Rímske občianstvo zabezpečovalo človeku v celej ríši určité práva a výhody. Rímsky občan podliehal rímskemu zákonu, a nie zákonom provinčných miest. Keď bol obvinený, mohol síce dať súhlas, že bude súdený podľa miestneho zákona, ale stále si zachovával právo byť vypočutý rímskym tribunálom. V prípade, že bol odsúdený na smrť, mal právo odvolať sa na cézara.

Cicero, rímsky rečník a politik z prvého storočia pred n. l., na základe týchto práv vyhlásil: „Spútať rímskeho občana je zločin, bičovať ho je ohavnosť a zabiť ho je skoro ako otcovražda.“

Apoštol Pavol veľa cestoval po celej Rímskej ríši a zvestoval dobré posolstvo o Kráľovstve. Z biblického záznamu sa dozvedáme, že práva rímskeho občana využil pri troch príležitostiach: (1) Keď informoval úradníkov správy vo Filipách, že porušili jeho práva, lebo ho dali zbičovať; (2) keď sa chcel vyhnúť bičovaniu v Jeruzaleme; (3) keď sa odvolal na cézara do Ríma, aby ho osobne vypočul. (Skutky 16:37–39; 22:25–28; 25:10–12)

Patriarcha Jakob 20 rokov pásol stáda svojho strýka Lábana. Prvých 14 rokov pracoval za Lábanove dve dcéry a zvyšných 6 rokov bol vyplácaný zo stáda. (1. Mojžišova 30:25–33) V časopise Biblical Archaeology Review sa uvádza: „Dohody medzi majiteľmi stád a pastiermi, ako v prípade Lábana a Jakoba, boli starovekým pisateľom, ako aj čitateľom biblického textu dobre známe.“

Staroveké zmluvy odkryté na náleziskách v Nuzi, Larse a na ďalších miestach v dnešnom Iraku sú toho dokladom. Zmluva mala bežne platnosť rok — od jedného obdobia strihania po druhé. Pastieri sa v nej zaviazali, že sa budú starať o určitý počet zvierat zoradených podľa veku a pohlavia. O rok dostal majiteľ dopredu dohodnuté množstvo vlny, mliečnych produktov, mláďat a podobne. Všetko, čo stádo vyprodukovalo navyše, pripadlo pastierovi.

Očakávaný rast stáda závisel od počtu samíc, ktoré boli pastierovi zverené. Od 100 samíc majiteľ zvyčajne očakával 80 živých mláďat. Keďže pastier znášal akékoľvek prípadné straty, mal veľký záujem o to, aby sa stádu dobre darilo.