Nesmrteľnosť duše — zrod tejto náuky

„Žiadna téma súvisiaca s duchovným životom neupútala myseľ človeka natoľko ako téma o jeho stave po smrti.“ — „ENCYCLOPÆDIA OF RELIGION AND ETHICS.“

1–3. Ako Sokrates a Platón podporovali predstavu, že duša je nesmrteľná?

SEDEMDESIATROČNÝ učenec a učiteľ je obvinený z bezbožnosti a z toho, že svojím učením kazí myseľ mladých ľudí. I keď sa na súde skvele obhajuje, predpojatá porota ho uznáva za vinného a odsudzuje ho na smrť. Len niekoľko hodín pred svojou popravou predkladá tento starý učiteľ žiakom zhromaždeným okolo neho rad argumentov na potvrdenie, že duša je nesmrteľná a že smrti sa netreba báť.

² Tým odsúdeným mužom nie je nik iný než Sokrates, slávny grécky filozof piateho storočia pred n. l. Jeho žiak Platón zaznamenal tieto udalosti v esejach Apológia a Faidón. Sokrates a Platón sú počítaní medzi prvých, ktorí podporovali myšlienku, že duša je nesmrteľná. Ale nie sú pôvodcami tejto náuky.

³ Ako uvidíme, korene predstavy o ľudskej nesmrteľnosti siahajú do oveľa skorších čias. Sokrates a Platón však túto predstavu zdokonalili a zmenili ju na filozofické učenie, čím ju urobili príťažlivejšou pre vzdelané triedy v ich dobe i neskôr.

Od Pytagora po pyramídy

4. Aké názory na posmrtný život mali Gréci pred Sokratom?

⁴ Aj Gréci pred Sokratom a Platónom verili, že po smrti duša ďalej žije. Pytagoras, slávny grécky matematik šiesteho storočia pred n. l., zastával názor, že duša je nesmrteľná a prevteľuje sa. Pred ním sa Táles z Milétu, považovaný za najranejšieho známeho gréckeho filozofa, domnieval, že nesmrteľná duša existuje nielen v ľuďoch, zvieratách a rastlinách, ale aj v takých predmetoch, ako sú magnety, keďže dokážu pohnúť železom. Starovekí Gréci tvrdili, že duše mŕtvych sú prevážané cez rieku Styx do obrovskej podzemnej ríše nazývanej podsvetie. Tam sudcovia vynášali rozsudky nad dušami a posielali ich buď do múk vo väzení s vysokými múrmi, alebo do blaženosti v elýziu.

5, 6. Ako sa pozerali na dušu Peržania?

⁵ Na východ odtiaľ, v Iráne čiže Perzii, sa v siedmom storočí pred n. l. objavil na scéne prorok menom Zoroaster. Zaviedol spôsob uctievania, ktorý sa stal známym ako zoroastrizmus. Bolo to náboženstvo Perzskej ríše, ktorá vládla na svetovej scéne predtým, ako sa stalo veľmocou Grécko. Zoroastristické písma hovoria: „V nesmrteľnosti bude duša spravodlivých stále v radosti, ale duša luhára bude istotne v mukách. A tieto Zákony stanovil Ahura Mazda [čo znamená „múdry boh“] skrze svoju zvrchovanú právomoc.“

 ⁶ Náuka o nesmrteľnosti duše bola tiež súčasťou predzoroastristického iránskeho náboženstva. Napríklad staroveké iránske kmene sa starali o duše zomrelých tak, že im obetovali jedlo a oblečenie, aby to mohli použiť v podsvetí.

7, 8. V čo verili starovekí Egypťania v súvislosti s dušou a jej prežitím smrti tela?

⁷ Viera v život po smrti bola ústrednou vecou v egyptskom náboženstve. Egypťania sa domnievali, že dušu mŕtveho človeka bude súdiť Osiris, hlavný boh podsvetia. Napríklad papyrusový dokument, o ktorom sa tvrdí, že je zo 14. storočia pred n. l., ukazuje, ako Anubis, boh mŕtvych, vedie dušu pisára Hunefera pred Osirisa. Srdce tohto pisára, predstavujúce jeho svedomie, je vážené na váhach tak, že sa porovnáva s pierkom, ktoré nosí na hlave bohyňa pravdy a práva. Ďalší boh, Thoth, zaznamenáva výsledky. Keďže Huneferovo srdce nie je zaťažené vinou, váži menej ako pierko a Huneferovi je dovolené vojsť do ríše Osirisa a dostať nesmrteľnosť. Papyrus ukazuje aj ženskú príšeru stojacu pri váhach, pripravenú pohltiť zomrelého, ak jeho srdce neobstojí v skúške. Egypťania svojich mŕtvych aj balzamovali a telá faraónov uchovávali v pôsobivých pyramídach, lebo si mysleli, že prežitie duše závisí od zachovania tela.

⁸ Rôzne staroveké civilizácie mali teda jednu spoločnú náuku — o nesmrteľnosti duše. Dostali túto náuku z rovnakého zdroja?

Miesto pôvodu

9. Ktoré náboženstvo ovplyvnilo staroveký svet Egypta, Perzie a Grécka?

⁹ „V starovekom svete,“ ako uvádza kniha The Religion of Babylonia and Assyria (Náboženstvo Babylonie a Asýrie), „Egypt, Perzia a Grécko pociťovali vplyv babylonského náboženstva.“ Táto kniha ďalej vysvetľuje: „Vzhľadom na skorý kontakt medzi Egyptom a Babyloniou, ako to odhaľujú el-amarnské tabuľky, bolo určite veľa príležitostí na to, aby babylonské názory a zvyky prenikli do egyptských kultov. V Perzii kult Mitru odhaľuje zjavný vplyv babylonských predstáv... Výrazné primiešanie semitských prvkov do ranej gréckej mytológie a do gréckych kultov je teraz medzi učencami natoľko všeobecne uznávané, že si nevyžaduje žiaden ďalší komentár. Tieto semitské prvky sú v prevažnej miere vlastne babylonské.“ *

10, 11. Aký bol babylonský názor na život po smrti?

¹⁰ Nie je však babylonský názor na to, čo sa stane po smrti, značne odlišný od názoru Egypťanov, Peržanov a Grékov? Pouvažujme napríklad o babylonskom Epose o Gilgamešovi. Jeho starnúci hrdina Gilgameš, prenasledovaný realitou smrti, sa vydáva hľadať nesmrteľnosť, ale nepodarí sa mu ju nájsť. Krčmárka, ktorú stretne na svojej ceste, ho dokonca povzbudzuje, aby vyťažil z tohto života čo najviac, lebo nekonečný život, ktorý hľadá, nenájde. Odkazom celého eposu je to, že smrť je nevyhnutná a nádej na nesmrteľnosť je ilúzia. Naznačuje to azda, že Babylončania neverili v posmrtný život?

 ¹¹ Profesor Morris Jastrow ml. z Pennsylvánskej univerzity (USA) napísal: „Ani ľud, ani vedúce osobnosti náboženského zmýšľania [Babylonie] nikdy nepočítali s možnosťou úplného zničenia toho, čo už raz bolo povolané do existencie. Smrť [podľa ich názoru] bola prechodom do života iného druhu a popieranie nesmrteľnosti iba zdôrazňovalo, že nie je možné uniknúť zmene v existencii, ktorú spôsobuje smrť.“ Áno, aj Babylončania verili, že život nejakého druhu, v nejakej forme, pokračuje aj po smrti. Dávali to najavo tak, že spolu s mŕtvymi pochovávali aj predmety, aby mohli byť použité v posmrtnom živote.

12–14. a) Kde sa po potope zrodila náuka o nesmrteľnosti duše? b) Ako sa táto náuka rozšírila po zemi?

¹² Je zrejmé, že náuka o nesmrteľnosti duše siaha až do starovekého Babylona. Podľa Biblie, knihy, ktorá nesie pečať presnej histórie, mesto Bábel čiže Babylon založil Nimród, Noachov pravnuk. * Po celosvetovej potope v Noachových dňoch bol iba jeden jazyk a jedno náboženstvo. Založením mesta a stavbou veže v tom meste Nimród začal praktizovať iné náboženstvo. Biblický záznam ukazuje, že po zmätení jazykov v Bábeli sa neúspešní stavitelia veže rozptýlili a začínali odznova, vezmúc si so sebou svoje náboženstvo. (1. Mojžišova 10:6–10; 11:4–9) Babylonské náboženské náuky sa tak rozšírili po tvári zeme.

¹³ Podľa tradície Nimród zomrel násilnou smrťou. Je logické, že po jeho smrti mali Babylončania sklon vysoko si ho ctiť ako zakladateľa, staviteľa a prvého kráľa ich mesta. Keďže za zakladateľa Babylona bol považovaný boh Marduk (Merodach), niektorí učenci usudzujú, že Marduk predstavuje Nimróda, ktorý bol vyhlásený za boha. Ak je to tak, potom predstava, že človek má dušu, ktorá prežíva smrť, musela byť bežná prinajmenšom v čase, keď Nimród zomrel. V každom prípade stránky histórie odhaľujú, že po potope bol miestom zrodu náuky o nesmrteľnosti duše Bábel čiže Babylon.

¹⁴ Ako sa však táto náuka stala ústrednou náukou väčšiny náboženstiev našej doby? V ďalšej časti preskúmame, ako sa dostala do východných náboženstiev.

[Poznámky pod čiarou]

[Otázky]

[Obrázky na strane 6]

Egyptský náhľad na duše v podsvetí

[Obrázok na strane 7]

Sokrates tvrdil, že duša je nesmrteľná