JOZEF kráča uprostred karavány a túžobne hľadí smerom na východ. Keby sa tak mohol oslobodiť a utiecť! Kdesi tam, hneď za tými kopcami, leží jeho domovské mesto Hebron. Jeho zostarnutý otec Jakob už možno oddychuje po celodennej práci a ani len netuší, čo sa stalo jeho milovanému synovi. No Jozef nemôže ísť za ním. A vyzerá to tak, že otcovu drahú tvár už možno nikdy neuvidí. Teraz ho vlastnia kupci, ktorí smerujú so svojou karavánou po vychodenej ceste na juh, do ďalekého Egypta. Nespúšťajú z Jozefa zrak, lebo tento mladý muž je pre nich cenným tovarom — rovnako ako vonné živice a oleje naložené na ťavách — a prinesie im nemalý zisk.

Jozef má zrejme iba 17 rokov alebo len o niečo viac. Predstav si, ako obracia zrak na západný horizont, kde nad Veľkým morom zapadá slnko, a nechápe, ako sa mohol jeho život tak náhle obrátiť naruby. Nemôže uveriť, že jeho vlastní bratia ho chceli zabiť a nakoniec ho predali do otroctva. V tejto zúfalej situácii zo všetkých síl premáha slzy. V tej chvíli nemá ani potuchy, čo mu prinesie budúcnosť.

Prečo sa Jozef dostal do tejto nezávideniahodnej situácie? A čo sa môžeme naučiť z viery tohto mladého muža, ktorý sa stal obeťou úkladov členov vlastnej rodiny?

Jozef pochádzal z veľkej rodiny, ktorá však nebola ani šťastná, ani súdržná. Obraz, ktorý nám Biblia o Jakobovej rodine podáva, je živým dôkazom toho, aké negatívne následky so sebou prináša polygamia. Tento hlboko zakorenený zvyk Boh svojmu ľudu toleroval, kým jeho Syn neobnovil pôvodnú normu pre manželstvo — monogamiu. (Matúš 19:4–6) Jakob mal najmenej 14 detí od štyroch žien — dve z nich, Lea a Ráchel, boli jeho manželky, a ďalšie dve, Zilpa a Bilha, boli slúžky jeho manželiek. Jakob bol od začiatku zamilovaný do krásnej Ráchel. K Lei, Ráchelinej staršej sestre, ktorú mu ich otec dal za manželku podvodom, také city nikdy neprechovával. Medzi týmito dvoma ženami pretrvávala vzájomná rivalita a žiarlivosť, ktorá sa preniesla aj na deti. (1. Mojžišova 29:16–35; 30:1, 8, 19, 20; 37:35)

 Ráchel dlho nemohla mať deti, a preto keď sa jej napokon narodil Jozef, Jakob „miloval Jozefa viac ako všetkých svojich ostatných synov, lebo on bol synom jeho staroby“. (1. Mojžišova 37:3) Napríklad keď sa Jakob s rodinou mal stretnúť so svojím bratom Ezauom, ktorý ho kedysi chcel zavraždiť, umiestnil Ráchel s malým Jozefom na najbezpečnejšie miesto — na koniec celej skupiny. Táto citovo vypätá situácia nebola jediná, ktorá sa v ten deň odohrala a ktorá musela na Jozefa veľmi silno zapôsobiť. Istotne neveril vlastným očiam, keď videl v to ráno svojho zostarnutého, ale stále vitálneho otca krívať. A ešte viac ho muselo prekvapiť, keď sa dozvedel, čo sa stalo: Jeho otec v tú noc zápasil s mocným anjelom! Prečo? Lebo Jakob chcel, aby ho Boh Jehova požehnal. Jehova ho odmenil tým, že mu zmenil meno na Izrael, a toto meno napokon niesol celý národ! (1. Mojžišova 32:22–31) Časom sa Jozef dozvedel, že z Jakobových synov sa majú stať otcovia kmeňov izraelského národa.

Jozef ešte ako chlapec na vlastnej koži zakúsil, aké to je, prísť o najbližšiu osobu. Pri pôrode jeho mladšieho brata Benjamina mu zomrela mama. Jeho otec nad touto stratou veľmi žialil. Predstav si, ako Jakob jemne osúša slzy z Jozefových líc a utešuje ho nádejou na vzkriesenie, ktorá rovnako utešovala jeho starého otca Abraháma. Akú úľavu musel Jozef pocítiť, keď ho Jakob uistil, že jedného dňa Jehova jeho mamu privedie k životu! Možno sa tým ešte viac prehĺbila láska, ktorú Jozef pociťoval k Jehovovi, veľkorysému „Bohu živých“. (Lukáš 20:38; Hebrejom 11:17–19) Po strate Ráchel prejavoval Jakob veľa lásky práve jej dvom synom. (1. Mojžišova 35:18–20; 37:3; 44:27–29)

Nejedno dieťa by takéto zaobchádzanie rozmaznalo, ale nie Jozefa. On si bral príklad zo svojich rodičov a snažil sa napodobňovať ich mnohé dobré vlastnosti. A vypestoval si pevnú vieru, ako aj silný zmysel pre to, čo je správne. Raz, keď mal 17 rokov a pomáhal svojim starším bratom pásť ovce, videl, že bratia spravili niečo zlé. Jozef mohol byť v pokušení zatajiť to pred otcom, aby sa svojim bratom zapáčil, no urobil to, čo bolo správne — o záležitosti povedal otcovi. (1. Mojžišova 37:2) Jakoba tento odvážny skutok jeho milovaného syna zrejme len utvrdil v tom, že má o ňom právom vysokú mienku. Nie je Jozef vynikajúcim príkladom pre dnešných mladých kresťanov? Keď sú v pokušení zatajiť niečí vážny hriech — možno hriech súrodenca či priateľa —, urobia dobre, keď napodobnia Jozefa a oznámia danú vec tým, ktorí môžu previnilcovi pomôcť. (3. Mojžišova 5:1)

 Z Jozefovej rodinnej situácie môžeme vyvodiť dôležité ponaučenie. Hoci dnes medzi pravými kresťanmi neexistujú polygamné manželstvá, mnohí riešia problémy, ktoré so sebou prináša život v nevlastnej rodine. Z príkladu Jakobovej domácnosti je zjavné, že uprednostňovanie a predpojatosť narúša celistvosť rodiny. Múdri rodičia v nevlastných rodinách sa zo všetkých síl snažia, aby sa ich vlastné aj nevlastné deti cítili milované, a uisťujú ich, že každé má jedinečné danosti, ktorými môže prispieť k šťastiu rodiny. (Rimanom 2:11)

Možno vďaka tomu, že sa Jozef odvážne zastal toho, čo bolo správne, ho Jakob poctil tým, že mu dal urobiť zvláštny odev. (1. Mojžišova 37:3) Tento odev je často opisovaný ako pruhovaný odev alebo pestrofarebné rúcho, ale na takýto preklad je len málo podporných dôkazov. Pravdepodobne to bolo dlhé elegantné rúcho s dlhými rukávmi, možno podobné tomu, aké nosili princovia alebo vysokopostavení ľudia.

Jakob to určite myslel dobre a Jozef bol iste dojatý týmto prejavom otcovej priazne a náklonnosti. Ale tento odev mu priniesol mnoho ťažkostí. Nezabúdajme, že Jozef bol pastierom, čo bola tvrdá práca. Predstav si, ako sa v tom rúchu prediera vysokou trávou, lezie po skalách či vyslobodzuje zatúlanú ovečku z tŕnistého krovia. Ale bolo tu ešte niečo závažnejšie: jeho vzťah s bratmi. Ako zareagujú na tento prejav mimoriadnej priazne?

Biblia odpovedá: „Keď jeho bratia uvideli, že ho ich otec miluje viac ako všetkých jeho bratov, začali ho nenávidieť a neboli schopní sa s ním pokojne rozprávať.“ * (1. Mojžišova 37:4) To, že Jozefovi bratia žiarlili, by sa dalo pochopiť, ale to, že dovolili, aby ich táto škodlivá vlastnosť premohla, bolo veľmi nerozumné. (Príslovia 14:30; 27:4) Už sa ti niekedy stalo, že si išiel puknúť od závisti, keď sa niekomu dostalo pozornosti alebo pocty, po ktorej si túžil? V takej chvíli je múdre spomenúť si na Jozefových bratov. Žiarlivosť ich priviedla ku skutkom, ktoré neskôr trpko oľutovali! Z ich príkladu sa učíme, že je oveľa lepšie „radovať sa s tými, ktorí sa radujú“. (Rimanom 12:15)

Jozef bezpochyby vycítil nevraživosť svojich bratov. Bol v pokušení skrývať svoje krásne rúcho pred ich zrakom? Možno mal občas také nutkanie. Nestrácajme však zo zreteľa, že Jakob mu toto rúcho dal na znak svojej lásky a priazne. A Jozef určite nechcel sklamať dôveru svojho otca, a preto ho verne nosil. Z jeho príkladu  sa môžeme niečo naučiť. Hoci náš nebeský Otec nie je stranícky, z času na čas si vyberie niektorých verných služobníkov a prejaví im zvláštnu priazeň. Okrem toho od všetkých svojich služobníkov očakáva, že sa budú odlišovať od tohto skazeného a nemravného sveta. Tak ako sa Jozef odlišoval svojím rúchom, aj praví kresťania sa od okolitého sveta odlišujú svojím správaním. A to občas vzbudzuje v druhých závisť až nevraživosť. (1. Petra 4:4) Mal by kresťan skrývať svoju identitu Božieho služobníka? Nie, tak ako ani Jozef neskrýval svoje rúcho. (Lukáš 11:33)

Krátko nato sa Jozefovi prisnili dva čudesné sny. V prvom sne videl seba a svojich bratov, ako viažu snopy obilia. Potom snopy jeho bratov obklopili jeho snop, ktorý sa postavil, a začali sa mu klaňať. V druhom sne sa Jozefovi klaňalo slnko, mesiac a jedenásť hviezd. (1. Mojžišova 37:6, 7, 9) Čo mal Jozef urobiť s týmito živými, ale čudnými snami?

Tieto sny pochádzali od Boha Jehovu. Boli to prorocké sny a Boh nechcel, aby si Jozef posolstvo, ktoré obsahovali, nechal pre seba. V určitom zmysle mal Jozef urobiť to isté, čo proroci po ňom, ktorí odovzdávali Božie posolstvá a súdy Jehovovmu spurnému ľudu.

Jozef svojim bratom taktne povedal: „Vypočujte si, prosím, tento sen, ktorý sa mi sníval.“ Jeho bratia sen pochopili, ale ani trošku sa im nepáčil. Odpovedali mu: „Vari chceš byť nad nami kráľom alebo budeš nad nami panovať?“ A biblická správa pokračuje: „Tak našli nový dôvod, aby ho nenávideli pre jeho sny a pre jeho slová.“ Keď Jozef rozprával otcovi a bratom druhý sen, reakcia nebola o nič lepšia. Čítame: „Jeho otec ho pokáral a povedal mu: ‚Čo znamená ten sen, ktorý sa ti sníval? Mám azda i ja a tiež tvoja matka a tvoji bratia prísť a klaňať sa ti po zem?‘“ Jakob si však tie slová zapamätal a premýšľal o tom. Čo ak to bol Jehova, kto dal chlapcovi tie sny? (1. Mojžišova 37:6, 8, 10, 11)

Jozef nebol prvý ani posledný Jehovov služobník poverený odovzdať prorocké posolstvo, ktoré bolo nepopulárne a viedlo dokonca k prenasledovaniu. Najvýznamnejším poslom takýchto proroctiev bol Ježiš, ktorý svojim nasledovníkom povedal: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ ​(Ján 15:20) Či už pre mladých, alebo vekom starších kresťanov môže byť Jozefova viera a odvaha príkladom.

Onedlho Jakobovi starší synovia pásli stáda na severe neďaleko Sichemu, kde si nie tak dávno narobili nepriateľov na život a na smrť. Jakob sa, prirodzene, strachoval o svojich synov, a tak poslal Jozefa, aby sa šiel pozrieť, ako sa im darí. Ako sa asi Jozef cítil? Vedel, že bratia ho nenávidia tak ako nikdy predtým. Bude sa im páčiť, keď za nimi príde ako otcov zástupca? Napriek tomu sa Jozef poslušne vydal na cestu. (1. Mojžišova 34:25–30; 37:12–14)

Bol to poriadny kus cesty — možno štyri až päť dní chôdze. Sichem ležal asi 80 kilometrov severne od Hebronu. No v Sicheme sa Jozef dozvedel, že jeho bratia sa presunuli do Dotánu, ďalších vyše 20 kilometrov na sever. Keď bratia z diaľky zbadali, že Jozef sa blíži k Dotánu, vzkypela v nich žlč. V správe čítame: „Preto povedali jeden druhému: ‚Hľa, tu prichádza ten rojko. A teraz poďme a zabime ho a zhodíme ho do jednej z vodných jám; a povieme, že ho zožralo nejaké zlé divé zviera. Potom sa pozrieme, čo sa stane z jeho snov.‘“ Rúben však presvedčil bratov, aby Jozefa hodili do jamy živého, dúfajúc, že chlapca neskôr vyslobodí. (1. Mojžišova 37:19–22)

Jozef ani len netušil, čo majú jeho bratia v pláne, a iste dúfal, že stretnutie bude pokojné. Ale jeho bratia ho napadli! Schmatli ho, strhli z neho rúcho, dovliekli ho k prázdnej vodnej jame a zhodili ho do nej. Predstav si, ako sa Jozef ocitá na dne jamy. Pomaly sa zviecha zo zeme a s námahou sa postaví na nohy. Bez pomoci sa von  určite nedostane! Volá na bratov a úpenlivo ich prosí, ale oni si jeho prosby nevšímajú. Sadnú si neďaleko jamy a pustia sa do jedla, akoby sa nič nedialo. V Rúbenovej neprítomnosti znova uvažujú o tom, že Jozefa zabijú, ale Júda ich presvedčí, aby ho radšej predali. Dotán leží neďaleko obchodnej cesty do Egypta, a preto nemusia dlho čakať a na obzore sa objaví karavána Izmaelitov a Madiáncov. Kým sa Rúben stihne vrátiť, bratia predajú Jozefa za 20 šeklov do otroctva. * (1. Mojžišova 37:23–28; 42:21)

V tejto chvíli sa dostávame do situácie opísanej na začiatku. Kupci odvádzajú Jozefa obchodnou cestou na juh, do Egypta. Zdá sa, že Jozef prišiel úplne o všetko! Roky nebude vedieť o svojej rodine vôbec nič — nedozvie sa o Rúbenovom zúfalstve, keď po návrate zistí, že je preč; o otcovom žiali, keď mu povedia, že jeho milovaného syna roztrhala divá zver; o tom, ako sa darí jeho staručkému dedkovi Izákovi či jeho bračekovi Benjaminovi, ktorý mu bude iste veľmi chýbať. Ale naozaj Jozefovi nezostalo vôbec nič? (1. Mojžišova 37:29–35)

Jozef mal niečo, o čo ho jeho bratia nemohli obrať — vieru. Veľmi dobre poznal svojho Boha, Jehovu, a nikto a nič ho o to nemohlo pripraviť — ani strata domova, ani strasti spojené s cestou do Egypta, dokonca ani poníženie, keď ho predali za otroka bohatému Egypťanovi Putifárovi. (1. Mojžišova 37:36) Jeho viera a odhodlanie udržať si blízky vzťah k Jehovovi sa týmito útrapami len upevňovali. V ďalších článkoch tohto seriálu o Jozefovi sa dozvieme, ako sa vďaka svojej viere stal ešte užitočnejším pre Jehovu i pre svoju sužovanú rodinu. Jozef je pre nás úžasným príkladom viery hodnej napodobňovania!