RÚT kráča po boku Noemy cestou, ktorá prechádza vysokopoloženými, veternými moábskymi rovinami. Dve drobné postavy uprostred šírošírej ľudoprázdnej krajiny. Predstavte si, ako Rút pozoruje predlžujúce sa tiene neskorého popoludnia a hľadiac na svoju svokru, uvažuje, či už nie je čas poobzerať sa po nejakom mieste, kde by mohli prenocovať. Rút Noemu vrúcne miluje a urobila by čokoľvek, len aby sa o ňu postarala.

Obe ženy nesú ťažké bremeno žiaľu. Noema už pred mnohými rokmi ovdovela, ale nedávno zasiahla jej srdce ďalšia bolestná strata — smrť jej vzala oboch synov, Kiljona a Machlóna. Aj Rút žiali. Machlón bol jej manžel. Cieľ cesty, na ktorú sa Rút s Noemou vydali, je rovnaký — Betlehem v Izraeli. V niečom sa však ich púť líši. Noema sa vracia domov, kým Rút ide do neznáma, zanechávajúc za sebou svojich príbuzných i svoju domovinu so všetkými jej zvykmi — a aj bohmi. (Rút 1:3–6)

Čo túto mladú ženu viedlo k takému vážnemu rozhodnutiu? Odkiaľ vzala silu začať nový život a stať sa Noeme oporou? Keď nájdeme odpoveď na tieto otázky, nájdeme tiež veľa toho, v čom môžeme napodobniť vieru Moábčanky Rút. Najprv sa však pozrime, prečo sa tieto dve ženy vôbec vydali na takú dlhú cestu.

Rodina zasiahnutá tragédiou

Rút vyrástla v Moábe, neveľkej krajine východne od Mŕtveho mora. Väčšinu moábskeho územia tvorila náhorná plošina, rozbrázdená hlbokými roklinami. Na „moábskych poliach“ nerástli takmer žiadne stromy, ale tamojšia pôda bola úrodná a Moáb mal dostatok aj vtedy, keď Izrael sužoval hlad. A práve za takých okolností sa Rút zoznámila s Machlónom a jeho rodinou. (Rút 1:1)

Hlad v Izraeli doviedol Noeminho manžela Elimelecha k presvedčeniu, že musí s manželkou a dvoma synmi opustiť svoju domovinu a hľadať živobytie v cudzom svete, v Moábe. Táto zmena akiste predstavovala pre každého člena jeho rodiny skúšku viery, lebo Izraeliti mali pravidelne chodiť uctievať na sväté miesto, ktoré im Jehova určil. (5. Mojžišova 16:16, 17) Noeme sa podarilo zachovať si pevnú vieru v Jehovu. No smrť manžela ju aj tak zdrvila. (Rút 1:2, 3)

Neskôr asi znovu trpela, keď si jej synovia vzali za manželky moábske ženy. (Rút 1:4) Vedela, že Abrahám, praotec Izraelitov, vyvinul veľké úsilie, aby svojmu synovi Izákovi našiel manželku spomedzi ich vlastného ľudu — ľudu, ktorý uctieval Jehovu. (1. Mojžišova 24:3, 4) Neskôr boli Izraeliti mojžišovským Zákonom vystríhaní, aby nedovolili svojim synom a dcéram vstupovať do manželstva s cudzincami, aby Boží ľud nebol zvedený k modlárstvu. (5. Mojžišova 7:3, 4) *

 Napriek tomu si Machlón a Kiljon vzali Moábčanky. Ak tým aj Noema bola znepokojená alebo sklamaná, očividne sa veľmi snažila prejavovať svojim nevestám Rút a Orpe úprimnú lásku. Možno dúfala, že jedného dňa aj ony začnú uctievať Jehovu. Tak či onak, Rút i Orpa si Noemu veľmi obľúbili. Blízky vzťah, ktorý si vytvorili, im pomohol, keď do ich života zasiahla tragédia. Rút a Orpa ovdoveli skôr, než sa stali matkami. (Rút 1:5)

Pomohlo Rút jej náboženstvo vyrovnať sa s takou tragédiou? Sotva. Moábčania uctievali veľa bohov a hlavným z nich bol Kemoš. (4. Mojžišova 21:29) V tom čase sa náboženské zvyky mnohých národov vyznačovali krutosťou a takými hrôzami, ako bolo prinášanie detských obetí, a ani moábske náboženstvo v tom nebolo výnimkou. Čokoľvek sa Rút dozvedela od Machlóna alebo Noemy o milujúcom a milosrdnom Bohu Izraela, muselo na ňu silne zapôsobiť. Aký odlišný bol Jehova oproti moábskym bohom! Jehovu poslúchali jeho ctitelia z lásky, nie zo strachu! (5. Mojžišova 6:5) Následkom zdrvujúcej straty sa Rút k Noeme možno ešte viac primkla a ochotne počúvala, keď jej táto staršia žena  rozprávala o všemocnom Bohu, Jehovovi, o jeho obdivuhodných dielach a o láskavom a milosrdnom spôsobe, akým zaobchádzal so svojím ľudom.

A Noema? Tá prahla po akejkoľvek správe zo svojej domoviny. Jedného dňa sa možno od niektorého cestujúceho obchodníka dopočula, že hlad v Izraeli sa už skončil. Jehova obrátil pozornosť na svoj ľud. Betlehem znovu zodpovedal významu svojho mena — opäť bol „domom chleba“. Noema sa rozhodla vrátiť domov. (Rút 1:6)

Čo urobia Rút a Orpa? (Rút 1:7) Trápenie, ktoré spolu prežívali, ich s Noemou veľmi zblížilo. Zdá sa, že najmä na Rút zapôsobila Noemina láskavosť a neochvejná viera v Jehovu. Tieto tri vdovy sa spoločne vydali do Judska.

Správa o Rút nám pripomína, že tragédie a smrť blízkych postihujú všetkých ľudí bez rozdielu — nielen zlých, ale aj dobrých a čestných. (Kazateľ 9:2, 11) Ukazuje nám tiež, že keď na nás doľahne neznesiteľná bolesť spojená so stratou niekoho blízkeho, je múdre, keď hľadáme útechu u druhých — najmä u tých, ktorí sa utiekajú k Jehovovi, Bohu, ktorého uctievala Noema. (Príslovia 17:17)

Rútina oddaná láska

Tieto tri vdovy majú za sebou už hodný kus cesty, keď na Noemu začína doliehať ďalšia starosť. Premýšľa o mladých ženách, ktoré kráčajú po jej boku, a o láske, ktorú prejavili jej a jej synom. Nemôže zniesť pomyslenie na to, že teraz k ich trápeniu ešte pridá. Veď keď odídu zo svojej domoviny a pôjdu s ňou do Betlehema, čo tam pre ne bude môcť urobiť?

Napokon k nim prehovorí: „Choďte, vráťte sa každá do domu svojej matky. Kiež vám Jehova prejavuje milujúcu láskavosť, tak ako ste ju vy prejavovali mužom, ktorí sú teraz mŕtvi, i mne.“ Vyjadruje tiež nádej, že Jehova ich odmení novým manželstvom a novým životom. V správe ďalej čítame: „Potom ich pobozkala a ony pozdvihli svoj hlas a plakali.“ Nie je ťažké pochopiť, prečo Rút a Orpa cítili k tejto láskavej a nesebeckej žene takú náklonnosť. Obe nástojili: „Nie, my sa vrátime s tebou k tvojmu ľudu.“ ​(Rút 1:8–10)

Noema sa však len tak ľahko nevzdáva. Ďalej ich presviedča, že v Izraeli pre ne nemôže veľa urobiť, lebo nemá manžela, ktorý by sa o ňu postaral, ani synov, ktorých by im mohla dať za manželov, a ani nádej, že by sa ešte  niekedy mohla vydať a mať ďalších synov. Zdôveruje sa im, že vedomie, že sa o ne nedokáže postarať, jej spôsobuje nesmiernu horkosť. (Rút 1:11–13)

U Orpy Noemine slová nachádzajú odozvu. Má v Moábe rodinu, matku a domov, kde ju čakajú. Naozaj sa zdá, že by bolo praktickejšie zostať v Moábe. A tak s ťažkým srdcom pobozká Noemu na rozlúčku a vracia sa späť. (Rút 1:14)

A čo Rút? Noema predsa povzbudzovala k návratu aj ju. Čítame však: „Rút, tá sa jej pridŕžala.“ Noema možno pokračovala v ceste, keď si zrazu všimla, že Rút kráča za ňou. A tak jej dohovára: „Hľa, tvoja ovdovelá švagriná sa vrátila k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa so svojou ovdovelou švagrinou.“ ​(Rút 1:15) Noemine slová odhaľujú čitateľovi jednu dôležitú podrobnosť. Orpa sa nevrátila len k svojmu ľudu, ale aj „k svojim bohom“. Vôbec jej neprekážalo, že bude ďalej uctievať Kemoša a ďalších falošných bohov. Ale cítila to tak aj Rút?

Odhodlanie, ktoré v tej chvíli vyžarovalo z Rútiných očí, bolo neklamným dôkazom toho, čím bilo jej srdce. Bilo láskou k Noeme — a k Bohu, ktorému Noema slúžila. A tak Noeme povedala: „Nenaliehaj na mňa, aby som ťa opustila, obrátila sa a nesprevádzala ťa; veď kam ideš ty, pôjdem i ja, a kde stráviš noc ty, tam ju strávim ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom. Kde zomrieš ty, tam zomriem i ja, a tam budem aj pochovaná. Kiež mi Jehova tak urobí a k tomu pridá, keby mňa a teba malo odlúčiť niečo iné než smrť.“ ​(Rút 1:16, 17)

Boli to naozaj pozoruhodné slová — až natoľko, že ich ľudia poznajú ešte aj 3 000 rokov po jej smrti. Dokonale odrážajú jednu vzácnu vlastnosť — oddanú lásku. Rút tak oddane milovala svoju svokru Noemu, že sa jej pridŕžala, kamkoľvek išla. Rozdeliť ich mohla jedine smrť. Noemin ľud sa mal stať jej ľudom, lebo bola ochotná zanechať všetko, čo poznala v Moábe — aj moábskych bohov. Na rozdiel od Orpy mohla Rút z celého srdca povedať, že túži po tom, aby bol Noemin Boh, Jehova, aj jej Bohom. *

A tak sa znova, teraz už len ony dve, vydávajú na cestu — na dlhú cestu do Betlehema. Podľa jedného odhadu mohla táto cesta trvať až týždeň. Rút a Noema však zo vzájomnej spoločnosti určite čerpali útechu vo svojom žiali.

Aj v dnešnom svete je veľa dôvodov na žiaľ. Veď žijeme v období, ktoré je v Biblii opísané ako „kritické časy, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať“. (2. Timotejovi 3:1) Preto je dnes vlastnosť, ktorú vidíme u Rút, dôležitejšia než kedykoľvek predtým. Oddaná láska je v tomto čoraz temnejšom svete mocnou pozitívnou  silou. Človek, ktorý niekoho miluje takouto láskou, sa ho pridržiava za každých okolností. Takáto láska je potrebná v manželstve, v rodinných vzťahoch, v priateľstve i v kresťanskom zbore. Keď si ju pestujeme, napodobňujeme vynikajúci príklad, ktorý nám dala Rút.

Rút a Noema v Betleheme

Hovoriť o oddanej láske je jedna vec, ale dokázať ju skutkami je už niečo iné. Rút mala príležitosť dokázať svoju oddanú lásku nielen Noeme, ale aj Jehovovi, Bohu, ktorého si zvolila.

Tieto dve ženy napokon prišli do Betlehema, ktorý ležal asi 10 kilometrov južne od Jeruzalema. Zdá sa, že Noema a jej rodina boli v tomto mestečku dosť známi, lebo keď sa rozšírila správa o Noeminom návrate, rozprával o tom celý Betlehem. Ženy si ju skúmavo prezerali a hovorili: „Je to Noema?“ Očividne sa veľmi zmenila, odkedy odišla do Moábu. Jej výzor a správanie poznačili roky útrap a žiaľu. (Rút 1:19)

Týmto príbuzným a niekdajším susedkám sa Noema zverila, že život sa jej stal veľmi horkým. Dokonca mala pocit, že už by ju nemali volať Noema, čo znamená „moja príjemnosť“, ale Mara, čo znamená „horká“. Úbohá Noema! Podobne ako kedysi Jób, aj ona si myslela, že všetko to trápenie jej spôsobil Boh Jehova. (Rút 1:20, 21; Jób 2:10; 13:24–26)

Keď sa tieto dve ženy v Betleheme usadili, Rút začala premýšľať, ako sa o seba a o Noemu čo najlepšie postarať. Dozvedela sa, že súčasťou Zákona, ktorý dal Jehova svojmu ľudu Izraelu, je aj jedno láskavé opatrenie pre chudobných. Napríklad v čase žatvy im bolo dovolené chodiť na polia a paberkovať obilie, ktoré zostalo po žencoch, ako aj to, ktoré rástlo po okrajoch poľa. * (3. Mojžišova 19:9, 10; 5. Mojžišova 24:19–21)

 Bol čas žatvy jačmeňa, podľa nášho kalendára pravdepodobne apríl, a Rút sa išla pozrieť na polia, kto by jej dovolil paberkovať. Náhodou sa ocitla na poliach muža menom Boáz, bohatého vlastníka pôdy a príbuzného Noeminho zosnulého manžela Elimelecha. Hoci podľa Zákona mala Rút na paberkovanie právo, nepovažovala to za niečo samozrejmé, a tak mladého muža, ktorý bol dosadený nad žencami, poprosila o dovolenie paberkovať. Keď ho dostala, ihneď sa pustila do práce. (Rút 1:22–2:3, 7)

Predstavte si Rút kráčajúcu za žencami. Ako jačmeň padá pod ostrím ich kosákov, Rút sa zohýna po steblá, ktoré im vypadli alebo ktoré po nich zostali, viaže ich do snopov a prináša ich na miesto, kde ich neskôr bude môcť vymlátiť. Je to zdĺhavá a únavná práca, s pribúdajúcimi hodinami čoraz namáhavejšia. Rút však vytrvalo pracuje ďalej. Zastaví sa len vtedy, keď si musí utrieť pot z čela a keď si ide na obed zajesť niečo malé do „domu“ — čo bol asi prístrešok, ktorý mal robotníkom poskytovať tieň.

Rút pravdepodobne nečakala, že si ju niekto všimne, asi jej to ani nenapadlo — ale stalo sa. Uvidel ju Boáz a opýtal sa na ňu mladého predáka. Boáz ako pozoruhodný muž viery pozdravil robotníkov na svojom poli — medzi nimi možno aj nádenníkov alebo dokonca cudzincov — slovami: „Nech je Jehova s vami.“ A oni mu odpovedali podobne. Tento duchovne zmýšľajúci postarší muž prejavil o Rút otcovský záujem. (Rút 2:4–7)

Oslovil ju „dcéra moja“ a poradil jej, aby paberkovala iba na jeho poliach a zdržiavala sa blízko mladých žien z jeho domácnosti, a tak sa vyhla obťažovaniu zo strany niektorého z robotníkov. Postaral sa tiež o to, aby mala na obed čo jesť. Ale predovšetkým sa ju snažil pochváliť a povzbudiť. Ako? (Rút 2:8, 9, 14)

Keď sa ho Rút opýtala, čím si ona, cudzinka, zaslúžila jeho priazeň a láskavosť, odvetil jej, že sa dopočul o všetkom, čo urobila pre svoju svokru Noemu. Noema zrejme chválila svoju milovanú Rút pred betlehemskými ženami, a dozvedel sa o tom aj Boáz. Vedel tiež, že Rút prestala uctievať falošných bohov a začala uctievať Jehovu, lebo povedal: „Kiež Jehova odmení spôsob tvojho konania a kiež sa ti dostane dokonalej odmeny od Jehovu, Boha Izraela, pod ktorého krídla si prišla hľadať útočište.“ ​(Rút 2:12)

Ako ju len jeho slová museli povzbudiť! Naozaj sa rozhodla hľadať útočisko pod krídlami Boha Jehovu, tak ako vtáčatko hľadá ochranu pod krídlami svojho rodiča. Poďakovala sa Boázovi za to, že s ňou hovoril tak upokojujúco, a ďalej pracovala až do večera. (Rút 2:13, 17)

Živá viera, ktorú prejavila Rút, je vynikajúcim príkladom pre nás všetkých, ktorí v týchto neľahkých časoch zápasíme s ekonomickými ťažkosťami. Rút si nemyslela, že iní sú povinní niečo jej dať, preto bola vďačná za všetko, čo jej bolo ponúknuté. Nehanbila sa za to, že musí dlho a tvrdo pracovať, aby sa postarala o milovanú osobu, hoci paberkovanie bola zdanlivo podradná práca. S vďačnosťou prijala a uplatnila múdru radu, ako si má počínať, aby bola pri práci v bezpečí a v dobrej spoločnosti. A čo je najdôležitejšie, nikdy nezabúdala na to, kde je jej skutočné útočisko — u jej starostlivého Otca, Boha Jehovu.

Ak prejavujeme oddanú lásku tak ako Rút a napodobňujeme jej príklad pokory, pracovitosti a vďačnosti, aj naša viera sa môže stať vynikajúcim príkladom pre druhých. Ale Jehova sa o Rút a Noemu postaral ešte iným výnimočným spôsobom. Akým? To sa dozvieme v nasledujúcom článku tohto seriálu.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 26]

Majstrovská miniatúra

Kniha Rút bola opísaná ako malý drahokam, ako miniatúrne majstrovské dielo. Je pravda, že nemá taký široký záber ako kniha Sudcovia, ktorá je pred ňou a ktorá nás uvádza do obdobia, v ktorom sa odohráva jej príbeh. (Rút 1:1) Ale keď si prečítate celú Bibliu, pravdepodobne budete súhlasiť, že kniha Rút, ktorú tak ako knihu Sudcovia zjavne napísal prorok Samuel, je v rámci biblického kánonu zaradená veľmi vhodne. Po správach o vojnách, nájazdoch a odvetných ťaženiach v knihe Sudcovia sa čitateľ dostane k tejto malej knihe, ktorá nám pripomína, že Jehova nikdy neprehliadne pokojamilovných ľudí, ktorí sa boria s každodennými problémami. Z tohto jednoduchého príbehu zo života jednej rodiny — z príbehu o láske, strate, viere a oddanosti — môže každý z nás načerpať hlboké poučenie.

[Obrázok na strane 24]

Rút urobila múdro, keď vo svojom žiali hľadala útechu u Noemy

[Obrázok na stranách 24, 25]

„Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom“

[Obrázok na strane 27]

Rút bola ochotná vykonávať namáhavú, zdanlivo podradnú prácu, aby sa postarala o seba i o Noemu