Prejsť na článok

Prejsť na obsah

„História neklame“

„História neklame“

Dňa 14. júna 2007 Estónska pošta vydala pamätnú poštovú známku, ktorá je zobrazená vpravo. Jej vydanie sprevádzal oznam: „Táto príležitostná známka bola vydaná na pamiatku obetí stalinskej genocídy Estóncov.“ V období od roku 1941 do roku 1951 boli desaťtisíce Estóncov násilne deportované zo svojich domovov.

„HISTÓRIA neklame.“ Táto myšlienka je v Estónsku veľmi známa a podobne je to aj v iných krajinách. Minulosť nemôžeme zmeniť, ale rozhodne sa z nej môžeme poučiť. Múdry kráľ Šalamún, ktorý vládol v starovekom Izraeli, povedal: „To všetko som videl, keď som uvažoval o veciach, ktoré sa dejú vo svete, vo svete, v ktorom majú niektorí ľudia moc a ostatní pod ich vládou trpia.“ ​(Kazateľ 8:9, Today’s English Version)

Mocným svedectvom o pravdivosti tohto biblického výroku bolo to, čo sa pred niekoľkými desaťročiami odohralo v Estónsku, ako aj v mnohých iných častiach východnej Európy. Vláda človeka spôsobila utrpenie nespočetnému množstvu ľudí tým, že boli násilne presídlení ďaleko od domova alebo boli uväznení v pracovných táboroch.

Podľa miestnych historikov bolo z tejto malej krajiny v období od roku 1941 do roku 1951 deportovaných vyše 46 000 civilných občanov. Väčšinou to bolo pre ich politickú príslušnosť alebo pre ich národnosť, či spoločenské postavenie. Jehovovi svedkovia však boli deportovaní pre svoje náboženské presvedčenie.

Útok na bohabojných ľudí

V štúdii, ktorú v roku 2004 vydalo Tartu University Press, historička Aigi Rahiová-Tammová uviedla: „Od 1948 do 1951 bolo zatknutých 72 Jehovových svedkov vrátane ďalších, ktorí boli s nimi spojení. No deportácia v oveľa väčšom rozsahu bola naplánovaná a vykonaná v noci z 1. na 2. apríla 1951, a to nielen v pobaltských štátoch, ale aj v Moldavsku, západnej Ukrajine a Bielorusku.“

Pred rokom 1951 boli Jehovovi svedkovia v Estónsku zatýkaní, podrobovaní psychologickému nátlaku, vypočúvaní a väznení. No je zjavné, že cieľom tejto novej kampane spojenej s deportáciou bolo úplne odstrániť Jehovových svedkov z Estónska.

Dátum 1. apríla 1951 je uvedený na spomínanej poštovej známke. Číslo 382 predstavuje počet Jehovových svedkov a ich detí deportovaných v ten deň, no zahŕňa aj niekoľkých príbuzných a susedov, ktorí neboli svedkami. V ten deň zatýkanie prebiehalo po celej krajine. A v tú noc boli tí, ktorí boli zatknutí — mladí aj starí —, nahnaní do dobytčích vagónov a odvezení na Sibír.

Ella Toomová

Jednou z tých, ktorí boli deportovaní, bola Ella Toomová *, svedkyňa, ktorá mala v tom čase 25 rokov. Keď spomína na jeden z bežných výsluchov, hovorí: „Vyšetrovateľ sa ma snažil zastrašiť a naliehal, aby som prestala zvestovať. Raz sa ma opýtal: ‚Chceš žiť? Alebo chceš zomrieť s tým tvojím Bohom na sibírskych pláňach?‘“ Ella však naďalej odvážne zvestovala dobré posolstvo. Bola poslaná na Sibír a počas takmer šiestich rokov bola presúvaná z jedného pracovného tábora do druhého.

Medzi stovkami tých, ktorí boli deportovaní bez súdneho procesu, bola aj ďalšia mladá Jehovova svedkyňa, Hiisi Lemberová. Keď spomína na udalosti, ktoré sa odohrali 1. apríla 1951, rozpráva: „Prišli úplne nečakane v noci a nariadili nám: ‚Zbaľte si svoje veci, máte na to pol hodiny!‘“ Pod rúškom tmy odviedli Hiisi a jej šesťročnú dcéru na železničnú stanicu. Rozvŕzganý vlak sa presúval zo stanice na stanicu a v každej z nich doň naložili ďalších svedkov. „Nahnali nás do dobytčích vagónov. Našťastie boli výkaly zvierat zmrznuté, inak by bolo veľmi náročné stáť v nich. Boli sme tam natlačení ako zvieratá.“

Cesta vlakom, ktorá trvala dva týždne, bola vyčerpávajúca a bola traumatickým zážitkom. Vagóny boli preplnené a boli v nich nehygienické podmienky. Bolo to nanajvýš nedôstojné a ponižujúce pre starých i pre mladých. Niektorí plakali a odmietali jesť. Svedkovia si však navzájom pomáhali a delili sa o to málo jedla, ktoré mali, a povzbudzovali sa spievaním piesní na chválu Jehovu. Bolo im povedané, že ich presídľujú natrvalo a že nemajú počítať s tým, že sa niekedy vrátia.

Hiisi Lemberová s dcérou Maajou

Hiisi spomína, ako ju počas tej strastiplnej cesty jej spoluveriaci posilnili: „Na jednej stanici náš vlak zastavil vedľa vlaku z Moldavska. Cez stenu sme počuli, ako sa nás nejaký muž pýta, kto sme a kam ideme. Vysvetlili sme mu, že sme Jehovovi svedkovia z Estónska a že nevieme, kam ideme. Svedkovia vo vlaku z Moldavska počuli náš rozhovor. Cez otvor na vagóne nám hodili veľký peceň chleba a nejaké sušené slivky.“ Hiisi dodáva: „Vtedy sme pochopili, aký rozsah mala deportácia Jehovových svedkov — týkala sa všetkých republík Sovietskeho zväzu!“

Dve dospievajúce svedkyne, Corinna a jej sestra Ene, boli viac ako šesť rokov odlúčené od svojej matky. Ich matka, ktorá bola tiež Jehovovou svedkyňou, bola už predtým zatknutá a poslaná do pracovného tábora. V tú neslávne známu aprílovú noc boli tieto dve mladé dievčatá násilím odvedené z domu a naložené do vagóna. Corinna s vďačnosťou spomína: „Vo vlaku sa jedna svedkyňa, ktorá mala dve deti, ponúkla, že sa bude o nás starať, a uistila nás, že môžeme spolu bývať ako rodina.“

Čo sa udialo, keď dorazili do cieľovej stanice? Nasledujúci deň po tom, ako prišli do mrazivej sibírskej pustatiny, začal sa ponižujúci „obchod s otrokmi“. Muži z okolitých kolchozov si prišli vybrať robotníkov na svoje družstvá. Corinna rozpráva: „Počuli sme, ako sa hašteria: ‚Už máš šoféra na svoj traktor. Tento je môj.‘ Alebo: ‚Ja už mám dvoch starých. Aj ty si musíš nejakých zobrať.‘“

Ene a jej sestra Corinna

Corinna a Ene boli statočné dievčatá. Neskôr sa vyjadrili: „Mama nám veľmi chýbala. A ako sme len túžili byť opäť v jej nežnom náručí!“ Napriek tomu zostali duchovne silné a udržali si zmysel pre humor. Corinna pokračuje: „V určitom zmysle to bolo dobré, že nás mama nevidela, lebo niekedy sme museli robiť vonku v treskúcej zime bez poriadneho oblečenia.“

Teda niet pochýb o tom, že na nevinných ľuďoch z Estónska a iných krajín bola spáchaná obrovská nespravodlivosť, a to aj na Jehovových svedkoch ako skupine. (Pozri rámček „Nepredstaviteľný ‚rozsah teroru‘“.) Napriek tomu, že v minulosti Jehovovi svedkovia v Estónsku zažili také zlé zaobchádzanie a utrpenie, s radosťou naďalej slúžia Bohu.

Pred nami je žiarivá budúcnosť

Biblia nás uisťuje, že Boh Jehova nenávidí nespravodlivosť. Píše sa v nej: „Každý, kto koná tieto veci, každý, kto koná bezprávie, je niečím odporným Jehovovi, tvojmu Bohu.“ ​(5. Mojžišova 25:16) Hoci Boh doteraz toleroval zlo, čoskoro príde čas, keď nespravodlivosť a zlo zo zeme odstráni. „Ešte chvíľku a zlého už nebude,“ hovorí žalmista, „a určite sa pozrieš na jeho miesto, a jeho nebude. Ale mierni, tí budú vlastniť zem a naozaj nájdu svoje najväčšie potešenie v hojnosti pokoja.“ ​(Žalm 37:10, 11)

Áno, pred nami je žiarivá budúcnosť! Hoci minulosť nemôžeme zmeniť, môžeme podniknúť kroky, aby sme si zaistili budúcnosť. Priblížte sa k Bohu a budete môcť zažiť nádhernú budúcnosť, keď na zemi zavládne skutočná spravodlivosť. (Izaiáš 11:9)

^ 10. ods. Životný príbeh Elly Toomovej bol uverejnený v Prebuďte sa! z apríla 2006 na stranách 20 – 24.