Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Reformácia — hľadanie sa obrátilo iným smerom

Reformácia — hľadanie sa obrátilo iným smerom

13. kapitola

Reformácia — hľadanie sa obrátilo iným smerom

1, 2. a) Ako opisuje jedna kniha o reformácii stredovekú rímskokatolícku cirkev? b) Aké otázky o rímskej cirkvi vznikajú?

„SKUTOČNOU tragédiou stredovekej cirkvi je, že nešla s dobou... Zďaleka nebola pokroková, zďaleka neposkytovala duchovné vedenie, ale bola spiatočnícka a úpadková, skazená vo všetkých svojich údoch.“ To hovorí kniha The Story of the Reformation (História reformácie) o mocnej rímskokatolíckej cirkvi, ktorá ovládala väčšinu Európy od 5. do 15. storočia n. l.

2 Ako klesla rímska cirkev zo svojho všemocného postavenia a stala sa ‚úpadkovou a skazenou‘? Ako je možné, že pápežstvo, ktoré si robilo nárok na apoštolskú následnosť, nebolo schopné ani poskytovať „duchovné vedenie“? A čo vyplynulo z tohto zlyhania? Aby sme našli odpovede, musíme v krátkosti preskúmať, akou sa táto cirkev vlastne stala a akú úlohu zohrala v ľudskom hľadaní pravého Boha.

Cirkev za odlivu

3. a) Aká bola materiálna situácia rímskej cirkvi koncom 15. storočia? b) Ako sa cirkev snažila udržať si svoju nádheru?

3 Koncom 15. storočia sa rímska cirkev s farnosťami, kláštormi a konventmi po celej svojej ríši stala najväčším vlastníkom pozemkov v celej Európe. Udávalo sa, že vlastnila až polovicu pôdy vo Francúzsku a Nemecku a dve pätiny i viac vo Švédsku a Anglicku. K čomu to viedlo? „Nádhera Ríma koncom 14. a začiatkom 15. storočia nesmierne vzrástla a na určitý čas získal veľký politický význam,“ hovorí kniha A History of Civilization (Dejiny civilizácie). Celá táto veľkoleposť však niečo stála a na jej udržiavanie si pápežstvo muselo nájsť nové zdroje príjmov. Historik Will Durant opisuje rôzne spôsoby, ktoré používalo:

„Od každého, kto bol menovaný do úradu, sa vyžadovalo, aby odovzdal pápežskej kúrii — pápežskej správe — polovicu príjmu zo svojho úradu za prvý rok („annates“) a potom ročne desatinu čiže desiatok. Nový arcibiskup musel zaplatiť pápežovi značnú čiastku za pallium — stuhu z bielej vlny, ktorá bola potvrdením a znakom jeho moci. Po smrti kardinála, arcibiskupa, biskupa alebo opáta sa ich osobný majetok vracal pápežskému úradu... Za každý rozsudok alebo láskavosť kúrie sa očakával dar uznania a rozsudok sa niekedy riadil výškou daru.“

4. Ako vplývalo na pápežstvo bohatstvo prúdiace do cirkvi?

4 Veľké peňažné čiastky, ktoré sa rok čo rok sypali do pápežských truhlíc, spôsobili nakoniec veľké zneužívanie a korupciu. Hovorí sa, že ‚ani pápež sa nemôže dotknúť smoly a nezašpiniť si prsty‘, a cirkevné dejiny tohto obdobia zaznamenali čosi, čo istý historik nazval „sledom veľmi svetských pápežov“. Medzi nich patril Sixtus IV. (pápež v rokoch 1471–1484), ktorý minul veľké sumy na stavbu Sixtínskej kaplnky, ktorú pomenoval po sebe, a na obohatenie svojich početných synovcov a neterí; Alexander VI. (pápež v rokoch 1492–1503), smutne preslávený Rodrigo Borgia, ktorý sa otvorene priznával k svojim nemanželským deťom a presadzoval ich; a Július II. (pápež v rokoch 1503–1513), synovec Sixta IV., ktorý sa viac oddával vojnám, politike a umeniu ako cirkevným povinnostiam. Holandský katolícky učenec Erazmus s plným oprávnením napísal v roku 1518: „Nehanebnosť rímskej kúrie dosiahla vrchol.“

5. Čo hovoria dobové správy o mravnosti duchovenstva?

5 Korupcia a nemravnosť sa neobmedzovali len na pápežstvo. V tom čase sa hovorievalo: „Ak chceš svojho syna pokaziť, urob z neho kňaza.“ Dobové záznamy to potvrdzujú. Ako uvádza Durant, v Anglicku bolo medzi „obvinenými z [pohlavnej] nezdržanlivosti v roku 1499... z celkového počtu previnilcov asi 23 percent duchovných, hoci duchovenstvo tvorilo pravdepodobne necelé dve percentá populácie. Niektorí spovedníci si vynucovali sexuálnu priazeň kajúcnic. Tisíce kňazov malo súložnice, v Nemecku takmer všetci.“ ​(Naproti tomu pozri 1. Korinťanom 6:9–11; Efezanom 5:5.) Mravné poklesky zasahovali aj do iných oblastí. Istý Španiel sa vraj vtedy ponosoval: „Vidím, že Kristovi služobníci robia takmer všetko len za peniaze; pri krste peniaze... pri svadbe peniaze, za spoveď peniaze — veď ani posledné pomazanie nie je bez peňazí! Bez peňazí nezvonia zvony, bez peňazí nie je cirkevný pohreb, takže sa zdá, že pred tými, ktorí nemajú peniaze, je raj zatvorený.“ — Naproti tomu pozri 1. Timotejovi 6:10.

6. Ako opísal rímsku cirkev Machiavelli? (Rimanom 2:21–24)

6 Celkový stav rímskej cirkvi na začiatku 16. storočia možno zhrnúť citátom z Machiavelliho, slávneho talianskeho filozofa tých čias:

„Keby sa kresťanské náboženstvo bolo uchovalo podľa príkazov Zakladateľa, štát a ríša kresťanstva by boli oveľa jednotnejšie a šťastnejšie, ako sú. A nemôže byť väčší dôkaz jeho úpadku než tá skutočnosť, že čím bližšie sú ľudia k rímskej cirkvi, k hlave svojho náboženstva, tým menej sú nábožní.“

Prvé snahy o reformu

7. Aké chabé kroky na riešenie niektorých nešvárov podnikala cirkev?

7 Krízu v cirkvi videli nielen muži ako Erazmus a Machiavelli, ale i sama cirkev. Zvolávali sa cirkevné koncily na riešenie niektorých sťažností a nešvárov; no neviedlo to k trvalým výsledkom. Pápeži sa vyhrievali na výslní osobnej moci a slávy a odrádzali od každej skutočnej snahy o reformu.

8. K čomu viedla trvalá nedbalosť cirkvi?

8 Keby cirkev dôkladnejšie čistila svoj dom, nemuselo dôjsť k reformácii. Ale volanie po reforme sa začalo ozývať zvnútra i zvonku cirkvi. V 11. kapitole sme už spomenuli valdencov a albigencov. Hoci boli odsúdení ako kacíri a nemilosrdne rozdrvení, prebudili v ľuďoch nespokojnosť s neprístojnosťami v katolíckom kňazstve a roznietili túžbu po návrate k Biblii. Takéto pocity sa prejavili u mnohých raných reformátorov.

Protesty zvnútra cirkvi

9. Kto bol John Wycliffe a proti čomu vystupoval?

9 Johnovi Wycliffovi, (1330?–1384), katolíckom kňazovi a profesorovi teológie v anglickom Oxforde, sa často hovorí ako o „zorničke reformácie“. Dobre vedel o neporiadkoch v cirkvi, a preto písal a kázal proti veciam ako skazenosť v mníšskych rádoch, pápežské dane, učenie o transsubstanciácii (tvrdenie, že chlieb a víno používané pri omši sa doslovne mení na telo a krv Ježiša Krista), spoveď a účasť cirkvi na svetských záležitostiach.

10. Ako dokázal Wycliffe svoju oddanosť Bohu?

10 Zvlášť výrečný bol Wycliffe, keď šlo o to, ako cirkev zanedbáva vyučovanie Biblie. Raz vyhlásil: „Kiež by Boh dal, aby každý farský kostol v tejto krajine mal dobrú Bibliu a dobré výklady evanjelia, a kiež by ich kňazi riadne študovali a pravdivo vyučovali ľud evanjelium a Božie príkazy!“ Preto si Wycliffe v posledných rokoch svojho života predsavzal preložiť latinskú Bibliu Vulgatu do angličtiny. S pomocou svojich druhov, najmä Nicholasa z Herefordu, vytvoril prvú úplnú Bibliu v angličtine. To bol nepochybne Wycliffov najväčší prínos k ľudskému hľadaniu Boha.

11. a) Čo dokázali Wycliffovi nasledovníci? b) Čo sa stalo s lollardmi?

11 Wycliffove spisy a časti Biblie rozširoval po celom Anglicku zbor kazateľov, ktorých dakedy nazývali „chudobnými kňazmi“, lebo chodili v prostom odeve, bosí a bez hmotného majetku. Volali ich posmešne aj lollardmi, podľa holandského slova lollaerd čiže „ten, kto si mrmle modlitby alebo náboženské piesne“. (Brewer’s Dictionary of Phrase and Fable [Brewerov slovník úsloví a bájok]) „Za niekoľko rokov ich počet pozoruhodne vzrástol,“ hovorí kniha The Lollards. „Predpokladalo sa, že najmenej štvrtina národa bola skutočne alebo formálne naklonená týmto názorom.“ Pravda, to všetko neuniklo pozornosti cirkvi. Wycliffa nechali, vďaka tomu, že bol uznávaný vo vládnúcich a učeneckých kruhoch, pokojne zomrieť, a to v posledný deň roku 1384. Jeho nasledovníci takéto šťastie nemali. Za vlády anglického kráľa Henricha IV. boli vyhlásení za kacírov a mnohí boli väznení, mučení alebo upálení.

12. Kto bol Ján Hus a proti čomu vystupoval?

12 Wycliffe mal mocný vplyv na Čecha Jána Husa (1369?–1415), ktorý bol tiež katolíckym kňazom a rektorom pražskej univerzity. Tak ako Wycliffe, i on kázal proti skazenosti rímskej cirkvi a zdôrazňoval dôležitosť čítania Biblie. Tým si rýchlo privolal hnev hierarchie. V roku 1403 mu prikázali, aby prestal kázať protipápežské myšlienky Wycliffa, ktorého knihy boli verejne spálené. Nato však Hus napísal jedno z najostrejších odsúdení cirkevných praktík, vrátane predaja odpustkov. * V roku 1410 bol odsúdený a exkomunikovaný.

13. a) Čo bolo podľa Husovho učenia pravou cirkvou? b) Aký bol výsledok Husovej nekompromisnosti?

13 Ján Hus bol v podporovaní Biblie nekompromisný. „Vzbúriť sa proti blúdiacemu pápežovi znamená poslúchať Krista,“ napísal. Ďalej učil, že pravá cirkev, to vôbec nie je pápež a rímske vedenie, ale „je to súhrn všetkých vyvolených a mystické telo Kristovo, ktorého hlavou je Kristus; a Kristova nevesta, ktorú zo svojej veľkej lásky vykúpil vlastnou krvou“. (Porovnaj Efezanom 1:22, 23; 5:25–27.) Za to všetko bol súdený pred koncilom v Kostnici a odsúdený ako kacír. Vyhlásiac, že „je lepšie dobre zomrieť, ako zle žiť“, odmietol odvolať a bol upálený na hranici v roku 1415. Ten istý koncil prikázal aj vykopať a spáliť kosti Johna Wycliffa, hoci ten bol už mŕtvy a pochovaný pred vyše tridsiatimi rokmi!

14. a) Kto bol Girolamo Savonarola? b) O čo sa Savonarola pokúsil a k čomu to viedlo?

14 Ďalší raný reformátor bol dominikánsky mních Girolamo Savonarola (1452–1498) z kláštora svätého Marka vo Florencii. Unesený duchom talianskej renesancie vystupoval proti skazenosti cirkvi i štátu. Základom mu bolo Písmo, ako i videnia a zjavenia, ktoré údajne dostal. Usiloval sa o založenie kresťanského štátu čiže o teokratický poriadok. Pápež ho v roku 1497 exkomunikoval. Nasledujúceho roku ho zatkli, mučili a obesili. Jeho posledné slová boli: „Môj Pán zomrel za moje hriechy; či by som nemal ochotne dať za neho tento úbohý život?“ Jeho telo bolo spálené a popol vysypaný do rieky Arno. Savonarola sa sám priliehavo nazval „predchodcom a obeťou“. O pár rokov reformácia prepukla v plnej sile v celej Európe.

Rozdelený dom

15. Ako sa kresťanstvo v Európe vplyvom reformačného hnutia rozdelilo?

15 Keď sa napokon strhla búrka reformácie, náboženský dom kresťanstva v západnej Európe sa rozpadol. Doteraz takmer pod úplnou nadvládou rímskokatolíckej cirkvi sa zrazu stal rozdeleným domom. Južná Európa — Taliansko, Španielsko, Rakúsko a časti Francúzska — zostali prevažne katolícke. Zvyšok sa rozdelil na tri hlavné vetvy: luteránsku v Nemecku a Škandinávii, kalvínsku (čiže reformovanú) vo Švajčiarsku, Holandsku, Škótsku a v častiach Francúzska, a anglikánsku v Anglicku. Medzi nimi boli roztrúsené menšie, no radikálnejšie skupiny, najprv novokrstenci a neskôr mennoniti, huteriti a puritáni, ktorí po čase zaniesli svoju vieru do Severnej Ameriky.

16. Čo sa nakoniec stalo s domom kresťanstva? (Marek 3:25)

16 Po rokoch sa tieto hlavné vetvy rozčlenili ďalej na stovky dnešných denominácií — presbyteriánsku, episkopálnu, metodistickú, baptistickú, kongregačnú — ak máme vymenovať len niektoré z nich. Z kresťanstva sa skutočne stal rozdelený dom. Ako vzniklo toto rozdelenie?

Luther a jeho tézy

17. Čo možno uviesť ako oficiálny začiatok protestantskej reformácie?

17 Ak by sme mali uviesť presný okamih, kedy sa začala protestantská reformácia, bol by to 31. október 1517, keď augustiánsky mních Martin Luther (1483–1546) pribil svojich 95 téz na bránu zámockého kostola vo Wittenbergu, v nemeckom Sasku. Čo však vyvolalo tento dramatický čin? Kto bol Martin Luther? A proti čomu protestoval?

18. a) Kto bol Martin Luther? b) Čo viedlo Luthera k vydaniu jeho téz?

18 Tak ako Wycliffe a Hus pred ním, bol aj Martin Luther učený mních. Bol aj doktorom filozofie a profesorom biblických štúdií na wittenberskej univerzite. Získal si významné meno svojím hlbokým porozumením Biblie. Hoci mal vyhranené názory na otázku spásy čiže ospravedlnenia skôr vierou ako skutkami alebo pokáním, nemal v úmysle rozísť sa s rímskou cirkvou. Zverejnenie téz bolo vlastne reakciou na určitú udalosť, a nie plánovanou vzburou. Protestoval proti predaju odpustkov.

19. Ako sa v Lutherových časoch narábalo s odpustkami?

19 V Lutherovej dobe sa verejne predávali pápežské odpustky nielen pre živých, ale aj pre mŕtvych. „Keď minca v pokladničke zazvoní, duša sa z očistca vymaní,“ hovorilo sa. Pre prostý ľud sa stali odpustky takmer poistením proti trestu za akýkoľvek hriech, a pokánie bolo odsunuté nabok. Erazmus napísal: „Všade sa predáva odpustenie múk v očistci; a nielenže sa predáva, ale tým, ktorí ho odmietajú, sa vnucuje.“

20. a) Prečo prišiel Johann Tetzel do Jüterbogu? b) Ako Luther reagoval na Tetzelov obchod s odpustkami?

20 V roku 1517 prišiel dominikánsky mních Johann Tetzel do Jüterbogu pri Wittenbergu predávať odpustky. Tak získaval peniaze, ktoré mali sčasti financovať prestavbu baziliky sv. Petra v Ríme, a mali aj pomôcť Albertovi Hohenzollernovi splatiť peniaze, ktoré si požičal, aby zaplatil rímskej kúrii za miesto arcibiskupa v Mainzi. Tetzel vynaložil celé svoje predavačské umenie a ľudia sa k nemu len tak hrnuli. Luther sa rozhorčil a použil najrýchlejší prostriedok, ako verejne vyjadriť svoj názor na celú túto komédiu — pribil 95 sporných bodov na bránu kostola.

21. Aké argumenty použil Luther proti obchodu s odpustkami?

21 Luther nazval svojich 95 téz Dišputácia na objasnenie moci odpustkov. Nemal ani tak v úmysle spochybniť autoritu cirkvi, ako skôr poukázať na výstrelky a neporiadky vo veci predaja pápežských odpustkov. Vyplýva to z nasledujúcich téz:

„5. Pápež nemá vôľu ani moc oslobodiť od akýchkoľvek trestov okrem tých, ktoré uložil vo vlastnej právomoci...

20. Preto keď pápež hovorí o úplnom oslobodení od všetkých trestov, nemyslí skutočne od všetkých, ale len od tých, ktoré sám uložil...

36. Každý kresťan, ktorý cíti skutočné výčitky svedomia, má právom celkom odpustený trest a vinu aj bez omilosťujúcich listov.“

22. a) Čo sa stalo, keď sa Lutherovo posolstvo rozšírilo? b) Čo sa stalo v roku 1520 a aké to malo pre Luthera následky?

22 Za pomoci vtedy nedávno vynájdenej kníhtlače tieto výbušné myšlienky onedlho prenikli do iných častí Nemecka — a do Ríma. To, čo sa začalo ako akademická dišputa o predaji odpustkov, sa čoskoro stalo sporom o otázky viery a pápežskej moci. Rímska cirkev najprv s Lutherom rokovala a vyzvala ho, aby odvolal. Keď odmietol, bola proti nemu použitá cirkevná i politická moc. V roku 1520 pápež vydal bulu čiže edikt, ktorý zakazoval Lutherovi kázať a prikazoval spálenie jeho kníh. Luther s hnevom verejne spálil pápežskú bulu. Pápež ho v roku 1521 exkomunikoval.

23. a) Čo bol Wormský snem? b) Čo vyhlásil Luther vo Wormse a čo z toho vyplynulo?

23 V tom istom roku bol Luther povolaný na snem vo Wormse. Súdil ho cisár Svätej rímskej ríše Karol V., silný katolík, šiesti kurfirsti nemeckých štátov a iní predáci a náboženskí i svetskí hodnostári. Keď naňho opäť naliehali, aby odvolal, Luther slávnostne vyhlásil: „Dokiaľ nebudem usvedčený Písmom a prostým rozumom... nemôžem a nechcem nič odvolať, lebo ísť proti svedomiu nie je ani správne, ani bezpečné. Nech mi Boh pomáha. Amen.“ Nato ho cisár vyhlásil za vyobcovaného. Avšak panovník jeho štátu, kurfirst Friedrich Saský, mu pomohol a poskytol mu útočište na hrade Wartburg.

24. Čo urobil Luther počas pobytu na hrade Wartburg?

24 Tieto opatrenia však nezastavili šírenie Lutherových myšlienok. V bezpečí Wartburgu sa Luther desať mesiacov venoval písaniu a prekladaniu Biblie. Preložil do nemčiny Grécke písma z Erazmovho gréckeho textu. Neskôr nasledovali Hebrejské písma. Ukázalo sa, že Lutherova Biblia je presne to, čo prostý ľud potreboval. Podľa správ „sa za dva mesiace predalo päťtisíc exemplárov, za dvanásť rokov dvestotisíc“. Jej vplyv na nemecký jazyk a kultúru sa často porovnáva s vplyvom Biblie kráľa Jakuba na angličtinu a Kralickej biblie na češtinu a slovenčinu.

25. a) Ako vzniklo meno protestant? b) Čo je to Augsburské vyznanie?

25 V rokoch po Wormskom sneme reformačné hnutie získalo takú podporu ľudu, že v roku 1526 cisár dal každému nemeckému štátu právo zvoliť si vlastné náboženstvo, luteránske alebo rímskokatolícke. No v roku 1529, keď cisár rozhodnutie zrušil, niektoré nemecké kniežatá protestovali; takto reformačné hnutie dostalo meno protestantizmus. O rok neskôr, v roku 1530, na Augsburskom sneme cisár vyvinul úsilie zmierniť rozpory medzi oboma stranami. Luteráni predložili svoju vieru v dokumente, v tzv. Augsburskom vyznaní, ktoré spísal Filip Melanchthon, ale zakladalo sa na Lutherovom učení. Hoci bol dokument ladený nanajvýš zmierlivo, rímska cirkev ho odmietla, a roztržka medzi protestantizmom a katolicizmom sa stala nezmieriteľnou. Mnoho nemeckých štátov sa postavilo na Lutherovu stranu a čoskoro sa pripojila aj Škandinávia.

Reforma, alebo vzbura?

26. V ktorých základných bodoch sa podľa Luthera odlišoval protestantizmus od katolicizmu?

26 V ktorých základných bodoch sa rozchádzali protestanti s rímskymi katolíkmi? Podľa Luthera to boli tri body. Po prvé, Luther veril, že spása vyplýva z „ospravedlnenia len vierou“ ​(po latinsky sola fide), * a nie z kňazského rozhrešenia alebo zo skutkov pokánia. Po druhé, veril, že odpustenie sa dáva len z Božej milosti (sola gratia), a nie z moci kňazov alebo pápežov. A napokon zastával názor, že všetky náukové veci sa majú posudzovať len podľa Písma (sola scriptura), a nie podľa pápežov alebo cirkevných koncilov.

27. a) Aké nebiblické katolícke náuky a zvyky si protestanti podržali? b) Aké zmeny požadovali protestanti?

27 A predsa, ako hovorí The Catholic Encyclopedia, Luther si „podržal toľko starej viery a liturgie, koľko sa dalo zladiť s jeho svojskými názormi na hriech a ospravedlnenie“. Augsburské vyznanie vyhlasuje o luteránskej viere, že v nej „nie je nič, čo by sa odchyľovalo od Písiem, od cirkvi katolíckej, alebo dokonca od cirkvi rímskej, ako ju poznáme z [diel] spisovateľov“. Luteránska viera, ako ju opisuje Augsburské vyznanie, však obsahovala také nebiblické náuky, ako je trojica, nesmrteľnosť duše a večné muky, i zvyky, ako je krstenie novorodencov a cirkevné sviatky a slávnosti. Na druhej strane luteráni požadovali isté zmeny, napríklad aby sa ľuďom umožnilo prijímať chlieb i víno a aby bol zrušený celibát, mníšske sľuby a povinná spoveď. *

28. V čom mala reformácia úspech a v čom sklamala?

28 Reformácii, ktorú presadzoval Luther a jeho nasledovníci, sa vcelku podarilo zlomiť pápežské jarmo. Ale ako povedal Ježiš v Jánovi 4:24: „Boh je Duch a tí, ktorí ho uctievajú, musia ho uctievať duchom a pravdou.“ Možno povedať, že pomocou Martina Luthera sa ľudské hľadanie pravého Boha len obrátilo iným smerom; k úzkej ceste pravdy bolo ešte ďaleko. — Matúš 7:13, 14; Ján 8:31, 32.

Zwingliho reforma vo Švajčiarsku

29. a) Kto bol Ulrich Zwingli? Proti čomu vystupoval? b) Ako sa Zwingliho reformácia odlišovala od Lutherovej?

29 Zatiaľ čo Luther usilovne bojoval s pápežskými vyslancami a svetskými vrchnosťami v Nemecku, vo švajčiarskom Zürichu začal svoje reformné hnutie katolícky kňaz Ulrich Zwingli (1484–1531). Keďže v tejto oblasti sa hovorilo po nemecky, ľudia už boli ovplyvnení reformnou vlnou zo severu. Okolo roku 1519 Zwingli začal vystupovať proti odpustkom, proti mariánskemu kultu, kňazskému celibátu a iným náukam katolíckej cirkvi. Hoci Zwingli tvrdil, že je nezávislý od Luthera, v mnohých bodoch s ním súhlasil a šíril Lutherove traktáty po celej krajine. Oproti konzervatívnejšiemu Lutherovi však Zwingli odporúčal odstrániť všetky prežitky rímskej cirkvi — obrazy, kríže, kňazské rúcha, ba aj liturgickú hudbu.

30. Čo bolo kľúčovou spornou otázkou rozdeľujúcou Zwingliho a Luthera?

30 Vážnejší spor medzi oboma reformátormi však nastal v otázke eucharistie čiže omše (prijímania). Luther trval na doslovnom výklade Ježišových slov: ‚Toto je moje telo‘, a veril, že Kristovo telo a krv sú zázračne prítomné v chlebe a víne podávaných pri prijímaní. Zwingli naopak dokazoval vo svojej rozprave O večeri Pánovej, že Ježišov výrok „sa musí brať obrazne, metaforicky; ‚toto je moje telo‘ znamená ‚chlieb značí moje telo‘ alebo ‚je obrazom môjho tela‘“. Pre túto nezhodu sa obaja reformátori rozišli.

31. Aké boli výsledky Zwingliho práce vo Švajčiarsku?

31 Zwingli ďalej kázal svoje reformné učenie v Zürichu a dosiahol mnohé zmeny. Čoskoro prijali jeho vedenie aj iné mestá, ale na vidieku bola väčšina ľudí konzervatívnejšia a pridŕžala sa katolicizmu. Nesvár medzi oboma stranami tak zosilnel, že vypukla občianska vojna medzi švajčiarskymi protestantmi a katolíkmi. Zwingli, ktorý slúžil ako vojenský kaplán, bol zabitý v bitke pri Kappele neďaleko jazera Zug v roku 1531. Keď konečne nastal mier, každý okres dostal právo rozhodnúť o svojom vlastnom náboženstve, protestantskom alebo katolíckom.

Novokrstenci, mennoniti a huteriti

32. Kto boli novokrstenci a ako získali toto meno?

32 Niektorí protestanti sa však domnievali, že reformátori nešli dosť ďaleko, keď zavrhovali nedostatky katolíckej pápežskej cirkvi. Verili, že kresťanská cirkev by sa mala skladať len z činných veriacich, ktorí sa dajú pokrstiť, a nie zo všetkých ľudí v obci alebo v národe. Preto odmietali krst novorodencov a trvali na odluke cirkvi od štátu. Tajne krstili znovu svojich spoluveriacich, a tak dostali meno anabaptisti čiže novokrstenci (ana znamená po grécky „znovu“). Boli považovaní za spoločensky nebezpečných, lebo odmietali nosiť zbrane, prisahať alebo prijať verejný úrad. Prenasledovali ich katolíci i protestanti.

33. a) Čo vyvolalo násilný zásah proti novokrstencom? b) Ako sa šíril vplyv novokrstencov?

33 Novokrstenci žili najprv rozptýlení v malých skupinách vo Švajčiarsku, v Nemecku a v Holandsku. Ich počet rýchlo rástol, lebo svoju vieru hlásali, kamkoľvek prišli. Jedna skupina novokrstencov zvedená náboženským zápalom opustila svoj pacifizmus, v roku 1534 dobyla mesto Münster a pokúsila sa z neho vytvoriť komunálny, polygamický Nový Jeruzalem. Hnutie bolo rýchlo a násilne potlačené. Tak si novokrstenci urobili zlé meno a boli prakticky úplne vyhladení. V skutočnosti boli novokrstenci väčšinou jednoduchí nábožní ľudia, ktorí sa usilovali viesť oddelený a tichý život. Medzi lepšie organizovaných nástupcov novokrstencov patrili mennoniti, nasledovníci holandského reformátora Menna Simonsa, a huteriti, vedení Tyrolčanom Jakubom Hutterom. Niektorí utiekli pred prenasledovaním do východnej Európy — do Poľska, Uhorska, ba i Ruska — iní do Severnej Ameriky, kde nakoniec vytvorili huteritské a amishovské obce.

Objavuje sa kalvinizmus

34. a) Kto bol Ján Kalvín? b) Akú významnú knihu napísal?

34 Reformačné dielo vo Švajčiarsku ďalej pokračovalo pod vedením Francúza Jeana Cauvina čiže Jána Kalvína (1509–1564), ktorý sa stretol s protestantským učením za svojich študentských rokov vo Francúzsku. V roku 1534 opustil pre náboženské prenasledovanie Paríž a usadil sa vo švajčiarskom Bazileji. Na obhajobu protestantov vydal Institutio religionis christianae (Základy kresťanského náboženstva), kde zhrnul myšlienky raných cirkevných otcov a stredovekých teológov, ako aj učenie Luthera a Zwingliho. Dielo bolo považované za náukový základ všetkých reformovaných cirkví, ktoré neskôr vznikli v Európe a v Amerike.

35. a) Ako vysvetlil Kalvín svoju náuku o predestinácii? b) Ako sa prísnosť tejto náuky odrážala v iných stránkach Kalvínovho učenia?

35 Institutio Kalvín vyložil svoju teológiu. Boh je pre neho absolútny zvrchovaný vládca, ktorého vôľa je rozhodujúca a ktorý vládne nad všetkým. Naproti tomu padlý človek je hriešny a celkom nehodný. Spása preto nezávisí od dobrých skutkov človeka, ale od Boha — z toho vyplýva Kalvínova náuka o predestinácii (predurčení), o ktorej napísal:

„Tvrdíme, že večným a nezmeniteľným rozhodnutím Boh raz navždy určil, tak koho spasí, ako aj koho odsúdi na zničenie. Potvrdzujeme, že toto rozhodnutie, pokiaľ ide o vyvolených, je založené na jeho nezaslúženom milosrdenstve, nehľadiac vôbec na ľudské zásluhy; ale že tým, ktorých vydáva na odsúdenie, je brána života zatvorená spravodlivým a nenapadnuteľným, avšak nepochopiteľným rozsudkom.“

Prísnosť tohto učenia sa odráža aj v iných veciach. Kalvín trval na tom, že kresťania musia viesť svätý a cnostný život, vyhýbať sa nielen hriechu, ale aj pôžitkom a ľahkovážnosti. Ďalej dokazoval, že cirkev, ktorú tvoria vyvolení, musí byť oslobodená od všetkých občianskych obmedzení a že spoločnosť, ktorá sa skutočne páči Bohu, možno vybudovať len prostredníctvom cirkvi.

36. a) O čo sa pokúsili Kalvín a Farel v Ženeve? b) Aké prísne predpisy zaviedli? c) Čo bolo jedným zo smutne preslávených výsledkov Kalvínových krajných opatrení a ako ospravedlňoval Kalvín svoje činy?

36 Krátko po vydaní Institutio iný francúzsky reformátor, William Farel, presvedčil Kalvína, aby sa usadil v Ženeve. Spoločne sa usilovali uplatniť kalvinizmus v praxi. Ich cieľom bolo premeniť Ženevu na Božie mesto, na teokraciu čiže Božiu vládu, ktorá by spájala úlohu cirkvi a štátu. Určili prísne predpisy a tresty, ktorými sa riadilo všetko od náboženského poučovania a cirkevných služieb až po verejnú morálku, ba i také veci ako hygiena a požiarna ochrana. Istý historický text uvádza, že „napríklad kaderník bol zato, že učesal nevestu spôsobom, ktorý sa považoval za nevhodný, uväznený na dva dni, a matka, ktorá pri tom s dvoma priateľkami pomáhala, dostala rovnaký trest. Aj tanec a hru v karty mestská správa trestala.“ S tými, ktorí sa s Kalvínom teologicky rozchádzali, sa zaobchádzalo kruto; najznámejší je prípad upálenia Španiela Miguela Serveta, známeho ako Michael Servetus. — Pozri rámček, strana 322.

37. Ako sa Kalvínov vplyv rozšíril ďaleko za hranice Švajčiarska?

37 Kalvín uplatňoval v Ženeve svoj typ reformy až do svojej smrti v roku 1564, a reformovaná cirkev sa upevnila. Protestantskí reformátori unikajúci pred prenasledovaním sa zbiehali do Ženevy, preberali kalvínske myšlienky a podporovali rozvíjajúce sa reformné hnutia vo svojich domovských krajinách. Kalvinizmus sa čoskoro rozšíril do Francúzska, kde hugenoti (tak sa nazývali francúzski kalvínski protestanti) trpeli krutým prenasledovaním z rúk katolíkov. V Holandsku kalvinisti pomohli založiť holandskú reformovanú cirkev. V Škótsku sa pod horlivým vedením bývalého katolíckeho kňaza Johna Knoxa vytvorila škótska presbyteriánska cirkev v kalvínskom poňatí. Kalvinizmus zohral úlohu aj v anglickej reformácii a odtiaľ sa s puritánmi dostal do Severnej Ameriky. V tomto zmysle, hoci Luther uviedol protestantskú reformáciu do pohybu, Kalvín mal oveľa väčší vplyv na jej vývoj.

Reformácia v Anglicku

38. Ako zasial John Wycliffe svojím dielom v Anglicku protestantského ducha?

38 Celkom nezávisle od reformačných hnutí v Nemecku a vo Švajčiarsku sa vyvíjala anglická reformácia. Má korene až v časoch Johna Wycliffa, ktorého protiklerikálne kázne a dôraz na Bibliu zasiali v Anglicku protestantského ducha. Jeho úsilie o preloženie Biblie do angličtiny nasledovali ďalší. William Tyndale, ktorý musel z Anglicka ujsť, vydal v roku 1526 svoj Nový zákon. Neskôr bol v Antverpách zradený, uškrtený pri kole a jeho telo bolo spálené. Tyndalovo prekladateľské dielo dokončil Miles Coverdale a celá Biblia sa objavila v roku 1535. Vydanie Biblie v jazyku ľudu bolo nepochybne najmocnejším činiteľom, ktorý prispel k reformácii v Anglicku.

39. Akú úlohu zohral v anglickej reformácii Henrich VIII.?

39 K formálnemu rozchodu s rímskym katolicizmom došlo, keď Henrich VIII. (1491–1547), ktorého pápež nazval Obhajcom viery, vyhlásil v roku 1534 Akt zvrchovanosti a ustanovil sa za hlavu anglickej cirkvi. Henrich zavrel kláštory a ich majetok rozdelil medzi šľachtu. Navyše prikázal, aby do každého kostola bol daný výtlačok Biblie v angličtine. Henrichov čin bol však skôr politický ako náboženský. Chcel byť nezávislý od pápežskej moci, a to najmä v záležitostiach svojho manželstva. * Nábožensky zostal vo všetkom okrem mena katolíkom.

40. a) Aké zmeny nastali v anglikánskej cirkvi za vlády Alžbety I.? b) Aké skupiny inak zmýšľajúcich sa časom objavili v Anglicku, Holandsku a Severnej Amerike?

40 Až počas dlhého panovania (1558–1603) Alžbety I. sa anglická cirkev stala v praxi protestantskou, hoci si zachovala prevažne katolícku štruktúru. Zrušila poslušnosť pápežovi, kňazský celibát, spoveď a iné katolícke zvyky, ale napriek tomu si zachovala episkopálnu formu cirkevnej štruktúry vo svojej hierarchii arcibiskupov a biskupov a mužských a ženských mníšskych rádov. * Táto konzervatívnosť spôsobila značnú nespokojnosť a objavili sa rôzne skupiny ľudí odlišného názoru. Puritáni žiadali dôkladnejšiu reformu, aby očistili cirkev od všetkých rímskokatolíckych zvykov, separatisti a independenti (nezávislí) trvali na tom, že cirkevné záležitosti by mali spravovať miestni starší (presbyteri). Mnohí inak zmýšľajúci utiekli do Holandska a do Severnej Ameriky, kde neskôr rozvinuli kongregačné a baptistické cirkvi. V Anglicku vznikla aj Spoločnosť priateľov (kvakeri) na čele s Georgom Foxom (1624–1691) a metodisti vedení Johnom Wesleyom (1703–1791). — Pozri tabuľku „Zjednodušený náčrt hlavných náboženstiev kresťanstva“.

Aké účinky mala reformácia?

41. a) Aký vplyv na ľudské dejiny mala podľa niektorých učencov reformácia? b) Aké otázky si zasluhujú vážny záujem?

41 Keď sme sa zamysleli nad tromi hlavnými prúdmi reformácie — luteránskym, kalvínskym a anglikánskym —, pristavme sa teraz a zhodnoťme, čo reformácia dosiahla. Určite zmenila beh dejín západného sveta. „Reformácia prebudila u ľudu smäd po slobode a povzniesla ho k vyššiemu a čistejšiemu občianstvu. Kde sa rozšíril protestantizmus, tam sa ľudia stávali sebavedomejšími,“ napísal John F. Hurst vo svojej knihe Short History of the Reformation (Krátke dejiny reformácie). Mnoho učencov sa domnieva, že západná civilizácia, ako ju poznáme, by nebola bez reformácie možná. No nech je to akokoľvek, musíme sa spýtať: Čo dosiahla reformácia v náboženskom zmysle? Ako pomohla ľudstvu pri jeho hľadaní Boha?

42. a) Čo je nepochybne najväčším prínosom reformácie? b) Akú otázku o skutočných úspechoch reformácie si treba položiť?

42 Najväčším prínosom reformácie bolo nepochybne to, že dala prostým ľuďom do rúk Bibliu v ich vlastnom jazyku. Ľudia po prvý raz mali pred sebou celé Božie slovo, aby čítali a duchovne sa sýtili. Potrebné je však viac, ako len čítať Bibliu. Priniesla reformácia ľuďom slobodu nielen od pápežskej moci, ale aj od nepravdivých náuk a dogiem, ktorým boli po stáročia podrobení? — Ján 8:32.

43. a) K akým vyznaniam sa dnes hlási väčšina protestantských cirkví? V čo veria? b) Ako pomohol ľudstvu pri jeho hľadaní pravého Boha slobodný duch a rôznorodosť, ktoré vzišli z reformácie?

43 Takmer všetky protestantské cirkvi sa hlásia k tým istým vyznaniam — k vyznaniu nicejskému, atanaziánskemu a apoštolskému. Tie však hlásajú niektoré z náuk, ktoré po stáročia vyučovala katolícka cirkev, napríklad k trojici, nesmrteľnosti duše a pekelnému ohňu. Takéto nebiblické náuky dali ľuďom skreslený obraz Boha a jeho predsavzatia. Namiesto aby im pomohli hľadať pravého Boha, početné sekty a denominácie, ktoré vznikli v dôsledku slobodného ducha protestantskej reformácie, iba naviedli ľudí do mnohých rozdielnych smerov. Táto rôznorodosť a zmätok však spôsobili, že mnohí začali pochybovať o samotnej existencii Boha. K čomu to viedlo? V 19. storočí sa zdvihla vlna ateizmu a agnosticizmu. To bude témou nasledujúcej kapitoly.

[Poznámky pod čiarou]

^ 12. ods. Pápežom vydávané listiny o odpustení hriechov.

^ 26. ods. Luther tak trval na svojom chápaní „ospravedlnenia len vierou“, že vo svojom preklade Biblie doplnil v Rimanom 3:28 slovo „len“. Nedôverčivo sa staval k Jakubovmu listu pre výrok, že ‚viera bez skutkov je mŕtva‘. (Jakub 2:17, 26) Nerozoznal, že v Rimanom Pavol hovorí o skutkoch židovského Zákona. — Rimanom 3:19, 20, 28.

^ 27. ods. Martin Luther sa v roku 1525 oženil s Katharinou von Bora, bývalou mníškou, ktorá utiekla z cisterciánskeho kláštora. Narodilo sa im šesť detí. Vyhásil, že sa oženil z troch dôvodov: aby potešil svojho otca, nahneval pápeža a diabla a spečatil svoje svedectvo, skôr než by sa stal mučeníkom.

^ 39. ods. Henrich VIII. mal šesť manželiek. Jeho prvé manželstvo bolo proti pápežovej vôli zrušené a ďalšie sa skončilo rozvodom. Dve manželky dal sťať a dve zomreli prirodzenou smrťou.

^ 40. ods. Grécke slovo episkopos sa v anglických Bibliách, ako je Preklad kráľa Jakuba, prekladá ako „biskup“.

[Študijné otázky]

[Rámček/obrázky na strane 322]

Bludy trojice“

Michael Servetus (1511–1553), Španiel školený v práve a v medicíne, vydal vo svojich dvadsiatich rokoch De Trinitatis erroribus (Bludy trojice), kde vyhlásil, že „nebude používať slovo trojica, ktoré sa v Písme nenachádza a ktoré, zdá sa, len udržiava filozofický blud“. Odhalil trojicu ako náuku, „ktorá sa nedá pochopiť, ktorá je v prirodzenosti vecí nemožná a ktorú dokonca možno považovať za rúhavú!“

Za svoju otvorenosť bol Servetus katolíckou cirkvou odsúdený. Avšak zatkli, súdili a smrťou na pomalom ohni ho popravili kalvinisti. Kalvín svoje konanie ospravedlňoval slovami: „Keď sú pápeženci takí drsní a násilní pri obrane svojich povier, že kruto zúria a prelievajú nevinnú krv, či by sa kresťanskí sudcovia nehanbili prejaviť menšiu horlivosť pri obrane čistej pravdy?“ Náboženský fanatizmus a osobná nenávisť zatemnili Kalvínovu súdnosť a potlačili kresťanské zásady. — Porovnaj Matúša 5:44.

[Obrázky]

Ján Kalvín, vľavo, dal ako kacíra upáliť Michaela Serveta, vpravo

[Tabuľka na strane 327]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Zjednodušený náčrt hlavných náboženstiev kresťanstva

Začiatok odpadnutia — 2. storočie

rímskokatolícka cirkev

4. storočie (Konštantín)

5. storočie koptská

jakobitská

1054 n. l. východná ortodoxná

ruská

grécka

rumunská a iné

16. storočie reformácia

luteránska

nemecká

švédska

americká a iné

anglikánska

episkopálna

metodisti

Armáda spásy

baptisti

letničné hnutie

kongregačná

kalvinizmus

presbyteriánska

reformované cirkvi

[Obrázky na strane 307]

Tieto drevorezy zo 16. storočia stavajú proti sebe Kristovo zavrhnutie peňazomencov a pápežov predaj odpustkov

[Obrázky na strane 311]

Ján Hus na hranici

Anglický reformátor a prekladateľ Biblie John Wycliffe

[Obrázky na strane 314]

Martin Luther, vpravo, protestoval proti odpustkom, ktoré predával mních Johann Tetzel