V ALTAJSKEJ REPUBLIKE je pekný májový deň. Táto krajina, ktorá sa nachádza v juhozápadnom kúte Sibíri, je taká nádherná, že to až vyráža dych. Z okna vidíme pásy tmavých ihličnatých lesov, za ktorými sa majestátne týčia zasnežené bledomodré končiare. V tejto odľahlej drsnej krajine žijú Altajci — svojrázny ázijský národ, ktorý má svoj vlastný jazyk. Tu, v altajských horách, sú doma. Názov pohoria Altaj je odvodený z turkicko-mongolského slova, ktoré znamená „zlatý“.

Je to už niekoľko rokov, čo sme sa s manželkou naučili ruský posunkový jazyk a začali sme navštevovať zbory a skupiny nepočujúcich Jehovových svedkov. Viac ako 100 národnostných skupín a 70 rôznych kultúr Ruska má jeden spoločný jazyk — ruštinu. Nepočujúci, ktorí tu žijú, používajú ešte iný jazyk — ruský posunkový jazyk. Nepočujúci majú osobitú kultúru a mnohí, ktorých stretáme, nám radi rozprávajú o svojom živote a sú k nám pohostinní. To sa určite dá povedať aj o nepočujúcich Altajcoch.

V meste Gorno-Altajsk sme sa dozvedeli, že nejakí nepočujúci žijú v malej dedine vzdialenej 250 kilometrov. Vieme, že v tej oblasti žije aj niekoľko Jehovových svedkov, ale nikto z nich neovláda posunkovú reč. Premýšľali sme o týchto nepočujúcich Altajcoch a rozhodli sme sa, že sa ich vydáme hľadať. Naše nadšenie sa prenáša aj na Jurija a Tatianu, nepočujúci manželský pár, ktorý sa k nám pridáva. Do nášho minivanu nakladáme publikácie v posunkovej reči na DVD a DVD-prehrávač, veľké termosky, sendviče z ražného chleba, údené klobásy a čerstvo upečené pirôžky — chutné ruské pečivo s kapustovou a zemiakovou plnkou. Nakoniec sa celí aj s oblečením a topánkami dôkladne nasprejujeme repelentom proti kliešťom, lebo v tejto oblasti je rozšírená kliešťová encefalitída.

Cesta, po ktorej ideme, sa vinie nádhernou horskou krajinou. Vzduch vonia jazmínom a orgovánom. Aké je to osviežujúce! S úžasom pozorujeme stádo pokojne sa pasúcich sibírskych jeleňov. Altajské osady tvoria skupinky drevených domov s úhľadnými plechovými strechami. Pri mnohých domoch stoja drevené obydlia, zvané ajyly, ktoré majú zvyčajne šesťuholníkový tvar a kužeľovitú strechu. Niektoré sa podobajú na indiánske tipí a sú pokryté kôrou stromov. Mnohé altajské rodiny žijú od mája do septembra  v ajyloch a na jeseň a zimu sa sťahujú do domov.

Miestni svedkovia nás v dedine srdečne vítajú a privádzajú nás do domu nepočujúceho manželského páru. Títo altajskí manželia sa tešia, že sme k nim prišli, a sú zvedaví, odkiaľ sme a čo robíme. Dozvedáme sa, že majú počítač, a tak keď vytiahneme DVD, nástoja, aby sme ho pustili. Akákoľvek konverzácia razom ustáva, akoby sme tam ani neboli. Oči neodtrhnú od monitora, sem-tam opakujú posunky, ktoré vidia, a s ocenením prikyvujú. Len s ťažkosťami sa nám darí upútať ich pozornosť, aby sme mohli zastaviť DVD a vrátiť ho na začiatok, kde je zobrazený nádherný raj na zemi. Zastavujeme pri jednej scéne a rozoberáme, čo Boh v budúcnosti urobí pre ľudstvo a akí ľudia budú žiť navždy v podmienkach, ktoré práve vidia. Veľmi nás povzbudzuje, keď vidíme, že ich to zaujíma. Na záver našej návštevy nám hovoria ešte o jednom nepočujúcom manželskom páre, ktorý býva v inej dedine, vzdialenej odtiaľ niekoľko hodín.

Znova sa vydávame na cestu, prechádzame pôsobivým skalným priesmykom hlboko zarezaným do horského masívu a serpentínami sa dostávame do dedinky, ktorá je oveľa menšia než tá predtým. Tam nachádzame rodinu nepočujúcich — manžela, manželku, ich malého syna a manželkinu matku. Z našej nečakanej návštevy sa tešia. Cez malé dvere vchádzame do ich ajylu, ktorý príjemne vonia drevom a cmarom. Navrchu kužeľovitej strechy je okrúhly otvor, ktorým dovnútra preniká svetlo. V jednom rohu stojí pec z obielených tehál a steny pokrývajú veselé červené koberčeky. Manželia nás hostia altajským jedlom — vyprážanými šiškami a čajom v malých miskách ázijského štýlu. Pýtame sa ich, či niekedy uvažovali o tom, či je možné stať sa Božím priateľom. Nachvíľu sa zamyslia. Manželkina matka nám vysvetľuje, že ako dieťa raz doniesla jedlo na jedno miesto v horách ako obeť pre bohov. „Neviem, aký to malo význam,“ pokrčí plecami a usmeje sa. „Bol to náš zvyk.“

Ukazujeme im DVD na túto tému a ich tváre sa rozjasňujú. Chceli by pokračovať v takýchto rozhovoroch, ale ako? Osvedčeným spôsobom, ako zostať v kontakte s nepočujúcimi, sú esemesky, ale v tejto oblasti nie je mobilný signál. A tak im sľubujeme, že s nimi zostaneme v kontakte prostredníctvom listov.

Slnko už zapadá, keď sa s nimi srdečne lúčime a vydávame sa na dlhú cestu späť do Gorno-Altajska. Sme unavení, ale spokojní. O nejaký čas sa na túto rodinu pýtame miestnych svedkov a dozvedáme sa, že manžel každý druhý týždeň cestuje do jedného väčšieho mesta, kde študuje Bibliu a chodí na zhromaždenia. Pomáha mu v tom jedna miestna sestra, ktorá ovláda posunkovú reč. Sme šťastní, že naše úsilie prinieslo výsledky!

Naše hľadanie nepočujúcich ľudí s úprimným srdcom sa dá prirovnať k hľadaniu pokladov skrytých hlboko v horách. Keď nájdeme, zdanlivo náhodne, nejaký skrytý drahokam, je to pre nás odmena za dlhé hodiny hľadania. Pre nás budú altajské hory vždy zlaté, lebo nám budú pripomínať úprimných ľudí, ktorých sme stretli medzi ich rozoklanými vrchmi.