Máme právo vybrať si

Súčasný lekársky prístup, spočívajúci v rozbore rizika a prínosu, uľahčuje spoluprácu lekára a pacienta, ktorý sa chce vyhnúť liečbe krvou. Lekári zvažujú činitele rizika pri použití určitého lieku, alebo chirurgického zákroku, aj pravdepodobný prínos. Na takomto rozbore sa môžu zúčastňovať aj pacienti.

Zoberme si jeden príklad, ktorý sa dotýka mnohých ľudí — chronický zápal mandlí. Ak by sme mali takýto problém, pravdepodobne by sme išli k lekárovi. Azda by sme sa mohli poradiť na dvoch miestach, lebo zdravotnícki odborníci odporúčajú, aby sme poznali aj druhý nezávislý názor. Jeden môže odporúčať chirurgický zákrok. Naznačí, čo to znamená: dĺžku pobytu v nemocnici, veľkosť bolesti a náklady. Zmieni sa o rizikách, že prudké krvácanie  nie je bežné, a smrť pri takýchto operáciách je veľmi zriedkavá. Ale druhý lekár, ktorý radí nezávisle, na nás nalieha, aby sme vyskúšali liečbu antibiotikami. Vysvetľuje, aký druh lieku treba nasadiť, hovorí o pravdepodobnosti úspechu a o cene. O rizikách hovorí, že len veľmi málo pacientov má nežiadúce reakcie na tento liek.

Každý dobrý lekár uvažoval o rizikách a o prínose, ale teraz musíme riziká a možný prínos a aj ďalšie činitele zvážiť sami. Sami sme v najlepšom postavení, aby sme zvážili napríklad našu citovú zrelosť a duchovnú silu, rodinný rozpočet, účinok na našu rodinu a na naše mravné zásady. Potom si zvolíme. Azda po predchádzajúcich informáciách budeme súhlasiť s jednou liečbou, druhú odmietneme.

Tak by to bolo aj v prípade nášho dieťaťa, ktoré má chronický zápal mandlí. Riziká, prínos a liečebné postupy by boli naznačené nám, milujúcim rodičom, ktorých sa situácia bezprostredne dotýka a ktorí sa musia zodpovedne vyrovnať s výsledkom. Po zvážení všetkých hľadísk a poučení si môžeme zvoliť v tejto oblasti, ktorá sa dotýka zdravia nášho dieťaťa a dokonca aj jeho života. Azda budeme súhlasiť s chirurgickým zákrokom vrátane rizika. Iní rodičia si vyberú antibiotiká, tiež s rizikom. Ako sa lekári odlišujú vo svojich radách, tak pacienti alebo rodičia sa odlišujú v tom, čo považujú za najlepšie. To je pochopiteľná črta pri voľbe s poučením o riziku a prínose.

Čo povedať o použití krvi? Nikto nemôže poprieť, že transfúzia krvi prináša veľké riziko. Dr. Charles Huggins, riaditeľ transfúznej služby na veľkej Massachusettskej všeobecnej klinike, to povedal celkom jasne: „Krv nikdy nebola tak bezpečná ako dnes. Ale v žiadnom prípade sa nemôže považovať za bezpečnú. Je to nanajvýš riskantná látka, ktorá sa používa v medicíne.“ — The Boston Globe Magazine, 4. februára 1990.

Lekársky personál dostal z opodstatnených dôvodov radu: „Treba prehodnotiť otázku rizika vo vzťahu prínos/riziko pri transfúzii krvi a hľadať alternatívy.“ ​(Kurzíva od nás.) — Perioperačná transfúzia červených krviniek, konferencia Národných ústavov zdravia, 27.–29. júna 1988.

Lekári sa môžu rozchádzať v názoroch na prínos alebo riziko použitia krvi. Niektorý možno naordinuje veľa transfúzií a je presvedčený, že riziko sa vyplatí. Iný si môže myslieť, že riziko sa nedá ospravedlniť, lebo sám dosiahol dobré výsledky aj bez krvi. Ale nakoniec sa musíme rozhodnúť sami. Ide o naše telo, alebo o telo nášho dieťaťa, o náš život, mravnosť, a o veľmi závažný vzťah k Bohu.

NAŠE PRÁVO SA UZNÁVA

Na mnohých miestach má dnes pacient nepopierateľné právo na rozhodnutie, akú liečbu prijme. „Zákon o súhlase po poučení bol založený na dvoch predpokladoch: pacient má právo, aby dostal dostatočné informácie a aby sa mohol rozhodnúť v spôsobe odporúčanej liečby... Ak sa na pacientov nepozerá tak, že majú právo povedať svoje ‚nie‘ a ‚áno‘ a tiež aj podmienečné ‚áno‘, potom sa odôvodnenie pre súhlas po poučení vytráca.“ — (Súhlas po poučení–Právna teória a klinická prax, 1987) — Informed Consent—Legal Theory and Clinical Practice. *

 Niektorí pacienti sa stretli s odporom, keď sa snažili uplatniť svoje právo. Mohol by to byť priateľ, ktorý by mal zásadné stanovisko v otázke vybratia mandlí alebo použitia antibiotík. Alebo lekár by mohol byť presvedčený o správnosti svojej rady. Prednosta nemocnice by mohol nesúhlasiť z právnych alebo finančných dôvodov.

„Mnoho ortopédov nechcelo operovať pacientov [svedkov],“ hovorí doktor Carl L. Nelson. „Ale naše presvedčenie je, že pacient má právo odmietnuť akékoľvek lekárske ošetrenie. Ak je technicky možné poskytnúť bezpečný chirurgický zákrok, a pritom sa vyhnúť určitej liečbe, ako je napríklad transfúzia, potom by mala byť voliteľná možnosť.“ — The Journal of Bone and Joint Surgery, marec 1986.

Rozumný pacient nebude nútiť lekára používať liečbu, s ktorou lekár nemá skúsenosti. Dr. Nelson ale poznamenal, že mnoho lekárov oddaných svojmu povolaniu vyjde v ústrety pacientovmu presvedčeniu. Istý popredný činiteľ v Nemecku poradil: „Lekár nemôže odmietnuť pomoc... a nemôže zdôvodňovať, že pre Jehovových svedkov nemá k dispozícii všetky lekárske alternatívy. Napriek tomu má povinnosť pomôcť, aj keď prijateľných možností je menej.“ ​(Der Frauenarzt, máj/jún 1983) Nemocnice nie sú zriadené len na to, aby zarábali peniaze, ale aby slúžili ľuďom bez rozdielu. Katolícky teológ Richard J. Devine povedal: „Hoci nemocnice musia uplatniť akúkoľvek snahu na zachovanie života a zdravia pacienta, musia sa ubezpečiť, že liečebná starostlivosť neporušuje [jeho] svedomie. Musia sa vyhýbať všetkým formám nátlaku, od prehovárania pacienta až po žiadosť o súdny príkaz na nútenú transfúziu krvi.“ — Health Progress, jún 1989.

NIEČO INÉ AKO SÚDY

Mnoho ľudí sa zhodne v tom, že súd nie je najlepším miestom, kde by sa mali prejednávať osobné postoje v lekárskych sporných otázkach. Ako by sme sa cítili, keby sme si vybrali liečbu antibiotikami, ale ktosi by nás hnal pred súd, aby nás donútil dať si vybrať mandle? Lekár chce ponúknuť to, čo považuje za najlepšie, ale nemôže sa usilovať o zákonné ospravedlnenie, keby chcel pošliapať naše základné práva. Biblia dáva príkaz zdržiavať sa krvi na rovnakú mravnú úroveň ako vyhýbať sa smilstvu, a preto vnucovať kresťanovi krv, by sa rovnalo násilnému pohlavnému zneužitiu. — Skutky 15:28, 29.

Ale kniha Informed Consent for Blood Transfusion, 1989 píše, že niektoré súdy sú tak rozrušené, keď pacient je ochotný podstúpiť určité riziko pre svoje náboženské práva, „že si vymyslia právne výnimky — a ak chcete, právne výmysly — aby umožnili vykonať transfúziu“. Môžu sa snažiť ospravedlňovať to tým, že ide o ťarchavosť alebo o zaopatrenie detí. V spomenutej knihe sa hovorí: „Sú to právne výmysly. Svojprávni dospelí majú nárok odmietnuť liečbu.“

Niektorí z tých, ktorí naliehajú na transfundovanie krvi, ignorujú skutočnosť,  že svedkovia neodmietajú každú liečbu. Odmietajú iba jeden spôsob liečby, o ktorom aj odborníci tvrdia, že je spojený s nebezpečenstvom. Lekársky problém sa obvykle dá zvládnuť niekoľkými spôsobmi. Jeden má také riziko a iný zasa iné. Môže azda súd alebo lekár poručnícky rozhodnúť, ktoré riziko je „v našom najlepšom záujme“? To môžeme posúdiť len my sami. Jehovovi svedkovia sú pevní v tom, že nechcú, aby za nich rozhodoval ktosi iný; je to ich vlastná zodpovednosť pred Bohom.

Keby nás súd prinútil dať sa ošetriť spôsobom, s akým zásadne nesúhlasíme, ako by to asi ovplyvnilo naše svedomie a zásadný prvok našej vôle žiť? Dr. Konrad Drebinger napísal: „Bola by to určite zhubná forma lekárskej ctižiadosti, ktorá by niekoho ovplyvňovala, aby pacientovi vnútil určitú liečbu, zlomil jeho svedomie a telesne by ho síce liečil, ale pritom by zasadil smrteľnú ranu jeho psyché.“ — Der Praktische Arzt, júl 1978.

LÁSKAVÁ STAROSTLIVOSŤ O DETI

Súdne prípady transfúzie krvi sa týkajú hlavne detí. Dakedy sa stane, že milujúci rodičia úctivo požiadajú o bezkrvné ošetrenie, ale lekársky personál vyhľadá súdnu podporu, aby mohol podať krv. Kresťania samozrejme súhlasia so súdnymi zásahmi, ktoré bránia zneužívaniu alebo zanedbávaniu detí. Možno sme už čítali o prípadoch, keď rodič zaobchádzal s dieťaťom brutálne alebo mu odopieral lekársku starostlivosť. Aké tragické! Štát zrejme môže a musí zasiahnuť na ochranu zanedbávaného dieťaťa. Preto ľahko vidno rozdiel, keď starostlivý rodič prosí o vysoko kvalitnú lekársku pomoc bez použitia krvi.

Také súdne prípady sa obvykle sústredia na dieťa v nemocnici. Ako sa tam dieťa dostalo a prečo? Takmer vždy priviedli svoje dieťa starostliví rodičia, aby dostalo kvalitnú pomoc. Ako mal Ježiš záujem o deti, tak sa o ne starajú aj kresťanskí rodičia. Biblia hovorí o „dojčiacej matke, [ktorá] nežne pestuje svoje deti“. Jehovovi svedkovia majú takúto vrúcnu lásku ku svojim deťom. — 1. Tesaloničanom 2:7; Matúš 7:11; 19:13–15.

Každé rozhodnutie rodičov má prirodzene vždy vplyv na bezpečie a život ich detí: Bude rodina doma používať na kúrenie plyn alebo naftu? Pôjde dieťa s rodičmi na ďalekú cestu? Smie dieťa chodiť plávať? Takéto rozhodnutia zahŕňajú aj riziká, vrátane možnej smrti. Ale spoločnosť uznáva rodičovskú vážnosť, takže rodičia majú hlavné slovo takmer vo všetkých rozhodnutiach, ktoré sa týkajú ich detí.

V roku 1979 Najvyšší súd USA jasne vyhlásil: „Poňatie zákona o rodine spočíva na predpoklade, že rodičia majú to, čo deťom chýba: zrelosť, skúsenosti a dostatočnú súdnosť, čo je potrebné pre závažné životné rozhodnutia... Len preto, že rozhodnutie rodičov [o liečení] v sebe nesie riziko, sa automaticky neprenáša právo rozhodovať z rodičov na nejakého iného činiteľa alebo štátneho úradníka.“ — Parham v. J. R.

V tom istom roku newyorský odvolací súd rozhodol: „Najvýznamnejším činiteľom pri rozhodovaní či dieťa dostáva primeranú lekársku starostlivosť... je to, či rodičia zabezpečili svojmu dieťaťu prijateľný spôsob lekárskeho ošetrenia zo všetkých hľadísk  a súvislostí. To sa nemôže zisťovať v tom zmysle, či sa rodič ‚správne‘ alebo ‚nesprávne‘ rozhodol, lebo súčasný stav lekárskej praxe — napriek obrovským pokrokom — len veľmi zriedkavo umožňuje konkrétne uzávery. Ani súd nemôže zaujať postavenie náhradného rodiča.“ — In re Hofbauer.

Pripomeňme si príklad rodičov, ktorí si vyberajú medzi chirurgickým zákrokom a antibiotikami. Každá liečba má riziko. Milujúci rodičia majú zodpovednosť zvážiť riziko, prínos a iné činitele, a potom si vybrať. V tejto súvislosti Dr. Jon Samuels (Anesthesiology News, október 1989) predložil súhrnnú správu s názvom Príručka pre sudcov: Lekárske výnosy týkajúce sa detí, v ktorej zaujíma nasledujúce stanovisko:

„Lekárske poznanie nie je dostatočne pokročilé, aby lekári mohli predvídať s rozumnou istotou, či jeho pacient bude žiť alebo zomrie... Ak existuje voľba metódy — ak napríklad lekár odporúča metódu, ktorá má 80–percentnú nádej na úspech, ale rodičia s ňou nesúhlasia, alebo rodičia nič nemajú proti metóde, ktorá má iba 40–percentnú nádej na úspech — lekár musí prijať ten variant, ktorý je síce lekársky riskantnejší, ale rodičia voči nemu nič nenamietajú.“

Keďže sa vynorilo toľko smrteľného nebezpečenstva pri lekárskom použití krvi, a preto, že už existujú účinné alternatívne spôsoby, neprinášajú vari bezkrvné metódy dokonca menšie riziko?

Kresťania prirodzene uvažujú o mnohých faktoroch, keď ich dieťa potrebuje chirurgický zákrok. Každá operácia, či s krvou či bez krvi, je rizikom. Ktorý chirurg môže dať záruku? Rodičia azda vedia, že zruční lekári už dosahujú dobré výsledky v bezkrvnej chirurgii na deťoch svedkov. Keď teda niektorý lekár alebo prednosta nemocnice dáva prednosť čomusi inému, nebolo by rozumnejšie spolupracovať s milujúcimi rodičmi, ako sa púšťať do znepokojujúceho a časovo náročného právneho boja? Alebo rodičia môžu previezť svoje dieťa do inej nemocnice, kde personál má skúsenosti s podobnými prípadmi a je ochotný to urobiť. Bezkrvné ošetrenie bude s väčšou pravdepodobnosťou kvalitnou pomocou, lebo pomôže rodine dosiahnuť „rozumné lekárske i nelekárske ciele“, ako sme už o tom skôr písali.

[Poznámka pod čiarou]

 [Rámček na strane 18]

ODSTRÁNIŤ PRÁVNE ZÁBRANY

Azda sa divíme: ‚Prečo sa niektorí lekári a nemocnice tak rýchlo usilujú o súdne nariadenie, aby mohli dať krv?‘ Niekde je dôvodom strach zo zákonnej zodpovednosti.

Pre takéto obavy nie je žiaden podklad, ak si Jehovovi svedkovia vyberú bezkrvné ošetrenie. Istý odborník na Lekárskej fakulte Alberta Einsteina (USA) píše: „Väčšina [svedkov] ochotne podpíše formulár Amerického lekárskeho združenia, ktorý lekárov a nemocnicu zbavuje právnej zodpovednosti; mnohí nosia [kartu] ‚Upozornenie pre zdravotníkov‘. Riadne podpísaný formulár ‚Odmietnutie prijať krvné deriváty‘ opatrený dátumom, je zmluvnou dohodou a je zákonne záväzný.“ — Anesthesiology News, október 1989.

Jehovovi svedkovia v spolupráci ponúkajú právne ubezpečenie, že lekár alebo nemocnica nebudú postihnutí právnou zodpovednosťou, keď poskytnú požadovanú bezkrvnú liečbu. Na odporúčanie zdravotníckych odborníkov nosí každý svedok kartu ‚Zdravotnícky preukaz‘. Karta sa každoročne obnovuje a podpisuje vlastníkom a svedkami a často najbližšími príbuznými.

V marci 1990 Najvyšší súd v Ontáriu (Kanada) potvrdil rozhodnutie, ktoré sa pochvalne vyjadrilo o takomto preukaze: „Karta je písaným vyhlásením o platnom stanovisku, ktoré môže nositeľ karty zákonne zaujať, a tak vložiť písané obmedzujúce podmienky do zmluvy s lekárom.“ Profesor Daniel Anderson napísal v Medicinsk Etik (1985): „Ak existuje jednoznačné písané vyhlásenie pacienta, Jehovovho svedka, že krv nechce za žiadnych okolností, úcta voči pacientovej svojprávnosti vyžaduje, aby sa toto prianie rešpektovalo, aj keby bolo vyjadrené len ústne.“

Svedkovia podpíšu aj nemocničný formulár o súhlase. Taký formulár sa používa v nemocnici vo Freiburgu (Nemecko) a je v ňom miesto, kde môže lekár napísať pacientovi informáciu o liečbe. Nad podpismi lekára a pacienta je v tomto formulári dodatok: „Ako člen náboženskej spoločnosti Jehovových svedkov kategoricky odmietam použitie cudzej krvi alebo súčastí krvi počas operačného zákroku. Uvedomujem si, že takáto plánovaná metóda so sebou prináša väčšie riziko komplikácií pri krvácaní. Hoci som bol o tom dôkladne poučený, žiadam, aby chirurgický zákrok bol vykonaný bez použitia cudzej krvi alebo súčastí krvi.“ — Herz/​Kreislauf, august 1987.

Bezkrvné ošetrenie môže so sebou prinášať dokonca menšie riziko. Ale tu ide hlavne o to, že svedkovia ako pacienti radi a ochotne zbavia lekársky personál všetkých zbytočných obáv. Lekársky personál potom môže urobiť všetko, k čomu je zaviazaný: pomáhať ľuďom uzdraviť sa. Z takejto spolupráce majú úžitok všetci, ako to vysvetľuje Dr. Angelos A. Kambouris v článku „Veľké operácie brucha na Jehovových svedkoch“:

„Predoperačnú dohodu by mal chirurg považovať za záväznú a mal by ju dodržiavať bez ohľadu na udalosti, ktoré sa vyvinú počas operácie a po nej. [To] pacienta pozitívne naladí voči chirurgickému zákroku a chirurgova pozornosť sa obráti od zákonných a filozofických úvah ku chirurgickým a technickým problémom. Tak môže podať optimálny výkon a najlepšie poslúžiť záujmom svojho pacienta.“ — The American Surgeon, jún 1987.

[Rámček na strane 19]

„Nadbytočné používanie lekárskej technológie je hlavným činiteľom zapríčiňujúcim vzrast výdavkov na zdravotnícku starostlivosť... Transfúzia má zvláštny význam pre vysokú cenu a značné potencionálne riziko. Americká združená komisia pre akreditovanie nemocníc preto krvnú transfúziu charakterizovala ako techniku ‚veľkého objemu, veľkého rizika a veľkej náchylnosti na omyl‘.“ — „Transfusion“, júl-august 1989.

[Rámček na strane 20]

Spojené štáty: „Podkladom nevyhnutnosti pacientovho súhlasu je etická zásada svojprávnosti jednotlivca. O vlastnej budúcnosti by sa mal rozhodnúť ten, koho sa to týka. Zákonným dôvodom na vyžadovanie súhlasu je to, že lekársky zákrok bez pacientovho súhlasu by bol ublížením na tele.“ — „Súhlas po poučení pre transfúziu krvi“, 1989.

Nemecko: „Pacientovo právo na sebaurčenie prevažuje nad zásadou o poskytovaní pomoci a uchovaní života.“ — „Herz/​Kreislauf“, august 1987.

Japonsko: „V lekárskom svete nie je nič ‚absolútne‘. Lekári si myslia, že technika modernej medicíny je najlepšia a snažia sa ísť po tejto ceste, ale nemali by pacientom vnucovať každú podrobnosť ako čosi ‚absolútne‘. Pacienti majú mať slobodu voľby.“ — „Minami Nihon Shimbun“, 28. júna 1985.

[Rámček na strane 21]

„Vrodinách Jehovových svedkov som videl dôverné putá a lásku,“ hovorí Dr. Lawrence S. Frankel. „Deti sú vychované, pozorné a úctivé... Zdá sa, že viac sa prispôsobujú lekárskym nárokom, čo by sa mohlo chápať ako úsilie prijímať lekárske zákroky potiaľ, pokiaľ im to dovoľuje ich viera.“ — Pediatrické oddelenie Andersenovej nemocnice a ústavu pre nádory, Houston, USA, 1985.

[Rámček na strane 22]

„Obávam sa, že nie je výnimkou,“ hovorí Dr. James L. Fletcher jun., „keď profesionálna arogancia nahrádza zdravý lekársky úsudok. Spôsoby ošetrenia, ktoré sa ‚dnes‘ považujú za ‚najlepšie‘, sa ‚zajtra‘ odložia alebo upravia. Čo je nebezpečnejšie: ‚nábožný rodič‘ alebo arogantný lekár, ktorý je presvedčený, že jeho liečba je absolútne nevyhnutná?“ — „Pediatrics“, október 1988.