Napodobňujte ich vieru

„Uverila som“

MARTA mala ten obraz stále pred očami — tú jaskyňu, ktorej vchod bol zavalený kameňom a v ktorej bol pochovaný jej brat Lazar. Žiaľ ju ťažil ako ten chladný kameň. Stále nemohla uveriť, že jej milovaný brat tu už nie je. Tie štyri dni, odkedy vydýchol naposledy — všetky tie návštevy, prejavy sústrasti i svoj osobný žiaľ —, vnímala len ako vo sne.

A teraz tu pred ňou stojí človek, ktorý pre Lazara toľko znamenal. Keď znovu uvidela Ježiša, prenikla ňou ostrá bolesť, lebo tento človek ako jediný na svete mohol zachrániť jej brata. Napriek tomu stretnutie s Ježišom za Betániou, malou dedinou na svahu Olivového vrchu, jej prinieslo istú mieru útechy. Za tú krátku chvíľu strávenú s ním opäť pocítila teplo, ktoré vyžarovalo z jeho láskavých očí, hlbokú empatiu, ktorá pre ňu bola vždy takým povzbudením. Ježiš jej položil otázky, ktoré jej pomohli zamerať sa na jej vieru a nádej na vzkriesenie. Tento rozhovor podnietil Martu k jednému z najvýznamnejších výrokov, ktoré kedy vyslovila: „Uverila som, že ty si Kristus, Boží Syn, Ten, ktorý prichádza do sveta.“ ​(Ján 11:27)

Marta bola ženou pozoruhodnej viery. Z toho mála, čo sa o nej z Biblie dozvedáme, sa dá načerpať dôležité poučenie, ktoré môže posilniť našu vlastnú vieru. Aby sme ho mohli načerpať, zamyslime sa nad prvou biblickou správou o Marte.

„Si úzkostlivá a znepokojuješ sa“

Bolo to pred niekoľkými mesiacmi. Lazar bol vtedy ešte zdravý. Do jeho domu v Betánii mal prísť ten najvýznamnejší hosť, Ježiš Kristus. Lazar, Marta a Mária boli netypickou rodinou — traja dospelí súrodenci, ktorí zjavne bývali pod jednou strechou. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že Marta bola najstaršia z nich, keďže vystupovala ako hostiteľka a niekedy je v evanjeliách uvedená ako prvá. (Ján 11:5) Nemáme ako zistiť, či bol niektorý z týchto troch súrodencov niekedy v manželstve. Vieme však, že sa stali Ježišovými  blízkymi priateľmi. Keď Ježiš slúžil v Judei, kde sa stretol s veľkým odporom a nepriateľstvom, ich dom mu poskytoval skutočné zázemie. Niet pochýb o tom, že si tento prístav pokoja a podporu svojich priateľov veľmi cenil.

Marta vynakladala veľké úsilie na to, aby sa u nich hostia cítili pohodlne a aby im nič nechýbalo. Zdá sa, že táto pracovitá žena bola často v jednom kole. Inak to nebolo, ani keď mal prísť Ježiš. Ihneď pre tohto vzácneho hosťa a možno aj pre niekoľkých jeho spoločníkov naplánovala výnimočnú hostinu s mnohými chodmi. V tom čase bolo poskytovanie pohostinnosti veľmi dôležité. Keď prišiel nejaký hosť, privítali ho bozkom, zobuli mu sandále, umyli nohy a potreli mu hlavu osviežujúcim vonným olejom. (Lukáš 7:44–47) Urobili všetko pre to, aby mu poskytli čo najlepšie ubytovanie a jedlo.

Marta a Mária mali teraz plné ruky práce. Mária, ktorá sa niekedy považuje za vnímavejšiu a hĺbavejšiu, svojej sestre spočiatku určite pomáhala. Ale keď Ježiš prišiel, situácia sa zmenila. Ježiš túto návštevu považoval za príležitosť vyučovať — a aj ju využil! Ježiš si na rozdiel od vtedajších náboženských vodcov ženy vážil a ochotne ich učil o Božom Kráľovstve, ktoré bolo hlavnou témou jeho služby. Mária, nadšená možnosťou počúvať ho, si sadla k jeho nohám a hltala každé jeho slovo.

Určite si vieme predstaviť, ako sa v Marte stupňovalo napätie. S prípravou všetkých tých chodov mala toľko práce a musela myslieť na toľko vecí, keď sa chcela postarať o svojich hostí, že bola stále viac znepokojená a rozrušená. Ako pobehovala sem a tam a videla, že jej sestra si tam sedí a nijako jej nepomáha, možno trochu očervenela, možno si chvíľami nahlas povzdychla alebo sa mračila. Nebolo by to nič prekvapujúce. Nemohla predsa stihnúť všetku tú prácu sama!

Napokon už Marta nedokázala ovládnuť svoje rozhorčenie. Prerušila Ježiša a vyhŕkla: „Pane, neprekáža ti, že ma moja sestra nechala,  aby som sa starala o všetko sama? Povedz jej preto, aby mi pomohla.“ ​(Lukáš 10:40) To boli silné slová. Niektoré preklady uvádzajú jej otázku ako obvinenie, že Ježiša tá situácia nezaujíma. Potom Marta požiadala Ježiša, aby Máriu usmernil a prikázal jej, aby jej išla pomôcť.

Ježišova odpoveď ju možno prekvapila, a nielen ju, ale odvtedy aj mnohých čitateľov Biblie. Vľúdne jej povedal: „Marta, Marta, si úzkostlivá a znepokojuješ sa mnohými vecami. Málo vecí je však potrebných, alebo iba jedna. Mária si vyvolila dobrý diel a nebude jej odňatý.“ ​(Lukáš 10:41, 42) Čo tým Ježiš myslel? Chcel povedať, že Marta je príliš zameraná na hmotné veci? Naznačoval, že všetko jej úsilie pri príprave dobrého jedla je zbytočné?

Nie. Ježiš jasne videl, že Martine pohnútky sú čisté a že to robí z lásky. Okrem toho si nemyslel, že snaha veľmi štedro si uctiť hosťa je zákonite nesprávna. Rád prijal pozvanie na „veľkú hostinu“, ktorú preňho nejaký čas predtým usporiadal Matúš. (Lukáš 5:29) Nešlo o zložité jedlo, ktoré Marta pripravovala, ale o jej priority. Bola naň taká zameraná, že stratila zo zreteľa dôležitejšie veci. Aké?

Ježiš, jednosplodený Syn Jehovu Boha, bol v ich dome, aby učil pravdu. Nič, ani Martino úžasné jedlo a všetky tie prípravy, nemohlo byť dôležitejšie. Ježiša nepochybne zarmútilo, že Marta si necháva ujsť jedinečnú príležitosť prehĺbiť si vieru, ale nechal ju, aby sa rozhodla sama. No keď ho žiadala, aby prinútil Máriu konať rovnako, to už bolo niečo iné.

A tak Martu láskavo usmernil. Príjemným tónom hlasu zopakoval jej meno, aby upokojil jej vybičované nervy, a potom ju uistil, že nie je potrebné, aby bola ‚úzkostlivá a znepokojovala sa mnohými vecami‘. Jednoduché jedlo pozostávajúce z jedného alebo dvoch chodov by úplne stačilo, najmä keď tu prebiehala duchovná hostina. Ježiš by preto v žiadnom prípade Márii neodňal „dobrý diel“, ktorý si vyvolila — možnosť počúvať ho, ako vyučuje!

Z tejto drobnej príhody, ktorá sa odohrala v ich domácnosti, sa dnes Kristovi nasledovníci môžu veľa naučiť. Nikdy nesmieme dovoliť, aby nám niečo prekážalo v uspokojovaní našich „duchovných potrieb“. (Matúš 5:3) Aj keď chceme napodobňovať Martu v štedrosti a pracovitosti, nikdy by sme sa nechceli stať ‚úzkostlivými a znepokojovať sa‘ menej dôležitou stránkou pohostinnosti natoľko, že by sme sa ochudobnili o to, čo je dôležitejšie. Hlavným dôvodom, pre ktorý sa stretávame so spoluveriacimi, nie je pohostiť ich ani byť pohostení honosným jedlom, ale vzájomne sa povzbudiť a odovzdať si duchovné dary. (Rimanom 1:11, 12) Pri takýchto budujúcich príležitostiach úplne stačí aj jednoduché jedlo.

Milovaný brat opäť žije

Prijala Marta Ježišovo láskavé napomenutie a poučila sa z neho? O tom nemusíme pochybovať. V úvode vzrušujúcej správy o jej bratovi, ktorú zapísal apoštol Ján, čítame: „Ježiš miloval Martu a jej sestru a Lazara.“ ​(Ján 11:5) Od spomínanej Ježišovej návštevy v Betánii uplynulo niekoľko mesiacov. Marta sa očividne neurazila ani v sebe neživila voči Ježišovi nevraživosť za jeho láskavú radu. Naopak, vzala si ju k srdcu. Aj v tejto veci je pre nás vynikajúcim príkladom viery, veď kto z nás z času na čas nepotrebuje trochu usmerniť?

Keď Lazar ochorel, Marta sa oňho neúnavne starala. Robila, čo bolo v jej silách, len aby sa mu uľavilo a aby sa uzdravil. No jeho choroba sa stále zhoršovala. Celé dni a hodiny boli jeho sestry pri jeho lôžku a starali sa oňho. Ako často Marta uprene sledovala bratovu strhanú tvár a spomínala na radostné i smutné chvíle, ktoré spolu prežili?

 Keď sa zdalo, že Marta a Mária už Lazarovi nedokážu pomôcť, poslali odkaz Ježišovi. Zvestoval na mieste, ktoré bolo asi dva dni cesty odtiaľ. Ich odkaz znel jednoducho: „Pane, pozri, ten, ku ktorému máš náklonnosť, je chorý.“ ​(Ján 11:1, 3) Vedeli, že Ježiš mal ich brata veľmi rád, a verili, že urobí čokoľvek, len aby svojmu priateľovi pomohol. Upínali svoje nádeje na to, že Ježiš stihne prísť skôr, než bude príliš neskoro? Ak áno, ich nádeje boli zmarené. Lazar zomrel.

Marta s Máriou oplakávali svojho brata, robili prípravy na jeho pohreb a prijímali mnohých hostí z Betánie a okolia. No stále žiadne správy o Ježišovi. Ako hodiny ubiehali, Marta bola určite stále viac zmätená. Štyri dni po Lazarovej smrti sa konečne dopočula, že Ježiš sa približuje k ich dedine. Marta bola vždy ženou činu a aj v tejto pochmúrnej chvíli vstala a bez toho, aby niečo povedala Márii, ponáhľala sa za Ježišom. (Ján 11:20)

Keď zbadala svojho Pána, vyjadrila to, čo ju i Máriu celé tie dni sužovalo: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.“ Ale jej nádej a viera v nej nezomreli. Dodala: „A predsa teraz viem, že nech poprosíš Boha o čokoľvek, Boh ti dá.“ Ježiš jej vzápätí povedal niečo, čím jej nádej posilnil: „Tvoj brat vstane.“ ​(Ján 11:21–23)

Marta si myslela, že Ježiš hovorí o vzkriesení, ktoré nastane v budúcnosti, a tak mu na to povedala: „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.“ ​(Ján 11:24) Jej viera vo vzkriesenie bola pozoruhodná. Niektorí židovskí náboženskí vodcovia zvaní saduceji toto učenie popierali, hoci bolo v inšpirovaných Písmach jasne vyjadrené. (Daniel 12:13; Marek 12:18) Marta však vedela, že Ježiš učí o nádeji na vzkriesenie a že dokonca niekoľkých ľudí aj vzkriesil — hoci žiaden z nich nebol mŕtvy tak dlho ako Lazar. Nevedela však, čo bude nasledovať.

Potom Ježiš vyslovil nezabudnuteľný výrok: „Ja som vzkriesenie a život.“ Áno, Jehova Boh dal svojmu Synovi moc, aby mohol v budúcnosti kriesiť ľudí v celosvetovom rozsahu. Ježiš sa Marty opýtal: „Veríš tomu?“ Na to Marta odpovedala slovami, ktoré sme spomínali na začiatku tohto článku. Verila, že Ježiš je Kristus, čiže Mesiáš, že je Synom Jehovu Boha a že jeho príchod do sveta predpovedali proroci. (Ján 5:28, 29; 11:25–27)

Cení si Jehova Boh a jeho Syn, Ježiš Kristus, takúto vieru? Jasnou odpoveďou na túto otázku sú udalosti, ktoré sa ďalej odohrali pred Martinými očami. Ponáhľala sa po svoju sestru. Potom videla, ako Ježiš s hlbokým pohnutím hovorí s Máriou a s mnohými trúchliacimi, ktorí boli s ňou. Videla, ako sa Ježišovi do očí tisnú slzy, keď neskrývane prejavil svoj hlboký žiaľ nad bolesťou, ktorú pôsobí smrť. Počula, ako Ježiš nariaďuje, aby odvalili kameň od hrobky jej brata. (Ján 11:28–39)

Marta, ktorá vždy uvažovala prakticky, namietala, že telo už bude zapáchať, lebo sú to už štyri dni, čo Lazar zomrel. Ježiš jej pripomenul: „Či som ti nepovedal, že keď uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Marta uverila a naozaj uvidela slávu Jehovu Boha. Priamo tam a v tej chvíli dal svojmu Synovi moc, aby Lazara priviedol späť k životu! Skúste si predstaviť nasledujúce okamihy, na ktoré Marta do konca svojho života určite nezabudla: najprv Ježišov príkaz „Lazar, poď von!“, potom slabý zvuk, ktorý sa ozval z hrobky, keď Lazar, ešte stále v ovíjadlách, v ktorých sa pochovávali mŕtvi, vstal a pomaly sa sunul k otvoru jaskyne, potom Ježišov príkaz „rozviažte ho a nechajte ho odísť“ a nakoniec nepochybne búrlivé objatie, keď si Marta, Mária a ich brat padli do náručia. (Ján 11:40–44) Bremeno žiaľu, ktoré ťažilo jej srdce, bolo zrazu preč!

Z tejto správy vidíme, že vzkriesenie mŕtvych nie je len zbožným prianím, ale je to  potešujúce biblické učenie a dokázaný historický fakt. Jehova a jeho Syn túžia odmeniť ľudí, ktorí prejavujú vieru, tak ako odmenili Martu, Máriu a Lazara. Takúto odmenu majú pripravenú aj pre vás, ak si budete budovať takú silnú vieru, akú mala Marta. *

„Marta obsluhovala“

Potom sa s Martou stretávame v biblickom zázname už len raz. Bolo to na začiatku posledného týždňa Ježišovho života na zemi. Ježiš vedel, aké ťažké chvíle ho čakajú, a tak sa opäť ubytoval u svojich priateľov v Betánii, kde už predtým našiel útočište. Odtiaľ chodieval pešo tri kilometre do Jeruzalema. V jeden večer Ježiš s Lazarom večerali v dome malomocného Šimona a tu nachádzame poslednú zmienku o Marte: „Marta obsluhovala.“ ​(Ján 12:2)

Čo iné by sme aj čakali od tejto pracovitej ženy?! Keď sa s ňou v Biblii stretávame prvý raz, pracuje. A pri poslednej zmienke zase pracuje, aby sa čo najlepšie postarala o potreby tých, ktorí sú okolo nej. Zbory Kristových nasledovníkov sú dnes požehnané ženami podobnými Marte — odvážnymi a štedrými, ktoré vždy prejavujú vieru skutkami a rozdávajú sa v prospech druhých. Marta si tak pravdepodobne počínala aj naďalej. Ak to tak bolo, robila múdro, lebo ju čakali ďalšie ťažké chvíle.

O niekoľko dní musela zniesť strašnú smrť svojho milovaného Pána, Ježiša. Navyše tí istí vrahovia a pokrytci, ktorí zabili Ježiša, boli odhodlaní zabiť aj Lazara, lebo jeho vzkriesenie posilňovalo vieru mnohých. (Ján 12:9–11) A, samozrejme, smrť napokon preťala putá lásky, ktoré spájali Martu a jej súrodencov. Nevieme, kedy alebo ako k tomu došlo, ale môžeme si byť celkom istí tým, že Marte jej vzácna viera pomáhala vytrvať až do konca. Preto by aj dnešní kresťania mali napodobňovať jej vieru.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 11]

Aj keď Marta žialila, dovolila, aby jej Ježiš pomohol zamerať sa na veci, ktoré posilňujú vieru

[Obrázok na strane 12]

Hoci bola Marta ‚úzkostlivá a znepokojovala sa‘, pokorne prijala usmernenie

[Obrázok na strane 15]

Martina viera v Ježiša bola odmenená, keď bol jej brat vzkriesený