V Rímskej ríši bolo veľa otrokov, z ktorých väčšina pochádzala z dobytých území alebo bola unesená. Zajatci boli predaní do otroctva a mnohí z nich už svoju domovinu ani rodinu nikdy nevideli.

Mnohí otroci sa upracovali na smrť v baniach. Lepšie na tom boli tí, ktorí pracovali na farmách alebo v domácnostiach. Otroci museli nosiť železné obojky, prípadne obojky s príveskom, na ktorých bola sľúbená odmena za vrátenie otroka jeho majiteľovi v prípade, že by utiekol. Tým, ktorí sa o útek pokúsili opakovane, bolo na čelo vypálené znamenie, často písmeno F ako fugitivus, čiže utečenec.

Z biblickej knihy Filémonovi sa dozvedáme, že apoštol Pavol poslal Filémonovi späť jeho otroka Onezima, ktorý mu utiekol. Hoci Filémon mal plné právo Onezima za útek tvrdo potrestať, Pavol ho s láskou ako blízkeho priateľa nabádal, aby Onezima prijal láskavo. (Filémonovi 10, 11, 15–18)

Fenícia, ktorá sa rozkladala zhruba na území dnešného Libanonu, bola známa svojím purpurovým farbivom, označovaným aj ako týrsky purpur podľa mesta Týrus. „Vlnu zafarbenú na červenofialovo“, ktorá bola dielom týrskeho remeselníka, použil izraelský kráľ Šalamún na ozdobenie chrámu, ktorý postavil. (2. Paralipomenon 2:13, 14)

Týrsky purpur bol najdrahším farbivom svojej doby, hlavne pre množstvo práce, ktoré bolo s jeho výrobou spojené. Najskôr museli rybári vyloviť veľké množstvo morských slimákov, ostraniek. * Na zafarbenie jedného kusa odevu bolo potrebných až 12 000 ostraniek. Potom tieto slimáky vybrali z ulity a odobrali im žľazy, ktoré obsahovali farbivo. Farbiari tieto žľazy zmiešali so soľou a vystavili ich na tri dni na priame slnko. Následne ich dali do uzavretej nádrže a niekoľko dní varili na miernom ohni.

Feničania boli vďaka svojej obchodnej zručnosti a kolóniám schopní vyrábať týrsky purpur a obchodovať s ním stovky rokov. Dôkazy rozšírenia tejto výroby boli nájdené v celom Stredomorí, dokonca až v španielskom meste Cádiz.