Kto vytvoril zákony vesmíru?

„VYZNÁŠ sa ty azda v zákonoch nebies?“ ​(Jób 38:33, Katolícky preklad, 1991) Túto otázku položil Boh svojmu utrápenému služobníkovi Jóbovi, aby mu pomohol pochopiť, ako málo ľudia v skutočnosti vedia v porovnaní s neobmedzenou múdrosťou, ktorú má On ako Stvoriteľ. Čo si myslíte o tomto porovnaní?

Ľudia už získali mnoho poznatkov o zákonoch, ktoré riadia hmotný vesmír, ale väčšina vedcov ochotne uznáva, že je ešte veľa toho, čo nevieme. Nové objavy znovu a znovu vedú vedcov k tomu, aby prehodnotili svoje teórie o fungovaní vesmíru. Dokázali nové vedecké objavy, že spomínaná otázka, ktorú položil Boh Jóbovi, už nie je aktuálna? Alebo pokrok v poznaní v skutočnosti dokazuje, že Autorom „zákonov nebies“ je Jehova?

Biblia obsahuje fascinujúce výroky, ktoré nám pomáhajú nájsť odpoveď na tieto otázky. Pravdaže, Biblia o sebe netvrdí, že je vedeckou učebnicou. Keď sa však zmieňuje o hviezdnej oblohe, to, čo hovorí, je úžasne presné a mnohé fakty, ktoré uvádza, ľudia pochopili až o tisíce rokov neskôr.

Historický pohľad

Aby sme si urobili prehľad, vráťme sa do štvrtého storočia pred n. l., čiže do obdobia asi sto rokov po dokončení písania Starého zákona — hebrejskej časti Biblie. V tom čase grécky filozof Aristoteles vyučoval vtedajších popredných učencov o hmotnom vesmíre. Aristoteles je dodnes považovaný za jedného z najvýznamnejších vedcov, ktorí kedy žili. (Pozri  rámček na strane 25.) Podľa diela Encyclopædia Britannica „Aristoteles bol prvým ozajstným vedcom v dejinách... Všetci vedci by mu mali byť zaviazaní.“

Aristoteles detailne vypracoval model vesmíru, v ktorom Zem bola jeho stredom. Vesmír tvorilo viac ako 50 sfér z krištáľu, pričom každá sféra spočívala vnútri inej sféry. Hviezdy sa nachádzali na najvzdialenejšej sfére, planéty na sférach bližšie k Zemi. Všetko okrem Zeme bolo podľa neho večné a nemenné. Tieto predstavy sa nám dnes môžu zdať kuriózne, ale Aristotelove názory ovplyvnili astronómiu takmer na dve tisícročia.

Zhoduje sa však Aristotelovo učenie s učením Biblie? Ktoré z nich obstálo v skúške času? Zamyslime sa nad tromi otázkami o zákonoch, ktoré riadia náš vesmír. Odpovede na ne nám pomôžu vybudovať si vieru v Autora Biblie, Zákonodarcu, ktorý vytvoril „ustanovenia nebies“. (Jób 38:33)

1. Je vesmír nemenný?

Aristoteles usudzoval, že nebeské sféry sú pevné. Sféra nehybných hviezd, tak ako ani ostatné sféry, sa nemôže zmršťovať ani rozpínať.

 Obsahuje aj Biblia podobné dohady? Nie. Biblia na túto tému neuvádza žiadne dogmatické tvrdenie. Predkladá však zaujímavý slovný obraz: „Je Ten, ktorý býva nad kruhom zeme, ktorej obyvatelia sú ako lúčne kobylky. Ten, ktorý rozťahuje nebesia ako jemné tkanivo, ktorý ich rozprestiera ako stan na bývanie.“ ​(Izaiáš 40:22) *

Čo sa dnes ukazuje ako bližšie k pravde — Aristotelov model alebo biblický opis? Ako sa pozerá na vesmír súčasná kozmológia? V 20. storočí astronómovia s úžasom zistili, že vesmír vôbec nie je nemenný. V skutočnosti sa galaxie jedna od druhej zjavne veľkou rýchlosťou vzďaľujú. Len málo vedcov, ak vôbec nejakí, si v minulosti predstavovalo, že vesmír sa takto rozpína. Dnes kozmológovia všeobecne zastávajú názor, že na začiatku bol vesmír veľmi hustý a odvtedy sa stále rozpína. Veda v podstate vyhlásila Aristotelov model za zastaraný.

Vráťme sa k citovanému biblickému výroku. Nie je ťažké predstaviť si muža, ako bol prorok Izaiáš, ako sa pozerá hore na oblohu posiatu hviezdami, pripomínajúcu elegantne nariasenú látku, a vidí v nej pozoruhodnú podobnosť s rozprestretým stanom. * Možno dokonca videl podobnosť medzi Mliečnou cestou a vzhľadom „jemného tkaniva“.

Izaiášove slová navyše podnecujú našu predstavivosť. Možno si predstavíme stan z biblických čias, relatívne malý bal hrubej  látky, ktorý sa rozbalí a rozprestrie a potom je zdvihnutý na koly a stane sa príbytkom. Alebo si predstavíme obchodníka, ktorý zoberie malý bal jemného tkaniva a rozprestrie ho, aby si ho zákazník mohol prezrieť. V oboch prípadoch sa niečo relatívne malé rozprestrie a stane sa pred našimi očami väčším.

Samozrejme, nechceme tým povedať, že biblické poetické prirovnanie k stanu a jemnému tkanivu má byť vysvetlením rozpínania hmotného vesmíru. Nie je však fascinujúce, že Biblia predkladá opis vesmíru, ktorý je v takom úžasnom súlade so súčasnou vedou? Izaiáš žil viac ako 300 rokov pred Aristotelom a viac ako 2 000 rokov predtým, ako veda poskytla presvedčivé dôkazy o tom, že vesmír sa rozpína. A predsa na vyjadrení tohto pokorného hebrejského proroka netreba nič meniť, na rozdiel od Aristotelovho dômyselného modelu.

2. Čo drží nebeské telesá na ich mieste?

Aristoteles si myslel, že vo vesmíre nie je žiadny prázdny priestor. Podľa neho sa Zem a jej atmosféra skladala zo štyroch živlov — zeme, vody, vzduchu a ohňa. Ostatný vesmír bol zložený z krištáľových sfér, vyplnených večnou látkou, ktorú nazval éter. Nebeské telesá boli na týchto neviditeľných sférach pripevnené. Aristotelovu predstavu väčšina vedcov dlho prijímala, lebo sa zdalo, že je v súlade so základným predpokladom: Objekt musí na niečom ležať alebo musí byť k niečomu pripevnený, inak by spadol.

Čo o tejto veci hovorí Biblia? Je v nej záznam slov verného Božieho služobníka Jóba, ktorý o Jehovovi povedal: „Vešia zem na ničom.“ ​(Jób 26:7) Takýto názor by Aristotelovi určite pripadal absurdný.

Ešte aj v 17. storočí n. l., asi 3 000 rokov po Jóbovi, prevládala vedecká teória, že vesmír je niečím vyplnený, nie však krištáľovými sférami, ale nejakou tekutinou. Koncom toho storočia však fyzik sir Isaac Newton prišiel s úplne inou myšlienkou. Povedal, že gravitácia spôsobuje, že nebeské telesá sa navzájom priťahujú. Newton sa dostal o krok bližšie k poznaniu, že Zem a ostatné nebeské telesá naozaj visia v prázdnom priestore, ktorý sa ľuďom javí ako „nič“.

Newtonova teória o gravitácii sa stretla s veľkým odporom. Pre mnohých vedecky založených ľudí bolo stále ťažké predstaviť si, že hviezdy a iné nebeské telesá nie sú držané na svojom mieste niečím hmotným. Ako by mohla naša Zem s takou obrovskou hmotnosťou, ako aj ostatné nebeské telesá len tak visieť v priestore? To sa niektorým zdalo ako niečo nadprirodzené. Veď od Aristotelových  čias väčšina vedcov verila, že vesmírny priestor musí byť niečím vyplnený.

Jób, pravdaže, nevedel o neviditeľných silách, ktoré držia Zem na jej stabilnej obežnej dráhe okolo Slnka. Čo ho teda podnietilo povedať, že naša planéta visí „na ničom“?

Navyše predpoklad, že Zem nič nepodopiera, vedie k ďalšej otázke: Čo drží Zem a ostatné nebeské telesá na ich dráhe? Všimnite si fascinujúce slová, ktoré raz Boh adresoval Jóbovi: „Či môžeš pevne zopnúť putá súhvezdia Kim, alebo môžeš povoliť šnúry súhvezdia Kesil?“ ​(Jób 38:31) Počas svojho dlhého života mohol Jób noc čo noc pozorovať zdanlivý pohyb týchto známych hviezdnych zoskupení na oblohe. * Ale prečo vyzerali vždy rovnako, rok za rokom, desaťročie za desaťročím? Aké putá držali tieto hviezdy a všetky ostatné nebeské telesá v ich vzájomnom postavení? Keď nad tým Jób uvažoval, určite to v ňom vzbudzovalo bázeň.

Ak by boli hviezdy jednoducho pripevnené k vesmírnym sféram, neboli by potrebné nijaké takéto putá. Až o tisíce rokov neskôr vedci zistili viac o neviditeľných „putách“ alebo „šnúrach“, ktoré držia nebeské telesá dovedna počas ich dlhého, zdanlivo pomalého baletu čierňavou priestoru. Isaac Newton a neskôr Albert Einstein sa stali známymi práve vďaka svojim objavom v tejto oblasti. Jób, samozrejme, nevedel o silách, ktorými Boh udržiava vzájomné väzby medzi nebeskými telesami. Napriek tomu inšpirované slová zapísané v knihe Jób obstáli v skúške času oveľa lepšie ako názory učeného Aristotela. Kto iný ako Ten, kto ustanovil zákony vesmíru, by mohol mať také porozumenie?

3. Večný alebo podlieha rozkladu?

Aristoteles bol presvedčený, že medzi vesmírom a Zemou je veľký rozdiel. Tvrdil, že Zem podlieha zmenám, rozkladu a opotrebeniu, zatiaľ čo éter, z ktorého pozostávajú hviezdy, je absolútne nemenný a večný. Aristotelove krištáľové sféry a nebeské telesá, ktoré sú k nim pripevnené, sa nemohli meniť, opotrebovať ani zaniknúť.

Učí to aj Biblia? V Žalme 102:25–27 sa píše: „Dávno si položil základy zeme a nebesia sú dielom tvojich rúk. Ony sa pominú, ale ty budeš stáť; a ako odev sa všetky obnosia. Ako oblečenie ich vymeníš a skončia svoj beh. Ty si však rovnaký a tvoje roky sa nenaplnia.“

Všimnite si, že žalmista, ktorý napísal tieto slová možno dvesto rokov pred Aristotelom, nedáva do protikladu Zem s hviezdnatými nebesami, akoby Zem podliehala rozkladu, zatiaľ čo hviezdy by boli večné. Skôr dáva do protikladu nebesia aj zem s Bohom, mocným Duchom, ktorý riadil ich stvorenie. * Tento žalm naznačuje, že hviezdy podliehajú rozkladu, rovnako ako všetko na Zemi. A k čomu dospela súčasná veda?

V názore, že Zem podlieha rozkladu, geológia súhlasí s Bibliou aj s Aristotelom. Skaly na našej Zemi sa naozaj stále opotrebúvajú eróziou a obnovujú sa vulkanickou a inou geologickou činnosťou.

A čo hviezdy? Podliehajú prirodzene rozkladu, ako naznačuje Biblia, alebo sú vo svojej podstate večné, ako učil Aristoteles? Európski astronómovia začali spochybňovať Aristotelovu predstavu večných hviezd v 16. storočí n. l., keď po prvýkrát spozorovali supernovu,  veľkolepý výbuch hviezdy. Odvtedy vedci pozorovali, že hviezdy môžu zaniknúť náhlou explóziou alebo môžu pomaly zhorieť, alebo sa dokonca zrútiť do seba. Astronómovia však pozorovali aj vznik nových hviezd v takzvaných „hviezdnych jasliach“, čo sú oblaky plynu obohateného prvkami pochádzajúcimi z výbuchov starých hviezd. A tak biblické prirovnanie k odevu, ktorý sa obnosí a vymení, je úplne výstižné. * Nie je pozoruhodné, že staroveký žalmista dokázal napísať slová, ktoré sú v takom súlade so súčasnými objavmi?

Možno však uvažujete: ‚Učí Biblia, že Zem alebo hviezdnaté nebesia ako celok jedného dňa zaniknú alebo budú musieť byť nahradené?‘ Nie, Biblia sľubuje, že budú trvať navždy. (Žalm 104:5; 119:90) Nie však preto, že by boli vo svojej podstate večné, ale preto, že Boh, ktorý ich stvoril, sľubuje, že ich bude udržiavať. (Žalm 148:4–6) Nehovorí síce ako, ale nie je rozumné myslieť si, že Ten, kto stvoril vesmír, má aj moc udržiavať ho? Je to podobné, ako keď staviteľ s láskou udržiava dom, ktorý postavil pre seba a svoju rodinu.

Komu by mala patriť sláva a česť?

Úvaha len nad niekoľkými „zákonmi nebies“ vrhá na túto otázku jasné svetlo. Nenapĺňa nás to bázňou, keď premýšľame, kto spôsobil, že nespočetné množstvo hviezd sa rozprestiera v nedohľadnom priestore, kto ich drží na ich mieste „putami“ gravitácie a kto udržiava cyklus ich neustáleho zrodu a zániku?

To, prečo máme mať bázeň, možno najlepšie vyjadruje Izaiáš 40:26: „Zodvihnite vysoko oči a hľaďte. Kto stvoril tieto veci? Je to Ten, ktorý vyvádza ich vojsko podľa počtu, všetky ich dokonca nazýva podľa mena.“ Hviezdy sú tu výstižne prirovnané k vojsku, ktoré môže pozostávať z obrovského množstva vojakov. Bez pokynov veliteľa by bolo vojsko iba neusporiadaným davom. Bez zákonov od Jehovu by sa planéty, hviezdy a galaxie nepohybovali po stanovených dráhach a vo vesmíre by vládol chaos. Naopak, predstavte si vojsko s miliardami vojakov a Veliteľa, ktorý nielen riadi pohyb svojich oddielov, ale pozná aj meno každého jedného vojaka, vie, v akom je stave a kde sa práve nachádza!

Zákony vesmíru nám aspoň trochu poodhaľujú úžasnú myseľ tohto Veliteľa. Kto iný by mohol vytvoriť takéto zákony a inšpirovať ľudí, aby zapísali presné informácie o týchto veciach stáročia, dokonca tisícročia predtým, ako ich pochopili vedci? Nepochybne máme všetky dôvody pod slnkom vzdávať Jehovovi „slávu a česť“! (Zjavenie 4:11)

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázky na stranách 24, 25]

 Muž s nesmiernym vplyvom

„Aristoteles bol najväčším filozofom a vedcom starovekého sveta.“ To hovorí kniha The 100—​A Ranking of the Most Influential Persons in History (100 najvplyvnejších osobností dejín). Nie je ťažké pochopiť, prečo sa tak niektorí vyjadrujú o tomto výnimočnom mužovi. Aristoteles (384 – 322 pred n. l.) bol žiakom slávneho filozofa Platóna a neskôr osobným učiteľom Alexandra Veľkého. Podľa starovekých záznamov Aristotelova rozsiahla tvorba predstavovala asi 170 kníh, z ktorých 47 sa zachovalo. Písal veľa o astronómii, biológii, chémii, zoológii, fyzike, geológii a psychológii. Niektoré drobné detaily, ktoré zaznamenal o živých organizmoch, celé stáročia nikto iný neskúmal. „Aristotelov vplyv na neskoršie myslenie celého západného sveta bol obrovský,“ poznamenáva spomínaná kniha. Dodáva však: „Obdiv voči Aristotelovi bol taký veľký, že v neskoršom stredoveku hraničil až so zbožňovaním.“

[Pramene ilustrácií]

Royal Astronomical Society/​Photo Researchers, Inc.

Z knihy A General History for Colleges and High Schools, 1900

[Obrázok na stranách 26, 27]

Gravitácia drží nebeské telesá na ich mieste

[Prameň ilustrácie]

NASA and The Hubble Heritage Team (AURA/STScl)

[Obrázok na stranách 26, 27]

Hviezdokopa Plejády

[Obrázok na strane 28]

Niektoré hviezdy končia ako supernovy

[Prameň ilustrácie]

ESA/Hubble

[Obrázok na strane 28]

Nové hviezdy vznikajú v „hviezdnych jasliach“

[Prameň ilustrácie]

J. Hester and P. Scowen (AZ State Univ.), NASA

[Prameň ilustrácie na strane 24]

© Peter Arnold, Inc./​Alamy