Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Snahy o odstránenie chudoby

Snahy o odstránenie chudoby

Snahy o odstránenie chudoby

BOHATÍ už vyriešili problém chudoby — pre seba. Ale snahy odstrániť chudobu na celom svete doteraz vždy zlyhali. Prečo? Pretože bohatí vo všeobecnosti nechcú, aby ich niekto o ich privilégium obral. Šalamún, kráľ starovekého Izraela, napísal: „Hľa, slzy tých, ktorí boli utláčaní, ale nemali žiadneho utešiteľa; a na strane ich utlačovateľov bola moc.“ ​(Kazateľ 4:1)

Môžu ľudia, ktorí majú vplyv a moc, zmeniť spoločnosť tak, aby odstránili svetovú chudobu? Šalamún pod Božou inšpiráciou napísal: „Hľa, všetko bola márnosť a honba za vetrom. Čo je pokrivené, to sa nedá narovnať.“ ​(Kazateľ 1:14, 15) Bližší pohľad na novodobé snahy o odstránenie chudoby to jasne dokazuje.

Teórie blahobytu pre všetkých

V 19. storočí, keď niektoré národy prostredníctvom obchodu a priemyslu nahromadili obrovské bohatstvo, niektorí vplyvní ľudia sa začali vážne zaoberať problémom chudoby. Bolo by možné, aby sa prírodné bohatstvo zeme rozdeľovalo rovnomernejšie?

Niektorí si mysleli, že socializmus alebo komunizmus by mohol vytvoriť medzinárodnú spoločnosť bez triednych rozdielov, v ktorej by sa bohatstvo rozdeľovalo spravodlivo. Samozrejme, bohatí boli týmito ideami vážne znepokojení. Ale slogan „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“ získal súhlas značného počtu ľudí. Mnohí dúfali, že všetky národy prijmú socializmus a svet sa stane ideálnou krajinou Utópia. Niektoré bohaté krajiny prevzali určité prvky socializmu a vytvorili sociálne štáty, ktoré všetkým svojim obyvateľom sľubovali starostlivosť „od kolísky po hrob“. Tieto štáty tvrdia, že vo svojej krajine odstránili chudobu ohrozujúcu život.

Socializmu sa však nikdy nepodarilo vytvoriť nesebeckú spoločnosť. Predstava, že ľudia budú pracovať na úžitok spoločnosti, a nie pre seba, sa ukázala ako nereálna. Niektorých hnevalo, že sa musia starať o chudobných, a poukazovali na to, že štedré opatrenia pre chudobných spôsobujú, že niektorým z nich sa potom nechce pracovať. Dokázali sa ako pravdivé tieto biblické slová: „Niet spravodlivého človeka na zemi, ktorý stále koná dobro a nehreší... Pravý Boh urobil ľudstvo priame, ale oni sami si vyhľadali mnohé plány.“ ​(Kazateľ 7:20, 29)

Ďalšou teóriou o odstránení chudoby bol takzvaný americký sen — sen o mieste, kde sa každý, kto je ochotný tvrdo pracovať, môže stať bohatým. Mnohé národy po celom svete si osvojili politiku demokracie, slobodného podnikania a voľného obchodu, ktorá, ako sa zdalo, priniesla bohatstvo Spojeným štátom. Nie všetky krajiny však mohli napodobniť americký sen, pretože bohatstvo Severnej Ameriky nebolo len výsledkom jej politického systému. Dôležitými faktormi boli aj obrovské prírodné zdroje a ľahký prístup k medzinárodným obchodným cestám. Navyše konkurenčný svetový ekonomický systém má nielen víťazov, ktorí dosiahnu zisk, ale aj porazených, ktorí utrpia stratu. Dalo by sa povzbudiť bohaté krajiny, aby pomohli krajinám, ktoré sú stále chudobné?

Marshallov plán — cesta k odstráneniu chudoby?

Po druhej svetovej vojne bola Európa zdevastovaná a mnohí ľudia mali obavy z hladomoru. Vláda Spojených štátov bola znepokojená rastúcou popularitou socializmu v Európe. Preto počas štyroch rokov dávala obrovské sumy peňazí na ozdravenie priemyslu a poľnohospodárstva v tých krajinách, ktoré prijali podmienky Spojených štátov. Tento Program európskej obnovy, známy ako Marshallov plán, sa považoval za úspešný. Vplyv Spojených štátov v západnej Európe vzrástol a chudoba ohrozujúca život sa v týchto krajinách stala zriedkavou. Bol toto spôsob, ako ukončiť chudobu na celom svete?

Úspech Marshallovho plánu viedol vládu Spojených štátov k tomu, aby ponúkla pomoc chudobným krajinám na celom svete a podporila v týchto krajinách rozvoj poľnohospodárstva, zdravotníctva, vzdelávania a dopravy. Čo je skutočným motívom tejto pomoci? Ako Spojené štáty otvorene priznávajú, sledujú tým vlastné záujmy. Aj ďalšie krajiny sa usilovali rozšíriť svoj vplyv tým, že ponúkli pomoc chudobným krajinám. Po šesťdesiatich rokoch, keď minuli niekoľkonásobne viac peňazí, ako bolo použitých na realizáciu Marshallovho plánu, boli sklamané výsledkami. Je pravda, že niektoré krajiny, ktoré boli predtým chudobné, dosiahli ohromné bohatstvo, hlavne vo východnej Ázii. No mnohé krajiny v iných častiach sveta zostali extrémne chudobné, aj keď sa tam vďaka pomoci dosiahlo, že menej detí zomiera a viac detí dostáva vzdelanie.

Prečo zahraničná pomoc zlyháva

Ukázalo sa, že pomôcť chudobným krajinám dostať sa z chudoby je náročnejšie, ako bolo pomôcť bohatým krajinám zotaviť sa z vojny. V Európe už bol rozvinutý priemysel, obchod a doprava. Hospodárstvo potrebovalo len obnovu. V chudobných krajinách však ľudia stále trpia extrémnou chudobou, lebo aj keď tieto krajiny postavili z prostriedkov zahraničnej pomoci cesty, školy a nemocnice, chýbajú im prírodné zdroje, prístup k obchodným cestám a rozvinuté podnikanie.

Problém chudoby je ako začarovaný kruh, z ktorého sa nedá ľahko dostať. Napríklad choroby spôsobujú chudobu a chudoba spôsobuje choroby. Podvyživené deti môžu byť také telesne a duševne oslabené, že keď dospejú, nedokážu sa postarať o svoje vlastné deti. Keď sa bohaté krajiny v rámci „pomoci“ chudobným krajinám zbavia prebytočných potravín, zruinujú domácich roľníkov a maloobchodníkov a to vedie k ešte väčšej chudobe. Posielaním peňazí vládam chudobných krajín sa môže vytvoriť aj ďalší začarovaný kruh: peňažnú pomoc je ľahké rozkradnúť, takže to môže viesť ku korupcii a korupcia môže viesť k ešte väčšej chudobe. Skrátka, zahraničná pomoc zlyháva, pretože nerieši základnú príčinu chudoby.

Príčina chudoby

Extrémna chudoba je výsledkom toho, že krajiny, vlády i jednotlivci presadzujú a chránia len vlastné záujmy. Napríklad vlády bohatých krajín kladú malý dôraz na odstránenie svetovej chudoby, pretože sú volené demokraticky a nechcú stratiť podporu svojich voličov. Preto zabraňujú farmárom z chudobných krajín predávať svoju produkciu v bohatých krajinách, aby tak chránili svojich farmárov. Vlády bohatých krajín tiež poskytujú svojim farmárom vysoké dotácie, aby predstihli v objeme predaja farmárov v chudobných krajinách.

Je zjavné, že skutočná príčina chudoby je v ľuďoch. Je ňou sklon jednotlivcov i vlád chrániť si vlastné záujmy. Biblický pisateľ Šalamún to zhrnul takto: „Človek panoval nad človekom na jeho škodu.“ ​(Kazateľ 8:9)

Teda aká je nádej na odstránenie chudoby? Môže nejaká vláda zmeniť ľudskú povahu?

[Rámček na strane 6]

Zákon, ktorý riešil problém chudoby

Jehova Boh dal starovekému izraelskému národu súbor zákonov, ktorých dodržiavaním sa dalo predchádzať väčšine príčin chudoby. V súlade s týmto Zákonom každá rodina, okrem kňazského kmeňa Lévi, dostala do dedičného vlastníctva pôdu. Toto rodinné vlastníctvo bolo isté, lebo pôda nemohla byť predaná natrvalo. Každých 50 rokov sa mala všetka pôda vrátiť pôvodnému majiteľovi alebo jeho rodine. (3. Mojžišova 25:10, 23) Ak niekto musel predať svoju pôdu pre chorobu, pre nejakú katastrofu alebo pre lenivosť, v jubilejnom 50. roku mu mala byť bezplatne vrátená. Žiadna rodina tak nemohla upadnúť do chudoby na celé generácie.

Ďalším milosrdným opatrením Božieho Zákona bolo, že ak sa človek následkom nepriaznivých okolností ocitol v núdzi, mohol sám seba predať do otroctva. Peniaze dostal hneď, aby mohol vyplatiť svoje dlhy. Ak sa nemohol vykúpiť z otroctva skôr, v siedmom roku mal byť prepustený a malo mu byť poskytnuté osivo a dobytok, aby mohol opäť začať hospodáriť. Navyše, ak si chudobný Izraelita musel požičať peniaze, Zákon zakazoval vyžadovať od neho úrok. Zákon tiež prikazoval, aby Izraeliti nezberali úrodu na okrajoch svojich polí, aby tak mohli chudobní zozbierať zvyšky úrody. Žiaden Izraelita tak nemusel žobrať. (5. Mojžišova 15:1–14; 3. Mojžišova 23:22)

História však ukazuje, že niektorí Izraeliti predsa schudobneli. Prečo sa to stalo? Lebo Izraeliti neposlúchali Jehovov Zákon. Následkom toho, tak ako vo väčšine iných krajín, sa niektorí stali bohatými vlastníkmi pôdy a iní sa stali chudobnými bezzemkami. Chudoba sa vyskytovala medzi Izraelitmi preto, lebo niektorí jednotlivci ignorovali Boží Zákon a uprednostňovali svoje záujmy pred záujmami iných. (Matúš 22:37–40)