MÁRIA padá na kolená. Jej srdce zaplavuje bolesť, ktorú len ťažko opísať slovami. Pred očami má obraz svojho syna, ako zomiera v ukrutných bolestiach. Ešte stále jej v ušiach znie jeho posledný výkrik. Hoci je deň, krajina je zahalená v tme. Náhle nastáva silné zemetrasenie. (Matúš 27:45, 51) Mária to možno vníma ako prejav toho, že sám Jehova dáva svetu na vedomie, že najväčšiu bolesť spôsobila smrť Ježiša Krista práve jemu.

Tma sa postupne rozplýva a Golgotu, nazývanú aj Miesto lebky, opäť zohrievajú popoludňajšie slnečné lúče, no Máriin žiaľ neutícha. (Ján 19:17, 25) V mysli sa jej určite vynárajú spomienky na milovaného syna. Jedna sa nepochybne viaže s proroctvom spred 33 rokov, keď s Jozefom priniesli svoje dieťatko do jeruzalemského chrámu. Vtedy jeden starý muž menom Simeon predpovedal, že Ježiša čakajú veľké veci, ale dodal, že jedného dňa Mária pocíti neznesiteľnú bolesť, akoby ňou prenikol dlhý meč. (Lukáš 2:25–35) Až teraz, v tejto ťažkej chvíli, plne pochopila pravdivosť týchto slov.

Hovorí sa, že smrť vlastného dieťaťa je tá najhoršia a najbolestivejšia strata, akú môže človek zažiť. Smrť je krutý nepriateľ, ktorý berie blízkych každému z nás. (Rimanom 5:12; 1. Korinťanom 15:26) Dá sa vyrovnať s takou bolestnou stratou? Keď sa zamyslíme nad tým, čo všetko Mária zažila v čase od začiatku Ježišovej služby až po jeho smrť a ako sa s tým vyrovnávala, uvidíme, že to bola práve viera, ktorá jej pomohla.

Vráťme sa v Máriinom živote o tri a pol roka späť. Hoci je mesto Nazaret, v ktorom s rodinou býva, malé, už aj tu všetci rozprávajú o Jánovi Krstiteľovi a o tom, ako ľudí vyzýva k pokániu. Mária tuší, že niečo sa deje. Vidí, že pre jej najstaršieho syna je to znamenie — nastal čas, aby začal svoju službu. (Matúš 3:1, 13) Uvedomuje si, že keď Ježiš odíde z domu, život v ich domácnosti nebude ľahký. Prečo?

Je pravdepodobné, že Máriin manžel Jozef je už mŕtvy. Teda Mária vie, aké to je prísť o niekoho blízkeho. * Ježiš je teraz známy nielen ako „tesárov syn“, ale už aj ako „tesár“. Zjavne prevzal po svojom otcovi remeslo a s ním aj úlohu živiteľa rodiny, čo nebolo ľahké, keďže mal ešte najmenej šesť mladších súrodencov. (Matúš 13:55, 56; Marek 6:3) A aj keď tesárskemu remeslu zrejme priúčal Jakuba — ktorý bol od neho asi len o niečo mladší —, odchod najstaršieho syna z domu by bol pre rodinu ďalšou veľkou stratou. Hrozí sa Mária toho, čo bude, keď Ježiš odíde? Veď už aj tak na nej spočíva veľké bremeno. A je tu ešte závažnejšia otázka: Ako Mária zareaguje, keď sa z jej syna stane Kristus, dlho očakávaný Mesiáš? Jedna udalosť zaznamenaná v Biblii nám do toho vnáša viac svetla. (Ján 2:1–12)

Ježiš odchádza za Jánom a dáva sa pokrstiť, čím sa stáva Božím pomazaným, čiže Mesiášom.  (Lukáš 3:21, 22) Krátko nato si začína vyberať učeníkov. Hoci je jeho práca naliehavá, nachádza si čas na príjemné chvíle v kruhu rodiny a priateľov. Spolu s matkou, učeníkmi a telesnými bratmi ide na svadobnú hostinu do Kány, mesta ležiaceho na kopci asi trinásť kilometrov od Nazareta. Počas hostiny si Mária zrejme všimla, že príbuzní novomanželov sa na seba bezradne pozerajú a vystrašene si niečo šepkajú. Minulo sa víno! To je vážny problém, pretože v ich kultúre, v ktorej sa kladie veľký dôraz na pohostinnosť, by takýto prehrešok priniesol hanbu celej rodine a negatívne poznačil túto radostnú udalosť. Mária chce rodine pomôcť, a preto sa obracia na Ježiša.

Svojmu synovi hovorí: „Nemajú víno.“ Čo čakala, že Ježiš urobí? To môžeme len hádať. Ale vieme, že vedela, že jej syn je niekto významný, niekto, kto bude robiť veľké veci, a možno si myslela, že nastal ten správny čas. Akoby Ježišovi povedala: „Syn môj, urob s tým, prosím, niečo!“ Jeho odpoveď ju musela prekvapiť. Ježiš jej odpovedá: „Žena, čo mám s tebou?“ Tieto slová neboli prejavom neúcty, ako si to niektorí myslia, bolo to láskavé napomenutie. Ježiš svojej matke pripomenul, že jej neprináleží, aby mu hovorila, ako má vykonávať svoju službu — že na to má právo len jeho Otec, Jehova.

Mária je vnímavá a pokorná žena, a tak usmernenie od svojho syna ochotne prijíma. Obracia sa na tých, ktorí obsluhujú hostí, a hovorí im: „Urobte, čokoľvek vám povie.“ Mária pochopila, že už nebolo namieste, aby riadila život svojmu synovi. Teraz mala ona, ako aj ostatní prijímať pokyny od neho. Ježiš však ukazuje, že podobne ako jeho matka, aj on súcití s novomanželmi. Robí svoj prvý zázrak a premieňa vodu na víno. To posilňuje vieru jeho učeníkov. Čítame: „Jeho učeníci uverili v neho.“ Určite to posilňuje aj Máriinu vieru. Už to pre ňu nie je len jej syn, ale aj Pán a Záchranca.

Rodičia si môžu vziať z Márie príklad. Samozrejme, žiaden rodič nikdy nevychovával také dieťa, akým bol Ježiš. Ale i keď je dieťa nedokonalé, rodič musí prijať fakt, že jeho dieťa už vyrástlo, hoci to môže byť náročné. Niektorí rodičia môžu mať sklon naďalej usmerňovať svojho syna či dcéru a správať sa k nemu ako k dieťaťu napriek tomu, že už to nie je vhodné. (1. Korinťanom 13:11) Ako môže rodič pomáhať svojmu dospelému dieťaťu? Môže to robiť napríklad tak, že bude úprimne dávať najavo svoje presvedčenie, že jeho syn alebo dcéra sa bude ďalej verne pridŕžať biblického učenia a že bude mať Jehovovo schválenie. Určite si to vyžaduje pokoru a dôveru, ale dospelé dieťa si to iste veľmi ocení. Aj Ježiš si bezpochyby vážil Máriinu podporu v tých rušných rokoch, ktoré ho čakali.

V evanjeliách sa o Márii počas Ježišovej triapolročnej služby píše veľmi málo. Pamätajme, že bola pravdepodobne vdova a niektoré jej deti boli možno ešte na ňu odkázané. Preto je celkom pochopiteľné, že zrejme nemohla Ježiša sprevádzať, keď zvestoval naprieč krajinou. (1. Timotejovi 5:8) Naďalej však rozjímala o duchovných veciach, ktoré sa o Mesiášovi dozvedala, a pravidelne chodievala do miestnej synagógy, tak ako to mala ich rodina vo zvyku. (Lukáš 2:19, 51; 4:16)

 Je teda veľmi pravdepodobné, že nechýbala v nazaretskej synagóge ani vtedy, keď tam Ježiš vyučoval. Iste ju zaplavil pocit šťastia, keď počula svojho syna vyhlásiť, že práve na ňom sa naplnilo proroctvo o Mesiášovi, na ktorého splnenie sa stáročia čakalo. Ako ju to však muselo bolieť, keď videla, že Nazaretčania jej syna neprijali. Dokonca sa ho pokúsili zabiť! (Lukáš 4:17–30)

Ale ako matku ju muselo tiež trápiť, že ani jej štyria ďalší synovia neprijali Ježiša. V Jánovi 7:5 čítame: „Jeho bratia totiž v neho neprejavovali vieru.“ O postoji Ježišových sestier, ktoré boli najmenej dve, sa z Biblie nedozvedáme. * Tak či onak, Mária na vlastnej koži pocítila, aké je to žiť v rodine s rozdielnymi náboženskými názormi. Bola to žena hlboko oddaná Bohu, ktorá túžila nakloniť srdcia členov svojej rodiny k pravde, ale musela si dávať pozor, aby nepôsobila bigotne ani panovačne.

Pri jednej príležitosti prišli za Ježišom jeho príbuzní, bezpochyby spolu s jeho bratmi, „aby ho zadržali“. Dokonca o ňom hovorili: „Pomiatol sa.“ ​(Marek 3:21, 31) Hoci aj Mária šla s nimi, s ich názorom určite nesúhlasila. Možno dúfala, že niečo na jej synov zapôsobí a oni konečne uveria v Ježiša. Naplnila sa jej túžba? Napriek tomu, že jej synovia videli, ako Ježiš vykonal ďalšie úžasné zázraky, a počuli ho učiť príťažlivé pravdy, neuverili. Zúfalá Mária si možno kládla otázku: „Zapôsobí niekedy niečo na srdce mojich synov?“

Žiješ aj ty v nábožensky rozdelenej domácnosti? Potom sa od Márie môžeš veľa naučiť. Ona nad svojimi neveriacimi príbuznými nezlomila palicu. Snažila sa robiť všetko pre to, aby na nej videli, akú radosť a pokoj jej prináša jej viera. A nezabúdala podporovať ani svojho verného syna. Ježiš jej iste chýbal a nepochybne by bola šťastná, keby bol doma a trávil s rodinou viac času. No nedala sa ovládnuť svojimi pocitmi. Vysoko si cenila, že môže podporovať Ježiša. Môžeš aj ty ako rodič pomáhať svojim deťom, aby dávali Boha na prvé miesto v živote?

Bola Máriina viera v Ježiša odmenená? Jehova vždy odmeňuje tých, ktorí prejavujú vieru, a bezpochyby to tak bolo aj v prípade Márie. (Hebrejom 11:6) Len si predstav, ako ju muselo hriať pri srdci, keď počúvala Ježišove kázne alebo keď jej o nich rozprávali iní.

Pripomenuli Ježišove prirovnania Márii niektoré situácie z jeho detstva? Vybavoval sa jej v mysli jej malý chlapček, ktorý ju pozoroval pri každodenných činnostiach, keď Ježiš hovoril o žene, ktorá pozametala celý dom, aby našla stratenú mincu, či o žene, ktorá mlela múku na chlieb alebo rozsvietila lampu a postavila ju na stojan? (Lukáš 11:33; 15:8, 9; 17:35) Vybavila si v mysli niektoré z tých slnkom zaliatych popoludní, keď pozorovala Jozefa, ako učí mladého Ježiša vytvarovať jarmo tak, aby zvieraťu nespôsobovalo bolesť? (Matúš 11:30) Keď počúvala Ježiša, najväčšieho učiteľa na zemi, ako poukazuje na takéto situácie z bežného života, aby svojim poslucháčom odovzdal hlboké poučenie, určite jej to prinášalo neskonalú radosť. A musel  to byť jedinečný pocit, keď uvažovala o výsade, ktorú jej Jehova zveril — vychovávať a školiť syna, ktorý sa mal stať Mesiášom.

Napriek tomu Mária zostala pokorná. Ježiš nikdy nijakým spôsobom nenaznačil, že by ju ľudia mali obdivovať a už vôbec nie jej prejavovať zbožnú úctu. Keď raz jedna žena z davu vykríkla, že Ježišova matka musí byť šťastná, že porodila takého syna, Ježiš zareagoval: „Nie, skôr sú šťastní tí, čo počujú Božie slovo a dodržiavajú ho!“ ​(Lukáš 11:27, 28) A keď mu prišiel niekto zo zástupu povedať, že vonku ho čaká jeho matka a bratia, odvetil, že všetci tí, ktorí konajú Božiu vôľu, sú jeho matkami a bratmi. Mária sa určite neurazila, pretože chápala, čo tým Ježiš myslel — duchovné putá sú oveľa dôležitejšie než telesné. (Marek 3:32–35)

No slovami sa dá asi ťažko opísať bolesť, ktorú zažívala, keď videla, ako jej syn zomiera strašnou smrťou na mučeníckom kole. Apoštol Ján, očitý svedok Ježišovej popravy, poukazuje vo svojej správe na jeden veľavravný detail: V tejto temnej chvíli Mária stojí „pri Ježišovom mučeníckom kole“. Nič nemôže zabrániť tejto milujúcej matke, aby verne stála pri svojom synovi až do poslednej chvíle. Ježiš sa jej prihovára, hoci mu každé slovo, ktoré vyriekne, i každý nádych spôsobuje ukrutnú bolesť, a zveruje ju do rúk svojho milovaného apoštola Jána. Keďže jeho telesní bratia v neho stále neuverili, poveruje starostlivosťou o svoju matku jedného zo svojich verných nasledovníkov. Tým ukázal, aké je dôležité, aby sa muž postaral o svojich blízkych, predovšetkým v duchovnom ohľade. (Ján 19:25–27)

Keď Ježiš naposledy vydýchne, Mária cíti bolesť, ktorú jej pred rokmi predpovedal Simeon — že jej „dušou prenikne dlhý meč“. Zrejme nedokážeme plne pochopiť, aký hlboký je jej žiaľ. No o tri dni ju napĺňa neopísateľná radosť! Mária sa dozvedá o najväčšom zázraku zo všetkých — Ježiš bol vzkriesený! Jej radosť sa ešte znásobuje, keď sa Ježiš neskôr zjavuje svojmu nevlastnému bratovi Jakubovi. (1. Korinťanom 15:7) Toto stretnutie úplne mení nielen Jakubov postoj, ale aj postoj ostatných Ježišových bratov. Z Biblie sa dozvedáme, že prijali Ježiša ako Krista. Zanedlho už navštevovali zhromaždenia s ostatnými kresťanmi i svojou matkou a „jednomyseľne zotrvávali v modlitbe“. (Skutky 1:14) Dvaja z nich, Jakub a Júda, neskôr napísali listy, ktoré sa stali súčasťou Biblie.

Poslednú biblickú zmienku o Márii nachádzame v knihe Skutky — Mária je na zhromaždení spolu so svojimi synmi a modlí sa. Aké výstižné zakončenie správy o tejto vernej Božej služobníčke, ktorá nám zanechala vynikajúci príklad viery! Vďaka viere dokázala zniesť bolestnú stratu a napokon získať veľkolepú odmenu. Ak budeme jej vieru napodobňovať, aj my dokážeme zniesť akýkoľvek bolestný úder, ktorý nám tento svet zasadí, a budeme sa tešiť z odmeny, ktorá prekoná všetky naše predstavy.