovede sa zhodovali. Na základe ich výpovedí bola sformulovaná žaloba, ktorá viedla k zatknutiu obvineného. Nebolo prípustné, aby proti niekomu svedčil len jeden svedok. (5. Mojžišova 19:15) V prípade Ježiša sa však židovskí náboženskí vodcovia zamerali len na to, aby našli „účinný spôsob“, ako sa ho zbaviť. Vzali ho do väzby, keď sa im naskytla „vhodná príležitosť“ — v noci a „v neprítomnosti zástupu“. (Lukáš 22:2, 5, 6, 53)

V čase, keď bol Ježiš zatknutý, nebolo proti nemu vznesené žiadne obvinenie. Kňazi a Sanhedrin, židovský najvyšší súd, začali hľadať svedkov, až keď už bol zadržaný. (Matúš 26:59) No nedokázali nájsť ani dvoch svedkov, ktorých výpovede by sa zhodovali. Úlohou súdu však nebolo hľadať svedkov. A „súdiť človeka, zvlášť ak ide o jeho život, bez toho, aby bol vopred špecifikovaný trestný čin, za ktorý má byť súdený, sa právom považuje za zločin,“ napísal právnik a spisovateľ A. Taylor Innes.

Dav, ktorý Ježiša zatkol, ho potom odviedol do domu Annáša, bývalého veľkňaza, ktorý ho začal vypočúvať. (Lukáš 22:54; Ján 18:12, 13) Annáš ignoroval pravidlo, že obžaloba z hrdelného zločinu sa má prešetrovať cez deň, nie v noci. Navyše akékoľvek vyšetrovanie malo prebiehať na verejnom zasadnutí súdu, a nie za zatvorenými dverami. Ježiš vedel, že Annáš ho vypočúva protizákonne, a tak mu povedal: „Prečo sa spytuješ mňa? Spýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril. Hľa, tí vedia, čo som povedal.“ ​(Ján 18:21) Annáš mal vypočúvať svedkov, nie obžalovaného. Čestného sudcu mohla Ježišova pripomienka podnietiť k tomu, aby začal rešpektovať náležitý postup, ale Annášovi nešlo o spravodlivosť.

Ježiš si za svoju odpoveď vyslúžil od jedného z úradníkov facku — a to nebol jediný prejav násilia, ktoré na ňom bolo tej noci spáchané. (Lukáš 22:63; Ján 18:22) Podľa zákona o útočištných mestách, uvedeného v Biblii v 35. kapitole 4. Mojžišovej, mal byť obvinený chránený pred zlým zaobchádzaním, až kým sa nedokázala jeho vina. Takáto ochrana mala byť poskytnutá aj Ježišovi.

Ježišovi väznitelia ho teraz viedli do domu veľkňaza Kaifáša, kde nezákonný nočný súdny proces pokračoval. (Lukáš 22:54; Ján 18:24) Tam kňazi, v rozpore so všetkými princípmi spravodlivosti, hľadali „falošné svedectvo proti Ježišovi, aby ho usmrtili“. Nenašli sa však ani dve súhlasné svedecké výpovede o jeho výrokoch. (Matúš 26:59; Marek 14:56–59) A tak sa veľkňaz pokúsil vyprovokovať Ježiša, aby usvedčil zo zločinu sám seba. Opýtal sa ho: „Neodpovieš nič? O čom to svedčia títo proti tebe?“ ​(Marek 14:60) Táto taktika bola v úplnom rozpore so správnym postupom. „Kladenie otázok obžalovanému a hľadanie dôvodu odsúdenia v jeho odpovedi bolo porušením formálneho práva,“ poznamenal Taylor Innes, ktorého sme už citovali.

Toto zhromaždenie sa napokon chytilo jedného Ježišovho vyhlásenia. Na otázku „Si Kristus, Syn Požehnaného?“ odpovedal: „Som; a vy uvidíte Syna človeka sedieť po pravici moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.“ Kňazi jeho odpoveď vyhlásili za rúhanie a „všetci ho odsúdili, že je hoden smrti“. (Marek 14:61–64) *

Podľa mojžišovského Zákona sa súdne procesy mali konať na verejnosti. (5. Mojžišova 16:18; Rút 4:1) Tento proces však prebiehal v tajnosti. Nikto sa nepokúsil prehovoriť v Ježišov prospech ani to nikomu nebolo dovolené. Nekonalo sa žiadne vyšetrovanie vo veci Ježišovho tvrdenia, že je Mesiáš. Ježiš nemal možnosť zavolať si svedkov na svoju obhajobu. Medzi sudcami neprebehlo riadne hlasovanie o vine alebo nevine.

Pred Pilátom

Keďže Židia zjavne nemali právomoc popraviť Ježiša, vzali ho k rímskemu miestodržiteľovi Pontskému Pilátovi. Pilátova prvá otázka bola: „Aké obvinenie vznášate proti tomuto človeku?“ Židia vedeli, že u Piláta nepochodia s vykonštruovaným obvinením z rúhania, a tak sa pokúsili priviesť ho k tomu, aby Ježiša odsúdil bez vyšetrovania. Povedali mu: „Keby to nebol zločinec, neboli by sme ti ho odovzdali.“ ​(Ján 18:29, 30) Pilát tento argument odmietol, a preto boli Židia nútení vyjsť s novým obvinením: „Zistili sme, že tento muž podvracia náš národ a zakazuje platiť cézarovi dane a hovorí, že je Kristus, kráľ.“ ​(Lukáš 23:2) Teda obvinenie z rúhania teraz rafinovane zmenili na obvinenie z vlastizrady.

Obvinenie, že Ježiš zakazuje platiť dane, bolo falošné a jeho žalobcovia to vedeli. Ježiš učil presný opak. (Matúš 22:15–22) A pokiaľ išlo o obvinenie, že Ježiš sa robí kráľom, Pilát rýchlo pochopil, že muž, ktorý stojí pred ním, nepredstavuje pre Rím žiadnu hrozbu. „Nenachádzam na ňom žiadnu vinu,“ vyhlásil. (Ján 18:38) Až do konca súdneho procesu bol presvedčený o jeho nevine.

Pilát sa najprv snažil oslobodiť Ježiša na základe tradičného zvyku prepustiť na Pesach jedného väzňa. No napokon sa to skončilo tak, že oslobodil Barabáša, ktorý bol vinný zo vzbury a vraždy. (Lukáš 23:18, 19; Ján 18:39, 40)

Pilátov ďalší pokus oslobodiť Ježiša bol určitým kompromisom. Dal ho zbičovať, obliecť do purpuru, na hlavu mu dal nasadiť korunu z tŕnia a potom dovolil, aby ho bili a posmievali sa mu. A znovu vyhlásil, že Ježiš je nevinný. Akoby tým chcel povedať: ‚Nestačí vám to, kňazi?‘ Možno dúfal, že pohľad na muža doráňaného rímskym bičovaním ukojí ich túžbu po odplate alebo v nich vyvolá súcit. (Lukáš 23:22) Ale nestalo sa tak.

„Pilát stále hľadal, ako [Ježiša] prepustiť. Ale Židia kričali a hovorili: ‚Ak ho prepustíš, nie si cézarov priateľ. Každý, kto sa robí kráľom, hovorí proti cézarovi.‘“ ​(Ján 19:12) V tom čase bol cisárom Tibérius, ktorý bol známy tým, že popravoval každého, koho považoval za nelojálneho — aj vysokopostavených úradníkov. Pilát si Židov už predtým dosť pohneval, a tak si nemohol dovoliť riskovať ďalšie problémy, nieto ešte obvinenie z nelojálnosti. Slová zástupu boli skrytou hrozbou — vydieraním — a Pilát dostal strach. Poddal sa tlaku a dal Ježiša, nevinného človeka, pribiť na kôl. (Ján 19:16)

Preskúmanie dôkazov

Mnohí znalci práva analyzovali správy o súdnom procese s Ježišom, ktoré sú zaznamenané v evanjeliách. Prišli k záveru, že celé to bol jeden veľký podvod, výsmech spravodlivosti. „Skutočnosť, že takýto proces sa začal a skončil medzi polnocou a dopoludním aj s oficiálnym vynesením rozsudku, bola porušením noriem a pravidiel hebrejského práva, ako aj princípov spravodlivosti,“ napísal jeden právnik. A istý profesor práva hovorí: „Celý tento súdny proces bol presiaknutý takým hrubým porušovaním práva a takou evidentnou, do očí bijúcou neregulárnosťou, že výsledok sa nedá považovať za nič iné než za justičnú vraždu.“

Ježiš bol nevinný. Ale vedel, že jeho smrť je nevyhnutná na záchranu poslušného ľudstva. (Matúš 20:28) Mal takú silnú lásku k spravodlivosti, že sa podrobil tej najhanebnejšej nespravodlivosti, aká bola kedy spáchaná. Urobil to pre hriešnikov, ako sme my. Na to by sme nikdy nemali zabudnúť.

[Poznámky pod čiarou]

^ 3. ods. Je trestuhodné, že cirkvi kresťanstva používajú správy o Ježišovej smrti zapísané v evanjeliách na roznecovanie protižidovských nálad. Pisatelia evanjelií, ktorí sami boli Židmi, to nemali ani zďaleka na mysli.

^ 11. ods. Za rúhača sa považoval človek, ktorý neúctivo používal Božie meno alebo si nárokoval moc či autoritu, ktorá patrí jedine Bohu. Ježišovi žalobcovia nepredložili žiadne dôkazy, že by sa Ježiš niečoho z toho dopustil.

[Rámček/obrázok na strane 20]

 Židovské zákony v prvých storočiach

Židovská ústna tradícia, zapísaná v prvých storočiach n. l., ale považovaná za omnoho staršiu, zahŕňala tieto pravidlá:

▪ V prípade hrdelných trestných činov sa najskôr vypočúvali argumenty, ktoré mohli viesť k zbaveniu viny

▪ Sudcovia mali urobiť všetko pre to, aby obžalovaného oslobodili

▪ Sudcovia mohli hľadať dôkazy v prospech obžalovaného, ale nie proti nemu

▪ Svedkovia boli upozornení na závažnosť svojej úlohy

▪ Svedkovia boli vypočúvaní po jednom, nie v prítomnosti iných svedkov

▪ Výpovede sa museli zhodovať vo všetkých dôležitých bodoch — v mieste, dni a hodine spáchaného činu a podobne

▪ Hrdelné prípady sa museli prešetrovať aj uzavrieť za denného svetla

▪ Prípady hrdelných zločinov sa nesmeli prerokúvať deň pred sabatom ani nijakým sviatkom

▪ V prípade hrdelných zločinov sa súd mohol začať i skončiť v ten istý deň, ak bol rozsudok v prospech obžalovaného; ak bol v jeho neprospech, prípad sa smel uzavrieť až nasledujúci deň, keď bol rozsudok ohlásený a poprava vykonaná

▪ Na posúdenie hrdelných prípadov bolo potrebných najmenej 23 sudcov

▪ Sudcovia sa pri hlasovaní za zbavenie viny alebo za odsúdenie striedali a začínali vždy tým najmladším; zapisovatelia zaznamenávali slová tých, ktorí boli za zbavenie viny, i tých, ktorí boli za odsúdenie

▪ Na oslobodenie stačilo, aby prevyšoval jeden hlas, na odsúdenie museli prevyšovať aspoň dva; ak bol za odsúdenie iba jeden hlas navyše, boli podľa potreby pridaní vždy dvaja ďalší sudcovia, až kým sa nedospelo k platnému rozhodnutiu

▪ Ak bol obžalovaný uznaný za vinného a žiaden sudca neprehovoril v jeho prospech, rozsudok bol neplatný; jednomyseľný výrok o vine sa považoval za „znak sprisahania“

Čo bolo protiprávne na súdnom procese s Ježišom

▪ Súd nevypočul žiadne argumenty ani svedkov, ktorí by svedčili v prospech Ježiša

▪ Žiaden zo sudcov sa nepostavil na Ježišovu obhajobu; boli jeho nepriateľmi

▪ Kňazi hľadali falošných svedkov, aby mohli Ježiša odsúdiť na smrť

▪ Prípad bol prerokúvaný v noci za zatvorenými dverami

▪ Súdny proces sa začal aj skončil v ten istý deň a navyše to bol deň pred sviatkom

▪ Pred Ježišovým zatknutím nebola podaná žiadna žaloba

▪ Ježišovo tvrdenie, že je Mesiáš, označené za „rúhanie“, nebolo prešetrené

▪ Obvinenie bolo zmenené, keď bol prípad prednesený Pilátovi

▪ Obvinenia boli falošné

▪ Pilát považoval Ježiša za nevinného, ale aj tak ho dal popraviť

[Rámček na strane 22]

Zodpovednosť svedkov za preliatu krv

Židovské súdy varovali svedkov hrdelných trestných činov, aby si pred svojou výpoveďou uvedomili hodnotu života, týmito slovami:

„Možno máte v úmysle podať výpoveď založenú na domnienke, chýre alebo na pozorovaní iného svedka; alebo si možno myslíte: ‚Počuli sme to od dôveryhodného človeka.‘ Alebo možno neviete, že napokon budete náležite preverení dôkladným výsluchom. Mali by ste vedieť, že zákony týkajúce sa majetkových sporov sa líšia od zákonov týkajúcich sa súdnych procesov vo veci hrdelných zločinov. V prípade majetkového sporu človek zaplatí peniaze a dosiahne zmier. V prípade súdneho procesu vo veci hrdelného zločinu krv [obžalovaného] a krv všetkých jeho nenarodených potomkov [toho, kto bol neprávom odsúdený] bude svedčiť proti nemu [tomu, kto falošne svedčil] až naveky.“ ​(Babylonský Talmud, Sanhedrin, 37a)

Ak bol obvinený uznaný za vinného, svedkovia mali vykonať rozsudok. (3. Mojžišova 24:14; 5. Mojžišova 17:6, 7)