HERODOTOS, grécky historik, ktorý žil pred 2 500 rokmi, rozprával o jednom zvyku vtedajších Egypťanov. Napísal: „Na hostinách bohatých ľudí obchádza po večeri všetkých hostí muž s drevenou soškou mŕtvoly, uloženej v rakve dlhej asi jeden alebo dva lakte. Soška je vyrezávaná a namaľovaná tak, aby vyzerala ako skutočná mŕtvola, a muž, ktorý ju nesie, hosťom radí: ‚Pite a bavte sa, ale pozrite sa: takíto budete, keď zomriete.‘“

Takýto postoj k životu a smrti nemali len Egypťania. Dnes sa vyjadrenie „jedzme, pime a užívajme si“ stalo bežnou frázou. Ak sa život smrťou končí, prečo si ho neužiť naplno? Prečo sa usilovať o vznešené ideály? Ak je smrť naozaj koniec všetkého, je len logické, ak človek žije len pre prítomnosť. Apoštol Pavol vyjadril presne to isté. Opísal postoj ľudí, ktorí neveria vo vzkriesenie, slovami: „Ak pre mŕtvych niet vzkriesenia: Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme!“ (1. Korinťanom 15:32, Ekumenický preklad)

Pavol, samozrejme, neveril tomu, že smrť znamená odsúdenie na večné zabudnutie. Bol presvedčený, že mŕtvi môžu opäť žiť, a to s vyhliadkou, že už nikdy nezomrú. Svoje presvedčenie zakladal na jednej mimoriadne dôležitej udalosti, ktorú považoval za nespornú skutočnosť — na vzkriesení * Ježiša Krista. Toto vzkriesenie bolo v skutočnosti najvýznamnejšou udalosťou, ktorá posilnila vieru raných učeníkov.

Aký význam má však vzkriesenie Ježiša pre nás? A ako si vôbec môžeme byť istí, že bol Ježiš naozaj vzkriesený? Pozrime sa, čo o tom napísal apoštol Pavol v liste kresťanom žijúcim v Korinte.

Niektorí kresťania v starovekom Korinte nemali v tejto veci jasno a iní zas v doslovné vzkriesenie neverili vôbec. Apoštol Pavol uviedol vo svojom prvom liste korintským kresťanom celý rad dôsledkov, ktoré by vyplývali z toho, keby vzkriesenie neexistovalo. Napísal: „Ak naozaj niet vzkriesenia mŕtvych, ani Kristus nebol vzkriesený. Ale ak Kristus nebol vzkriesený, naše zvestovanie je istotne márne a márna je naša viera. A navyše, sme nájdení ako falošní Boží svedkovia... Vaša viera je neužitočná; ešte ste vo svojich hriechoch... Tí, ktorí zosnuli v spojení s Kristom, zahynuli.“ (1. Korinťanom 15:13–18)

„Zjavil [sa] viac než päťsto bratom naraz... Nato sa zjavil Jakubovi, potom všetkým apoštolom, ale poslednému zo všetkých sa zjavil aj mne.“ (1. Korinťanom 15:6–8)

Pavol začal výrokom, ktorý sa dá len ťažko spochybniť: Ak niet vzkriesenia, tak potom ani Kristus, ktorý zomrel, nemohol byť privedený späť k životu. Predpokladajme, že by Kristus nebol vzkriesený. Čo by to znamenalo? Potom by zvestovanie dobrého posolstva bolo zbytočné, bolo by to len zavádzanie ľudí, navyše v globálnom rozsahu. Veď vzkriesenie Krista je jedným z kľúčových článkov kresťanskej viery, ktorý je neoddeliteľne spätý s niektorými z najzákladnejších náuk Biblie — s náukou o Božej zvrchovanosti, o Božom mene, o Kráľovstve a o našej záchrane. Ak Kristovo vzkriesenie nenastalo, potom by to, čo Pavol a iní apoštoli zvestovali, boli len prázdne slová.

A malo by to aj ďalšie dôsledky. Ak Kristus nebol vzkriesený z mŕtvych, kresťanská viera by bola založená na lži a nemala by žiadnu hodnotu. Okrem toho by Pavol a ďalší šírili falošné informácie nielen o Ježišovom vzkriesení, ale aj o tom, o kom hovorili, že Ježiša vzkriesil, o Bohu Jehovovi. Navyše tvrdenie, že Kristus „zomrel za naše hriechy“, by bolo tiež nepravdivé, pretože ak samotný Záchranca nebol oslobodený zo smrti, tak ani on sám nemôže oslobodiť iných. (1. Korinťanom 15:3) To by znamenalo, že kresťania, ktorí zomreli — niektorí z nich ako mučeníci —, zahynuli vo falošnej nádeji, že budú vzkriesení.

Pavol z toho vyvodil tento záver: „Ak sme iba v tomto živote dúfali v Krista, sme najpoľutovaniahodnejší zo všetkých ľudí.“ (1. Korinťanom 15:19) Pavol, rovnako ako aj iní kresťania, pre svoju vieru vo vzkriesenie a vo všetko, čo je s tým spojené, znášal rôzne ťažkosti, zažil prenasledovanie a stál zoči-voči smrti. Aké by to bolo márne, ak by vzkriesenie nebolo nič viac než len obyčajná lož!

Pavol si nemyslel, že by niektorý z negatívnych dôsledkov, ktoré vymenoval, bol v súlade so skutočnosťou. Vedel, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych, a Korinťanom o tom predložil dôkazy. Napísal im, že „Kristus podľa Písma zomrel za naše hriechy; a že bol pochovaný, áno, že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písiem; a že sa zjavil Kéfasovi, neskôr dvanástim *.“ Ďalej dodal: „Potom sa zjavil viac než päťsto bratom naraz, z ktorých je tu väčšina až doteraz, ale niektorí zosnuli. Nato sa zjavil Jakubovi, potom všetkým apoštolom, ale poslednému zo všetkých sa zjavil aj mne.“ (1. Korinťanom 15:3–8)

Pavol začal rozhodným vyhlásením, že Kristus zomrel za naše hriechy, bol pochovaný a vzkriesený. Ako si tým mohol byť taký istý? Jedným z dôvodov  bolo svedectvo mnohých očitých svedkov. Vzkriesený Ježiš sa zjavil jednotlivcom (vrátane samotného Pavla), malým skupinám a dokonca aj 500 ľuďom naraz. A mnohí z týchto ľudí mali predtým určite pochybnosti o tom, či správa o Ježišovom vzkriesení, ktorú počuli, je pravdivá. (Lukáš 24:1–11) Väčšina z tých, ktorí videli vzkrieseného Ježiša, bola v Pavlových dňoch ešte stále nažive, a tak mohli dosvedčiť, čo videli. (1. Korinťanom 15:6) Svedectvo jedného či dvoch svedkov by možno nezavážilo, ale mohol by niekto spochybniť svedectvo viac než 500 očitých svedkov?

Všimnite si tiež, že Pavol sa dvakrát zmienil, že Ježišova smrť, pohreb a vzkriesenie boli „podľa Písiem“. Teda tieto udalosti potvrdzovali, že sa splnili proroctvá z Hebrejských Písiem o Mesiášovi, a tak dokazovali, že Ježiš je skutočne sľúbeným Mesiášom.

Napriek svedectvu očitých svedkov a dôkazom z Písiem tu však vždy boli a stále budú ľudia, ktorí pochybujú, že Ježiš vstal z mŕtvych. Niektorí hovoria, že jeho učeníci ukradli jeho telo a potom tvrdili, že videli jeho vzkriesenie. No Ježišovi učeníci nemali moc ani možnosť na to, aby sa dostali cez rímsku stráž, ktorá stála pred vchodom do hrobky. Iní tvrdia, že zjavenie vzkrieseného Ježiša bola iba vidina. Proti tejto teórii svedčí fakt, že toto zjavenie videlo množstvo ľudí v rozličnom čase. Navyše, je logické myslieť si, že by vidina piekla rybu a ponúkala ju učeníkom, tak ako to urobil Ježiš v Galilei? (Ján 21:9–14) A nabádala by vidina v podobe človeka tých, ktorí ju pozorovali, aby sa jej dotkli? (Lukáš 24:36–39)

Ďalší hovoria, že vzkriesenie Ježiša je podvod, ktorý jeho učeníci zámerne vykonštruovali  a potom šírili medzi ľuďmi, aby ich oklamali. Ale čo by z toho mali? Veď keď zvestovali o Ježišovom vzkriesení, vystavovali sa tým posmechu a riskovali utrpenie a smrť. Podstupovali by také riziko, len aby podporili obyčajnú lož? Navyše o vzkriesení Ježiša začali svedčiť najprv v Jeruzaleme, a to priamo pred zrakom svojich odporcov, ktorí len čakali na akúkoľvek zámienku, aby ich mohli odsúdiť.

No bolo to práve vzkriesenie Ježiša, čo dávalo učeníkom odvahu svedčiť o svojom Pánovi napriek tomu najkrutejšiemu prenasledovaniu. Skutočnosť, že vzkriesenie nastalo, sa stala ústredným článkom kresťanskej viery. Raní kresťania neriskovali svoj život len preto, aby svedčili o múdrom učiteľovi, ktorý bol zavraždený. Riskovali život, aby hlásali, že Ježiš bol vzkriesený, pretože to bol dôkaz, že on je Kristus, Boží Syn, mocný tvor, ktorý je opäť živý a ktorý ich podporuje a vedie. Jeho vzkriesenie pre nich znamenalo, že aj oni vstanú z mŕtvych. Veď ak by Ježiš nevstal z mŕtvych, neexistovalo by žiadne kresťanstvo. A ak by Ježiš nebol vzkriesený, možno by sme o ňom nikdy ani nepočuli.

Aký význam má však Kristovo vzkriesenie pre nás dnes?