Sú transfúzie krvi bezpečné?

Skôr ako sa uvažujúci človek podrobí dajakému vážnemu lekárskemu zákroku, bude skúmať možné prínosy a riziko. Čo v tejto súvislosti povedať o transfúzii krvi? Dnes totiž patrí k významným lekárskym praktikám. Mnohí lekári, ktorí majú skutočný záujem o svojich pacientov, by dlho neváhali, či majú podať krv. Veď krv sa nazýva dar života.

Milióny ľudí krv darovali, alebo ju prijali. V rokoch 1986–1987 bolo v Kanade 1,3 miliónov darcov z 25 miliónov obyvateľov. „Podľa dostupných údajov v poslednom roku sa len v USA použilo asi 12 až 14 miliónov jednotiek krvi na transfúziu.“ — The New York Times, 18. februára 1990.

Dr. Luise J. Keating píše, že „krv sa vždy tešila povesti ‚magickej‘ tekutiny. Lekári aj verejnosť považovali podávanie krvi počas prvých 46 rokov za bezpečnejšie, ako to v skutočnosti bolo.“ ​(Cleveland Clinic Journal of Medicine, máj 1989) Aká bola situácia vtedy a aká je teraz?

Dokonca aj pred 30 rokmi boli patológovia a zamestnanci krvných bánk upozorňovaní: „Krv je dynamit! Môže spôsobiť mnoho dobra alebo mnoho škody. Úmrtnosť po krvných transfúziách sa rovná úmrtnosti po éterovej anestézii alebo apendektómii. Uvádza sa asi jedna smrť na 1 000 až 3 000 alebo azda 5 000 transfúzií. V oblasti  Londýna sa referuje o jednej smrti na každých 13 000 fliaš transfundovanej krvi.“ — New York State Journal of Medicine, 15. januára 1960.

Odstránilo sa od tých čias nebezpečenstvo, takže teraz sú transfúzie bezpečné? Úprimne povedané, každý rok majú státisíce nežiadúcu reakciu na krv, a mnohí zomierajú. Z predchádzajúcich slov si môžeme urobiť predstavu o chorobách prenášaných krvou.

KRV A NAŠA IMUNITA

Na začiatku 20. storočia vedci prehĺbili porozumenie ľudí o obdivuhodnej zložitosti krvi. Spoznali rôzne krvné skupiny. Znášanlivosť darcovej krvi s pacientovou je pre transfúziu kritická. Ak niekto so skupinou A dostane skupinu B, môže u neho nastať vážna hemolytická reakcia. Tá môže zničiť mnoho jeho červených krviniek a to ho rýchlo zabije. Určovanie skupín a krížová skúška znášanlivosti je dnes bežnou vecou. Ale aj tak môže dôjsť k omylu. Na hemolytickú reakciu ľudia zomierajú každý rok.

Otázka neznášanlivosti je oveľa širšia, a netýka sa len niekoľko málo skupín, ktoré sa v nemocniciach skúmajú. Prečo? Doktor Douglas H. Posey junior píše vo svojom článku „Transfúzia krvi: použitie, zneužitie a riziká“: „Takmer pred 30 rokmi opísal Sampson transfúziu krvi ako relatívne nebezpečný postup... [Odvtedy] bolo identifikovaných a charakterizovaných prinajmenšom 400 ďalších antigénov na červených krvinkách. Toto číslo sa bude nepochybne stále zväčšovať, lebo membrána červených krviniek je enormne komplexná.“ — Journal of the National Medical Association, júl 1989.

Vedci teraz študujú účinok transfundovanej krvi na obranný čiže imunitný systém v tele. Čo to môže znamenať pre nás alebo pre nášho príbuzného, ktorý sa má podrobiť chirurgickému zákroku?

Keď lekári transplantujú srdce, pečeň alebo iný orgán, imunitný systém príjemcu môže rozoznať cudzie tkanivo a odmietnuť ho. Transfúzia je transplantáciou tkaniva. Aj krv, ktorá sa „dobre znáša“ ​(prejde cez krížovú skúšku), môže potlačiť imunitný systém. Na konferencii patológov sa zdôraznilo, že stovky lekárskych vedeckých prác „poukázali na vzťah medzi transfúziou krvi a imunologickou reakciou“. — „Prípad narastá v neprospech transfúzie“, Medical World News, 11. decembra 1989.

Prvoradou úlohou nášho imunitného systému je odhaliť a zničiť malígne čiže rakovinové bunky. Môže potlačenie imunity spôsobiť rakovinu a smrť? Všimnime si dve správy.

Časopis Cancer (15. februára 1987) uviedol výsledky štúdie v Holandsku: „U pacientov s rakovinou vzostupnej časti hrubého čreva bol pozorovaný význačný nepriaznivý účinok transfúzie na dĺžku života. V tejto skupine pacientov prežilo v priemere 5 rokov 48 percent s transfúziou a 74 percent bez transfúzie.“ Lekári z univerzity v Južnej Kalifornii sledovali stovky pacientov operovaných na rakovinu. „Podiel opakovaných ochorení všetkých rakovín hrtana je 14 percent tých, ktorí nedostali krv, a 65 percent tých, ktorí ju dostali. Pri rakovine ústnej dutiny, hltana a nosa alebo prínosovej dutiny bol podiel opakovaných ochorení 31 percent bez transfúzie a 71 percent s transfúziami.“ Annals of Otology, Rhinology and Laryngology, marec 1989.

 Čo naznačujú takéto štúdie o transfúzii? V článku „Transfúzia krvi a chirurgické zákroky pri rakovine“ doktor John S. Spratt uzavrel situáciu nasledovne: „Chirurg pri rakovine by sa mal stať chirurgom bez krvi.“ — The American Journal of Surgery, september 1986.

Ďalšou dôležitou úlohou nášho imunitného systému je obrana proti infekcii. Preto je pochopiteľné, keď niektoré štúdie poukazujú na to, že pacienti, ktorí dostanú krv, sú náchylnejší na infekcie. Dr. P. I. Tarter vypracoval štúdiu kolorektálnych chirurgických zákrokov. Infekcia sa rozvinula u 25 percent pacientov, ktorí dostali transfúziu v porovnaní so 4 percentami tých, ktorí transfúziu nedostali. Hovorí: „Transfúzie krvi boli sprevádzané infekčnými komplikáciami či už boli podané pred, v priebehu, alebo po operácii... Riziko pooperačných infekcií rástlo úmerne s počtom podaných jednotiek krvi.“ ​(The British Journal of Surgery, august 1988) Tí, ktorí sa v roku 1989 zúčastnili zasadania Amerického združenia krvných bánk sa dozvedeli nasledujúce: Kým u 23 percent tých, ktorí dostali krv od darcu počas chirurgického nahradenia bedrového kĺbu, sa rozvinula infekcia, tí, ktorí nedostali krv, vôbec nedostali infekciu.

Dr. John A. Collins napísal o pôsobení transfúzie krvi: „Bolo by skutočne ironické ak ‚liečebná metóda‘, o ktorej je veľmi málo dôkazov, že by spôsobila čokoľvek hodné zmienky, mala nakoniec zhoršovať hlavné problémy, ktorým pacienti čelia.“ — World Journal of Surgery, február 1987.

BEZ CHORÔB ALEBO PLNÁ NEBEZPEČENSTVA?

Choroba prenášaná krvou znepokojuje svedomitých lekárov a mnohých pacientov. Ktorá choroba? Úprimne vzaté, nemôžeme sa obmedziť iba na jednu, je ich naozaj mnoho.

Po diskusii o známejších chorobách sa kniha Techniky transfúzie krvi (1982; angl.) obracia k „iným infekčným chorobám spájaným s transfúziou“, akými je syfilis, infekcia vírusom cytomegálie a malárie. Potom hovorí: „Niekoľko ďalších chorôb sa tiež údajne prenáša transfúziou krvi vrátane infekcie herpetickým vírusom, infekčnej mononukleózy (Epstein–Barrovej vírus), toxoplazmózy, trypanozomiázy [africká spavá  choroba a Chagasova choroba], leishmaniózy, brucelózy [vlnivá horúčka], týfu, filariózy, osýpok, salmonelózy a škvrnivky.“

Zoznam takýchto chorôb sa v skutočnosti stále predlžuje. Mohli sme si prečítať titulky ako „Lymská choroba po transfúzii? Je to nepravdepodobné, ale odborníci sú ostražití.“ Je bezpečná krv od toho, kto je testom zistený ako pozitívny na lymskú chorobu? Výbor vedúcich zdravotníckych pracovníkov dostal otázku, či by prijali takú krv. „Všetci odpovedali záporne, hoci nikto neodporúčal takúto krv zamietnuť.“ Čo si má verejnosť myslieť o skladovanej krvi, ktorú by ani sami odborníci neprijali? — The New York Times, 18. júla 1989.

Druhým dôvodom na obavy je, že krv zhromaždená v jednej krajine, kde je rozšírená určitá choroba, sa použije kdesi ďaleko, kde ani verejnosť ani lekári nie sú v strehu pred takým nebezpečenstvom. Riziko, že v krvnom deriváte bude dajaká zvláštna choroba, sa znásobuje s dnešným vzrastom cestovného ruchu vrátane utečencov a presídľovania.

Odborník na infekčné choroby vystríha: „Zásoby krvi by sa mali starostlivo prekontrolovať, aby sa zabránilo prenosu niekoľkých porúch, o ktorých sa predtým neuvažovalo ako o infekčných, ku ktorým patrí leukémia, lymfóm a demencia [Alzheimerova choroba].“ — Transfusion Medicine Reviews, január 1989.

Z týchto rizík chodí mráz po chrbte, ale ďalšie spôsobili oveľa väčší strach.

PANDÉMIA MENOM AIDS

„AIDS navždy zmenil spôsob zmýšľania doktorov aj pacientov o krvi. A nie je to zlé, povedali lekári, ktorí sa zhromaždili v Národných zdravotných ústavoch [USA] na konferencii o transfúzii krvi.“ — Washington Post, 5. júla 1988.

AIDS (syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti) a jeho pandémia pod hrozbou odplaty vyburcoval ľudí voči nebezpečiu, že z krvi získajú infekčné choroby. Dnes sú infikované milióny. Rozširovanie sa vymyká kontrole. A úmrtnosť na AIDS je prakticky stopercentná.

AIDS je spôsobený vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV), ktorý sa môže šíriť krvou. Novodobá pohroma, AIDS, prišla na svetlo sveta v roku 1981. Už nasledujúci rok zdravotnícki odborníci zistili, že vírus sa pravdepodobne môže prenášať krvnými derivátmi. Dnes sa pripúšťa, že zariadenia pracujúce s krvou reagovali pomaly aj vtedy, keď už boli dostupné testy, ktoré identifikujú krv, obsahujúcu protilátky proti HIV. Testovanie krvi darcov sa nakoniec začalo v roku 1985, * ale ani potom sa nepoužilo na krvné deriváty, ktoré už boli na sklade.

 Pritom verejnosť bola ubezpečovaná: ‚Krv v zásobách je teraz bezpečná!‘ Neskôr sa však odhalilo, že pre AIDS existuje nebezpečná latentná perióda — „okno“. Ak je niekto infikovaný, môže to trvať mesiace, kým si vytvorí zistiteľné protilátky. Bez toho, aby vedel o tom, že má vírus, môže darovať krv, ktorá je v testoch negatívna. To sa stáva. Ľudia, ktorí dostali takúto krv, získali AIDS!

Obraz sa stal ešte pochmúrnejší. Časopis The New England Journal of Medicine (1. júna 1989) písal o „Latentných infekciách HIV“. Zistilo sa, že niektorí ľudia môžu byť nosičmi vírusu AIDS celé roky bez toho, aby sa to dalo zistiť bežnými nepriamymi testami. Niekto by azda nebezpečenstvo rád bagatelizoval ako zriedkavé prípady, ale dokázalo sa, „že riziko prenosu AIDS krvou a jej zložkami nemôže byť úplne vylúčené“. (Patient Care, 30. novembra 1989) Znepokojivý záver: Negatívny test sa nedá chápať ako čisté zdravotné vysvedčenie. Koľko ľudí ešte dostane AIDS z krvi?

ĎALŠÍ ÚDER? ALEBO ÚDERY?

Mnoho nájomníkov v panelových bytoch už začulo úder, keď na dlážku nad nimi dupla noha; potom s napätím očakávali ďalší úder. V dileme krvi nikto nevie, koľko smrteľných úderov ešte môže prísť.

Vírus vyvolávajúci AIDS označili ako HIV, ale niektorí znalci ho teraz nazývajú HIV–1. Prečo? Lebo našli ďalší vírus typu AIDS — HIV–2. Môže spôsobiť príznaky AIDS a v niektorých oblastiach je veľmi rozšírený. Okrem toho nie je „spoľahlivo zistiteľný testami na AIDS, ktoré sa teraz používajú,“ oznamuje The New York Times (27. júna 1989) „Nové nálezy... sťažujú krvným bankám možnosť záruky, že darovaná [krv] je bezpečná.“

Alebo čo povedať o vzdialených príbuzných vírusu AIDS? Prezidentská komisia (USA) sa vyslovila, že jeden taký vírus „sa považuje za príčinu leukémie/lymfómu T–buniek dospelých a ťažkej neurologickej choroby.“ Tento vírus už je v populácii darcov krvi a môže sa šíriť krvou. Ľudia sa môžu právom pýtať: ‚Je vôbec možné, aby krvné banky zisťovali ďalšie takéto vírusy?‘

Skutočne len čas ukáže, koľko vírusov prenášaných krvou číha v podávanej krvi. „To neznáme môže byť väčším dôvodom na starosti ako to známe,“ píše doktor Harold T. Meryman. „Prenosné vírusy s inkubačnou dobou trvajúcou veľa rokov bude ťažké dávať do súvisu s transfúziami a ešte ťažšie ich bude zisťovať. Skupina HTLV bola iste objavená len ako prvá z nich.“ ​(Transfusion Medicine Reviews, júl 1989) „Ako keby epidémia AIDS nebola dostatočným utrpením... Mnohé predpokladané alebo už dokázané riziká transfúzie vzbudili pozornosť počas osemdesiatych rokov. Nevyžaduje to veľkú predstavivosť, aby sme predpovedali, že sú aj iné vážne vírusové choroby a že sa prenášajú homológnou transfúziou.“ — Zníženie homológnej expozície: Alternatívna stratégia, 1989.

Dopadlo už toľko úderov, že Centrá pre kontrolu chorôb (USA) odporúčajú „univerzálne opatrenia“. To vyžaduje, ‚aby zdravotnícki pracovníci predpokladali, že všetci pacienti sú infikovaní HIV a inými choroboplodnými zárodkami prenášanými krvou‘. Zdravotnícki pracovníci aj radoví občania tak musia z vážnych dôvodov preskúmať svoj postoj ku krvi.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 8]

„Približne jedna zo sto transfúzií je sprevádzaná horúčkou, mrazením, žihľavkou... Približne jedna zo 6 000 transfúzií červených krviniek spôsobí hemolytickú transfúznu reakciu. Je to ťažká imunologická reakcia, ktorá môže nastať akútne alebo neskôr, o niekoľko dní po transfúzii; môže mať za následok akútne zlyhanie [obličiek], šok, vnútrocievnu koaguláciu a dokonca aj smrť.“ — Konferencia Národných ústavov zdravia (NIH), 1988 [USA].

[Rámček na strane 9]

Dánsky vedec Niels Jerne sa v roku 1984 delil o Nobelovu cenu za medicínu. Keď sa ho spýtali, prečo odmietol transfúziu krvi, odpovedal: „Krv človeka je ako odtlačky prstov — neexistujú dva typy krvi, ktoré sú presne rovnaké.“

 [Rámček na strane 10]

KRV, ZNIČENÁ PEČEŇ A...

„Je iróniou, že AIDS prenášaný krvou... nikdy nebol takou hrozbou ako iné choroby — ako napríklad hepatitída,“ vysvetľujú noviny Washington Post.

Obrovské množstvo ľudí vážne ochorelo a zomrelo kvôli takej hepatitíde, na ktorú neexistuje žiadna špecifická liečba. Podľa U. S. News & World Report (1. mája 1989) asi 5 percent ľudí, ktorí v USA dostali krv, dostalo hepatitídu — 175 000 za rok. Asi polovica z nich sa stane chronickými nosičmi, a najmenej jednému z piatich sa vyvinie cirhóza pečene alebo rakovina. Odhaduje sa, že z nich 4 000 zomrie. Predstavme si, aké novinové titulky by sme čítali, keby sa zrútilo obrie dopravné lietadlo a všetci na palube by sa zabili. Ale 4 000 mŕtvych by predstavovalo takéto plné lietadlo zrútené každý mesiac!

Lekári už dlho vedeli, že miernejšia hepatitída (typ A) sa šíri nečistou potravou alebo vodou. Potom zistili, že vážnejšia forma sa šíri krvou, a pritom nepoznali spôsob, ako takú krv vyradiť. Vedci nakoniec rozoznali, ako zistiť „stopy“ tohto vírusu (typ B). Na začiatku sedemdesiatych rokov prešetrovali krv v niektorých krajinách. Zásobovanie krvou sa zdalo bezpečné a budúcnosť pre krv žiarivá. Že by naozaj?

Onedlho bolo jasné, že tisíce ľudí, ktorí dostali prešetrenú krv, napriek tomu ochoreli na hepatitídu. Po vyčerpávajúcej chorobe mnohí zistili, že ich pečeň je zničená. Ale ak bola krv testovaná, prečo sa to stalo? Krv obsahovala ďalšiu formu vírusu, ktorý spôsobuje non A — non B hepatitídu (NANB). Celé desaťročie pôsobila ako pohroma pri transfúziách — postihla čosi medzi 8 a 17 percentami tých, ktorí obdržali transfúziu v Taliansku, v Izraeli, Japonsku, USA, Španielsku a vo Švédsku.

Potom sa objavili titulky: „Záhadný vírus non A — non B hepatitídy konečne izolovaný“, „Zlomenie horúčky z krvi“. Správa znela, že ‚Nedostihnuteľný činiteľ sa našiel!‘ V apríli 1989 sa verejnosti oznámilo, že pre NANB existuje test a že choroba sa bude nazývať hepatitída C.

Mohli by sme sa čudovať, ale táto úľava je predčasná. Talianski bádatelia skutočne napísali správu o ďalšom víruse hepatitídy, mutantovi, ktorý by mohol byť zodpovedný za jednu tretinu prípadov. „Niektoré autority majú obavy, že vírus hepatitídy A, B, C a D nie je ešte celá abeceda, veď sa môžu vynoriť ďalšie,“ poznamenal časopis Harvard Medical School Health Letter (november 1989). The New York Times (13. februára 1990) uviedol: „Odborníci majú silné podozrenie, že hepatitídu môžu spôsobiť aj ďalšie vírusy. Ak budú objavené, označia sa ako hepatitída E a tak ďalej.“

Budú krvné banky postavené pred ďalšie dlhé hľadanie testov, aby bola krv bezpečná? Riaditeľ Amerického červeného kríža sa dotkol problému nákladov a pripojil znepokojivú poznámku: „Nemôžeme jednoducho pripájať test za testom pre každý infekčný zárodok, ktorý by sa mohol prenášať.“ — Medical World News, 8. mája 1989.

Test na hepatitídu B môže dokonca dopadnúť klamne — preto ju mnohí dostávajú priamo z krvi. Budú ľudia spokojní s ohláseným testom na hepatitídu C? V časopise The Journal of the American Medical Association (5. januára 1990) sa ukázalo, že môže ubehnúť jeden rok, kým sa týmto testom budú môcť zistiť príslušné protilátky. Dovtedy sa ľudia, ktorí dostali transfundovanú krv, môžu dočkať zničenej pečene a smrti.

[Rámček/obrázok na strane 11]

Chagasova choroba znázorňuje prenášanie choroby krvou na veľkú diaľku. Časopis „The Medical Post“ ​(16. januára 1990) oznamuje, že „v Latinskej Amerike je chronicky infikovaných 10–12 miliónov ľudí“. Hovorí sa o „jednom z najväčších rizík transfúzie v Južnej Amerike“. „Vražedný chrobák“ uštipne spiacu obeť na tvári, nasaje krv a vyšpiní sa do rany. Obeť môže nosiť Chagasovu chorobu celé roky (medzi tým môže darovať krv), kým sa nedostavia smrteľné komplikácie srdca.

Prečo by to malo zaujímať ľudí na vzdialených kontinentoch? Dr. L. K. Altman písal v „The New York Times“ ​(23. mája 1989) o pacientoch s potransfúznou Chagasovou chorobou, z ktorých jeden zomrel. Altman uvádza: „Iné prípady ani nemuseli byť zistené, lebo [tunajší lekári] nie sú oboznámení s Chagasovou chorobou a ani si neuvedomujú, že sa môže prenášať transfúziou.“ Áno, krv môže byť prostriedkom, ktorým choroby cestujú široko–ďaleko.

[Rámček na strane 12]

Dr. Knud Lund–Olesen napísal: „Niektorí ľudia z vysokorizikových skupín sú dobrovoľnými darcami, a preto sú automaticky testovaní na AIDS. Preto si myslím, že tu je dôvod cítiť odpor ku transfúzii krvi a neprijímať ju. Jehovovi svedkovia ju odmietajú už celé roky. Hľadia azda do budúcnosti?“ — „Ugeskrift for Laeger“ ​(Lekársky týždenník), 26. september 1988.

[Obrázok na strane 9]

Pápež prežil postrelenie. Keď opustil nemocnicu, musel sa tam vrátiť na dva mesiace a „veľa trpel“. Prečo? Pre potencionálne smrteľnú infekciu vírusom cytomegálie z krvi, ktorú dostal

[Prameň ilustrácie]

UPI/​Bettmann Newsphotos

[Obrázok na strane 12]

Vírus AIDS

[Prameň ilustrácie]

CDC, Atlanta, Ga.