Krv: čia voľba a čie svedomie?
Dodatok
Krv: čia voľba a čie svedomie?
MUDr. J. Lowell Dixon
Prevzaté z New York State Journal of Medicine, 1988; 88:463–464, so súhlasom Lekárskej spoločnosti štátu New York, vlastníka autorských práv.
LEKÁRI sú viazaní povinnosťou uplatňovať v boji proti chorobám a smrti celé svoje poznanie, všetky svoje schopnosti a skúsenosti. Ale čo v takom prípade, keď pacient odmieta odporúčané liečenie? To sa môže stať vtedy, keď je pacientom Jehovov svedok a liečbou je použitie celej krvi, koncentrovaných červených krviniek, krvnej plazmy či krvných doštičiek.
V prípade použitia krvi majú lekári predstavu, že ak si pacient vyberie liečbu bez krvi, budú mať svedomití medicínski pracovníci zviazané ruky. Nesmieme však zabúdať, že aj iní chorí, nielen Jehovovi svedkovia, sa často rozhodnú neriadiť sa odporúčaniami lekára. Podľa Appelbauma a Rotha1, 19 percent pacientov fakultných nemocníc odmietlo najmenej jeden spôsob liečby alebo postup, i keď 15 percent týchto odmietnutí „teoreticky ohrozovalo život“.
Všeobecný názor, že „lekár to vie najlepšie“, spôsobuje, že sa väčšina pacientov podriadi schopnostiam a vedomostiam svojho lekára. Pre lekára by však bolo veľmi zákerným nebezpečenstvom, keby postupoval tak, akoby táto veta bola vedecky preukázateľnou skutočnosťou, a keby podľa nej zaobchádzal s chorými. Je pravda, že naše lekárske vzdelanie a oprávnenie a naše lekárske skúsenosti nám dávajú na poli liečenia pozoruhodné výsady. I naši pacienti však majú práva. A pravdepodobne si uvedomujeme, že zákony (ba i Ústava) kladú väčší dôraz na práva.
Na stenách väčšiny nemocníc visí tabuľka Zákonné práva chorého. Jedným z týchto práv je ‚súhlas po poučení‘, čo by sa presnejšie dalo nazvať ‚voľba po poučení‘. Keď je pacient poučený o následkoch rôznych liečebných postupov (alebo o následkoch neliečenia), mal by si sám zvoliť, čomu sa podrobí. V nemocnici Alberta Einsteina v Bronxe v New Yorku sa vyjadrili o nútení k transfúziám krvi a o Jehovových svedkoch takto: „Každý dospelý pacient, ktorý nie je zbavený svojprávnosti, má právo odmietnuť liečebný postup, bez ohľadu na to, ako také odmietnutie môže poškodiť jeho zdravie.“2
Lekári možno vyjadrujú svoje znepokojenie z dôvodov etických či z dôvodu zodpovednosti, ale súdy kladú dôraz na to, že najväčšiu závažnosť má voľba chorého.3 Odvolací súd v New Yorku vyhlásil, že „právo chorého urobiť rozhodnutie o spôsobe liečby jeho samého [je] úplne nadradené... Nie je možné pozerať na [niektorého] lekára tak, že porušuje svoje zákonné či profesionálne povinnosti, keď rešpektuje právo dospelého pacienta zodpovedne odmietnuť lekársky postup.“4 Tento súd tiež poznamenal, že „mravná poctivosť v povolaní lekára, i keď je dôležitá, nemôže prevážiť základné práva jednotlivca, ktoré sú tu presadzované. Úplne nadradené sú potreby a priania jednotlivca, a nie požiadavky inštitúcie“.5
Keď niektorý svedok odmieta krv, lekárov možno trápi svedomie, pretože sa im zdá, že nebudú môcť urobiť maximum. Svedok však žiada od svedomitého lekára to, aby robil, čo sa dá, a poskytol mu za daných okolností najlepšiu alternatívnu starostlivosť. Často musíme zmeniť liečbu preto, aby sme sa prispôsobili takým okolnostiam, ako je napríklad vysoký tlak, silná alergia na antibiotiká či nedostupnosť určitého drahého zariadenia. Chorý svedok požaduje od lekárov, aby vyriešili liečebný či chirurgický problém v súlade s jeho voľbou a svedomím a s jeho mravným či náboženským rozhodnutím zdŕžať sa krvi.
Rad správ o veľkých chirurgických zákrokoch na svedkoch ukazuje, že sa mnohí lekári dokážu s dobrým svedomím a úspešne prispôsobiť požiadavke nepoužiť krv. Napríklad, v roku 1981 uviedol Dr. Colley prehľad o 1 026 kardiovaskulárnych operáciách, z ktorých 22 percent sa uskutočnilo na neplnoletých. Urobil záver, že „riziko operácie u pacientov zo skupiny Jehovových svedkov nebolo podstatne vyššie než u iných skupín“.6 Kambouris7 podal správu o veľkých operáciách na svedkoch, z ktorých niektorým bol predtým „odopretý nevyhnutný chirurgický zákrok, pretože odmietli prijať krv“. Povedal: „Všetci pacienti dostali pred zákrokom uistenie, že sa bude brať do úvahy ich náboženské presvedčenie bez ohľadu na okolnosti v operačnej sále. Nenastali žiadne nežiadúce účinky tohto postupu.“
Keď je pacientom Jehovov svedok, vynorí sa okrem otázky voľby i otázka svedomia. Nie je možné myslieť len na svedomie lekára. Ide tiež o svedomie chorého. Jehovovi svedkovia sa pozerajú na život ako na dar od Boha, predstavovaný krvou. Veria biblickému príkazu, že kresťania sa majú ‚zdržiavať krvi‘. (Skutky 15:28, 29)8 Teda keby lekár zo zdanlivej láskavosti zneuctil také hlboké a starobylé náboženské presvedčenie, výsledok by bol tragický. Pápež Ján Pavol II. poznamenal, že nútiť niekoho, aby znásilňoval svoje svedomie, „je najbolestnejšia rana zasadená ľudskej dôstojnosti. Je to v určitom zmysle horšie než postihnutie smrťou či zabitie.“9
Jehovovi svedkovia odmietajú krv z náboženských dôvodov, ale stále viac chorých, ktorí nie sú svedkami, sa rozhoduje vyhýbať krvi pre také nebezpečia ako je AIDS, non–A, non–B hepatitídy a imunologické reakcie. My im možno predkladáme svoj názor, že tieto nebezpečenstvá sú menšie v porovnaní s výhodami. Ako však zdôrazňuje Americká lekárska spoločnosť, chorý je „konečným posudzovateľom toho, či podstúpi riziko liečby či operácie odporučenej lekárom, alebo sa odhodlá žiť bez nej. Je to prirodzené, zákonom uznané právo jednotlivca.“10
Vzhľadom na to Macklin11 vzniesol spornú otázku ‚riziko proti úžitku‘ v prípade jedného svedka, „ktorý riskoval vykrvácanie bez transfúzie“. Jeden študent medicíny povedal: „Jeho myšlienkový proces bol neporušený. Čo máte robiť, keď náboženské presvedčenie je v rozpore s jediným zdrojom liečby?“ Macklin uvažoval: „Sme možno toho názoru, že ten človek robí chybu. Jehovovi svedkovia však veria, že keby dostali transfúziu... [mohlo] by to viesť k večnému odsúdeniu. V medicíne sme naučení porovnávať riziko a úžitok, ale ak položíme na váhy večné odsúdenie proti zostávajúcemu životu na zemi, vyžaduje si analýza odlišné stanovisko.“11
Vercillo a Duprey12 vo vydaní časopisu New York State Journal of Medicine poukazujú na In re Osborne, aby zdôraznili záujem o zaistenie bezpečia rodinných príslušníkov. Ako sa vyriešil tento prípad? Išlo v ňom o ťažko zraneného otca a dve malé deti. Súd rozhodol, že v prípade otcovho úmrtia sa o deti budú hmotne i duchovne starať príbuzní. Teda tak, ako v iných nedávnych prípadoch,13 súd nenašiel žiaden presvedčivý štátny záujem, aby ospravedlnil prehliadanie pacientovej možnosti sám si zvoliť spôsob liečby. Súdny zásah, presadzujúci liečbu zásadne nežiadúcu pre chorého, bol neoprávnený.14 Pri alternatívnom liečení sa chorý zotavil a stará sa o svoju rodinu.
Či nie je pravda, že vo veľkej väčšine prípadov, s ktorými sa lekári stretli alebo ešte stretnú, si môžu poradiť i bez krvi? Musíme sa s lekárskymi problémami vysporiadať čo najlepšie, podľa toho, ako sme sa učili a s tým, čo poznáme, ale chorí sú predsa len ľudské bytosti, u ktorých nesmieme prehliadať ich ľudskú hodnotu a ich ciele. Sami najlepšie poznajú svoje osobné prednosti, svoje vlastné mravné meradlá a svoje vlastné svedomie, to, čo dáva ich životu zmysel.
Ak berieme ohľad na náboženské svedomie chorých svedkov, je to možno niekedy skúška našej schopnosti. Keď si však s touto úlohou poradíme, vyzdvihneme tým cenné slobody, ktoré si všetci starostlivo chránime. John Stuart Mill napísal výstižne: „Žiadna spoločnosť, v ktorej tieto slobody nie sú všeobecne rešpektované, nie je slobodná, nech by to bola spoločnosť s akoukoľvek formou vlády... Každý si má sám strážiť vlastné zdravie, či telesné, duševné alebo duchovné. Ľudstvo má väčší úžitok, keď dovolí, aby si každý žil tak, ako sám považuje za dobré, ako keď núti každého, aby žil tak, ako sa to zdá správne ostatným.“15
[ODKAZY]
1. Appelbaum PS, Roth LH: Patients, who refuse treatment in medical hospitals JAMA 1983; 250:1296–1301.
2. Macklin R: The inner workings of an ethics committee: Latest battle over Jehovah‘s Witnesses. Hastings Cent Rep 1988; 18(1):15–20.
3. Bouvia v Superior Court, 179 Cal App 3d 1127, 225 Cal Rptr 297 (1986); In re Brown, 478, So 2d 1033 (Miss 1985).
4. In re Storar, 438 NYS 2d 266, 273, 420 NE 2d 64, 71 (NY 1981).
5. Rivers v Katz 504 NYS 2d 74, 80 n 6, 495 NE 2d 337, 343 n 6 (NY 1986).
6. Dixon JL, Smalley MG: Jehovah‘s Witnesses. The surgical/ethical challenge. JAMA 1981; 246:2471–2472.
7. Kambouris AA:Major abdominal operations on Jehovah‘s Witnesses. Am Surg 1987; 53:350–356.
8. Jehovah‘s Witnesses and the Question of Blood. Brooklyn, NY, Watchtower Bible and Tract Society, 1977, pp. 1–64.
9. Pope denounces Polish crackdown. NY Times, January 11, 1982, pp. A9.
10. Office of the General Counsel: Medicolegal Forms with Legal Analysis. Chicago, American Medical Association, 1973, P 24.
11. Kleiman D: Hospital philsopher confronts decisions of life. NY Times, January 23, 1984, pp. B1, B3.
12. Vercillo AP, Duprey SV: Jehovah‘s Witnesses an the transfusion of blood products. NY State J Med 1988; 88:493–494.
13. Wons v Public Health Trust, 500 So 2d 679 (Fla Dist Ct App) (1987); Randolph v City of New York, 117 AD 2d 44, 501 NYS 2d 837 (1986); Taft v Taft, 383 Mass 331, 446 NE 2d 395 (1983).
14. In re Osborne, 294 A 2d 372 (DC Ct App 1972).
15. Mill JS: On liberty, in Adler MJ (ed): Great Books of the Western World. Chicago, Encyclopaedia Britannica, Inc. 1952, vol 43, p 273.