RACHAB vyhliada z okna. Na obzore sa brieždi a svetlo úsvitu zalieva rovinu okolo Jericha. Rachab sleduje, ako sa nepriateľské vojsko — izraelská armáda — vydáva na ďalší pochod okolo mesta. Ako vojaci kráčajú, zostáva za nimi kúdol zvíreného prachu. Zvuk rohov opäť pretína ticho rána.

Tu v Jerichu je Rachab doma. Pozná v tomto meste každučkú ulicu, každý dom i jeho rušné trhy a obchody. A tunajších ľudí pozná ešte lepšie. Vidí na nich, ako sa ich zmocňuje stále väčší strach, keď Izraeliti deň za dňom opakujú svoj nezvyčajný rituál — pochod okolo mesta. V nej však trúbenie rohov, ktoré sa rozlieha ulicami a námestiami, nevyvoláva ani strach, ani zúfalstvo.

Teraz je to už siedmy deň, čo izraelská armáda pochoduje okolo Jericha. Uprostred nej Rachab vidí izraelských kňazov, ako trúbia na rohoch a nesú posvätnú truhlu, ktorá znázorňuje prítomnosť ich Boha, Jehovu. Predstavme si, ako jej ruka spočíva na šarlátovom povraze visiacom z jej okna, ktoré bolo na vonkajšej strane obrovských hradieb Jericha. Ten povraz jej pripomínal, že ona a jej rodina majú nádej prežiť zničenie mesta. Bola Rachab zradkyňou? V Jehovových očiach určite nie — preňho bola ženou pozoruhodnej viery. Vráťme sa však na začiatok Rachabinho príbehu a pozrime sa, čo sa od nej môžeme naučiť.

Rachab bola prostitútka. Táto tvrdá pravda v minulosti natoľko znepokojovala niektorých biblických komentátorov, že tvrdili, že Rachab bola len majiteľkou hostinca. Biblia sa však v tejto veci vyjadruje jasne a neprikrášľuje fakty. (Jozua 2:1; Hebrejom 11:31; Jakub 2:25) Zdá sa, že v kanaanskej spoločnosti nebola prostitúcia zamestnaním so zlou povesťou. Ale kultúra nemôže vždy umlčať svedomie — vrodený zmysel pre to, čo je správne a čo nie, ktorý Jehova dal každému z nás. (Rimanom 2:14, 15) Rachab možno hlboko vnútri vnímala svoj spôsob života ako ponižujúci. Možno sa tak ako mnohí ľudia, ktorí sú dnes v podobnej situácii, cítila ako v pasci, nevidiac inú možnosť, ako uživiť svoju rodinu.

Niet pochýb, že Rachab túžila po lepšom živote. Jej domovina bola presiaknutá násilím a zvrátenosťou vrátane krvismilstva a sodomie. (3. Mojžišova 18:3, 6, 21–24) Na rozšírení takejto skazenosti malo do veľkej miery podiel náboženstvo. Súčasťou bohoslužieb v chrámoch bola obradná prostitúcia a k uctievaniu takých démonských božstiev, ako bol Baal a Moloch, patrilo aj obetovanie detí, ktoré boli zaživa upaľované v ohni.

Jehova nezatváral oči pred tým, čo sa dialo v Kanaane. Pre všetko to skazené konanie, ktorého sa Kanaančania dopúšťali, Jehova povedal: „Preto je nečistá tá krajina a privediem na ňu trest za jej previnenia a tá krajina vyvráti svojich  obyvateľov.“ ​(3. Mojžišova 18:25) Čo malo byť „trestom za jej previnenia“? Stručne povedané, Izrael dostal od Boha tento sľub: „Jehova, tvoj Boh, istotne po troške vytlačí pred tebou tieto národy.“ ​(5. Mojžišova 7:22) Jehova už niekoľko storočí predtým sľúbil túto krajinu Abrahámovým potomkom, a „Boh... nemôže luhať“. (Títovi 1:2; 1. Mojžišova 12:7)

No Jehova tiež nariadil, že niektoré z národov tej krajiny majú byť úplne vyhladené. (5. Mojžišova 7:1, 2) Ako spravodlivý „Sudca celej zeme“ preskúmal srdce každého z obyvateľov Kanaanu, a preto veľmi dobre vedel, ako hlboko v nich bola zakorenená skazenosť a zvrátenosť. (1. Mojžišova 18:25; 1. Paralipomenon 28:9) Ako sa asi Rachab žilo v meste odsúdenom na zničenie? Predstavte si, ako sa musela cítiť, keď sa jej do uší dostávali správy o Izraelitoch. Najskôr sa dozvedela, že Boh Izraela dal svojmu ľudu — utláčanému národu otrokov — obrovské víťazstvo nad egyptským vojskom, v tom čase najmocnejšou armádou sveta. A teraz sa Izraeliti chystali zaútočiť na Jericho! Ale ľudia v tomto meste od svojej skazenosti neupustili. Nie je teda ťažké pochopiť, prečo o nich Biblia hovorí ako o tých, „čo si počínali neposlušne“. (Hebrejom 11:31)

Rachab bola iná. V priebehu rokov zrejme uvažovala o správach, ktoré sa dopočula o Izraelitoch a o ich Bohu, Jehovovi. Aký odlišný bol Jehova od kanaanskych bohov! Bol to Boh, ktorý za svoj ľud bojoval, a nie ho zotročoval, Boh, ktorý pozdvihoval morálny stav svojho ľudu, a nie ho kazil. Tento Boh považoval ženy za cenné, nielen za sexuálne objekty, ktoré možno kupovať, predávať a ponižovať pri odporných náboženských rituáloch. Keď sa Rachab dozvedela, že Izraeliti táboria na druhej strane Jordánu a chystajú sa zaútočiť, musela byť zdesená, keď si predstavila, čo to asi bude znamenať pre jej ľud. Všimol si Jehova Rachab a cenil si to dobré, čo v nej našiel?

Dnes je mnoho ľudí v podobnej situácii ako Rachab. Majú pocit, že sú v slepej uličke, že sa nedokážu vymaniť zo spôsobu života, ktorý ich oberá o radosť a dôstojnosť; cítia sa prehliadaní a bezcenní. Príbeh tejto ženy je veľmi utešujúci, lebo ukazuje, že Boh Jehova nikoho z nás neprehliada. Bez ohľadu na to, akú nízku mienku o sebe máme, Boh „nie je ďaleko od nikoho z nás“. (Skutky 17:27) Áno, je nablízku, ochotný a pripravený vliať nádej každému, kto v neho prejaví vieru. Prejavila Rachab vieru v Jehovu?

Jedného dňa, ešte pred izraelským útokom na Jericho, sa pri Rachabiných dverách objavujú dvaja cudzinci. Dúfajú, že na seba neupútajú pozornosť. Ale v meste vládne napätie, a preto sú mnohí v strehu, pripravení odhaliť prípadných špehov z izraelského tábora. Rachab je bystrá žena, a tak je jej zrejme hneď jasné, o koho ide. Nie že by bolo nezvyčajné, aby k nej zavítali cudzí muži, ale títo dvaja chcú len nocľah — nie služby prostitútky.

 Tí dvaja muži boli naozaj izraelskí vyzvedači. Ich veliteľ, Jozua, ich poslal, aby zistili, aké sú silné a slabé stránky obrany mesta. Jericho bolo prvým z kanaanskych miest, ktoré mali Izraeliti dobyť, a azda aj najsilnejším z nich. A Jozua chcel vedieť, čo ich tam čaká. Rachabin dom si vyzvedači iste nevybrali náhodne. Práve na tomto mieste, v dome prostitútky, bolo najpravdepodobnejšie, že cudzinci uniknú pozornosti. Vyzvedači sa možno tiež nádejali, že započujú nejaké užitočné informácie z úst podaktorého neobozretného obyvateľa Jericha.

Biblia hovorí, že Rachab „pohostinne prijala poslov“. (Jakub 2:25) Pozvala ich ďalej, a aj keď možno tušila, kto sú a prečo sú v meste, dovolila im zostať. Možno dúfala, že sa od nich dozvie niečo viac o ich Bohu, Jehovovi.

Vtom však prichádzajú poslovia od kráľa Jericha! V meste sa rozchýrilo, že do domu Rachab prišli izraelskí špehovia. Čo teraz Rachab urobí? Ak tých dvoch cudzincov ochráni, nevystaví tým seba i celú svoju domácnosť nebezpečenstvu? Nevyvraždia obyvatelia Jericha celú jej rodinu, ak zistia, že pomohla nepriateľom? Na druhej strane, teraz už Rachab nemusí mať žiadne pochybnosti o tom, kto sú tí muži. Ak už chápe, že Jehova je omnoho lepší Boh ako ten, ktorého dovtedy uctievala, nemôže byť práve toto príležitosť, aby sa postavila na Jehovovu stranu?

Rachab nemá veľa času na premýšľanie, no nestráca duchaprítomnosť a okamžite koná. Schováva vyzvedačov pod steblá ľanu, ktoré sa sušia na rovnej streche jej domu. Potom kráľovým poslom hovorí: „Áno, tí muži ku mne naozaj prišli a nevedela som, odkiaľ sú. A pri zatváraní brány za súmraku sa stalo, že muži odišli. Proste neviem, kam tí muži išli. Žeňte sa za nimi, rýchlo, lebo ich dostihnete.“ ​(Jozua 2:4, 5) Predstavte si, ako Rachab hľadí do tvárí kráľových vyslancov. Vidia, že srdce jej búši až kdesi v hrdle?

Jej lesť zabrala! Kráľovi muži vyrážajú k brodom Jordánu, aby dostihli špehov. (Jozua 2:7) Rachab si určite s úľavou vydýchla. Jednoduchou taktikou zachránila život služobníkom Jehovu, keď nepodala pravdivé informácie ľuďom, ktorí na to nemali právo.

Rachab sa ponáhľa späť na strechu a hovorí mužom, čo urobila, aby ich zachránila. Prezrádza im tiež jednu dôležitú skutočnosť: Jej ľud stratil odvahu a blížiaci sa útočníci im naháňajú hrôzu. Vyzvedači musia byť nadšení, keď počujú tú dobrú správu. Títo skazení Kanaančania sa začínajú triasť pred mocou izraelského Boha, Jehovu! Rachab potom hovorí niečo, čo je pre nás ešte dôležitejšie: „Jehova, váš Boh, je Bohom hore v nebesiach  a dole na zemi.“ ​(Jozua 2:11) Správy, ktoré sa Rachab o Jehovovi dopočula, jej stačili na to, aby pochopila prinajmenšom jedno: Boh Izraela je hoden jej dôvery. A tak v neho prejavila vieru.

Rachab nemá ani štipku pochybností o tom, že Jehova dá svojmu ľudu víťazstvo. Preto prosí o zľutovanie, prosí, aby Izraeliti ušetrili ju i jej rodinu. Vyzvedači súhlasia pod podmienkou, že ich Rachab neprezradí a že zo svojho okna v mestských hradbách nechá visieť povraz zo šarlátovej priadze, aby ju vojaci mohli spolu s rodinou ochrániť. (Jozua 2:12–14, 18)

Od Rachab sa môžeme dozvedieť niečo veľmi dôležité o viere. Ako sa píše v Biblii, „viera nasleduje za tým, čo sa počulo“. (Rimanom 10:17) Rachab počula spoľahlivé správy o mocných skutkoch Boha Jehovu a o jeho spravodlivosti, a tak v neho uverila a vložila v neho svoju dôveru. Dnes sa toho môžeme dozvedieť o Jehovovi oveľa viac. Budeme sa snažiť spoznávať ho zo správ, ktoré sú o ňom zapísané v jeho Slove, Biblii, a na základe získaného poznania v neho prejavovať vieru?

Vyzvedači poslúchli Rachabinu radu. Spustili sa dolu z hradieb po povraze visiacom z jej okna a nepozorovane sa vytratili do hôr. V príkrych svahoch na sever od Jericha bolo množstvo jaskýň, kde sa mohli schovať, kým nebolo bezpečné vrátiť sa do izraelského tábora a priniesť dobrú správu, ktorú sa dozvedeli od Rachab.

Neskôr, keď sa obyvatelia Jericha dopočuli, že Jehova zázračne zastavil tok rieky Jordán a Izraeliti prešli na druhú stranu po suchom dne, určite sa ešte viac roztriasli od strachu. (Jozua 3:14–17) Rachab však táto správa len utvrdila v tom, že urobila dobre, keď uverila a spoľahla sa na Jehovu.

Potom nastali dni plné napätia. Šesť dní — každý deň raz — pochodovali Izraeliti okolo Jericha. Siedmy deň bol však iný ako tie predošlé. Ako sme spomínali v úvode článku, pochod sa začal už na úsvite. Armáda obišla mesto raz tak ako predtým, ale teraz ho obchádza znovu a znovu. (Jozua 6:15) Čo tým Izraeliti sledujú?

Napokon, keď armáda v ten siedmy deň obíde mesto po siedmykrát, zastavuje sa. Prestáva aj trúbenie rohov. Vo vzduchu znehybnie ťaživé ticho. Napätie v Jerichu sa dá takmer krájať. Potom izraelská armáda na Jozuov pokyn prvýkrát pozdvihne svoj hlas a vydá mohutný bojový pokrik. Čudujú sa stráže na hradbách Jericha, čo je toto za podivný útok — obyčajný krik? Ak áno, tak sa nečudujú dlho. Masívny múr pod ich nohami sa začína chvieť. Potom sa celý roztrasie, začína praskať a nakoniec sa zrúti dole! Keď sa však oblak prachu usadí, ukáže sa, že jedna časť múru zostala neporušená. Rachabin dom tam stojí ako osamotený pamätník viery tejto ženy. Predstavte si, čo sa odohrávalo v jej vnútri, keď videla, ako ju Jehova ochránil! * Jej rodina bola v bezpečí! (Jozua 6:10, 16, 20, 21)

Aj Jehovov ľud si vážil Rachabinu vieru. Keď Izraeliti videli ten jediný dom, týčiaci sa medzi ruinami hradieb ako maják, uvedomili si, že Jehova stojí pri tejto žene. Rachab spolu s rodinou unikla rozsudku nad týmto skazeným mestom. Keď bolo mesto porazené, Jozua dovolil Rachab bývať v blízkosti izraelského tábora. Časom sa stala súčasťou izraelského ľudu. Vydala sa za Izraelitu menom Salmón a z ich syna Boáza vyrástol muž pozoruhodnej viery, ktorý sa oženil s Moábčankou Rút. * (Rút 4:13, 22) Z tejto výnimočnej rodiny pochádzal aj kráľ Dávid a neskôr aj samotný Mesiáš, Ježiš Kristus. (Jozua 6:22–25; Matúš 1:5, 6, 16)

Rachabin príbeh svedčí o tom, že v Jehovových očiach nikto z nás nie je bezvýznamný. Jehova si všíma každého z nás, skúma naše srdcia a teší sa, keď v nich nájde hoci len iskierku viery, takú, aká vzplanula v Rachabinom srdci. Jej viera ju podnietila ku konaniu. Ako hovorí Biblia, Rachab bola „vyhlásená za spravodlivú skutkami“. (Jakub 2:25) Nebude múdre, keď napodobníme jej vieru?