Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Judaizmus — hľadanie Boha prostredníctvom Písma a tradície

Judaizmus — hľadanie Boha prostredníctvom Písma a tradície

9. kapitola

Judaizmus — hľadanie Boha prostredníctvom Písma a tradície

1, 2. a) Ktorí významní Židia, napríklad, ovplyvnili históriu a kultúru? b) Akú otázku môže niekto položiť?

MOJŽIŠ, Ježiš, Mahler, Marx, Freud a Einstein — čo mali títo ľudia spoločné? Všetci boli Židia a rôzne ovplyvnili ľudské dejiny a kultúru. Je očividné, že sa Židia už tisícročia prejavujú ako pozoruhodný národ. Svedčí o tom aj sama Biblia.

2 Na rozdiel od iných starovekých náboženstiev a kultúr judaizmus má korene v histórii, nie v mytológii. Napriek tomu by sa niekto mohol spýtať: Židov je taká nepatrná menšina, je ich sotva osemnásť miliónov vo svete, kde žije päť miliárd ľudí; prečo by sme sa mali zaujímať o ich náboženstvo, judaizmus?

Prečo by nás mal zaujímať judaizmus?

3, 4. a) Z čoho sa skladajú Hebrejské písma? b) Prečo by sme mali uvažovať o hebrejskom náboženstve a jeho koreňoch?

3 Jeden z dôvodov je ten, že korene židovského náboženstva siahajú asi 4 000 rokov nazad do histórie a iné veľké náboženstvá sú vo väčšej či menšej miere zaviazané jeho Písmam. (Pozri rámček, strana 220.) Kresťanstvo, ktoré založil Ježiš (po hebrejsky Ješua), Žid žijúci v prvom storočí, malo korene v Hebrejských písmach. Aj islamský Korán nám už pri povrchnom čítaní prezradí, že islam tiež vďačí za mnohé veci týmto Písmam. (Korán, súra 2:49–57; 32:23, 24) Preto keď skúmame židovské náboženstvo, skúmame aj korene stovák iných náboženstiev a siekt.

4 Druhý a mimoriadne významný dôvod je ten, že židovské náboženstvo tvorí podstatný článok v ľudskom hľadaní pravého Boha. Podľa Hebrejských písiem praotec Židov Abrahám uctieval pravého Boha už pred takmer 4 000 rokmi. * Máme teda dôvod pýtať sa: Odkiaľ sú Židia a ich viera? — 1. Mojžišova 17:18.

Odkiaľ sú Židia?

5, 6. Aká je stručná história pôvodu Židov a ich mena?

5 Vo všeobecnosti je židovský národ potomstvom starovekej hebrejsky hovoriacej vetvy semitskej rasy. (1. Mojžišova 10:1, 21–32; 1. Paralipomenon 1:17–28, 34; 2:1, 2) Pred necelými 4 000 rokmi sa praotec Abram vysťahoval z prekvitajúcej metropoly Chaldejcov v Sumeri do krajiny Kanaan, o ktorej Boh povedal: „Potomstvu tvojmu dám zem túto.“ * (1. Mojžišova 11:31–12:7) V 1. Mojžišovej 14:13 sa o ňom hovorí ako o „Ebrejovi Abramovi“, hoci jeho meno bolo neskôr zmenené na Abrahám. (1. Mojžišova 17:4–6) Od neho Židia odvodzujú svoj rodokmeň, ktorý sa začína jeho synom Izákom a jeho vnukom Jakobom, ktorého meno bolo zmenené na Izrael. (1. Mojžišova 32:27–29) Izrael mal dvanásť synov, ktorí sa stali základom dvanástich kmeňov. Jedným z nich bol Júda, z jeho mena bolo nakoniec odvodené slovo Žid. — 2. Kráľov 16:6.

6 Časom sa pojem „Žid“ rozšíril na všetkých Izraelčanov, nielen na Júdových potomkov. (Ester 3:6; 9:20) Žiaden Žid dnes nemôže presne určiť, z ktorého kmeňa pochádza, lebo židovské rodopisné záznamy boli zničené v roku 70 n. l., keď Rimania spustošili Jeruzalem. Avšak staroveké židovské náboženstvo sa počas tisícročí vyvíjalo a menilo. Dnes pestujú judaizmus milióny Židov v republike Izrael a v diaspore (rozptýlení po svete). Čo je základom tohto náboženstva?

Mojžiš, Zákon a národ

7. Akú prísahu dal Boh Abrahámovi a prečo?

7 V roku 1943 pred n. l. * si Boh vyvolil Abrama a urobil ho svojím zvláštnym služobníkom, a neskôr mu zložil slávnostnú prísahu pre jeho vernosť, v ktorej bol ochotný dať svojho syna Izáka ako obeť, i keď sa táto obeť nakoniec neuskutočnila. (1. Mojžišova 12:1–3; 22:1–14) Vo svojej prísahe Boh povedal: „Pri sebe samom prisahal som — riekol HOSPODIN [po hebrejsky יהוה, JHWH] — že keďže si učinil túto vec a neodoprel si mi syna svojho, jedináka svojho: že požehnám ti a rozmnožím potomstvo tvoje ako hviezdy neba... A požehnaní budú potomstvom [„semenom“ — JP] tvojím, pretože si poslúchol hlasu môjho.“ Táto prísaha bola zopakovaná Abrahámovmu synovi a vnukovi a pokračovala v kmeni Júda a v rodovej línii Dávida. Toto prísne monoteistické chápanie osobného Boha, ktorý priamo komunikuje s ľuďmi, bolo vo vtedajšom starovekom svete jedinečné a vytvorilo základ židovského náboženstva. — 1. Mojžišova 22:15–18; 26:3–5; 28:13–15; Žalm 89:4, 5, 29, 30, 36, 37, RP (Žalm 89:3, 4, 28, 29, 35, 36, NS).

8. Kto bol Mojžiš a akú úlohu zohral v Izraeli?

8 Boh, aby splnil svoje sľuby dané Abrahámovi, uzavrel s Abrahámovými potomkami zvláštnu zmluvu, položiac tým základ pre vznik národa. Táto zmluva bola uvedená do platnosti skrze Mojžiša, ktorý bol veľkým hebrejským vodcom a prostredníkom medzi Bohom a Izraelom. Kto bol Mojžiš a prečo má pre Židov taký význam? Správa z biblickej 2. Mojžišovej nám hovorí, že sa narodil v Egypte (1593 pred n. l.) izraelským rodičom, ktorí boli spolu s celým Izraelom otrokmi v zajatí. Bol tým, „koho PÁN vyčlenil“, aby vyviedol ľud na slobodu do Zasľúbenej krajiny Kanaan. (5. Mojžišova 6:23; 34:10, Ta) Mojžiš splnil životne dôležitú úlohu prostredníka zmluvy Zákona, ktorú dal Boh Izraelu, a okrem toho bol prorok, sudca, vodca a historik. — 2. Mojžišova 2:1–3:22.

9, 10. a) Aký bol Zákon odovzdaný cez Mojžiša? b) Akých stránok života sa týkalo Desať prikázaní? c) Aký záväzok prinášala Izraelu zmluva Zákona?

9 Zákon, ktorý Izrael prijal, sa skladal z Desiatich slov čiže prikázaní a z vyše 600 zákonov, ktoré tvorili úplný súbor pokynov a návodov na každodenné správanie. (Pozri rámček, strana 211.) Týkal sa svetských i svätých vecí — telesných a mravných požiadaviek, a tiež uctievania Boha.

10 Táto zmluva Zákona čiže náboženská ústava dala formu a obsah viere patriarchov. Vďaka tomu sa Abrahámovi potomci stali národom zasväteným Božej službe. Tak židovské náboženstvo začalo nadobúdať vyhranený tvar a Židia sa stali národom organizovaným na uctievanie a službu svojmu Bohu. V 2. Mojžišovej 19:5, 6 im Boh sľúbil: „Ak budete poslúchať hlasu môjho a ak budete zachovávať zmluvu moju... budete mi ríšou kňazov a svätým národom.“ Tak sa Izraelčania stanú ‚vyvoleným národom‘, ktorý bude slúžiť Božím predsavzatiam. Avšak splnenie sľubov zmluvy záviselo od podmienky: „Ak budete poslúchať“. Tento zasvätený národ bol teraz svojmu Bohu zaviazaný. Preto neskôr (v ôsmom storočí pred n. l.) Boh mohol povedať Židom: „Mojimi svedkami ste vy — vyhlasuje PÁN [po hebrejsky יהוה, JHVHmojím služobníkom, ktorého som vyvolil.“ — Izaiáš 43:10, 12, Ta.

Národ s kňazmi, prorokmi a kráľmi

11. Ako vzniklo kňazstvo a kráľovstvo?

11 Ešte kým bol izraelský národ na púšti a kráčal do Zasľúbenej krajiny, bolo ustanovené kňazstvo v rode Mojžišovho brata Árona. Centrom izraelského uctievania a obetí sa stal veľký prenosný stan čiže svätostánok. (2. Mojžišova, kapitoly 26–28) Po čase izraelský národ došiel do Zasľúbenej krajiny Kanaan a dobyl ju, tak ako prikázal Boh. (Jozua 1:2–6) Nakoniec bolo založené pozemské kráľovstvo a v roku 1077 pred n. l. sa stal kráľom Dávid z kmeňa Júda. Za jeho vlády sa kráľovstvo i kňazstvo upevnilo v novom národnom centre, Jeruzaleme. — 1. Samuelova 8:7.

12. Aký sľub dal Boh Dávidovi?

12 Po Dávidovej smrti jeho syn Šalamún postavil v Jeruzaleme nádherný chrám, ktorý nahradil svätostánok. Bolo jasné, že jedného dňa príde z Dávidovej rodovej línie pomazaný kráľ, Mesiáš, lebo Boh uzavrel s Dávidom zmluvu, že kráľovstvo zostane navždy v jeho rode. Z proroctiev vyplývalo, že cez tohto mesiášskeho kráľa čiže „semeno“ sa Izrael a všetky národy budú tešiť z dokonalého panovania. (1. Mojžišova 22:18, JP) Táto nádej sa ujala a mesiášska povaha židovského náboženstva sa jasne vykryštalizovala. — 2. Samuelova 7:8–16; Žalm 72:1–20; Izaiáš 11:1–10; Zechariáš 9:9, 10.

13. Koho používal Boh na nápravu hriešneho Izraela? Uveďte príklad.

13 Ale Židia sa nechali ovplyvniť falošným náboženstvom Kanaančanov a iných okolitých národov. Preto porušili svoj zmluvný vzťah k Bohu. Jehova, aby ich napravil a priviedol späť, poslal mnohých prorokov, ktorí prinášali ľudu jeho posolstvo. Tak sa proroctvo stalo ďalším jedinečným rysom náboženstva Židov a tvorí veľkú časť Hebrejských písiem. Veď osemnásť kníh Hebrejských písiem nesie mená prorokov. — Izaiáš 1:4–17.

14. Ako dali udalosti v Izraeli za pravdu prorokom?

14 Medzi prorokmi vynikli najmä Izaiáš, Jeremiáš a Ezechiel, ktorí varovali pred prichádzajúcim Jehovovým potrestaním národa za jeho modlárske uctievanie. Trest naozaj prišiel v roku 607 pred n. l., keď Jehova pre odpadlíctvo Izraela dovolil, aby Babylon, vtedajšia dominantná svetová veľmoc, zničil Jeruzalem a jeho chrám a odviedol národ do zajatia. Ukázalo sa, že proroci prorokovali správne, a história zaznamenala sedemdesiatročné vyhnanstvo Izraela, ktoré pokrylo väčšiu časť šiesteho storočia. — 2. Paralipomenon 36:20, 21; Jeremiáš 25:11, 12; Daniel 9:2.

15. a) Ako sa medzi Židmi ujala nová forma uctievania? b) Aký vplyv mali synagógy na uctievanie v Jeruzaleme?

15 V roku 539 pred n. l. Cýrus Perzský porazil Babylon a dovolil Židom, aby znovu osídlili svoju krajinu a obnovili chrám v Jeruzaleme. Hoci ostatok zareagoval, väčšina Židov zostala pod vplyvom babylonskej spoločnosti. Neskôr ovplyvnila Židov perzská kultúra. Vtedy sa na Strednom východe a okolo Stredozemného mora začali vytvárať židovské osady a v každej obci vznikla nová forma uctievania, ku ktorej patrila synagóga čiže zhromaždisko Židov v každom mestečku. Toto usporiadanie prirodzene znižovalo význam obnoveného chrámu v Jeruzaleme. Rozptýlení Židia boli teraz ozaj diasporou. — Ezdráš 2:64, 65.

Judaizmus sa objavuje v gréckom rúchu

16, 17. a) Aký nový vplyv sa rozmáhal v stredomorskej oblasti vo štvrtom storočí pred n. l.? b) Kto bol nástrojom šírenia gréckej kultúry a ako? c) Ako to prispelo k tomu, že sa judaizmus vynoril na svetovej scéne?

16 Vo štvrtom storočí pred n. l. bola židovská spoločnosť neustálená, a tak ňou zmietali vlny nežidovskej kultúry, ktorá zaplavovala celé Stredomorie i jeho okolie. Vody vychádzali z Grécka a judaizmus sa z nich vynoril v helenistickom rúchu.

17 V roku 332 pred n. l. grécky vojvodca Alexander Veľký bleskovým ťažením dobyl Stredný východ a keď prišiel do Jeruzalema, Židia ho vítali. * Alexandrovi nástupcovia pokračovali v jeho pláne helenizácie a šírili do všetkých častí ríše grécky jazyk, kultúru a filozofiu. Tak došlo v gréckej a židovskej kultúre k procesu splývania, ktorý mal neskôr prekvapujúce výsledky.

18. a) Prečo bol potrebný grécky preklad Hebrejských písiem Septuaginta? b) Aká zložka gréckej kultúry zrejme zapôsobila na Židov?

18 Židia v diaspore začali rozprávať po grécky namiesto po hebrejsky. A tak niekedy začiatkom tretieho storočia pred n. l. sa Hebrejské písma začali prekladať do gréčtiny pod názvom Septuaginta, cez ktorú mnoho Nežidov získalo úctu k židovskému náboženstvu, zoznámili sa s ním a niektorí naň dokonca prestúpili. Židia sa zas oboznamovali s gréckym myslením a niektorí sa dokonca stali filozofmi, čo bolo pre Židov niečo úplne nové. * Príkladom je Filón Alexandrijský z prvého storočia n. l., ktorý sa snažil vysvetliť judaizmus v pojmoch gréckej filozofie, akoby oboje vyjadrovalo rovnaké základné pravdy.

19. Ako istý židovský autor opisuje obdobie splývania gréckej a židovskej kultúry?

19 Židovský autor Max Dimont zhŕňa toto obdobie vzájomného ovplyvňovania gréckej a židovskej kultúry takto: „Židovskí učenci obohatení platónskym myslením, aristotelovskou logikou a euklidovskou vedou pristupovali k tóre s novými nástrojmi... Pripojili grécky rozum k židovskému zjaveniu.“ Udalosti, ku ktorým neskôr došlo pod rímskym panstvom, ktoré pohltilo grécku ríšu a v roku 63 pred n. l. aj Jeruzalem, mali vydláždiť cestu pre ešte významnejšie zmeny.

Judaizmus pod panstvom Ríma

20. Aká bola náboženská situácia Židov v prvom storočí n. l.?

20 Judaizmus prvého storočia nášho letopočtu sa ocitol v jedinečnej fáze. Max Dimont hovorí, že balansoval medzi „gréckou mysľou a rímskym mečom“. Židia boli, vďaka politickému útlaku a pod vplyvom výkladov mesiášskych proroctiev, najmä Danielových, plní očakávania. Rozdelili sa na viaceré strany. Farizeji zdôrazňovali ústne podaný zákon (pozri rámček, strana 221) viac ako chrámové obete. Saduceji vyvyšovali dôležitosť chrámu a kňazstva. Okrem nich tu boli esejci, zelóti a herodiáni. Všetci sa medzi sebou nábožensky a filozoficky preli. Židovskí vodcovia sa nazývali rabbi (majster, učiteľ), a vďaka ich znalosti Zákona rástla ich prestíž a stávali sa duchovnými vodcami nového typu.

21. Aké udalosti drasticky postihli Židov v prvých dvoch storočiach n. l.?

21 Ale v judaizme, najmä izraelskom, pokračovalo vnútorné i vonkajšie štiepenie. Nakoniec vypuklo otvorené povstanie proti Rímu a v roku 70 n. l. rímske oddiely obľahli Jeruzalem, spustošili mesto, do základov vypálili chrám a obyvateľstvo rozohnali. Neskôr bol Židom úplne zakázaný vstup do Jeruzalema. Bez chrámu, bez krajiny, s ľudom rozptýleným po celej Rímskej ríši — judaizmus, ak mal prežiť, potreboval nové náboženské vyjadrenie.

22. a) Ako bol judaizmus ovplyvnený zánikom chrámu v Jeruzaleme? b) Ako Židia delia Bibliu? c) Čo je Talmud a ako vznikol?

22 So zničením chrámu zmizli saduceji, a ústne podaný zákon, ktorého sa zastávali farizeji, sa stal ústredným bodom nového, rabínskeho judaizmu. Intenzívnejšie štúdium, modlitby a zbožné skutky sa stali náhradou za chrámové obete a púte. Tak sa judaizmus mohol pestovať kdekoľvek a kedykoľvek, v akomkoľvek kultúrnom prostredí. Rabíni tento ústne podaný zákon spísali, navyše ho doplnili komentármi, a neskôr komentármi ku komentárom, až vznikol celok známy ako Talmud. — Pozri rámček, strana 221.

23. K akému posunu došlo pod vplyvom gréckeho myslenia?

23 Čo bolo výsledkom týchto rôznych vplyvov? Max Dimont vo svojej knihe Jews, God and History (Židia, Boh a história) hovorí, že farizeji síce niesli ďalej pochodeň židovskej ideológie a náboženstva, ale „pochodeň zapálili grécki filozofi“. Kým veľká časť Talmudu bola nanajvýš zákonnícka, jeho znázornenia a vysvetlenia odrážali jasný vplyv gréckej filozofie. Napríklad grécke náboženské pojmy, ako je nesmrteľná duša, boli vyjadrené židovskými výrazmi. Naozaj, v tomto novom rabínskom období — v tých časoch zmiešania zákonníctva a filozofie — rástla medzi Židmi hlboká úcta k Talmudu, až po stredovek, keď si Židia už viac ctili Talmud ako samotnú Bibliu.

Judaizmus v stredoveku

24. a) Aké dve veľké spoločenstvá vznikli medzi Židmi v stredoveku? b) Ako ovplyvnili judaizmus?

24 V stredoveku (asi od roku 500 do roku 1500 n. l.) sa vytvorili dve odlišné židovské spoločenstvá — sefardskí Židia, ktorí sa vzmáhali pod moslimskou vládou v Španielsku, a aškenázski Židia v strednej a východnej Európe. Obe spoločenstvá zrodili rabínskych učencov, ktorých spisy a myšlienky dodnes tvoria základ židovského náboženského výkladu. Je zaujímavé, že mnohé dnes zaužívané obyčaje a náboženské zvyky v skutočnosti vznikli počas stredoveku. — Pozri rámček, strana 231.

25. Ako po čase reagovala katolícka cirkev na Židov v Európe?

25 V 12. storočí začali Židov z rôznych krajín vyháňať. Izraelský autor Abba Eban vysvetľuje v knihe My People—The Story of the Jews (Môj ľud — príbeh Židov): „V ktorejkoľvek krajine,... ktorá sa dostala pod jednostranný vplyv katolíckej cirkvi, je to rovnaký príbeh: strašné poníženie, mučenie, zabíjanie a vyháňanie.“ Nakoniec tento príklad v roku 1492 nasledovalo i Španielsko, ktoré sa opäť dostalo pod katolícku nadvládu, a nariadilo vyhnať zo svojho územia všetkých Židov. Na konci 15. storočia boli Židia vyhnaní takmer z celej západnej Európy a utekali do východnej Európy a krajín okolo Stredozemného mora.

26. a) Čo viedlo k rozčarovaniu Židov? b) Ako sa Židia začali deliť?

26 Počas stáročí útlaku a prenasledovania povstali medzi Židmi v rôznych častiach sveta mnohí samozvaní Mesiáši. Všetkých v tej či onej miere prijímali, ale skončilo sa to rozčarovaním. V 17. storočí boli potrebné nové iniciatívy, aby sa Židia posilnili a dostali sa z tohto temného obdobia. Uprostred 18. storočia sa objavila odpoveď na zúfalstvo, ktoré pociťoval židovský ľud. Bol to chasidizmus (pozri rámček, strana 226), zmes mystiky a náboženského vytŕženia, vyjadrovaná každodenne prejavovanou zbožnosťou a činnosťou. Približne v tom istom čase nemecký Žid Moses Mendelssohn ponúkol iné riešenie, cestu haskaly čiže osvietenia, ktoré viedlo k tomu, čo sa historicky považuje za „moderný judaizmus“.

Od „osvietenia“ k sionizmu

27. a) Ako ovplyvnil židovské postoje Moses Mendelssohn? b) Prečo mnohí Židia zavrhli nádej na osobného Mesiáša?

27 Podľa Mosesa Mendelssohna (1729–1786) Židia budú prijímaní, ak vyjdú spod obmedzenia Talmudu a prispôsobia sa západnej kultúre. Mendelssohn sa vo svojom čase stal jedným z najuznávanejších Židov v nežidovskom svete. Ale obnovené výbuchy prudkého antisemitizmu v 19. storočí, najmä v „kresťanskom“ Rusku, rozčarovali stúpencov hnutia, a tak sa mnohí sústredili na získanie politického útočišťa pre Židov. Zavrhli myšlienku osobného Mesiáša, ktorý odvedie Židov späť do Izraela, a začali pracovať na zriadení židovského štátu inými prostriedkami. A to sa napokon stalo koncepciou sionizmu: „zosvetštenie... židovského mesianizmu“, ako hovorí jedna autorita.

28. Aké udalosti v 20. storočí ovplyvnili židovské postoje?

28 Vyvraždenie asi šiestich miliónov európskych Židov pri vyhladzovaní podnietenom nacistami (1935–1945) dalo sionizmu konečný podnet a získalo mu veľké sympatie na celom svete. Sionistický sen sa uskutočnil v roku 1948 vznikom štátu Izrael. Tak sa dostávame k dnešnému judaizmu a k otázke: Čomu veria dnešní Židia?

Boh je jeden

29. a) Čo je v podstate moderný judaizmus? b) Ako sa dá charakterizovať židovstvo? c) Aké sú niektoré židovské sviatky a obyčaje?

29 Judaizmus je jednoducho náboženstvo národa. Preto ten, kto sa naň obracia, sa stáva súčasťou židovského národa, tak ako aj židovského náboženstva. Je to monoteistické náboženstvo v najprísnejšom zmysle, ktoré vyhlasuje, že Boh zasahuje do ľudských dejín, a to najmä v súvislosti so Židmi. Židovské uctievanie zahŕňa niekoľko každoročných sviatkov a rôzne obyčaje. (Pozri rámček, strany 230, 231.) Hoci neexistujú žiadne kréda ani dogmy prijímané všetkými Židmi, ústrednou zložkou uctievania v synagóge je vyznávanie jedinosti Boha, ako je vyjadrené v šéme, modlitbe založenej na 5. Mojžišovej 6:4: „POČUJ, JIZRAEL! HOSPODIN, BOH NÁŠ, HOSPODIN JEDEN JE.“

30. a) Ako Židia chápu Boha? b) Ako sa židovský názor na Boha nezhoduje s chápaním kresťanstva?

30 Táto viera v jedného Boha bola odovzdaná kresťanstvu a islamu. A ako hovorí rabín dr. J. H. Hertz: „Toto vznešené vyjadrenie absolútneho monoteizmu bolo vyhlásením vojny každému polyteizmu... Práve tak vylučuje šém trojicu kresťanského kréda ako porušenie Božej jednoty.“ * Sústreďme sa však teraz na židovskú vieru, pokiaľ ide o posmrtný život.

Smrť, duša a vzkriesenie

31. a) Ako prenikla do židovského učenia náuka o nesmrteľnej duši? b) Aký rozpor spôsobilo učenie o nesmrteľnosti duši?

31 Jeden zo základných článkov viery moderného judaizmu je ten, že človek má nesmrteľnú dušu, ktorá prežíva smrť jeho tela. Ale pochádza táto myšlienka z Biblie? Encyclopaedia Judaica otvorene priznáva: „Učenie o nesmrteľnosti duše vstúpilo do judaizmu pravdepodobne pod gréckym vplyvom.“ To však vyvolalo náukový rozpor, ako uvádza ten istý zdroj: „Viera vo vzkriesenie a viera v nesmrteľnosť duše si v podstate odporujú. Jedna hovorí o kolektívnom vzkriesení na konci dní, teda že mŕtvi, ktorí spia v zemi, vstanú z hrobov, kým druhá hovorí o stave duše po smrti tela.“ Ako vyriešila tento rozpor židovská teológia? „Tvrdilo sa, že duša po smrti jedinca žije ďalej v inej ríši (tak vznikli rôzne predstavy o nebi a pekle), kým jeho telo leží v hrobe a čaká na telesné vzkriesenie všetkých mŕtvych tu na zemi.“

32. Čo hovorí Biblia o mŕtvych?

32 Univerzitný docent Arthur Hertzberg píše: „V samotnej [hebrejskej] Biblii je priestorom ľudského života tento svet. Neexistuje žiadne učenie o nebi a pekle, len rastúce chápanie konečného vzkriesenia mŕtvych na konci dní.“ To je jednoduché a presné vysvetlenie biblického chápania, totiž toho, že „mŕtvi nevedia vôbec nič... Lebo nie je nijaké konanie, nijaké uvažovanie, nijaká učenosť, nijaká múdrosť v Šeole [spoločnom hrobe ľudstva], kam odchádzaš.“ — Kazateľ 9:5,10, Ta; Daniel 12:1, 2; Izaiáš 26:19.

33. Ako sa Židia pôvodne pozerali na náuku o vzkriesení?

33 Podľa diela Encyclopaedia Judaica „v rabínskom období sa náuka o vzkriesení mŕtvych považuje za jednu z ústredných náuk judaizmu“ a „má sa rozlišovať medzi ňou a vierou v... nesmrteľnosť duše“. * Dnes však všetky smery judaizmu prijímajú nesmrteľnosť duše, no neprijímajú vzkriesenie mŕvych.

34. Ako na rozdiel od biblického názoru zobrazuje dušu Talmud? Aké poznámky pripájajú neskorší autori?

34 Na rozdiel od Biblie je Talmud, ovplyvnený helenizmom, plný výkladov a historiek o nesmrteľnej duši, dokonca i jej opisov. Neskoršia židovská mystická literatúra, kabala, ide dokonca tak ďaleko, že učí o prevteľovaní (sťahovaní duší), ktoré je v podstate starobylou hinduistickou náukou. (Pozri 5. kapitolu.) V dnešnom Izraeli sa táto náuka všeobecne prijíma za židovskú a má významnú rolu i v chasidskej viere a literatúre. Napríklad Martin Buber zaradil do svojej knihy Tales of the Hasidim—The Later Masters (Príbehy chasidov — neskorší majstri) príbeh o duši zo školy rabína Elimelecha z Liženska: „V deň zmierenia, keď rabbi Abrahám Jehošua prednášal Avodu, modlitbu, ktorá opakuje službu veľkňaza v jeruzalemskom chráme, a prišiel k miestu: ‚A tak hovoril‘, nikdy to tak nepovedal, ale hovoril: ‚A tak som povedal‘. Nezabudol na čas, keď jeho duša bola v tele jeruzalemského veľkňaza.“

35. a) Aký postoj k učeniu o nesmrteľnej duši zaujal reformný judaizmus? b) Čo jasne učí Biblia o duši?

35 Reformný judaizmus dospel až k zavrhnutiu viery vo vzkriesenie. Odstránil toto slovo z reformovaných modlitebných kníh a uznáva len vieru v nesmrteľnú dušu. O čo jasnejšia je biblická myšlienka vyjadrená v 1. Mojžišovej 2:7: „PÁN Boh stvoril človeka z prachu zemskej pôdy a vdýchol mu do nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“ ​(JP) Spojenie tela a ducha čiže životnej sily tvorí „živú dušu“. * (1. Mojžišova 2:7; 7:22; Žalm 146:4) A tak keď zomrie hriešny človek, zomrie duša. (Ezechiel 18:4, 20) V okamihu smrti teda prestáva akékoľvek vedomé bytie človeka. Jeho životná sila sa vracia k Bohu, ktorý ju dal. (Kazateľ 3:19; 9:5, 10; 12:7) Skutočná biblická nádej pre mŕtvych je vzkriesenie — po hebrejsky techijat hametim, čiže „ožitie mŕtvych“.

36, 37. Čomu verili o budúcom živote verní Hebreji biblických čias?

36 Hoci nasledujúci záver prekvapí i mnohých Židov, skutočnou nádejou ctiteľov pravého Boha bolo po celé tisícročia vzkriesenie. Asi pred 3 500 rokmi hovoril trpiaci verný Jób o čase, ktorý má prísť, v ktorom ho Boh vzkriesi zo šeolu čiže z hrobu. (Jób 14:14, 15) Aj prorok Daniel si bol istý, že bude prebudený „na konci dní“. — Daniel 12:2, 12 (13, JP; NS).

37 Písmo nedáva žiaden základ pre tvrdenie, že títo verní Hebreji verili, že majú nesmrteľnú dušu, ktorá bude ďalej žiť v záhrobnom svete. Mali zrejme dostatočný dôvod veriť, že Zvrchovaný Pán, ktorý ráta a ovláda hviezdy vo vesmíre, si v čase vzkriesenia spomenie i na nich. Boli verní jemu a jeho menu. A On bude verný im. — Žalm 18:26 (25, NS); 147:4; Izaiáš 25:7, 8; 40:25, 26.

Judaizmus a Božie meno

38. a) Čo sa počas stáročí stalo s používaním Božieho mena? b) Aký je základ Božieho mena?

38 Judaizmus učí, že Božie meno síce existuje v písanej podobe, ale je príliš sväté na to, aby sa vyslovovalo. * Tak sa stalo, že za predchádzajúcich 2 000 rokov sa zabudla jeho správna výslovnosť. Ale Židia nezmýšľali vždy tak. Asi pred 3 500 rokmi Boh hovoril s Mojžišom a povedal mu: „Takto povedz synom Jizraelským: HOSPODIN [po hebrejsky יהוה, JHVH], Boh našich otcov, Boh Abrahámov, Boh Jicchakov a Boh Jakobov poslal ma k vám. To je moje meno na veky a to je pamiatka moja po všetky pokolenia.“ ​(2. Mojžišova 3:15; Žalm 135:13) Aké to bolo meno a aká pamiatka? Poznámka pod čiarou v Tanachu uvádza: „Meno JHVH (tradične čítané Adonaj, „PÁN“) sa tu spája s koreňom haja, ‚byť‘.“ Máme teda pred sebou sväté meno Boha, tetragrammaton, štyri hebrejské spoluhlásky JHVH (Jahve), ktoré sú vo svojej polatinčenej podobe po stáročia známe i v slovenčine ako JEHOVA.

39. a) Prečo je božské meno dôležité? b) Prečo Židia prestali vyslovovať božské meno?

39 V priebehu dejín Židia vždy prikladali veľkú dôležitosť Božiemu osobnému menu, hoci dôraz na jeho používanie sa od starých čias podstatne zmenil. Dr. A. Cohen v Everyman’s Talmud (Talmud pre každého) hovorí: „Zvláštna hlboká úcta patrila ‚chýrečnému menu‘ (šem hameforaš) Božstva, ktoré On zjavil izraelskému ľudu, to jest tetragrammatonu JHVH.“ Božské meno bolo hlboko ctené, lebo predstavovalo a charakterizovalo samu osobu Boha. Veď Boh sám oznámil svoje meno a povedal svojim ctiteľom, aby ho používali. To je zdôraznené i tým, že toto meno sa objavuje v hebrejskej Biblii 6 828–krát. Zbožní Židia však považujú za neúctivé vyslovovať Božie osobné meno. *

40. Čo vyhlásili niektoré židovské autority o používaní božského mena?

40 O starobylom rabínskom (nie biblickom) varovaní pred vyslovením mena napísal rabbi A. Marmorstein vo svojej knihe The Old Rabbinic Doctrine of God (Staré rabínske učenie o Bohu): „Kedysi bol tento zákaz [používať božské meno] medzi Židmi celkom neznámy... Ani v Egypte, ani v Babylone Židia nevedeli o zákone zakazujúcom používať Božie meno, tetragrammaton, v každodennom rozhovore alebo v pozdravoch, a nedodržiavali ho. Napriek tomu od tretieho storočia pred n. l. do tretieho storočia n. l. takýto zákaz existoval a sčasti sa dodržiaval.“ V niekdajších časoch bolo používanie mena nielenže dovolené, ale ako hovorí dr. Cohen, „bol čas, keď sa odporúčalo slobodne a otvorene používať meno i laikom... Mieni sa, že toto odporúčanie bolo založené na túžbe odlíšiť Izraelčana od [Nežida].“

41. Čo podľa istého rabína vplývalo na to, že vznikol zákaz používať Božie meno?

41 Čo teda spôsobilo zákaz používať božské meno? Dr. Marmorstein odpovedá: „Helenistický [Grékmi ovplyvnený] odpor k židovskému náboženstvu a odpadlíctvo kňazov a urodzených ľudí zaviedli a upevnili pravidlo nevyslovovať tetragrammaton vo Svätyni [jeruzalemskom chráme].“ V prílišnej horlivosti, aby nevzali božské meno nadarmo, celkom potlačili jeho používanie v reči, a tak podryli a zatemnili totožnosť pravého Boha. Pod spojeným nátlakom náboženského odporu a odpadlíctva sa božské meno medzi Židmi prestalo používať.

42. Čo vyplýva z biblickej správy o používaní božského mena?

42 Ale dr. Cohen hovorí: „V biblických časoch zrejme neexistovali žiadne výhrady proti používaniu [božského mena] v každodennej reči.“ Praotec Abrahám „vzýval meno Hospodina“. (1. Mojžišova 12:8) Väčšina pisateľov Biblie používala meno slobodne, ale s úctou, až po Malachiášov spis z piateho storočia pred n. l. — Rút 1:8, 9, 17.

43. a) Čo je navidomoči jasné o používaní božského mena? b) Čo bolo jedným z nepriamych dôsledkov toho, že Židia prestali používať božské meno?

43 Je úplne jasné, že starovekí Hebreji božské meno používali a vyslovovali. Pokiaľ ide o zmenu, ku ktorej došlo neskôr, Marmorstein uznáva: „V tomto období, v prvej polovici tretieho storočia [pred n. l.], si možno povšimnúť veľkú zmenu v používaní Božieho mena, čo vyvolalo mnoho zmien v židovskom teologickom a filozofickom nazeraní, a ich vplyv je cítiť dodnes.“ Jeden z dôsledkov straty mena je ten, že chápanie Boha ako bezmenného pomohlo vytvoriť teologické vákuum, v ktorom sa ľahšie rozvíjala náuka o trojici kresťanstva. * — 2. Mojžišova 15:1–3.

44. Aké sú niektoré ďalšie dôsledky potlačenia Božieho mena?

44 Odmietnutie používať božské meno zneuctieva pravého Boha. Istý komentátor podotkol: „Nanešťastie, keď sa hovorí o Bohu ako o ‚Pánovi‘, je to síce presné, ale chladné a bezfarebné... Treba si pripomenúť, že prekladaním JHVH alebo Adonaj ako ‚Pán‘ sa zavádza do mnohých pasáží Starého zákona abstraktný tón formálnosti a odstupu, ktorý je úplne cudzí pôvodnému textu.“ ​(The Knowledge of God in Ancient Israel [Poznanie Boha v starovekom Izraeli]) Aké je smutné vidieť, že vznešené a významné meno Jahve čiže Jehova chýba v mnohých biblických prekladoch, keď sa v pôvodnom hebrejskom texte jasne objavuje niekoľkotisíckrát. — Izaiáš 43:10–12.

Očakávajú ešte Židia Mesiáša?

45. Aký je biblický základ viery v Mesiáša?

45 V Hebrejských písmach je mnoho proroctiev, z ktorých Židia pred vyše 2 000 rokmi vyvodili svoju mesiášsku nádej. V 2. knihe Samuelovej 7:11–16 bolo ukázané, že Mesiáš príde z rodu Dávida. Izaiáš 11:1–10 o ňom prorokoval, že prinesie spravodlivosť a mier celému ľudstvu. Daniel 9:24–27 uviedol chronológiu príchodu Mesiáša a jeho odrezanie smrťou.

46, 47. a) Akého Mesiáša očakávali Židia pod rímskou nadvládou? b) Aká zmena nastala v židovských nádejách týkajúcich sa Mesiáša?

46 Ako vysvetľuje Encyclopaedia Judaica, v prvom storočí vzrástlo očakávanie Mesiáša. Čakalo sa, že to bude „charizmatický potomok Dávida, o ktorom Židia rímskeho obdobia verili, že ho Boh vzbudí, aby zlomil jarmo pohanov a vládol nad obnoveným izraelským kráľovstvom“. Ale bojovný Mesiáš, ktorého Židia čakali, neprišiel.

47 A predsa, ako píše The New Encyclopædia Britannica, mesiášska nádej bola životne dôležitá, aby sa židovský národ udržal pospolu počas svojich mnohých skúšok: „Judaizmus nepochybne do značnej miery vďačí za svoje prežitie vytrvalej viere v mesiášsky sľub a mesiášsku budúcnosť.“ Ale s nástupom novodobého judaizmu v 18. a 19. storočí mnohí Židia skončili s pasívnym očakávaním Mesiáša. Nakoniec, po vyhladzovaní spôsobenom nacistami, mnohí stratili trpezlivosť a nádej. Začali sa na mesiášske posolstvo pozerať ako na príťaž, a tak si jeho výklad prispôsobili tak, akoby šlo iba o nový vek blahobytu a mieru. Odvtedy — hoci sú výnimky — sa ťažko dá povedať, že Židia ako celok očakávajú osobného Mesiáša.

48. Aké otázky si oprávnene možno položiť o judaizme?

48 Táto zmena na nemesiášske náboženstvo vyvoláva vážne otázky. Mýlil sa azda judaizmus po celé tisícročia, keď veril, že Mesiáš bude jednotlivec? Ktorá forma judaizmu pomôže človeku pri hľadaní Boha? Starobylý judaizmus s príkrasami gréckej filozofie? Alebo niektorá z nemesiášskych foriem judaizmu, ktoré sa vyvinuli v posledných dvesto rokoch? Alebo existuje ešte iná cesta, ktorá verne a presne uchováva mesiášsku nádej?

49. K čomu sú pozývaní úprimní Židia?

49 V súvislosti s týmito otázkami navrhujeme úprimným Židom, aby znovu zvážili tému Mesiáša tak, že preskúmajú totožnosť Ježiša Nazaretského, nie podľa toho, ako ho predstavuje kresťanstvo, ale ako ho uviedli židovskí pisatelia Gréckych písiem. To je totiž veľký rozdiel. Náboženstvá kresťanstva prispeli k tomu, že Židia odmietajú Ježiša. Dosiahli to nebiblickým učením o trojici, ktoré je očividne neprijateľné každému Židovi, ktorý si cení čisté učenie, že „PÁN, NÁŠ BOH, PÁN JE JEDEN“. (5. Mojžišova 6:4, JP) Preto vás pozývame, aby ste si s otvorenou mysľou prečítali nasledujúcu kapitolu a spoznali Ježiša Gréckych písiem.

[Poznámky pod čiarou]

^ 4. ods. Porovnaj 1. Mojžišovu 5:22–24, Preklad nového sveta s odkazmi, druhá poznámka pod čiarou k veršu 22.

^ 5. ods. Citáty z Mojžišových kníh v tejto kapitole, pokiaľ sa neuvádza inak, sú preložené z Piatich kníh Mojžišových v českom preklade rabínov Isidora Hirscha a Gustáva Sichera; preklad vychádzal v Prahe v rokoch 1932–1950.

^ 7. ods. Tu uvádzaná chronológia sa zakladá na texte z Biblie, ktorá je autoritou. (Pozri knihu Celé Písmo inšpiroval Boh a je užitočné, ktorú vydala Newyorská biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža, 3. štúdia, „Meranie udalostí v prúde času“.)

^ 17. ods. Židovský historik prvého storočia Jozef ben Matitjahu (Josephus Flavius) rozpráva, že keď Alexander pritiahol k Jeruzalemu, Židia mu otvorili brány a ukázali mu proroctvo z Danielovej knihy, napísané vyše 200 rokov vopred, ktoré jasne opisovalo víťazstvo Alexandra ako ‚gréckeho kráľa‘. — Židovské starožitnosti, kniha XI, kapitola VIII 5; Daniel 8:5–8, 21.

^ 18. ods. V období Makabejcov (Hasmonejcov, od roku 165 do roku 63 pred n. l.) židovskí vodcovia ako Ján Hyrkánsky dokonca vo veľkom rozsahu obracali na judaizmus Nežidov dobyvateľskými výpravami. Je zaujímavé, že na začiatku nášho letopočtu desať percent obyvateľov Stredomoria tvorili Židia. Toto číslo jasne dokazuje úspešnosť židovského prozelytizmu.

^ 30. ods. Podľa The New Encyclopædia Britannica: „Trinitárske krédo kresťanstva... ho odlučuje od druhých dvoch klasických monoteistických náboženstiev [judaizmu a islamu].“ Cirkev rozvinula trojicu aj napriek tomu, že „Biblia kresťanov neobsahuje žiadne tvrdenia o Bohu, ktoré by boli výslovne trinitárske“.

^ 33. ods. Okrem biblickej autority to isté učila ako článok viery aj Mišna (Sanhedrin 10:1) a táto myšlienka bola zahrnutá ako posledná do trinástich Maimonidesových zásad viery. Až do dvadsiateho storočia sa popieranie vzkriesenia považovalo za kacírstvo.

^ 35. ods. „Biblia nehovorí, že máme dušu. ‚Nefeš‘ je osoba samotná, jej potreba jesť, krv v jej žilách, jej bytie.“ — Dr. H. M. Orlinski z Hebrew Union College.

^ 38. ods. Pozri 2. Mojžišovu 6:3, kde sa v biblickom preklade Tanach objavuje aj v anglickom texte hebrejský tetragrammaton.

^ 39. ods. Encyclopaedia Judaica hovorí: „Nevyslovovanie mena JHVH... je spôsobené nepochopením tretieho prikázania (2. Mojžišova 20:7; 5. Mojžišova 5:11), akoby znamenalo: ‚Nebudeš brať meno JHVH nadarmo‘, hoci v skutočnosti znamená; ‚Nebudeš falošne prisahať na meno JHVH, svojho Boha‘.“

^ 43. ods. George Howard, docent náboženstva a hebrejčiny na Univerzite štátu Georgia, vyhlasuje: „Časom sa tieto dve osoby [Boh a Kristus] stále viac zbližovali, až ich nebolo možné od seba oddeliť. Je teda možné, že odstránenie tetragrammatonu významne prispelo k neskorším christologickým a trinitárskym sporom, ktoré sužovali cirkev v raných storočiach. Nech bola príčina akákoľvek, odstránenie tetragrammatonu pravdepodobne vytvorilo teologickú klímu odlišnú od klímy novozákonného obdobia prvého storočia.“ — Biblical Archaeology Review, marec 1978.

[Študijné otázky]

[Zvýraznený text na strane 217]

Sefardskí a aškenázski Židia vytvorili dve spoločenstvá

[Rámček/obrázok na strane 211]

Desať prikázaní o uctievaní a správaní

Milióny ľudí počuli o Desiatich prikázaniach, ale málokto si ich naozaj prečítal. Preto tu uvádzame väčšiu časť ich obsahu.

„Nebudeš mať iného boha pred tvárou mojou.

Neurobíš si tesanej modly ani akejkoľvek podoby toho, čo je na nebi hore a čo je na zemi dolu a čo je vo vode a pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť... [V týchto raných časoch, v roku 1513 pred n. l., bol tento príkaz jedinečný svojím zavrhnutím modlárstva.]

Nevyslovíš mena HOSPODIN [po hebrejsky: יהוה] nadarmo...

Pamätaj deň sabatu odpočinku, aby si ho svätil... požehnal HOSPODIN dňu sobotnému a posvätil ho.

Cti otca svojho a matku svoju...

Nezavraždíš.

Nezosmilníš.

Nepokradneš.

Nevypovedaj proti blížnemu svojmu ako svedok lživý.

Nezatúžiš po dome blížneho svojho... po manželke... otrokovi alebo otrokyni... po volovi a oslovi jeho, po ničom, čo patrí blížnemu tvojmu.“ — 2. Mojžišova 20:3–14. (V niektorých prekladoch 20:3–17)

Hoci len prvé štyri prikázania sa priamo zaoberajú náboženskou vierou a uctievaním, ostatné prikázania poukazujú na súvislosti medzi dobrým správaním a správnym vzťahom k stvoriteľovi.

[Obrázok]

Napriek jedinečnému zákonu, ktorý Izrael dostal od Boha, napodobnil uctievanie teľaťa, ktoré videl u svojich pohanských susedov (Zlaté teľa, Byblos)

[Rámček/obrázky na stranách 220, 221]

Posvätné spisy Hebrejov

Posvätné hebrejské spisy sa začali „Tanachom“. Meno „Tanach“ pochádza z názvov troch častí židovskej Biblie, ktoré sa v hebrejčine nazývajú: Tóra (Zákon), Neviím (Proroci), Chetuvím (Spisy). Počiatočné písmeno názvu každej časti je použité na utvorenie slova TaNaCh. Tieto knihy boli písané po hebrejsky a po aramejsky od 16. do 5. storočia pred n. l.

Židia veria, že boli napísané pod rôznym a klesajúcim stupňom inšpirácie. Preto ich radia do tohto poradia dôležitosti:

Tóra — päť Mojžišových kníh čiže Pentateuch (z gréckeho slova znamenajúceho „päť zvitkov“), Zákon zložený z Genezis, Exodusu, Levitikusu, Numeri a Deuteronomia čiže z 1. až 5. Mojžišovej. Pojem „Tóra“ sa však dá použiť aj v súvislosti so židovskou Bibliou ako celkom, ba aj na ústne podaný zákon a Talmud (pozri nasledujúcu stranu).

Neviím — Proroci od Jozuu k veľkým prorokom Izaiášovi, Jeremiášovi a Ezechielovi a dvanástim „malým“ prorokom od Hozeáša po Malachiáša.

Chetuvím — Spisy pozostávajúce z básnických diel, ako sú Žalmy, Príslovia, Jób, Pieseň piesní a Plač. Patrí sem aj Rút, Kazateľ, Ester, Daniel, Ezdráš, Nehemiáš a Prvá a Druhá Paralipomenon.

Talmud

Z nežidovského hľadiska je „Tanach“ čiže židovská Biblia najvýznamnejším zo židovských spisov. Ale židovský názor je iný. Mnohí Židia by súhlasili s komentárom rabína Adina Steinsaltza: „Ak je Biblia uholným kameňom judaizmu, potom je Talmud ústredným stĺpom, ktorý stúpa od základov a podopiera celú duchovnú a intelektuálnu stavbu... Žiadne iné dielo nemalo porovnateľný vplyv na teóriu a prax židovského života.“ ​(The Essential Talmud [Talmud v kocke]) Čo je teda Talmud?

Ortodoxní Židia veria, že Boh dal Mojžišovi na vrchu Sinaj nielen písaný zákon, Tóru, ale že mu zjavil aj osobitný výklad, ako Zákon uplatňovať, ktorý sa mal odovzdávať ústne. Tomu sa hovorilo ústne podaný zákon. Talmud je teda písomné zhrnutie ústne podaného zákona s neskoršími komentármi a vysvetlivkami, ktoré usporiadali rabíni od druhého storočia n. l. do stredoveku.

Talmud sa zvyčajne delí na dve hlavné časti:

Mišna: Zbierka komentárov dopĺňajúca biblický Zákon, založená na výkladoch rabínov nazývaných tannaim (učitelia). Bola spísaná koncom druhého a začiatkom tretieho storočia n. l.

Gemara (pôvodne nazývaná Talmud): Zbierka komentárov k Mišne od rabínov neskoršieho obdobia (tretie až šieste storočie n. l.)

Vedľa týchto dvoch hlavných častí môže Talmud obsahovať ešte aj komentáre ku Gemare od stredovekých rabínov. Medzi nimi vynikli rabín Raši (Solomon ben Isaac, 1040–1105), ktorý urobil ťažký jazyk Talmudu oveľa zrozumiteľnejším, a Rambam (Mojžiš ben Maimon, známejší ako Maimonides, 1135–1204), ktorý Talmud zostručnil („Mišne tóra“), a tak ho sprístupnil všetkým Židom.

[Obrázky]

Dolu: Starobylá Tóra z takzvanej Esterinej hrobky v Iráne; vpravo: hebrejský a jidiš hymnus chvály založený na biblických veršoch

[Rámček/obrázky na stranách 226, 227]

Judaizmus — náboženstvo mnohých hlasov

Medzi rôznymi smermi judaizmu sú veľké rozdiely. Judaizmus tradične zdôrazňuje náboženskú prax. Boli to skôr spory o túto prax než o články viery, ktoré vyvolali medzi Židmi vážne napätie a dali vznik trom hlavným vetvám judaizmu.

ORTODOXNÝ JUDAIZMUS — Táto vetva prijíma nielen to, že hebrejský „Tanach“ je inšpirované Písmo, ale verí tiež, že Mojžiš na vrchu Sinaj dostal od Boha zároveň s písaným Zákonom aj ústne podaný zákon. Ortodoxní Židia svedomito dodržiavajú prikázania oboch zákonov. Veria, že Mesiáš má ešte len prísť a priniesť Izraelu zlatý vek. Nezhody v názoroch vnútri ortodoxnej skupiny viedli k vzniku rôznych strán. Jednou z nich sú chasidi.

Chasidi (Chasidim, čo znamená „zbožný“) — Sú pokladaní za ultraortodoxných. Ich hnutie založil v polovici 18. storočia vo východnej Európe Izrael ben Eliezer známy ako Baal Šem Tov („Pán dobrého mena“). Riadia sa učením, ktoré kladie dôraz na hudbu a tanec a vyvoláva mystickú radosť. Mnohé články ich viery vrátane prevteľovania sa zakladajú na židovských mystických knihách známych ako kabala. Dnes ich vedú rebovia („rabbi“ v jidiš) čiže cadykovia. Ich nasledovníci ich považujú za nanajvýš spravodlivých mužov čiže svätcov.

Chasidi dnes žijú najmä v Spojených štátoch a v Izraeli. Nosia osobitý východoeurópsky odev z 18. a 19. storočia, prevažne čierny, čím sú veľmi nápadní najmä v modernom veľkomestskom prostredí. Dnes sú rozdelení na sekty, ktoré nasledujú rôznych význačných rebov. Jednou z veľmi aktívnych siekt sú Lubavičenci [nasledujú Menachema Mendela Schneersona z Lubaviča], ktorí horlivo obracajú na vieru medzi Židmi. Niektoré skupiny veria, že právo obnoviť Izrael ako národ Židov má len Mesiáš, a preto sú proti svetskému štátu Izrael.

REFORMNÝ JUDAIZMUS (známy aj ako „liberálny“ a „pokrokový“) — Hnutie sa začalo v západnej Európe začiatkom 19. storočia. Je založené na myšlienkach Mosesa Mendelssohna, židovského intelektuála, ktorý veril, že Židia by mohli skôr prijímať západnú kultúru, než oddeľovať sa od Nežidov. Reformní Židia popierajú, že Tóra je božsky zjavenou pravdou. Židovské zákony o jedle, čistote a odievaní považujú za zastarané. Veria v čosi, čo nazývajú „mesiášsky vek všeobecného bratstva“. V posledných rokoch sa vracajú k tradičnejšiemu judaizmu.

KONZERVATÍVNY JUDAIZMUS — Vznikol v Nemecku v roku 1845 ako odnož reformného judaizmu, ktorý údajne zavrhol príliš veľa tradičných židovských zvykov. Konzervatívny judaizmus neprijíma myšlienku, že ústny zákon dostal Mojžiš od Boha, ale tvrdí, že ústnu Tóru vymysleli rabíni, ktorí sa snažili prispôsobiť judaizmus novej dobe. Konzervatívni Židia sa podriaďujú biblickým predpisom a rabínskemu zákonu, ak „zodpovedajú požiadavkám židovského života“. (The Book of Jewish Knowledge [Kniha židovského poznania]) Vo svojej liturgii používajú hebrejčinu a miestny jazyk a zachovávajú prísne diétne zákony (kašrut). Muži a ženy smú cez bohoslužby sedieť spolu, čo ortodoxní Židia nedovoľujú.

[Obrázky]

Vľavo: Židia pri Múre nárekov v Jeruzaleme Hore: Modliaci sa Žid s Jeruzalemom v pozadí

[Rámček/obrázky na stranách 230, 231]

Niektoré významné sviatky a obyčaje

Väčšina židovských sviatkov sa zakladá na Biblii. Sú to buď sviatky podľa ročných období súvisiace so zberom rôznych plodín, alebo sviatky vzťahujúce sa na historické udalosti.

▪ Šabat (sabat) — Siedmy deň židovského týždňa (od západu slnka v piatok do západu slnka v sobotu). Hľadí sa naň ako na posvätenie týždňa a osobitné zachovávanie tohto dňa je podstatnou súčasťou uctievania. Židia prichádzajú do synagógy na čítanie Tóry a na modlitby. — 2. Mojžišova 20:8–11.

▪ Jom–kippur — Deň zmierenia, slávnostný sviatok vyznačujúci sa pôstom a sebaspytovaním. Vrcholí ním Desať dní pokánia, ktoré sa začínajú od Roš hašana, židovského Nového roku, ktorý podľa svetského židovského kalendára pripadá na september. — 3. Mojžišova 16:29–31; 23:26–32.

▪ Sukkót (vpravo hore) — Sviatok stánkov alebo prístreškov alebo žatvy. Oslavuje sa zber úrody a koniec hlavnej časti poľnohospodárskeho roku. Prebieha v októbri. — 3. Mojžišova 23:34–43; 4. Mojžišova 29:12–38; 5. Mojžišova 16:13–15.

▪ Chanuka — Sviatok zasvätenia. Obľúbený sviatok, ktorý sa slávi v decembri. Pripomína obnovenie židovskej nezávislosti od sýrsko–gréckeho panstva Makabejcami a nové zasvätenie chrámu v Jeruzaleme v decembri 165 pred n. l. Spravidla sa vyznačuje osemdňovým zapaľovaním sviečok.

▪ Púrim — Sviatok lósov. Slávi sa koncom februára alebo začiatkom marca na pamiatku oslobodenia Židov od Hámana a jeho vražedného úkladu, ku ktorému došlo v Perzii počas piateho storočia pred n. l. — Ester 9:20–28.

▪ Pesach — Sviatok pesach. Ustanovený na pamiatku oslobodenia Izraela zo zajatia v Egypte (1513 pred n. l.). Je to najväčší a najstarší židovský sviatok. Koná sa 14. nizana (podľa židovského kalendára) a zvyčajne pripadá na koniec marca alebo začiatok apríla. Každá židovská rodina sa zhromaždí k spoločnému jedlu pesach čiže seder. Počas nasledujúcich siedmich dní nesmie nikto jesť nič kvasené. Toto obdobie sa nazýva Sviatok nekvasených chlebov (macot). — 2. Mojžišova 12:14–20, 24–27.

Niektoré židovské obyčaje

▪ Obriezka — Pre židovských chlapcov je to dôležitý obrad, ktorý sa koná, keď má dieťa osem dní. Často sa nazýva Abrahámovou zmluvou, lebo obriezka bola znamením Božej zmluvy s Abrahámom. Muži, ktorí prestúpia na judaizmus, sa tiež musia obrezať. — 1. Mojžišova 17:9–14.

▪ Bar micva (dolu) — Iný podstatný židovský rituál, ktorý doslovne znamená „syn prikázania“, „pojem označujúci jednak dosiahnutie náboženskej a právnej zrelosti, jednak príležitosť, pri ktorej chlapci vo veku trinástich rokov a jedného dňa formálne získajú toto postavenie“. Stalo sa to židovskou obyčajou až v 15. storočí n. l. — Encyclopaedia Judaica.

▪ Mezuza (hore) — Návštevník zvyčajne ľahko rozozná židovskú domácnosť podľa mezuzy čiže puzdra na zvitok na pravej strane rámu dverí. Mezuza je malý pergamen, na ktorom sú napísané slová citované z 5. Mojžišovej 6:4–9 a 11:13–21. Tento pergamen je zvinutý v malom puzdre. Puzdro sa upevní na každé dvere každej obývacej miestnosti.

▪ Jarmulka (priliehavá čiapočka pre mužov) — Encyclopaedia Judaica: „Ortodoxné židovstvo... považuje pokrývanie hlavy v synagóge i mimo nej za znamenie vernosti židovskej tradícii. O pokrývaní hlavy pri uctievaní sa v Tanachu nikde nehovorí, takže Talmud sa o ňom zmieňuje ako o dobrovoľnej veci zvyku. Chasidské Židovky vždy nosia pokrývku hlavy, alebo si holia hlavu a nosia parochňu.

[Obrázok na strane 206]

Abram (Abrahám), praotec Židov, uctieval Boha Jehovu pred takmer 4 000 rokmi

[Obrázok na strane 208]

Dávidova hviezda — nebiblický symbol Izraela a judaizmu

[Obrázok na strane 215]

Židovský znalec Zákona opisujúci hebrejský text

[Obrázok na strane 222]

Chasidská židovská rodina slávi sabat

[Obrázok na strane 233]

Zbožní Židia nosia na ramene a na čele fylaktériá čiže puzdrá so zvitkami modlitieb