10. kapitola

Kresťanstvo — bol Ježiš cestou k Bohu?

Dosiaľ sme s výnimkou kapitoly o judaizme uvažovali o veľkých náboženstvách, ktoré sú do veľkej miery založené na mytológii. Teraz preskúmame ďalšie náboženstvo, ktoré tvrdí, že privádza ľudstvo bližšie k Bohu — kresťanstvo. Čo je základom kresťanstva — mýtus, alebo historická skutočnosť?

1. a) Prečo dejiny kresťanstva vyvolávajú v niektorých ľuďoch vážne pochybnosti o kresťanstve? b) Aké dva rozdielne významy môže mať slovo kresťanstvo?

DEJINY kresťanstva * s jeho vojnami, inkvizíciou, križiackymi výpravami a náboženským pokrytectvom nepomohli kresťanskej veci. Zbožní moslimovia a iní poukazujú na mravnú skazenosť a úpadok západného „kresťanského“ sveta ako na dôvod, prečo odmietajú kresťanstvo. Takzvané kresťanské národy skutočne stratili mravné kormidlo a stroskotali na skalách nevery, chamtivosti a pohodlnosti.

2, 3. a) Aký je rozdiel medzi správaním raných kresťanov a správaním ľudí novodobého kresťanstva? b) Ako znejú niektoré otázky, na ktoré by bolo treba odpovedať?

 ² To, že normy pôvodného kresťanstva boli odlišné od dnešných povoľných spôsobov, dosvedčuje profesorka Elaine Pagelsová vo svojej knihe Adam, Eve and the Serpent (Adam, Eva a had), kde hovorí: „Mnohí kresťania prvých štyroch storočí boli hrdí na svoje sexuálne sebaovládanie; odmietali mnohoženstvo a často aj rozvod, ktorý pripúšťala židovská tradícia, a zavrhovali mimomanželské pohlavné styky všeobecne prijímané medzi ich pohanskými súčasníkmi, zvyky, ku ktorým patrila prostitúcia a homosexualita.“

³ Preto je vhodné spýtať sa: Sú dejiny kresťanstva a jeho súčasný morálny stav pravým obrazom učenia Ježiša Krista? Akým človekom bol Ježiš? Pomohol ľudstvu, aby sa priblížilo k Bohu? Bol sľúbeným Mesiášom z hebrejských proroctiev? To sú niektoré otázky, o ktorých budeme uvažovať v tejto kapitole.

Čím sa Ježiš mohol preukázať?

4. Aký zreteľný rozdiel medzi kresťanstvom a jeho koreňmi na jednej strane a veľkými náboženstvami sveta na strane druhej sme objavili pri našom štúdiu?

⁴ Z predchádzajúcich kapitol sme videli, akú dôležitú úlohu zohráva takmer vo všetkých veľkých náboženstvách mytológia. Ale keď sme sa v predchádzajúcej kapitole obrátili k počiatkom judaizmu, nezačali sme mýtom, ale historickou skutočnosťou Abraháma, jeho predkov a potomkov. Pri kresťanstve a jeho zakladateľovi Ježišovi tiež nezačíname mytológiou, ale historickou osobou. — Pozri rámček, strana 237.

5. a) Aké tri dôkazy predložil Ježiš o tom, že je sľúbeným Abrahámovým „semenom“? b) Kto napísal Kresťanské grécke písma?

 ⁵ Prvý verš Kresťanských gréckych písiem, všeobecne známych ako Nový zákon (pozri rámček, strana 241), hovorí: „Kniha pôvodu Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.“ ​(Matúš 1:1) Bolo to len jalové tvrdenie, predložené Matúšom, bývalým židovským vyberačom daní a priamym učeníkom a životopiscom Ježiša? Nie. Nasledujúcich pätnásť veršov vymenúva Abrahámovu líniu potomkov k Jakobovi, ktorý „sa stal otcom Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, ktorý sa volá Kristus“. Ježiš bol teda naozaj potomok Abraháma, Júdu a Dávida, a tak mal tri dôkazy, ktorými sa mohol preukázať ako predpovedané „semeno“ z 1. Mojžišovej 3:15 a semeno Abraháma. — 1. Mojžišova 22:18; 49:10; 1. Paralipomenon 17:11.

6, 7. Prečo bolo dôležité Ježišovo rodisko?

⁶ Iným dôkazom totožnosti mesiášskeho semena by mohlo byť jeho rodisko. Kde sa Ježiš narodil? Matúš nám hovorí, že sa „narodil v Betleheme v Judei za dní kráľa Herodesa“. (Matúš 2:1) Túto skutočnosť potvrdzuje správa lekára Lukáša, ktorý nám hovorí o Ježišovom budúcom adoptívnom otcovi: „Aj Jozef vyšiel z Galiley, z mesta Nazaret, do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodiny, aby sa dal zapísať s Máriou, ktorá mu bola podľa sľubu daná za manželku a teraz bola vo vysokom stupni ťarchavosti.“ — Lukáš 2:4, 5.

⁷ Prečo bolo dôležité, aby sa Ježiš narodil v Betleheme, a nie v Nazarete alebo v nejakom inom meste?  Kvôli proroctvu, ktoré vyriekol v ôsmom storočí pred n. l. hebrejský prorok Micheáš: „Ale ty, ó, Betlehem, Efrata, si príliš maličký, aby si sa dostal medzi judské tisíce, z teba mi vyjde ten, ktorý sa má stať panovníkom v Izraeli, ktorého pôvod je od skorých čias, odo dní neurčitého času.“ ​(Micheáš 5:2) Teda vďaka svojmu rodisku Ježiš mohol podať ďalší dôkaz, že je sľúbené Semeno a Mesiáš. — Ján 7:42.

8. Uveďte niektoré proroctvá, ktoré naplnil Ježiš.

⁸ Ježiš však naplnil oveľa viac proroctiev z Hebrejských písiem, čím dokázal, že má všetky poverovacie doklady sľúbeného Mesiáša. Niektoré si môžete overiť v Biblii. (Pozri rámček, strana 245.) * Teraz však krátko preskúmajme Ježišovo posolstvo a jeho službu.

Ježišov život ukazuje cestu

9. a) Ako začal Ježiš svoju verejnú službu? b) Ako vieme, že Ježiš mal Božie schválenie?

⁹ Biblická správa nám hovorí, že Ježiš bol vychovaný ako normálny židovský mladík tej doby, ktorý chodil do miestnej synagógy a do chrámu v Jeruzaleme. (Lukáš 2:41–52) Keď dosiahol tridsať rokov, začal svoju verejnú službu. Najprv išiel za svojím bratancom Jánom, ktorý krstil Židov na symbol pokánia v rieke Jordán. Lukášova správa hovorí: „Keď boli všetci ľudia pokrstení, bol pokrstený aj Ježiš, a keď sa modlil, otvorilo sa nebo a zostúpil naňho svätý duch v telesnej podobe ako holubica a z neba vyšiel hlas: ‚Ty si môj Syn, milovaný; schválil som ťa.‘“ — Lukáš 3:21–23; Ján 1:32–34.

10, 11. a) Čím napríklad sa vyznačovali Ježišove zvestovateľské a učiteľské metódy? b) Ako Ježiš ukázal, že meno jeho Otca je dôležité?

 ¹⁰ V určenom čase Ježiš nastúpil svoju službu ako pomazaný Boží Syn. Prechádzal cez Galileu a Judeu, zvestoval posolstvo o Kráľovstve a robil zázraky, napríklad uzdravoval chorých. Neprijímal plat a nehľadal bohatstvo, ani sa nevyvyšoval. Povedal naopak, že viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní. Aj svojich učeníkov učil zvestovať. — Matúš 8:20; 10:7–13; Skutky 20:35.

¹¹ Keď skúmame Ježišovo posolstvo a metódy, ktoré používal, vidíme zrejmý rozdiel medzi jeho spôsobmi a spôsobmi mnohých kazateľov kresťanstva. Nesnažil sa pôsobiť na ľudí lacnými citmi, ani sa nevyhrážal peklom. Používal jednoduchú logiku a podobenstvá čiže znázornenia z každodenného života, aby zapôsobil na srdce a myseľ. Jeho preslávená Kázeň na vrchu je vynikajúcim príkladom jeho učenia a metód. Zahŕňa aj Ježišovu vzorovú modlitbu, v ktorej jasne zdôrazňuje to, čomu majú kresťania dať prednosť: na prvé miesto klásť posvätenie Božieho mena. (Pozri rámček, strany 258, 259.) — Matúš 5:1–7:29; 13:3–53; Lukáš 6:17–49.

12. a) Ako Ježiš prejavoval vo svojom učení a konaní lásku? b) Aký by bol svet, keby sa skutočne pestovala kresťanská láska?

¹² V styku so svojimi nasledovníkmi a s verejnosťou Ježiš prejavoval lásku a súcit. (Marek 6:30–34) Nielen zvestoval posolstvo o Božom kráľovstve, ale aj osobne prejavoval lásku a pokoru. Preto v posledných hodinách svojho života mohol povedať učeníkom: „Dávam  vám nové prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, tak ako som ja vás miloval, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:34, 35) Podstatou kresťanskej praxe je teda láska založená na zásadách. (Matúš 22:37–40) To v praxi znamená, že kresťan by mal milovať aj svojich nepriateľov, i keď môže nenávidieť ich zlé skutky. (Lukáš 6:27–31) Skúste sa nad tým zamyslieť. Aký iný by bol tento svet, keby každý skutočne pestoval takúto lásku! — Rimanom 12:17–21; 13:8–10.

13. V čom sa Ježišovo učenie odlišovalo od Konfuciovho, Lao-c’ovho a Budhovho?

¹³ Ale to, čo Ježiš učil, bolo oveľa viac, než iba etika alebo filozofia, akú vyučovali Konfucius a Lao–c’. Ježiš neučil ani to, čo Budha, že človek môže dosiahnuť vlastnú spásu cestou poznania a osvietenia. Poukazoval na Boha ako na zdroj záchrany, keď povedal: „Lebo tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život. Veď Boh neposlal svojho Syna do sveta, aby ho súdil, ale aby bol svet zachránený prostredníctvom neho.“ — Ján 3:16, 17.

14. Prečo mohol Ježiš povedať: „Ja som cesta a pravda a život“?

¹⁴ Ježiš priťahoval ľudí bližšie k Bohu tým, že svojimi slovami a skutkami prejavoval Otcovu lásku. To je dôvod, prečo mohol povedať: „Ja som cesta a pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba prostredníctvom mňa... Kto videl mňa, videl aj Otca. Ako to, že hovoríš: ‚Ukáž nám Otca‘? Neveríš, že som v spojení s Otcom a že Otec je v spojení so mnou?  To, čo vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý zostáva v spojení so mnou... Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam, a prídem k vám späť. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že odchádzam k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja.“ ​(Ján 14:6–28) Áno, Ježiš bol „cesta a pravda a život“, lebo privádzal Židov späť k svojmu Otcovi, ich pravému Bohu Jehovovi. Preto cez Ježiša ľudské hľadanie Boha náhle nadobudlo hybnú silu, lebo Boh vo svojej najväčšej láske poslal Ježiša na zem ako zdroj svetla a pravdy, aby ľudí priviedol k Otcovi. — Ján 1:9–14; 6:44; 8:31, 32.

15. a) Čo musíme robiť, aby sme našli Boha? b) Aké dôkazy Božej lásky sú na zemi?

¹⁵ Na základe služby a príkladu Ježiša mohol neskôr misionár Pavol povedať Grékom v Aténach: „A [Boh] vytvoril z jedného človeka každý ľudský národ, aby bývali na celom zemskom povrchu. Vymedzil ustanovené časy a stanovené hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho azda mohli nahmatať a naozaj ho nájsť, lebo v skutočnosti nie je ďaleko od nikoho z nás. Keďže od neho máme život, pohybujeme sa a sme.“ ​(Skutky 17:26–28) Áno, Boh sa dá nájsť, ak je človek ochotný vynaložiť úsilie a hľadať ho. (Matúš 7:7, 8) Boh zjavil seba a svoju lásku tak, že vytvoril zem, na ktorej sa udržiava zdanlivo nekonečná rozmanitosť života. On aj zaobstaráva, čo je potrebné, všetkým ľuďom, či sú spravodliví alebo nespravodliví. Zaobstaral ľudstvu aj  svoje písané Slovo, Bibliu, a poslal svojho Syna ako výkupnú obeť. * Okrem toho Boh poskytol pomoc, ktorú ľudia potrebujú, aby k nemu našli cestu. — Matúš 5:43–45; Skutky 14:16, 17; Rimanom 3:23–26.

16, 17. Ako sa musí prejavovať pravá kresťanská láska?

¹⁶ Kresťanská láska, pravdaže, nesmie byť prejavovaná len slovami; dôležitejšie sú skutky. Preto apoštol Pavol napísal: „Láska je zhovievavá a láskavá. Láska nie je žiarlivá, nevystatuje sa, nenadúva sa, nespráva sa neslušne, nevyhľadáva svoje vlastné záujmy, nenechá sa popudiť. Nevypočítava urážky. Neraduje sa z nespravodlivosti, ale sa raduje z pravdy. Všetko znáša, všetkému verí, vo všetko dúfa, vo všetkom vytrváva. Láska nikdy nezlyháva.“ — 1. Korinťanom 13:4–8.

¹⁷ Ježiš objasnil aj to, aké dôležité je hlásať nebeské kráľovstvo — Božie panstvo nad poddajným ľudstvom. — Matúš 10:7; Marek 13:10.

Každý kresťan evanjelistom

18. a) Čo bolo zdôraznené v Ježišovej Kázni na vrchu? b) Akú povinnosť má každý kresťan? c) Ako Ježiš pripravoval svojich učeníkov na ich službu a aké posolstvo mali zvestovať?

¹⁸ Ježiš vo svojej Kázni na vrchu zdôraznil zástupom ich povinnosť osvecovať druhých svojimi slovami a konaním. Povedal: „Ste svetlom sveta. Mesto ležiace na vrchu nemôže byť skryté. Ani lampu nerozsvecujú a nekladú pod odmerný kôš, ale na stojan, a svieti všetkým v dome. Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše znamenité skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ ​(Matúš 5:14–16) Ježiš vyškolil svojich učeníkov, aby vedeli  zvestovať a vyučovať počas svojho putovania v úlohe cestujúcich služobníkov. A aké malo byť ich posolstvo? Také, aké zvestoval sám Ježiš, Božie kráľovstvo, ktoré bude v spravodlivosti vládnuť nad zemou. Ježiš raz vysvetlil: „Musím oznamovať dobré posolstvo o Božom kráľovstve aj iným mestám, lebo na to som bol poslaný.“ ​(Lukáš 4:43; 8:1; 10:1–12) Povedal tiež, že súčasťou znamenia označujúceho posledné dni bude to, že „toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom; a potom príde koniec.“ — Matúš 24:3–14.

19, 20. a) Prečo bolo pravé kresťanstvo vždy aktívnym náboženstvom, ktoré sa vyznačovalo zvestovaním? b) Aké základné otázky si teraz vyžadujú odpoveď?

¹⁹ V roku 33 n. l. vzkriesený Ježiš pred vystúpením do neba poučil svojich učeníkov: „Dostal som všetku moc v nebi a na zemi. Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do záveru systému vecí.“ ​(Matúš 28:18–20) Preto bolo kresťanstvo od samého začiatku aktívnym náboženstvom, ktoré obracalo na vieru, a tak dráždilo k hnevu a žiarlivosti zástancov prevládajúcich gréckych a rímskych náboženstiev tých čias, ktoré sa zakladali na mytológii. Táto skutočnosť sa jasne prejavila Pavlovým prenasledovaním v Efeze. — Skutky 19:23–41.

²⁰ Teraz sa vynára otázka: Čo ponúkalo posolstvo o Božom kráľovstve mŕtvym? Akú nádej pre mŕtvych zvestoval Kristus? Ponúkal záchranu pred „pekelným  ohňom“ „nesmrteľným dušiam“ svojich veriacich? Alebo ponúkal niečo iné? — Matúš 4:17.

Nádej na večný život

21, 22. a) K čomu prirovnal Ježiš stav mŕtveho Lazara a prečo? b) Akú nádej mala Marta v súvislosti so svojím mŕtvym bratom?

²¹ Nádej, ktorú zvestoval Ježiš, pochopíme azda najjasnejšie z toho, čo povedal a urobil, keď zomrel jeho priateľ Lazar. Ako sa pozeral Ježiš na jeho smrť? Keď sa vyberal do jeho domu, povedal učeníkom: „Náš priateľ Lazar si šiel odpočinúť, ale idem tam, aby som ho prebudil zo spánku.“ ​(Ján 11:11) Ježiš prirovnal Lazarov stav smrti k spánku. V hlbokom spánku si nič neuvedomujeme, a to sa zhoduje s hebrejským výrokom v Kazateľovi 9:5: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič.“

²² Hoci bol Lazar mŕtvy štyri dni, všimnite si, že Ježiš nič nehovorí o tom, že Lazarova duša by bola v nebi alebo v očistci. Keď vošiel do Betánie a prišla mu oproti Lazarova sestra Marta, povedal jej: „Tvoj brat vstane.“ Ako odpovedala? Povedala, že už je v nebi? Marta odpovedala: „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.“ Z toho jasne vidieť, že židovskou nádejou bolo vzkriesenie, návrat k životu tu na zemi. — Ján 11:23, 24, 38, 39.

23. Aký zázrak urobil Ježiš a ako to zapôsobilo na prizerajúcich sa?

²³ Ježiš odvetil: „Ja som vzkriesenie a život. Ten, kto prejavuje vieru vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť; a každý, kto žije a prejavuje vieru vo mňa, vôbec nikdy nezomrie. Veríš tomu?“ ​(Ján 11:25, 26) Na dôkaz toho šiel k jaskyni, kde bol Lazar pochovaný, a vyvolal ho von živého pred očami jeho sestier Márie a Marty  a susedov. Správa pokračuje: „Preto mnohí Židia, ktorí prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho... A zástup, ktorý bol s ním, keď vyvolal Lazara z pamätnej hrobky a vzkriesil ho z mŕtvych, stále svedčil.“ ​(Ján 11:45; 12:17) Videli zázrak na vlastné oči, uverili a svedčili o jeho vierohodnosti. Tejto udalosti museli uveriť aj Ježišovi náboženskí odporcovia, lebo správa nám hovorí, že poprední kňazi a farizeji sa sprisahali, aby Ježiša zabili, lebo „ten človek robí toľké znamenia“. — Ján 11:30–53.

24. a) Kde bol Lazar štyri dni? b) Čo hovorí Biblia o nesmrteľnosti?

²⁴ Kam odišiel Lazar počas tých štyroch dní, keď bol mŕtvy? Nikam. Bol bez vedomia, spal v hrobke a čakal na vzkriesenie. Ježiš ho požehnal zázračným prebudením z mŕtvych. Ale podľa Jánovej správy Lazar nehovoril nič o tom, že by bol počas tých štyroch dní v nebi, v pekle alebo očistci. Prečo? Pretože nemal žiadnu nesmrteľnú dušu, ktorá by tam mohla ísť. * — Jób 36:14; Ezechiel 18:4.

25. a) Čoho sa týka večný život, o ktorom hovorí Biblia? b) Od čoho závisí príchod zasľúbeného Božieho kráľovstva?

²⁵ Teda keď Ježiš hovoril o večnom živote, myslel tým život v nebesiach v podobe premeneného nesmrteľného duchovného spoluvládcu Krista v jeho kráľovstve, alebo večný život v ľudskej podobe na  rajskej zemi pod panstvom tohto kráľovstva. * (Lukáš 23:43; Ján 17:3) Ako Boh sľúbil, jeho obrazné prebývanie s poslušným ľudstvom na zemi prinesie zemi hojné požehnanie. Ale to všetko závisí od toho, či bol Ježiš skutočne poslaný a schválený Bohom. — Lukáš 22:28–30; Títovi 1:1, 2; Zjavenie 21:1–4.

 Božie schválenie — skutočnosť, nie mýtus

26. Aká pozoruhodná udalosť sa odohrala v prítomnosti učeníkov Petra, Jakuba a Jána?

²⁶ Ako vieme, že Ježiš mal Božie schválenie? Po prvé, keď bol Ježiš pokrstený, ozval sa z neba hlas: „Toto je môj Syn, milovaný, ktorého som schválil.“ ​(Matúš 3:17) Neskôr bolo toto schválenie potvrdené pred ďalšími svedkami. Učeníci Peter, Jakub a Ján, bývalí galilejskí rybári, sprevádzali Ježiša na jeden vysoký vrch (pravdepodobne vrch Hermon, ktorý má výšku 2 814 metrov). Tam sa pred ich očami stalo čosi podivuhodné: „A [Ježiš] bol premenený pred nimi a jeho tvár žiarila ako slnko a jeho vrchný odev sa skvel ako svetlo. A hľa, zjavili sa im Mojžiš a Eliáš, ktorí sa s ním zhovárali. ... hľa, zatienil ich jasný oblak, a hľa, hlas z oblaku hovoril: ‚Toto je môj Syn, milovaný, ktorého som schválil, počúvajte ho.‘ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.“ — Matúš 17:1–6; Lukáš 9:28–36.

27. a) Ako zapôsobilo na učeníkov premenenie? b) Ako vieme, že Ježiš nebol mýtus?

²⁷ Toto viditeľné a počuteľné potvrdenie od Boha veľmi posilnilo Petrovu vieru, lebo neskôr napísal: „Nie, neoboznámili sme vás s mocou a prítomnosťou nášho Pána Ježiša Krista tak, že sme nasledovali prefíkane vymyslené falošné historky [po grécky mythois, mýty], ale tak, že sme sa stali očitými svedkami jeho vznešenosti. Lebo dostal od Boha, Otca, česť a slávu, keď mu boli odovzdané nádhernou slávou takéto slová: ‚To je môj Syn, môj milovaný, ktorého som sám schválil.‘ Áno, počuli sme tieto slová prichádzajúce z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu.“ ​(2. Petra 1:16–18) Židovskí učeníci Peter, Jakub a Ján  naozaj videli zázrak Ježišovho premenenia a počuli Boží schvaľujúci hlas z neba. Ich viera sa zakladala na skutočnosti, ktorú videli a počuli, nie na mytológii alebo na „židovských bájkach“. (Pozri rámček, strana 237.) — Matúš 17:9; Títovi 1:13, 14. *

 Ježišova smrť a ďalší zázrak

28. Ako bol Ježiš v roku 33 n. l. krivo obvinený?

²⁸ V roku 33 n. l. bol Ježiš zatknutý a súdený židovskými náboženskými autoritami a krivo obvinený z rúhania, lebo sa nazýval Božím Synom. (Matúš 26:3, 4, 59–67) Židia nemali zákonné právo usmrtiť Ježiša, preto ho poslali rímskym vládcom a znovu ho krivo obvinili, tentoraz, že zakazoval platiť dane cézarovi a že sa vyhlasoval za kráľa. — Marek 12:14–17; Lukáš 23:1–11; Ján 18:28–31.

29. Ako Ježiš zomrel?

²⁹ Potom, ako si panovníci Ježiša navzájom odovzdávali, si rímsky miestodržiteľ Pontský Pilát na nátlak nábožensky zanieteného davu vybral cestu najmenšieho odporu a odsúdil Ježiša na smrť. Tak Ježiš potupne zomrel na kole a jeho telo bolo uložené do hrobky. No na tretí deň sa odohrala udalosť, ktorá zmenila hlboko zarmútených Ježišových učeníkov v nadšených veriacich a horlivých evanjelistov. — Ján 19:16–22; Galaťanom 3:13.

30. Aké kroky podnikli náboženskí vodcovia, aby zabránili podvodu?

³⁰ Náboženskí vodcovia v podozrení, že Ježišovi nasledovníci klamú, išli za Pilátom so žiadosťou: „‚Pane, spomenuli sme si, že keď bol ten podvodník ešte nažive, povedal: „Po troch dňoch mám byť vzkriesený.“ Preto prikáž, aby bol hrob zabezpečený až do tretieho dňa, aby neprišli jeho učeníci a neukradli ho a nepovedali ľudu: „Bol vzkriesený z mŕtvych!“ a posledný podvod bude horší ako ten prvý.‘ Pilát im povedal: ‚Máte stráž. Choďte a zabezpečte ho, ako najlepšie viete.‘ Šli teda a zabezpečili  hrob tak, že zapečatili kameň a postavili stráž.“ ​(Matúš 27:62–66) Do akej miery sa to ukázalo byť bezpečné?

31. Čo sa stalo, keď verné ženy prišli k Ježišovej hrobke?

³¹ Na tretí deň po Ježišovej smrti išli tri ženy k hrobke, aby natreli telo vonným olejom. Čo uvideli? „Prišli veľmi zavčasu prvého dňa v týždni k pamätnej hrobke, keď vyšlo slnko. Vzájomne si hovorili: ‚Kto nám odvalí kameň od dverí pamätnej hrobky?‘ Ale keď sa pozreli hore, zbadali, že kameň bol odvalený, hoci bol veľmi veľký. Keď vstúpili do pamätnej hrobky, videli mladého muža, ako sedí na pravej strane, oblečeného do bieleho rúcha a boli ohromené. Povedal im: ‚Nebuďte ohromené. Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol pribitý na kôl. Bol vzkriesený, nie je tu. Pozrite sa na miesto, na ktoré ho uložili. Ale choďte, povedzte jeho učeníkom a Petrovi: ‚Ide pred vami do Galiley; tam ho uvidíte, tak ako vám povedal.‘“ ​(Marek 16:1–7; Lukáš 24:1–12) Napriek zvláštnej stráži náboženských vodcov bol Ježiš svojím Otcom vzkriesený. Je to mýtus, alebo historická skutočnosť?

32. Aké dobré dôvody mal Pavol na vieru, že Ježiš bol vzkriesený?

³² Asi dvadsaťdva rokov po tejto udalosti niekdajší prenasledovateľ kresťanov Pavol písal, ako uveril, že Kristus bol vzkriesený: „Lebo som vám odovzdal medzi prvými vecami, čo som aj ja prijal, že Kristus podľa Písma zomrel za naše hriechy; a že bol pochovaný, áno, že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písiem; a že sa zjavil Kéfasovi, neskôr dvanástim. Potom sa zjavil viac než päťsto bratom naraz, z ktorých je tu väčšina až doteraz, ale niektorí zosnuli.  Nato sa zjavil Jakubovi, potom všetkým apoštolom.“ ​(1. Korinťanom 15:3–7) Naozaj, Pavol mal vecný základ na to, aby nasadzoval život pre vzkrieseného Ježiša, a k nemu patrilo svedectvo asi päťsto očitých svedkov, ktorí vzkrieseného Ježiša osobne videli! (Rimanom 1:1–4) Pavol vedel, že Ježiš bol vzkriesený, a mal na to ešte mocnejší dôvod, ako vysvetlil ďalej: „Ale poslednému zo všetkých sa zjavil aj mne, akoby nedochôdčaťu.“ — 1. Korinťanom 15:8, 9; Skutky 9:1–19.

33. Prečo boli raní kresťania ochotní dať sa umučiť pre svoju vieru?

³³ Raní kresťania boli ochotní zomierať ako mučeníci v rímskych arénach. Prečo? Lebo vedeli, že ich viera sa zakladá na historických skutočnostiach, a nie na mýtoch. Bolo skutočnosťou, že Ježiš bol Kristus čiže Mesiáš, sľúbený v proroctve, a že ho poslal na zem Boh, že dostal Božie schválenie, že zomrel na kole ako Boží Syn zachovávajúci rýdzosť a že bol vzkriesený z mŕtvych. — 1. Petra 1:3, 4.

34. Prečo je podľa apoštola Pavla Ježišovo vzkriesenie také podstatné pre kresťanskú vieru?

³⁴ Odporúčame vám, aby ste si prečítali celú 15. kapitolu Pavlovho prvého listu Korinťanom a pochopili, čomu Pavol veril v súvislosti so vzkriesením a prečo je to podstatné pre kresťanskú vieru. Jadro jeho posolstva vyjadrujú slová: „Avšak Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvé ovocie z tých, ktorí zosnuli. Pretože je smrť prostredníctvom človeka [Adama], vzkriesenie mŕtvych je tiež prostredníctvom človeka. Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení.“ — 1. Korinťanom 15:20–22.

35. Aké požehnania sľubuje Boh zemi a ľudstvu? (Izaiáš 65:17–25)

 ³⁵ Vzkriesenie Ježiša Krista má cieľ, ktorý nakoniec prinesie úžitok celému ľudstvu. * Otvorilo cestu aj tomu, aby Ježiš raz splnil zvyšok mesiášskeho proroctva. Jeho spravodlivá vláda sa čoskoro rozšíri z neviditeľných nebies na očistenú zem. Potom tu bude to, čo Biblia opisuje ako „nové nebo a novú zem“, kde Boh „zotrie... každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“ — Zjavenie 21:1–4.

Očakáva sa odpadnutie a prenasledovanie

36. Čo sa stalo na Letnice roku 33 n. l. a k akému výsledku to viedlo?

³⁶ Krátko po Ježišovej smrti a vzkriesení dochádza k ďalšiemu zázraku, ktorý dal silu a rozmach zvestovaniu raných kresťanov. V deň Letníc v roku 33 n. l. Boh vylial z neba svojho svätého ducha čiže činnú silu asi na 120 kresťanov, ktorí sa zišli v Jeruzaleme. K čomu to viedlo? „A ukázali sa im jazyky akoby z ohňa, rozdelili sa, a na každom z nich sa usadil jeden. Všetci boli naplnení svätým duchom a začali hovoriť rôznymi jazykmi, ako im dával duch, aby sa vyjadrovali.“ ​(Skutky 2:3, 4) Židia hovoriaci cudzími jazykmi, ktorí práve boli v Jeruzaleme, boli ohromení, keď počuli tých údajne nevedomých galilejských Židov hovoriť cudzími jazykmi. Vďaka tomu mnohí uverili.  Kresťanské posolstvo sa šírilo ako oheň, keď sa títo noví židovskí veriaci vracali do rodných krajín. — Skutky 2:5–21.

37. Ako reagovali niektorí rímski vládcovia na nové kresťanské náboženstvo?

³⁷ Čoskoro sa však začali zbiehať búrkové mraky. Rimania pocítili obavy z tohto nového a dozaista ateistického náboženstva, ktoré nemalo žiadne modly. Počínajúc cisárom Nerom podnikali voči kresťanom prvých troch storočí nášho letopočtu strašné prenasledovanie. * Mnoho kresťanov bolo odsúdených na smrť v Koloseu, aby ukojilo sadistickú krvilačnosť cisárov a davov, ktoré sa schádzali, aby videli väzňov hádzaných dravej zveri.

38. Aký stav, ktorý mal rušivo zapôsobiť na raný kresťanský zbor, bol prorokovaný?

³⁸ Iným rušivým činiteľom v tých raných časoch bolo to, čo prorokovali apoštoli. Napríklad Peter povedal: „Medzi ľudom sa vyskytli falošní proroci, ako aj medzi vami budú falošní učitelia. Práve tí budú nenápadne zavádzať zhubné sekty a zaprú dokonca majiteľa, ktorý ich kúpil, a privodia si rýchle zničenie.“ ​(2. Petra 2:1–3) Odpadlíctvo! Bolo to odpadnutie od pravého uctievania, kompromis s dobovými náboženskými tendenciami rímskeho sveta, ktorý bol presýtený gréckou filozofiou a myslením. Ako nastalo? Na túto otázku a ďalšie s ňou súvisiace odpovie naša nasledujúca kapitola. — Skutky 20:30; 2. Timotejovi 2:16–18; 2. Tesaloničanom 2:3.

[Poznámky pod čiarou]

[Študijné otázky]

 [Rámček/obrázok na strane 237]

Bol Ježiš mýtus?

„Je životný príbeh zakladateľa kresťanstva výplodom ľudského žiaľu, predstavivosti a nádeje — mýtus porovnateľný s legendami o Krišnovi, Ozirisovi, Attisovi, Adonisovi, Dionýzovi a Mitrovi?“, pýta sa historik Will Durant. Odpovedá, že v prvom storočí „zdá sa, že ani najzarytejším židovským odporcom rodiaceho sa kresťanstva neprišlo na um“ popierať, že Kristus existoval. — The Story of Civilization (História civilizácie), časť III, „Cézar a Kristus“.

Rímsky historik Suetonius (asi 69–140 n. l.) vo svojej dejepisnej knihe Dvanásť cézarov vyhlásil o cisárovi Klaudiovi: „Keďže Židia v Ríme stále spôsobovali nepokoje na podnet Chresta [Krista], vyhnal ich z mesta.“ To sa stalo okolo roku 52 n. l. (Porovnaj Skutky 18:1, 2.) Všimnite si, že Suetonius nevyjadruje žiadne pochybnosti o Kristovej existencii. Na základe tejto skutočnosti a napriek prenasledovaniu, ktoré znamenalo ohrozenie života, raní kresťania boli veľmi činní vo zvestovaní svojej viery. Je nepravdepodobné, že by nasadzovali život pre nejaký mýtus. Ježiš zomrel a bol vzkriesený za ich života a niektorí boli očitými svedkami týchto udalostí.

Historik Durant činí záver: „Že by niekoľko prostých mužov v jednej generácii vymyslelo takú silnú a príťažlivú osobnosť, takú vznešenú etiku a takú podnetnú víziu ľudského bratstva, to by bolo oveľa neuveriteľnejším zázrakom ako ktorýkoľvek z tých, čo sú zapísané v evanjeliách.“

[Obrázok]

Ježiš zvestoval a robil zázraky v tomto galilejskom kraji starovekej Palestíny

 [Rámček/obrázok na strane 241]

Kto napísal Bibliu?

Kresťanská Biblia sa skladá z 39 kníh Hebrejských písiem (pozri rámček, strana 220), ktoré mnohí nazývajú Starý zákon, a z 27 kníh Kresťanských gréckych písiem, často nazývaných Nový zákon. * Tak je Biblia malou knižnicou o 66 knihách napísaných asi štyridsiatimi mužmi počas 1 600 rokov histórie (od roku 1513 pred n. l. do roku 98 n. l.).

Grécke písma zahrnujú štyri evanjeliá čiže správy o Ježišovom živote a o dobrom posolstve, ktoré zvestoval. Dve z nich napísali Kristovi bezprostrední nasledovníci, vyberač daní Matúš a rybár Ján. Druhé dve napísali raní veriaci Marek a Lukáš, ktorý bol lekárom. (Kolosanom 4:14) Po evanjeliách nasledujú Skutky apoštolov, správa o ranej misionárskej činnosti, ktorú zostavil Lukáš. Potom nasleduje 14 listov apoštola Pavla rôznym kresťanom a zborom a po nich listy od Jakuba, Petra, Jána a Júdu. Záverečná kniha je Zjavenie, ktorú spísal Ján.

To, že toľko osôb s rozdielnym zázemím a žijúcich v rôznych dobách a kultúrach mohlo vytvoriť takú harmonickú knihu, je mocný dôkaz, že Biblia nie je výtvor ľudskej inteligencie, ale je inšpirovaná Bohom. Sama Biblia hovorí: „Celé Písmo je inšpirované Bohom [doslovne „je vdýchnuté Bohom“] a je užitočné na učenie.“ Písmo bolo teda napísané pod vplyvom Božieho svätého ducha čiže činnej sily. — 2. Timotejovi 3:16, 17, Int.

[Obrázok]

Tento neúplný rímsky nápis s menom Pontského Piláta v latinčine (druhý riadok „IVS PILATVS“) potvrdzuje, že Pilát bol vplyvnou osobou v Palestíne, ako to uvádza Biblia

[Poznámka pod čiarou]

 [Rámček na strane 245]

Mesiáš v biblickom proroctve

Proroctvo Udalosť Splnenie

1. Mojž. 49:10 Narodený z kmeňa Júda Mat. 1:2–16; Luk. 3:23–33

Žalm 132:11; Z rodiny Dávida, Mat. 1:1, 6–16; 9:27;

Iz. 9:7 syna Išaja Sk. 13:22, 23

Mich. 5:2 Narodený v Betleheme Luk. 2:4–11; Ján 7:42

Iz. 7:14 Narodený z panny Mat. 1:18–23; Luk. 1:30–35

Hoz. 11:1 Povolaný z Egypta Mat. 2:15

Iz. 61:1, 2 Poverený Luk. 4:18–21

Iz. 53:4 Niesol naše nemoci Mat. 8:16, 17

Žalm 69:9 Horlivý za Jehovov Mat. 21:12, 13;

(10, RP) dom Ján 2:13–17

Iz. 53:1 Neuverili mu Ján 12:37, 38;

Rim. 10:11, 16

Zech. 9:9; Zdravený ako kráľ Mat. 21:1–9; Mar. 11:7–11

Žalm 118:26 a ten, kto prichádza

v Jehovovom mene

Iz. 28:16; Zavrhnutý, ale stáva Mat. 21:42, 45, 46;

Žalm 118:22, sa hlavným rohovým Sk. 3:14; 4:11;

23 kameňom 1. Petra 2:7

Žalm 41:9; Jeden z apoštolov ho Mat. 26:47–50;

109:8 zradí Ján 13:18, 26–30

Zech. 11:12 Zradený za tridsať Mat. 26:15; 27:3–10;

kúskov striebra Mar. 14:10, 11

Iz. 53:8 Súdený a odsúdený Mat. 26:57–68;

27:1, 2, 11–26

Iz. 53:7 Mlčí pred žalobcami Mat. 27:12–14;

Mar. 14:61; 15:4, 5

Žalm 69:4 Nenávidený bez príčiny Luk. 23:13–25;

(5, RP) Ján 15:24, 25

Iz. 50:6; Bitý, opľutý Mat. 26:67; 27:26, 30;

Mich. 5:1 Ján 19:3

Žalm 22:18 O jeho odev sa hádže Mat. 27:35; Ján 19:23, 24

(19, RP) lós

Iz. 53:12 Počítaný medzi Mat. 26:55, 56; 27:38;

hriešnikov Luk. 22:37

Žalm 69:21 Dostane ocot so žlčou Mat. 27:34, 48;

(22, RP) Mar. 15:23, 36

Žalm 22:1 Opustený Bohom Mat. 27:46; Mar. 15:34

(2, RP)

Žalm 34:20 Žiadna jeho kosť Ján 19:33, 36

(21, RP); nie je zlomená

2. Mojž. 12:46

Iz. 53:5; Prebodnutý Mat. 27:49; Ján 19:34, 37;

Zech. 12:10 Zjav. 1:7

Iz. 53:5, 8, Zomiera obetnou Mat. 20:28; Ján 1:29;

11, 12 smrťou, aby sňal Rim. 3:24; 4:25

hriechy

Iz. 53:9 Pochovaný s bohatými Mat. 27:57–60; Ján 19:38–42

Jon. 1:17; 2:10 Tri dni v hrobe, Mat. 12:39, 40; 16:21;

potom vzkriesený 17:23; 27:64

 [Rámček/obrázok na stranách 258, 259]

Ježiš a Božie meno

Keď Ježiš učil svojich nasledovníkov, ako sa majú modliť, povedal: „Budete sa teda modliť takto: ‚Náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno. Nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi‘.“ — Matúš 6:9, 10.

Ježiš poznal životne dôležitý význam Otcovho mena a kládol naň dôraz. Svojim náboženským nepriateľom povedal: „Prišiel som v mene svojho Otca, ale neprijímate ma; keby niekto iný prišiel vo vlastnom mene, toho by ste prijali... Povedal som vám, a predsa neveríte. Skutky, ktoré robím v mene svojho Otca, tie svedčia o mne.“ — Ján 5:43; 10:25; Marek 12:29, 30.

V modlitbe k svojmu Otcovi Ježiš povedal: „‚Otče, osláv svoje meno.‘ Vtedy vyšiel hlas z neba: ‚Oslávil som a opäť oslávim.‘“

Neskôr sa Ježiš modlil: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne, a zachovali tvoje slovo... A oznámil som im tvoje meno a oznámim, aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a ja v spojení s nimi.“ — Ján 12:28; 17:6, 26.

Ježiš ako Žid musel byť oboznámený s menom svojho Otca Jehova čiže Jahve, pretože poznal text, ktorý hovorí: „‚Ste moji svedkovia,‘ je Jehovov výrok, ‚áno, môj sluha, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali a verili vo mňa a aby ste rozumeli, že som Ten istý. Predo mnou nebol vytvorený nijaký Boh a ani po mne nebol žiadny... Ste moji svedkovia‘, je Jehovov výrok, ‚a ja som Boh.‘“ — Izaiáš 43:10, 12.

Židia teda ako národ boli vyvolení, aby boli Jehovovými svedkami. Ježiš ako Žid bol tiež svedkom Jehovu. — Zjavenie 3:14.

V prvom storočí zrejme už väčšina Židov Božie meno nevyslovovala. Existujú však rukopisy, ktoré dokazujú, že raní kresťania používajúci  grécky preklad Hebrejských písiem Septuaginta mohli vidieť hebrejský tetragrammaton v gréckom texte. George Howard, profesor náboženstva a hebrejčiny, povedal: „Keď Septuaginta, ktorú používala a citovala novozákonná cirkev, obsahovala hebrejskú podobu božského mena, novozákonní pisatelia určite zahrnuli tetragrammaton do svojich citátov. Ale keď bola hebrejská podoba božského mena [neskôr] odstránená v prospech gréckych náhradok, bola odstránená aj z novozákonných citátov zo Septuaginty.“

Preto si profesor Howard myslí, že kresťania v prvom storočí museli jasne rozumieť textom ako je Matúš 22:44, kde Ježiš citoval svojim nepriateľom Hebrejské písma. Howard hovorí: „Cirkev prvého storočia pravdepodobne čítala: ‚JHVH povedal môjmu Pánovi‘“, namiesto neskoršej verzie: „‚Povedal Pán Pánovi môjmu‘... čo je tak dvojzmyselné, ako aj nepresné.“ — Žalm 110:1.

To, že Ježiš používal Božie meno, dosvedčuje židovské obvinenie vyrieknuté stáročia po jeho smrti, že ak robil zázraky, bolo to „len preto, že sa zmocnil ‚tajného‘ Božieho mena“. — The Book of Jewish Knowledge (Kniha židovského poznania).

Ježiš určite poznal Božie jedinečné meno. Napriek dobovej židovskej tradícii ho istotne používal. Nepripustil, aby ľudské ústne podanie prevládlo nad Božím zákonom. — Marek 7:9–13; Ján 1:1–3, 18; Kolosanom 1:15, 16.

[Obrázok]

Papyrusový zlomok (prvé storočie pred n. l.) s Božím menom v hebrejčine v texte gréckej Septuaginty

 [Obrázky na strane 238]

Ježiš používal pri vyučovaní veľa znázornení — okrem iného o zasievaní semena, o žatve, o rybolove, o nájdení perly, o zmiešanom stáde domácich zvierat a o vinici (Matúš 13:3–47; 25:32)

 [Obrázok na strane 243]

Ježiš urobil Božou mocou množstvo zázrakov vrátane utíšenia búrky

[Obrázok na strane 246]

Tetragrammaton čiže štyri spoluhlásky JHVH (Jehova)

[Obrázok na strane 251]

Správa o tom, ako bol Lazar prebudený k životu, sa nezmieňuje o tom, že by mal nesmrteľnú dušu, ba ani nenaznačuje nič podobné

[Obrázok na strane 253]

Peter, Jakub a Ján vedeli, že Ježišovo schválenie Bohom nie je mýtus — počuli a videli to pri premenení