Kvalitné alternatívy transfúzie

Mohli by sme si pomyslieť: ‚Transfúzie sú riskantné, ale sú dajaké skutočne kvalitné alternatívy?‘ Je to vhodná otázka a všimnime si slovo „kvalitné“.

Každý, aj Jehovovi svedkovia chcú účinnú lekársku starostlivosť vysokej kvality. Doktor Grant E. Steffen vyzdvihol dva kľúčové body: „Kvalita lekárskej starostlivosti zahŕňa kapacitu zložiek tejto starostlivosti na dosiahnutie právoplatných lekárskych aj nelekárskych cieľov.“ ​(The Journal of the American Medical Association, 1. júla 1988) „Nelekárske ciele“ by zahŕňali neporušovanie etiky a Bibliou školeného svedomia pacientov. — Skutky 15:28, 29.

Existujú právoplatné a účinné metódy na zvládnutie vážnych lekárskych problémov bez použitia krvi? Odpoveď je našťastie kladná.

Hoci väčšina chirurgov tvrdila, že krv dávali iba vtedy, keď to bolo absolútne nevyhnutné, používanie krvi rýchlo pokleslo, keď nastala epidémia AIDS. Redakčný článok v Mayo Clinic Proceedings (september 1988) poznamenal, že „jeden z mála úžitkov epidémie“ bolo to, že sa „dospelo ku rôznym stratégiám pacientov aj lekárov, ako sa vyhnúť transfúzii krvi“. Istý popredný pracovník v krvnej banke vysvetľuje: „Čo sa zmenilo, je hĺbka informovanosti, vnímavosť klinikov voči informovanosti — pre jasnejšie chápanie rizika — a požiadavka, aby sa uvažovalo o alternatívach.“ — Transfusion Medicine Reviews, október 1989.

Všimnime si, že existujú alternatívy! To sa stáva pochopiteľné, ak si urobíme prehľad, prečo sa vlastne krv transfunduje.

Hemoglobín v červených krvinkách prenáša kyslík potrebný pre dobré zdravie a život. Ak teda niekto stratil veľa krvi, môže sa zdať logické jednoducho ju nahradiť. Normálne sa v každých 100 kubických centimetroch krvi nachádza asi 14 až 15 gramov hemoglobínu. (Inou mierou koncentrácie je hematokrit, ktorý je obvykle okolo 45 percent.) Prijímaným „pravidlom“ bola transfúzia pred chirurgickým zákrokom, ak hemoglobín pacienta bol pod 10 gramov (alebo hematokrit pod 30 percent). Švajčiarsky časopis Vox Sanguinis (marec 1987) uviedol, že „65 percent [anesteziológov] vyžadovalo, aby pacienti mali predoperačný hemoglobín 10 gramov na deciliter pred akýmkoľvek chirurgickým zákrokom.“

Ale na konferencii o transfúzii krvi v roku 1988 sa profesor Howard L. Zauder spýtal: „Ako sme získali to ‚magické číslo‘?“ Jasne vyhlásil: „Pôvod požiadavky, aby pacient mal 10 gramov hemoglobínu (Hgb) pred podaním anestetika je zakuklená do tradície, zahalená do nejasností a nepodložená klinickými a experimentálnymi dôkazmi.“ Predstavme si tisíce pacientov, ktorých transfúzia bola priamym dôsledkom ‚nejasnej a nepodloženej‘ požiadavky!

Dakto by sa mohol čudovať: ‚Prečo je pri hemoglobíne hladina 14 považovaná za normálnu, ak sa dá vystačiť s oveľa nižšou?‘ Je to preto, lebo máme veľkú rezervu v kapacite prenosu kyslíka, takže sme pripravení na cvičenie alebo na ťažkú prácu.  Štúdie chudokrvných pacientov dokonca odhalili, že „je ťažké zistiť pokles pracovnej výkonnosti pri takých nízkych koncentráciach hemoglobínu ako 7 gramov na deciliter. Iní našli podklady svedčiace len o mierne poškodenej funkcii.“ — Súčasná transfúzna prax, 1987 (angl.)

Kým dospelí sa prispôsobia nízkej hladine hemoglobínu, ako to je s deťmi? Doktor James A. Stockman III hovorí: „Až na malé výnimky, predčasne narodené deti prežijú pokles hemoglobínu v prvom až treťom mesiaci... Indikácie pre transfúziu v dojčenskom období nie sú jasne definované. Je zrejmé, že veľa dojčiat znáša pozoruhodne nízku hladinu koncentrácie hemoglobínu bez zjavných klinických ťažkostí.“ — Pediatric Clinics of North America, február 1986.

Tieto informácie neznamenajú, že sa nemusí nič robiť, ak dakto stratí veľa krvi pri nehode alebo chirurgickom zákroku. Ak je strata rýchla a veľká, klesá krvný tlak, a človek sa môže dostať do šoku. Vtedy treba zastaviť krvácanie a upraviť objem v cievnom systéme. Tak sa zabráni šoku a zostávajúce červené krvinky a ostatné zložky krvi sa uchovajú v obehu.

Objem môžeme doplniť, a pritom nemusíme použiť celú krv alebo krvnú plazmu. * Rôzne bezkrvné tekutiny dopĺňajú objem celkom účinne. Najjednoduchší je fyziologický (soľný) roztok, nenákladný a znášanlivý s našou krvou. Existujú aj tekutiny so zvláštnymi vlastnosťami, napríklad dextran, Haemaccel a Ringerov roztok s laktátom. Novšou tekutinou, doplňujúcou objem, je derivát škrobu Hetastarch (HES), ktorý „sa bezpečne môže odporúčať tým [popáleným] pacientom, ktorí majú námietky proti krvným derivátom.“ ​(Journal of Burn Care and Rehabilitation, január/február 1989) Takéto tekutiny majú určité výhody. „Kryštaloidné roztoky [akými sú bežný fyziologický roztok alebo Ringerov roztok s laktátom], dextran a HES sú relatívne netoxické a nenákladné, pohotovo k dispozícii, môžu sa skladovať v izbovej teplote, netreba ich testovať na neznášanlivosť a sú bez rizika chorôb prenášaných transfúziou.“ — Terapia krvných transfúzií — Príručka lekára, 1989 (angl.)

Môžeme ale namietnuť: ‚Prečo vôbec dobre fungujú bezkrvné náhradné tekutiny, keď na zásobovanie nášho tela kyslíkom potrebujeme červené krvinky?‘ Ako sme už napísali, na prenos kyslíka máme rezervy. Ak stratíme krv, do chodu sa uvedú obdivuhodné kompenzačné mechanizmy. Naše srdce pumpuje každým tepom viac krvi. Keďže stratená krv bola nahradená vhodnou tekutinou, zriedená krv teraz prúdi ľahšie aj v malých cievach. V dôsledku chemických zmien sa do tkaniva uvoľňuje viac kyslíka. Tieto úpravy sú také účinné, že hoci nám zostane len polovica z našich červených krviniek, dodávka kyslíka môže činiť asi 75 percent normálu. Pacient v pokoji využíva len 25 percent kyslíka, ktorý je v jeho krvi. A väčšina všeobecne používaných anestetík znižuje telesnú potrebu kyslíka.

AKO MÔŽU LEKÁRI POMÔCŤ?

Zruční lekári môžu pomôcť človeku, ktorý stratil krv, a má menej červených  krviniek. Ale ak už bol doplnený objem, lekári môžu podať kyslík vo vysokej koncentrácii. Tak sa zabezpečí viac kyslíka pre telo, čo má často pozoruhodné výsledky. Britskí lekári takto ošetrili ženu, ktorá mala veľkú stratu krvi a „hemoglobín jej klesol na 1,8 g/dl. Úspešne ju ošetrili... vysokou koncentráciou kyslíka vo vdychovanom vzduchu a infúziami veľkého objemu roztoku želatíny [Haemaccel].“ ​(Anaesthesia, január 1987) Správa nám hovorí, že aj iní ľudia s akútnou stratou krvi boli úspešne liečení vo vysokotlakových kyslíkových komorách.

Lekári vedia pomôcť svojim pacientom, aby sa im vytvorilo viac červených krviniek. Ako? Podaním preparátu obsahujúceho železo (do svalu alebo do žily), ktoré pomáha telu, takže tvorba červených krviniek prebieha tri až štyrikrát rýchlejšie ako je bežné. Od nedávna je k dispozícii ďalšia pomôcka. Naše obličky produkujú hormón zvaný erytropoetin (EPO), ktorý podporuje kostnú dreň v tvorbe červených krviniek. Dnes je dostupný syntetický (rekombinantný) EPO. Lekári ho môžu podať niektorým anemickým pacientom a tak im pomôcť rýchlo si vytvoriť náhradné červené krvinky.

Aj počas operačného zákroku môžu zruční a svedomití chirurgovia a anestéziológovia pomôcť tak, že uplatnia moderné metódy na zachovanie krvi. Veľmi starostlivá operačná technika elektrokauterizáciou, ktorá má minimalizovať krvácanie, nemôže byť nikdy dostatočne zdôraznená. Dakedy možno krv, ktorá vyteká ranou, nasať, prefiltrovať a vrátiť do obehu. *

Pacienti pripojení na umelé srdce–pľúca, ktoré sú naplnené bezkrvnou tekutinou, môžu mať úžitok z následného zriedenia krvi, a tak stratia menej červených krviniek.

Ale sú aj ďalšie možnosti pomoci. Podchladenie pacienta znižuje jeho nároky na kyslík počas operácie. ‚Hypotenzná anestézia.‘ ‚Liečba na zvýšenie krvnej zrážanlivosti.‘ ‚Desmopresin (DDAVP), ktorý skracuje krvácavosť.‘ ‚Laserové „skalpely“‘. Uvidíte ako sa zoznam rozšíri, keď lekári a pacienti, ktorí majú  o to záujem, sa budú snažiť vyhnúť krvnej transfúzii. Dúfame, že nikdy nestratíme veľké množstvo krvi. Ale aj keby sa to stalo, veľmi pravdepodobne by dobrí lekári dokázali starať sa o nás bez použitia transfúzie krvi, ktorá v sebe skrýva toľko nebezpečenstiev.

CHIRURGIA ÁNO — ALE BEZ TRANSFÚZIÍ

Dnes mnoho ľudí neprijíma krv. Zo zdravotných dôvodov žiadajú to, o čo sa svedkovia usilujú predovšetkým z náboženských dôvodov: kvalitnú lekársku starostlivosť, ktorá používa alternatívne bezkrvné ošetrenie. Všimli sme si, že aj veľké chirurgické zákroky sú možné bez krvi. Ak máme ešte stále dajaké zostávajúce pochybnosti, niektoré ďalšie podklady z lekárskej literatúry ich môžu rozptýliť.

Článok „Štvornásobná veľká náhrada kĺbov Jehovovmu svedkovi“ ​(Orthopaedic Review, august 1986) hovorí o anemickom pacientovi s „pokročilým narušením kolien a bedrových kĺbov“. Dextran so železom použili pred aj po etapovitých úspešných chirurgických zákrokoch. British Journal of Anaesthesia (1982) opísal prípad 52–ročnej svedkyne, ktorá mala hladinu hemoglobínu pod 10. Pri hypotenznej anestézii, ktorá mala znížiť na najmenšiu možnú mieru straty krvi, pacientke úplne nahradili bedrový kĺb a rameno. Kolektív chirurgov na Arkansaskej univerzite (USA) použil túto metódu pri operáciách stoviek svedkov, ktorým nahradili bedrový kĺb a všetci sa zotavili. Vedúci profesor tamojšieho oddelenia povedal: „To, čo sme sa naučili od tých pacientov (svedkov), teraz uplatňujeme na všetkých našich pacientoch, ktorým robíme celý bedrový kĺb.“

Niektorým svedkom svedomie dovoľuje prijať transplantované orgány, ak sa operuje bez krvi. Správa o 13 transplantáciách obličiek hovorí: „Celkové výsledky naznačujú, že transplantácia obličiek sa môže bezpečne a účinne vykonať väčšine Jehovových svedkov.“ ​(Transplantation, jún 1988) V rovnakom zmysle odmietnutie krvi nebolo prekážkou ani úspešnej transplantácii srdca.

Niekto si azda pomyslí: ‚Čo povedať o bezkrvnej chirurgii iného druhu?‘ Medical Hotline (apríl/máj 1983) hovorí o chirurgických zákrokoch na „Jehovových svedkyniach, ktoré sa podrobili veľkým gynekologickým a pôrodníckym operáciám [na Waynovej štátnej univerzite, USA] bez transfúzie krvi.“ Informačný bulletin uviedol: „Počet úmrtí a komplikácií nebol vyšší ako u žien, ktoré podstúpili obdobné operácie s transfúziou krvi.“ Bulletin nakoniec poznamenal: „Výsledky tejto štúdie by mohli oprávňovať na nový pohľad na používanie krvi u všetkých žien, ktoré podstupujú gynekologické a pôrodnícke operácie.“

Na klinike univerzity v Göttingene (Nemecko) podstúpilo všeobecný chirurgický zákrok 30 pacientov, ktorí odmietli krv. „Nenastali žiadne komplikácie, ktoré by mohli postihnúť pacientov, ktorí prijímajú transfúziu krvi... Skutočnosť, že použiť transfúziu nie je možné, by nemala byť preceňovaná, aby sa neupustilo od nevyhnutnej a chirurgicky opodstatnenej operácie.“ — Risiko in der Chirurgie, 1987.

Aj mozgová chirurgia bez použitia krvi bola uplatnená na viacerých dospelých aj deťoch, napríklad v lekárskom centre Newyorskej univerzity. Prednosta neurochirurgie Dr. Joseph Ransohoff v roku 1989 napísal: „Je celkom zrejmé, že vo väčšine prípadov  sa dá vyhnúť krvným produktom s minimálnym rizikom pre pacientov, ktorí majú náboženské zásady proti použitiu týchto produktov, a najmä ak zákrok môže byť uskutočnený rýchlo a za relatívne krátky operačný čas. Pre zaujímavosť uvádzam skutočnosť, že často ani neviem, že pacient je svedkom, až do chvíle prepustenia, keď mi ďakujú za to, že som ‚rešpektoval‘ ich náboženské presvedčenie.“

Dajú sa dospelým a deťom vykonávať komplikované a jemné chirurgické zákroky bez krvi na srdci a na cievach? Dr. Denton A. Cooley bol priekopníkom práve tu. Ako uvidíme, v lekárskom článku v dodatku na stranách 27–29 a založenom na predchádzajúcom rozbore, záver Dr. Cooleyho bol, „že riziko chirurgického zákroku na pacientoch zo skupiny Jehovových svedkov nebolo podstatne vyššie ako u ostatných.“ Dodnes vykonal 1 106 takýchto operácií a píše: „V každom prípade moja dohoda alebo zmluva s pacientom je dodržaná,“ teda krv nebola použitá.

Chirurgovia si všimli, že dobrý postoj Jehovových svedkov je ďalším činiteľom. „Postoj týchto pacientov bol príkladný,“ napísal Dr. Cooley v októbri 1989. „Nemajú strach z komplikácií alebo dokonca zo smrti, ktorý má väčšina pacientov. Majú hlbokú a stálu vieru vo svoje presvedčenie a v svojho Boha.“

To neznamená, že chcú zomrieť. Aktívne sa usilujú o kvalitnú starostlivosť, lebo sa chcú uzdraviť. Sú presvedčení, že poslúchať Boží zákon o krvi je múdre, a tento postoj má pozitívny vplyv na bezkrvnú chirurgiu.

Profesor Dr. V. Schlosser z chirurgickej kliniky na univerzite vo Freiburgu (Nemecko) poznamenal: „Komplikácie spôsobené krvácaním v pooperačnom období nemala táto skupina pacientov väčšie; komplikácií bolo menej, ak vôbec dajaké nastali. Zvláštny pohľad na chorobu, typický pre Jehovových svedkov, mal pozitívny vplyv na procesy v období operácie.“ — Herz/​Kreislauf, august 1987.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 13]

„Dochádzame k záveru, že v súčasnosti dostáva mnoho pacientov krvné súčasti bez nádeje na úžitok z transfúzie (krv teda nie je potrebná), a predsa tu je významné riziko nežiadúcich účinkov. Žiaden lekár by vedome nevystavil pacienta liečbe, ktorá mu nemôže pomôcť, ale skôr uškodiť; ale práve to sa deje, keď sa zbytočne transfunduje krv.“ — „Vírusové choroby prenášané transfúziou“, 1987 [angl.]

[Rámček na strane 14]

„Niektorí autori uvádzajú, že aj také nízke hladiny hemoglobínu ako 2 až 2,5 g/100 ml môžu byť prijateľné... Zdravý človek môže zniesť aj 50–percentnú stratu červených krviniek a takmer vôbec sa neprejavia žiadne symptómy, ak strata krvi nastala v priebehu určitého času.“ — „Techniky transfúzie krvi“, 1982 [angl.]

[Rámček na strane 15]

„Staršia koncepcia o transporte kyslíka do tkanív, liečení rán a o ‚výživnej hodnote‘ krvi je teraz opustená. Zo skúseností s pacientami, Jehovovými svedkami, vidno, že ťažká anémia sa dobre znáša.“ — „The Annals of Thoracic Surgery“, marec 1989.

[Rámček na strane 16]

Aj malé deti? „48 pediatrických prípadov operácií na otvorenom srdci sa uskutočnilo bezkrvnými technikami bez ohľadu na chirurgickú zložitosť.“ Deti boli také malé, že vážili len 4,7 kilogramov. „Vzhľadom na trvalé úspechy s Jehovovými svedkami a na skutočnosť, že transfúzia krvi je sprevádzaná rizikom vážnych komplikácií, teraz uskutočňujeme väčšinu našich pediatrických operácií na srdci bez transfúzie.“ — „Circulation“, september 1984.

[Obrázok na strane 15]

Umelé srdce– pľúca v chirurgii srdca boli veľkou pomocou pre pacientov, ktorí nechcú krv