ÁBEL pozoruje svoje stádo oviec, ktoré sa pokojne pasie na úbočí. Potom sa možno zahľadí kamsi ďaleko, na miesto, kde sa mihá nepatrná žiara. Vie, že presne tam hatí cestu do záhrady Eden neustále sa otáčajúci meč s planúcim ostrím. Jeho rodičia tam kedysi žili, ale teraz tam nemôžu vstúpiť ani oni, ani ich deti. Predstavte si, ako podvečerný vánok strapatí Ábelovi vlasy a on dvíha svoj zrak k nebu a premýšľa o svojom Stvoriteľovi. Zacelí sa niekedy trhlina vo vzťahu medzi Bohom a ľuďmi? Po ničom inom Ábel tak netúži.

Ábel k nám dnes hovorí. Počujete ho? Možno si poviete, že niečo také nie je možné. Veď tento muž, ktorý bol druhým Adamovým synom, zomrel už pred takmer šesťtisíc rokmi. Jeho pozostatky sa už dávno obrátili na prach. A o tých, ktorí zomreli, Biblia učí: „Mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič.“ (Kazateľ 9:5, 10) Navyše, v Biblii nie je zaznamenané ani jediné slovo, ktoré Ábel vyriekol. Ako k nám teda môže hovoriť?

Apoštol Pavol pod Božou inšpiráciou o Ábelovi napísal: „Hoci zomrel, predsa hovorí pomocou nej.“ (Hebrejom 11:4) Pomocou čoho Ábel hovorí? Pomocou viery. Ábel bol prvý človek vôbec, ktorý si vypestoval túto vynikajúcu vlastnosť. Svoju vieru prejavil tak pôsobivo, že je pre nás dodnes živým vzorom. Ak sa ho snažíme napodobňovať, potom k nám jeho príbeh prehovára tak, akoby sme skutočne počuli Ábelov hlas.

Čo sa však môžeme dozvedieť o Ábelovi a jeho viere, keď sa o ňom v Biblii píše tak málo? Pozrime sa.

Ábel sa narodil na úsvite ľudských dejín. Ježiš o ňom neskôr hovoril v súvislosti so „založením sveta“. (Lukáš 11:50, 51) Očividne mal na mysli svet ľudí, ktorí majú nádej, že budú vykúpení z hriechu. Hoci bol Ábel v poradí štvrtým človekom na zemi, zdá sa, že bol prvý, na koho sa Boh pozeral ako na hodného vykúpenia. * Je zrejmé, že Ábel vyrastal medzi ľuďmi, ktorí naňho nemali najlepší vplyv.

Hoci bol svet ešte len vo svojich počiatkoch, ľudská rodina už bola v neutešenej situácii. Ábelovi rodičia, Adam a Eva, boli pravdepodobne krásni ľudia plní sily. Ale spravili v živote obrovskú chybu a boli si toho vedomí. Kedysi boli dokonalí a mali pred sebou vyhliadku na večný život. Potom sa však vzbúrili proti Bohu Jehovovi a boli vykázaní zo svojho rajského domova. Tým, že svoje túžby dali pred všetko ostatné — dokonca aj pred záujmy svojho potomstva —, prišli o dokonalosť i o večný život. (1. Mojžišova 2:15–3:24)

Adam a Eva čoskoro zistili, že život za hranicami záhrady Eden je veľmi ťažký. No keď sa im narodilo prvé dieťa, nazvali ho Kain, čiže „Niečo splodené“, a Eva vyhlásila: „Vydala som zo seba muža s Jehovovou pomocou.“ Jej slová naznačujú,  že mohla mať na mysli sľub, ktorý dal Jehova v Edene, keď predpovedal, že nejaká žena vydá „semeno“, ktoré jedného dňa zničí toho zlého, ktorý naviedol Adama a Evu na vzburu. (1. Mojžišova 3:15; 4:1) Nazdávala sa Eva, že ona je tou ženou z proroctva a že Kain je tým sľúbeným „semenom“?

Ak to tak bolo, veľmi sa mýlila. Okrem toho, ak spolu s Adamom v Kainovi neustále živili takúto predstavu, len tým podporili jeho sklon k pýche, vlastný všetkým nedokonalým ľuďom. Časom Eva porodila druhého syna, no o ňom už v Biblii nenachádzame také vzletné výroky. Dali mu meno Ábel, čo znamená „výpar“ alebo „márnosť“. (1. Mojžišova 4:2) Naznačuje výber tohto mena, že pri Ábelovi už nemali také očakávania, že doňho nevkladali také nádeje ako do Kaina? To môžeme len hádať.

Nech to už bolo akokoľvek, dnešní rodičia si môžu z počínania týchto prvých rodičov vziať ponaučenie. Živíte svojimi slovami a skutkami vo svojich deťoch pýchu, ctižiadostivosť a sebecké sklony? Alebo ich učíte, aby milovali Boha Jehovu a snažili sa vytvoriť si s ním priateľstvo? Žiaľ, prví rodičia v tom zlyhali. No pre ich potomstvo existovala nádej.

Ako títo dvaja chlapci rástli, Adam ich pravdepodobne učil prácam, ktoré boli potrebné na zabezpečenie rodiny. Kain začal obrábať pôdu a Ábel sa stal pastierom.

Ábel však robil aj niečo oveľa dôležitejšie. Počas rokov si vypestoval vieru — tú krásnu vlastnosť, o ktorej neskôr písal apoštol Pavol. No medzi ľuďmi nemal žiaden vzor, ktorý by mohol napodobňovať. Ako si teda vypestoval vieru v Boha Jehovu? Zamyslime sa nad troma pevnými piliermi, na ktorých pravdepodobne stála jeho viera.

Jehovovo stvorenie.

Je pravda, že Jehova preklial zem a spôsobil, že na nej rástlo tŕnie a bodľačie, čo sťažovalo jej obrábanie. Napriek tomu sa na zemi urodilo dostatok potravy na to, aby ľudská rodina mohla prežiť. Okrem toho Jehova nepreklial zvieratá, vtáky a ryby, nepreklial ani hory, jazerá, rieky a moria a ani nebo, oblaky, slnko, mesiac a hviezdy. Všade, kam sa Ábel pozrel, videl dôkazy nesmiernej lásky, múdrosti a dobroty Stvoriteľa toho všetkého, Boha Jehovu. (Rimanom 1:20) Keď o týchto veciach s vďačnosťou premýšľal, jeho viera silnela.

Ábel určite venoval čas rozjímaniu o duchovných veciach. Predstavte si napríklad, ako sa staral o svoje ovce. So svojím stádom musel prejsť značné vzdialenosti. Viedol tie mierne tvory cez kopce, údolia a rieky, hľadajúc tie najzelenšie pastviny, najlepšie vodné žriedla a najbezpečnejšie miesta na oddych. Spomedzi všetkých Božích stvorení sa ovce javili ako najbezbrannejšie —  akoby boli stvorené tak, aby ich človek viedol a chránil. Uvedomoval si Ábel, že aj on potrebuje, aby ho viedol, chránil a staral sa oňho Niekto, kto je oveľa múdrejší a mocnejší než ktorýkoľvek človek? Bezpochyby vyjadril množstvo takýchto úvah v modlitbách, vďaka čomu jeho viera stále rástla.

Jehovove sľuby.

Adam a Eva určite svojim synom rozprávali, čo sa udialo v záhrade Eden a prečo z nej boli vyhnaní. A tak mal Ábel veľa podnetov na rozjímanie.

Jehova povedal, že zem bude prekliata. Ábel mohol na vlastné oči vidieť tŕnie a bodľačie, ktoré bolo dôkazom splnenia jeho slov. Jehova tiež predpovedal, že Eva bude zažívať bolesti v tehotenstve a pri rodení detí. Postupne, ako sa rodili Ábelovi súrodenci, Ábel sa určite presvedčil, že aj tieto slová boli pravdivé. Jehova okrem toho dopredu vedel, že Eva bude pociťovať nevyrovnanú túžbu po manželovej láske a pozornosti a že Adam bude nad ňou vládnuť. Ábelovi sa táto smutná realita odohrávala priamo pred očami. To všetko ho utvrdzovalo v tom, že Jehovovo slovo je úplne spoľahlivé. Ábel mal teda pádne dôvody na to, aby dôveroval Božiemu sľubu o „semene“, ktoré jedného dňa napraví všetky škody napáchané v Edene. (1. Mojžišova 3:15–19)

Jehovovi služobníci.

V ľudskej rodine Ábel nenašiel dobrý príklad, ale ľudia neboli v tom čase jedinými inteligentnými bytosťami na zemi. Keď Jehova vyhnal Adama a Evu zo záhrady Eden, postaral sa o to, aby ani oni, ani ich potomkovia nemohli vstúpiť do tohto pozemského raja. Aby bol vchod do záhrady strážený, Jehova k nemu postavil cherubínov — vysokopostavených anjelov — s planúcim ostrím meča, ktorý sa stále otáčal. (1. Mojžišova 3:24)

Ábel vídaval týchto zhmotnených cherubínov už ako chlapec. Ich vzhľad iste prezrádzal ohromnú silu. A aj ten planúci „meč“, ktorý sa neustále otáčal, musel vzbudzovať bázeň. Videl Ábel týchto cherubínov, že by sa v priebehu rokov nudili alebo že by opustili svoje stanovište? Nie. Deň za dňom, rok za rokom, desaťročie za desaťročím zostávali títo inteligentní, mocní tvorovia na svojom mieste. Tak Ábel zistil, že Jehova má rýdzich služobníkov, ktorí mu vytrvalo slúžia. U týchto cherubínov videl takú lojálnosť a poslušnosť voči Jehovovi, akú vo svojej rodine nenašiel. Príklad týchto anjelov určite posilňoval jeho vieru.

Áno, Ábelova viera silnela, keď rozjímal o tom všetkom, čo Jehova o sebe zjavil prostredníctvom stvorených vecí, o jeho sľuboch a o príklade jeho služobníkov. Z jeho príkladu sa teda môžeme veľa naučiť. Môže byť povzbudením zvlášť pre mladých, lebo ukazuje, že je možné vypestovať si pravú vieru v Boha Jehovu bez ohľadu na to, ako sa správajú ostatní členovia ich rodiny. V dnešnej dobe máme dostatok možností, ako si budovať vieru. Môžeme pozorovať okolo seba zázraky stvorenia, máme k dispozícii celú Bibliu a môžeme čerpať povzbudenie z mnohých príkladov ľudí so silnou vierou.

Ako Ábelova viera v Jehovu rástla, túžil ju dať najavo skutkami. Ale čo môže dať obyčajný človek Stvoriteľovi vesmíru? Je isté, že Boh nepotrebuje od ľudí dary ani pomoc. Časom však Ábel pochopil hlbokú pravdu: Ak proste dá to najlepšie, čo má, a urobí to so správnou pohnútkou, svojho láskavého nebeského Otca tým poteší.

A tak sa Ábel rozhodol obetovať niekoľko oviec zo svojho stáda. Vybral tie najlepšie, prvorodené zvieratá a obetoval tie najtučnejšie kusy, ktoré považoval za najcennejšie. Aj Kain sa usiloval získať Božie požehnanie a schválenie, a tak pripravil obeť z toho, čo dopestoval. No jeho pohnútky neboli také ako Ábelove. Rozdiel  sa ukázal, keď títo dvaja bratia predložili svoje obete.

Obaja Adamovi synovia možno použili na predloženie obete oltár a oheň, azda na dohľad cherubínov, ktorí boli v tom čase jedinými zástupcami Jehovu na zemi. A Jehova odpovedal! Čítame: „Jehova priaznivo hľadel na Ábela a na jeho obeť.“ (1. Mojžišova 4:4) To, akým spôsobom dal Boh najavo svoju priazeň, správa neuvádza. Prečo však pozeral s priazňou na Ábela?

Bolo to len kvôli samotnej obeti? Je pravda, že Ábel obetoval živého tvora a prelial jeho drahocennú krv. Uvedomoval si, aká cenná bude takáto obeť? O stáročia neskôr Boh použil obeť nepoškvrneného baránka ako predobraz obete svojho dokonalého Syna, „Božieho Baránka“, ktorého nevinná krv mala byť preliata. (Ján 1:29; 2. Mojžišova 12:5–7) Mnohé z týchto vecí však Ábel určite nemohol chápať ani vedieť.

To, čo vieme s istotou, je, že Ábel obetoval to najlepšie, čo mal. No Jehova nehľadel s priazňou len na samotnú obeť, ale aj na muža, ktorý ju priniesol. Ábel konal podnietený úprimnou vierou a láskou k Jehovovi.

S Kainom to však bolo inak. Jehova „nehľadel priaznivo na Kaina a na jeho obeť“. (1. Mojžišova 4:5) Na Kainovej obeti nebolo nič zlé; Boží Zákon neskôr umožňoval prinášanie obetí z plodov zeme. (3. Mojžišova 6:14, 15) No Biblia o Kainovi hovorí, že „jeho skutky boli zlé“. (1. Jána 3:12) Tak ako mnoho ľudí dnes, aj Kain si zrejme myslel, že oddanosť Bohu stačí len predstierať. To, že nemal skutočnú vieru a lásku k Jehovovi, vyšlo rýchlo najavo jeho skutkami.

Ako Kain zareagoval, keď videl, že nezískal Jehovovu priazeň? Snažil sa poučiť z Ábelovho príkladu? Nie. Začal svojho brata nenávidieť. Jehova videl, čo sa odohráva v Kainovom srdci, a trpezlivo sa mu snažil pomôcť. Varoval ho, že smeruje k vážnemu hriechu, a povedal mu, že ak by zmenil svoj postoj, čakalo by ho „vyvýšenie“. (1. Mojžišova 4:6, 7)

Kain nedbal na Božie varovanie. Miesto toho zavolal svojho dôverčivého mladšieho brata na prechádzku po poli. Tam Ábela napadol a zabil ho. (1. Mojžišova 4:8) V určitom zmysle sa tak Ábel stal prvou obeťou náboženského prenasledovania, prvým mučeníkom. Bol mŕtvy, ale jeho príbeh sa tým neskončil.

V obraznom zmysle Ábelova krv kričala k Bohu Jehovovi o pomstu a nastolenie spravodlivosti. Boh sa postaral o to, aby bolo spravodlivosti učinené zadosť, a Kaina za jeho zločin potrestal. (1. Mojžišova 4:9–12) A čo je ešte dôležitejšie, záznam o Ábelovej viere k nám prehovára dodnes. Ábel prežil na svoju dobu krátky život — možno len asi sto rokov —, ale roky, ktoré tu prežil, využil hodnotne. Zomrel s vedomím, že ho jeho nebeský Otec, Jehova, miluje a že má jeho schválenie. (Hebrejom 11:4) Môžeme si byť teda istí, že má bezpečné miesto v Jehovovej bezhraničnej pamäti a čaká na vzkriesenie k životu v pozemskom raji. (Ján 5:28, 29) Stretnete sa tam s ním? Áno, ak ste rozhodnutí počúvať, čo Ábel hovorí, a napodobňovať jeho výnimočnú vieru.