Boj za dobré posolstvo v Tesalonike

Tesalonika, dnes známa ako Thessaloniki alebo Solún, je prekvitajúce prístavné mesto na severovýchode Grécka. Toto staroveké mesto zohralo významnú úlohu v dejinách raných kresťanov, najmä v službe Pavla, kresťanského apoštola pre národy. (SKUTKY 9:15; RIMANOM 11:13)

OKOLO roku 50 n. l. prišiel do Tesaloniky Pavol so svojím spoločníkom Sílasom. Bola to Pavlova druhá misionárska cesta a zároveň jeho prvá príležitosť priniesť dobré posolstvo o Kristovi na územie dnešnej Európy.

Keď prišli do Tesaloniky, mali nepochybne ešte živo v pamäti, ako ich vo Filipi, významnom meste Macedónie, zbili a uväznili. Pavol neskôr povedal Tesaloničanom, že po tomto zážitku im Božie dobré posolstvo zvestoval len „s veľkým bojom“. (1. Tesaloničanom 2:1, 2) Bude to v Tesalonike ľahšie? Ako toto mesto zareaguje na ich zvestovanie? Bude ich služba plodná? Najprv si však niečo povedzme o samotnom meste.

Mesto s búrlivou minulosťou

Už samotný názov Tesalonika, odvodený z dvoch gréckych slov s významom „Tesálčania“ a „víťazstvo“, naznačuje zápas a boj. Panuje názor, že v roku 352 pred n. l. macedónsky kráľ Filip II., otec Alexandra Veľkého, porazil v Tesálii istý kmeň zo stredného Grécka. Údajne na pamiatku tohto víťazstva dal jednej zo svojich dcér meno Thessaloniké. Tá sa neskôr vydala za Kassandra, nástupcu svojho brata Alexandra. Okolo roku 315 pred n. l. Kassandros vybudoval na západnej strane polostrova Chalkidiki mesto a pomenoval ho po svojej manželke. Celá história Tesaloniky sa však niesla v znamení bojov.

Tesalonika bola prosperujúcim mestom. Mala jeden z najlepších prírodných prístavov v Egejskom mori. V období Rímskej ríše sa tiež nachádzala na známej ceste Via Egnatia. Vďaka tejto strategickej polohe bola jedným z významných obchodných centier Rímskej ríše. V priebehu dejín bolo toto prosperujúce mesto lákavou korisťou pre Gótov, Slovanov, Frankov, Venetov a Turkov. Niektorí z nich zabrali Tesaloniku za cenu krviprelievania. Ale teraz sa zamerajme na príchod apoštola Pavla, ktorým sa začal boj za dobré posolstvo.

Príchod apoštola Pavla

Keď Pavol prišiel do nejakého mesta prvýkrát, obyčajne oslovil najprv Židov, lebo poznali Písma, a tak sa k nim mohol ľahšie priblížiť a pomôcť im pochopiť dobré posolstvo. Podľa jedného učenca tento zvyk poukazuje  buď na to, že Pavlovi záležalo na jeho krajanoch, alebo na to, že sa snažil využívať zvestovanie Židom a ďalším ľuďom, ktorí uctievali Boha, ako odrazový mostík pre svoju prácu medzi Nežidmi. (Skutky 17:2–4)

A tak keď Pavol začal svoju službu v Tesalonike, najprv vošiel do synagógy, kde Židom „hovoril z Písma. Vysvetľoval a dokazoval pomocou odkazov, že Kristus musel trpieť a byť vzkriesený z mŕtvych, a povedal: ‚Ježiš je Kristus, ktorého vám zvestujem.‘“ ​(Skutky 17:2, 3, 10)

Úloha a totožnosť Mesiáša, ktorú Pavol zdôraznil, bola kontroverznou otázkou. Predstava trpiaceho Mesiáša bola v rozpore so židovským ideálom Mesiáša — víťaziaceho bojovníka. Pavol sa Židov snažil presvedčiť tak, že „vysvetľoval“ a „dokazoval pomocou odkazov“ z Písiem, čo sú metódy, ktoré používa dobrý učiteľ. * Aká však bola reakcia jeho poslucháčov, keď im rozprával o všetkých tých úžasných veciach?

Náročná, ale plodná služba

Pavlovo posolstvo prijali niektorí Židia, veľa gréckych prozelytov a tiež „nemálo popredných žien“. Výraz „popredné ženy“ je veľmi výstižný, lebo v Macedónii mali ženy význačné spoločenské postavenie. Zastávali verejné úrady, vlastnili majetok, mali určité občianske práva a venovali sa obchodu. Na ich počesť sa dokonca vztyčovali pamätníky. Tak ako vo Filipi prijala dobré posolstvo obchodníčka Lýdia, aj tu v Tesalonike veľmi dobre zareagovali mnohé vysokopostavené ženy, možno dámy z dobrých rodín alebo manželky významných občanov. (Skutky 16:14, 15; 17:4)

Židov však naplnila závisť. Naverbovali „zlých mužov, zaháľačov z trhoviska, zhromaždili dav a začali poburovať mesto“. (Skutky 17:5) Čo to boli za ľudia? Jeden biblický učenec ich opísal ako ‚zhýralých a naničhodných‘. A dodal: „Nezdá sa, že by sa o [Pavlovo posolstvo] nejako zvlášť zaujímali, ale tak ako iné davy, dali sa ľahko rozvášniť a podnietiť, aby sa dopustili akéhokoľvek násilia.“

Potom „napadli Jásonov dom [kde boli ubytovaní Pavol a Sílas] a chceli ich vyviesť pred zberbu“. Keď ich nenašli, rozhodli sa obrátiť na najvyššiu inštanciu mesta a „vliekli Jásona a niektorých bratov k mestským vládcom a kričali: ‚Títo, ktorí prevrátili obývanú zem, sú aj tu.‘“ ​(Skutky 17:5, 6)

Tesalonika ako hlavné mesto Macedónie sa tešila určitej samostatnosti. Súčasťou samosprávy bolo ľudové zhromaždenie, ktoré riešilo rôzne občianske záležitosti mesta. „Mestskí vládcovia“, čiže politarchovia, * boli  vysokí úradníci, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok a riešiť situácie, ktoré by mohli viesť k zásahu Ríma a k strate privilégií, ktoré mali ako mesto priznané. Boli teda určite znepokojení, keď počuli, že pokoj v meste ohrozujú títo „buriči“.

Potom prišlo to najvážnejšie obvinenie: „Konajú proti cézarovým ustanoveniam, lebo hovoria, že kráľom je niekto iný, Ježiš.“ ​(Skutky 17:7) Podľa jedného výkladu to bolo v podstate obvinenie z „poburovania a vzbury“ proti cisárovi, ktorý „nedovoľoval, aby sa bez jeho súhlasu v ktorejkoľvek z podmanených provincií spomínalo meno [iného] kráľa“. Ich obvineniu dodával vierohodnosť aj fakt, že Ježiš, ktorého Pavol označoval za Kráľa, bol popravený rímskymi autoritami práve na základe obvinenia z poburovania. (Lukáš 23:2)

Mestskí vládcovia boli znepokojení. Keďže však chýbali presvedčivé dôkazy a obvinených nemohli nájsť, „keď od Jásona a ostatných dostali dostatočnú záruku, dovolili im odísť“. (Skutky 17:8, 9) Táto „záruka“ mohla zodpovedať akejsi kaucii, ktorou sa Jáson a ostatní kresťania zaručili, že v záujme zachovania pokoja Pavol opustí mesto a už sa nevráti. Možno práve na túto udalosť narážal Pavol, keď napísal, že „Satan [mu] zatarasil cestu“ a zabránil mu vrátiť sa do mesta. (1. Tesaloničanom 2:18)

Keďže situácia sa takto vyhrotila, Pavol a Sílas boli ešte v tú noc poslaní do Beroy. Aj tam Pavlova služba priniesla svoje ovocie. No jeho židovských odporcov v Tesalonike tento úspech tak nahneval, že podnikli 80-kilometrovú cestu do Beroy, aby proti nemu poštvali davy a rozdúchali plamene odporu. Čoskoro sa Pavol opäť vydal na cestu, tentoraz do Atén, ale boj za dobré posolstvo v Tesalonike sa tým neskončil. (Skutky 17:10–14)

Zápas novoutvoreného zboru

Napriek týmto prekážkam sa v Tesalonike podarilo založiť zbor. Odpor však nebolo to jediné, s čím tamojší kresťania museli bojovať. Žili v pohanskom a nemravnom prostredí a to Pavla znepokojovalo. Ako to jeho bratia zvládnu? (1. Tesaloničanom 2:17; 3:1, 2, 5)

Tesalonickí kresťania si uvedomovali, že keď sa prestali zapájať do spoločenského a náboženského života mesta, musia počítať s rozhorčením a hnevom svojich bývalých priateľov. (Ján 17:14) Okrem toho v Tesalonike bolo množstvo svätýň takých gréckych bohov ako Zeus, Artemis a Apolón, ako aj niektorých egyptských bohov. Prekvital tu aj kult cisára. Obradov spojených s týmto kultom sa museli zúčastňovať všetci občania. Kto by odmietol, mohol byť považovaný za vzbúrenca proti Rímu.

Uctievanie modiel vytvorilo živnú pôdu pre neslýchanú promiskuitu. Boh Cabirus,  patrón mesta Tesaloniky, Dionýzos a Afrodita i egyptská Izis — tí všetci mali niečo spoločné: ich uctievanie bolo spojené so sexuálnymi orgiami a hýrením. Bežne rozšírené bolo spolužitie bez sobáša a prostitúcia. Smilstvo sa nepovažovalo za hriech. Bola to spoločnosť ovplyvnená rímskou kultúrou, v ktorej, ako uvádza jeden zdroj, „občania mohli využívať služby veľkej skupiny mužov a žien, ktorých zamestnaním bolo uspokojiť akúkoľvek ich telesnú túžbu — a lekári radili, že takéto túžby nemajú byť potláčané“. Je teda pochopiteľné, prečo Pavol nabádal tamojších kresťanov, aby sa „zdržiavali smilstva“ a ‚žiadostivých pohlavných chúťok‘ a vyhýbali sa ‚nečistote‘. (1. Tesaloničanom 4:3–8)

Víťazný boj

Kresťania v Tesalonike museli zvádzať tvrdý boj za vieru. No napriek odporu, ťažkostiam a pohanskému a nemravnému prostrediu sa nepoddali a Pavol ich mohol pochváliť za ich ‚dielo viery, láskyplnú usilovnú prácu a vytrvalosť‘, ako aj za to, že prispeli k tomu, aby sa dobré posolstvo oznamovalo široko-ďaleko. (1. Tesaloničanom 1:3, 8)

V roku 303 n. l. vypuklo v Rímskej ríši kruté prenasledovanie, namierené proti tým, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu. Jeho hlavným podnecovateľom bol cisár Galerius, ktorý mal sídlo v Tesalonike, kde dal postaviť veľa veľkolepých budov. Zrúcaniny niektorých z nich ešte stále stoja a sú prístupné turistom.

Dnes v tomto meste Jehovovi svedkovia zvestujú svojim blížnym biblické posolstvo často priamo pred stavbami, ktoré dal postaviť tento krutý nepriateľ kresťanstva. Hoci v 20. storočí boli obdobia, keď museli znášať tvrdý odpor, dnes je tu asi 60 zborov horlivých svedkov. Ich úsilie je dôkazom toho, že boj za dobré posolstvo, ktorý sa začal pred toľkými stáročiami, ešte stále prebieha a je víťazný.

[Poznámky pod čiarou]

[Mapa na strane 18]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Via Egnatia

MACEDÓNIA

Filipi

Amfipolis

Tesalonika

Beroa

TESÁLIA

Egejské more

ATÉNY

[Obrázky na stranách 20, 21]

Hore: Tesalonika dnes

Dole: arkády a rímske kúpele na Agore

[Prameň ilustrácií]

Dve spodné fotografie vľavo: 16th Ephorate of Prehistoric and Classical Antiquities, copyright Hellenic Ministry of Culture and Tourism

[Obrázky na strane 21]

Rotunda neďaleko Galeriovho oblúka; reliéfna podobizeň cisára Galeria; zvestovanie pri Galeriovom oblúku

[Prameň ilustrácie]

Fotografia uprostred: Thessalonica Archaeological Museum, copyright Hellenic Ministry of Culture and Tourism

[Pramene ilustrácií na strane 18]

Medailón: © Bibliothèque nationale de France; nápis vyrytý do kameňa: Thessalonica Archaeological Museum, copyright Hellenic Ministry of Culture and Tourism