PO NÁVŠTEVE historickej časti mesta Betlehem pocítila skupina turistov hlad. Rozhodli sa vyskúšať niečo typicky miestne. A tak vošli do reštaurácie, ktorá ponúkala chutný falafel — smažený mletý cícer s cibuľou, čerstvými paradajkami a ďalšou zeleninou v pita chlebe. Táto pochúťka ich posilnila, aby mohli pokračovať v prehliadke mesta.

Hoci si to títo turisti zrejme neuvedomovali, tento jednoduchý chlieb bol asi tým najhistorickejším zážitkom, aký v ten deň mali. Názov Betlehem znamená „dom chleba“ a chlieb sa v tejto oblasti pečie už tisícky rokov. (Rút 1:22; 2:14) Dnes je pita chlieb jedným z mnohých bežných druhov chleba v Betleheme.

Takmer pred štyritisíc rokmi, kúsok na juh od Betlehema, napiekla Abrahámova manželka Sára pre troch nečakaných hostí „okrúhle bochníky“. (1. Mojžišova 18:6) Sára použila „jemnú múku“, ktorá mohla byť pšeničná alebo jačmenná. Chleby musela pripraviť rýchlo a zrejme ich piekla na rozpálených kameňoch. (1. Kráľov 19:6)

Ako vyplýva z tejto biblickej správy, Abrahámova domácnosť si piekla vlastný chlieb. Keďže Abrahámova rodina viedla kočovný život, Sára a jej služobníctvo nemohli piecť chlieb v peci, na akú bola zvyknutá vo svojom domovskom meste Ur. Jemnú múku pripravovala z miestnych obilnín a bola to veľmi namáhavá práca. Na výrobu takejto múky sa používal ručný mlyn a prípadne aj mažiar s tĺčikom.

Štyri storočia po Abrahámovi stanovil mojžišovský Zákon, že človek nemohol vziať ručný mlyn ako záloh pri pôžičke, pretože tým „by vzal do zálohu život“. (5. Mojžišova 24:6, Evanjelický preklad) Boh považoval ručný mlyn za niečo nevyhnutné pre život, pretože bez neho by si rodina nemohla upiecť chlieb. (Pozri rámček „ Mletie múky a pečenie chleba v biblických časoch“.)

Biblia sa zmieňuje o chlebe asi 350-krát a jej pisatelia často používali chlieb ako synonymum pre jedlo. Ježiš ukázal, že ľudia, ktorí slúžia Bohu, sa môžu s dôverou modliť: „Daj nám dnes náš chlieb na tento deň.“ (Matúš 6:11) Ježiš mal tiež na mysli jedlo vo všeobecnosti a chcel nám tým ukázať, že sa môžeme spoľahnúť, že Boh nám poskytne to, čo pre život každý deň potrebujeme. (Žalm 37:25)

Ale je niečo ešte dôležitejšie ako chlieb či jedlo. Ježiš povedal: „Nielen zo samého chleba bude žiť človek, ale z každého výroku, vychádzajúceho z Jehovových úst.“ (Matúš 4:4) Týmto výrokom poukázal na dobu, keď boli Izraeliti úplne závislí od toho, čo im zabezpečil Boh. Bolo to krátko po odchode z Egypta. Prešiel asi mesiac, odkedy izraelský národ vkročil na Sinajskú púšť a ich zásoby jedla sa pomaly míňali. Keďže sa Izraeliti báli, že na tejto nehostinnej púšti zomrú hladom, začali sa rozhorčene sťažovať: „[V Egypte] sme do sýtosti jedli chlieb.“ (2. Mojžišova 16:1–3)

Za čias Mojžiša ponúkali pekári v Egypte rôzne druhy chleba a koláčov, ktoré boli bezpochyby chutné. Jehova však nezamýšľal ponechať svoj ľud úplne bez chleba. Sľúbil im: „Hľa, dám vám pršať z nebies chlieb.“ A tak ako Jehova  sľúbil, tento chlieb z neba sa objavoval ako rosa každé ráno, ako „čosi jemné a vločkovité“, čo vyzeralo ako inovať. Keď to Izraeliti po prvý raz uvideli, pýtali sa: „Čo je to?“ Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dal Jehova na jedenie.“ Preto ho nazvali manna * a na tomto chlebe prežili 40 rokov. (2. Mojžišova 16:4, 13–15, 31)

Spočiatku museli byť Izraeliti mannou nadšení. Chutila ako „medový koláč“ a bolo jej dosť pre každého. (2. Mojžišova 16:18, Ekumenický preklad) Časom však Izraelitom začala chýbať rozmanitosť jedál, ktoré mali v Egypte. Začali bedákať: „Pred očami nemáme vôbec nič, iba tú mannu.“ (4. Mojžišova 11:6) A neskôr reptali: „Naša duša si sprotivila ten opovrhnutiahodný chlieb.“ (4. Mojžišova 21:5) „Chlieb z neba“ sa pre nich nakoniec stal niečím odporným a odpudzujúcim. (Žalm 105:40)

Je zjavné, že chlieb, tak ako čokoľvek iné, sa ľahko môže stať samozrejmosťou. V Biblii sa však spomína aj iný výnimočný druh chleba, ktorého hodnotu by sme nikdy nemali znižovať. Tento chlieb, ktorý Ježiš pripodobnil k manne, ktorou Izraeliti nevďačne pohrdli, nám môže priniesť večný úžitok.

Ježiš svojim poslucháčom povedal: „Ja som chlieb života. Vaši predkovia jedli mannu na pustatine, a predsa pomreli. Toto je chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby mohol z neho jesť ktokoľvek a nezomrel. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky; lebo chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Ján 6:48–51)

 Mnohí z tých, ktorí pri tejto príležitosti počúvali Ježiša, nerozumeli symbolickému použitiu slov „chlieb“ a „telo“. Napriek tomu to bolo mimoriadne výstižné znázornenie. Doslovný chlieb bol pre Židov nevyhnutnosťou pre každodenný život, rovnako ako bola manna pre Izraelitov putujúcich 40 rokov po pustatine. Hoci bola manna darom od Boha, nezabezpečila večný život tým, ktorí ju jedli. Ježišova výkupná obeť však dáva možnosť získať takúto odmenu tým, ktorí v Ježiša prejavujú vieru. On je skutočne „chlebom života“.

Keď sme hladní, iste s vďačnosťou prijmeme krajec chleba. A možno Bohu denne ďakujeme za „chlieb náš každodenný“. (Matúš 6:11, Katolícky preklad) Ale nikdy by sme nemali zabúdať ani na vďačnosť za „chlieb života“, čiže za Ježiša Krista.

Ako môžeme dať najavo, že si na rozdiel od nevďačných Izraelitov na pustatine ceníme tento vzácny chlieb z neba? Ježiš povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Ján 14:15) Keď budeme zachovávať Ježišove prikázania, budeme môcť jesť chlieb do sýtosti po celú večnosť. (5. Mojžišova 12:7)