Vyrastala som v obci Ancram v štáte New York, ktorú tvorili hlavne farmy, kde sa choval dobytok na mlieko. V obci bolo dokonca viac kráv ako obyvateľov.

S rodinou sme chodievali do jediného kostola, ktorý bol v Ancrame. Vždy v nedeľu ráno mi starý otec vyleštil topánky a šla som do nedeľnej školy s malou bielou Bibliou od starej mamy. So súrodencami sme boli naučení tvrdo pracovať, byť úctiví, pomáhať susedom a byť vďační za všetko dobré od Boha.

Keď som dospela, odsťahovala som sa z Ancramu, aby som sa stala učiteľkou. Mala som množstvo otázok o Bohu a o živote. Zdalo sa mi nespravodlivé, že niektorí z mojich žiakov boli nadaní, no iní nie a museli sa veľmi namáhať. Niektorí boli telesne postihnutí, zatiaľ čo iní boli telesne veľmi zdatní. Občas mi rodičia tých „menej šťastných“ vraveli: „To, aké je moje dieťa, je Božia vôľa.“ Trápilo ma, prečo Boh dovolil, aby sa niektoré deti narodili postihnuté. Tie deti predsa neurobili nič zlé.

Uvažovala som tiež, čo zmysluplné by som mala v živote robiť, aby som bola užitočná, a mala som pocit, že život plynie príliš rýchlo. Vyrástla som v dobrej rodine, študovala som na dobrých školách a teraz sa venujem práci, ktorú mám veľmi rada. Ale zvyšok môjho života sa mi javil prázdny. V najlepšom prípade som mohla dúfať, že sa vydám, budem mať deti a pekný dom, že budem pracovať až do dôchodku a nakoniec sa presťahujem do domova dôchodcov. Kládla som si otázku, či je to všetko, čo môžem od života očakávať.

V jedno leto sme s niekoľkými kolegyňami cestovali po Európe. Navštívili sme Westminsterské opátstvo, katedrálu Notre-Dame v Paríži, Vatikán a veľa menších kostolov. Všade som si kládla spomínané otázky. Keď som sa vrátila domov do Sloatsburgu v New Yorku, zašla som do niekoľkých  kostolov. Ale nikto mi nedal uspokojujúce odpovede na moje otázky.

Raz za mnou prišla jedna 12-ročná žiačka a položila mi tri otázky. Najprv sa ma spýtala, či viem, že patrí k Jehovovým svedkom. Povedala som áno. Potom sa ma opýtala, či by som sa chcela dozvedieť viac o Jehovových svedkoch. Moja odpoveď bola opäť áno. Nakoniec sa opýtala, kde bývam. Keď som jej dala svoju adresu, zistili sme, že bývame len kúsok od seba. Vtedy som ešte netušila, že tieto tri otázky od malého dievčatka natrvalo zmenia môj život.

Onedlho prišla na bicykli ku mne domov a začala so mnou študovať Bibliu. Položila som jej otázky, na ktoré mi nevedel dať odpoveď ani jeden z mnohých náboženských predstaviteľov. Ona mi však ukázala jasné a uspokojujúce odpovede, a to priamo v mojej Biblii — odpovede, ktoré som tam predtým nevidela!

Štúdium Biblie mi pomohlo získať radosť a pokoj. Veľmi na mňa zapôsobil text z 1. Jána 5:19, kde sa píše: „Celý svet leží v moci toho zlého.“ Pocítila som úľavu, keď som sa dozvedela, že nie Boh, ale Satan spôsobuje všetky tie hrozné veci okolo nás, a že Boh túto situáciu napraví. (Zjavenie 21:3, 4) Zistila som, že tomu, čo sa píše v Biblii, sa dá rozumieť, ak vám to niekto jasne vysvetlí. Hoci som študovala Bibliu s len 12-ročnou Jehovovou svedkyňou, povedala som si, že pravda je pravda, nech sa ju dozviete od kohokoľvek.

No aj tak som sa chcela presvedčiť, či Jehovovi svedkovia žijú podľa toho, čo učia. Moja malá učiteľka napríklad zdôrazňovala, že praví kresťania prejavujú vlastnosti ako trpezlivosť a láskavosť. (Galaťanom 5:22, 23) A tak som sa rozhodla vyskúšať, či aj ona prejavuje tieto vlastnosti. Preto som na jedno štúdium úmyselne prišla neskoro. Premýšľala som, či na mňa bude čakať, a či nebude nahnevaná, že tak veľmi meškám. Keď som prichádzala domov, videla som ju čakať na schodoch pri vchode. Pribehla k autu a povedala mi: „Už som chcela ísť domov povedať mame, aby zavolala do nemocnice a na políciu, či sa vám niečo nestalo, lebo ešte nikdy ste na štúdium nemeškali. Bála som sa o vás!“

Pri inej príležitosti som jej položila otázku, o ktorej som si myslela, že bude pre 12-ročné dievča ťažká. Chcela som vedieť, či si nejakú odpoveď nevymyslí. Keď som sa jej na to opýtala, veľmi vážne sa na mňa pozrela a povedala: „To je ťažká otázka. Zapíšem si ju a opýtam sa rodičov.“ A naozaj, keď opäť prišla na štúdium, priniesla mi výtlačok Strážnej veže, v ktorej bola odpoveď na moju otázku. Práve to ma pritiahlo k Jehovovým svedkom — v ich publikáciách som našla odpovede na všetky moje otázky. Ďalej som študovala s týmto dievčatkom a o rok som sa dala pokrstiť a stala som sa Jehovovou svedkyňou. *

Keď som konečne dostala uspokojujúce odpovede na svoje otázky, chcela som sa o ne podeliť so všetkými. (Matúš 12:35) Moja rodina spočiatku môjmu novému presvedčeniu odporovala, no neskôr sa ich postoj zmiernil. Mama na sklonku svojho života začala študovať Bibliu, ale zomrela skôr, ako sa mohla dať pokrstiť. Ja som však presvedčená, že bola rozhodnutá slúžiť Jehovovi.

V roku 1978 som sa vydala za svedka menom Elias Kazan. V roku 1981 nás pozvali slúžiť do Bételu v Spojených štátoch. * Žiaľ, po štyroch rokoch Elias zomrel. Hoci som ovdovela, zostala som pracovať v Bételi. Práca v Bételi mi poskytla niečo, na čo som sa mohla zamerať a čo mi do istej miery prinášalo útechu.

V roku 2006 som sa vydala za Richarda Eldreda, spolupracovníka z Bételu. Spolu s Richardom sa tešíme, že môžeme ďalej slúžiť v Bételi. Vďaka tomu, že som spoznala pravdu o Bohu, som získala nielen odpovede na otázky, ktoré ma trápili, ale aj pravý zmysel života — a všetko to začalo tromi otázkami, ktoré mi položilo jedno dievčatko.