Kto boli „opoľudia“?
7. kapitola
Kto boli „opoľudia“?
1, 2. Čo tvrdí evolučná teória o našich predkoch?
UŽ MNOHO rokov sa objavujú správy o nálezoch skamenených zvyškov ľudí podobných opiciam. Vedecká literatúra sa hemží maliarskymi zobrazeniami takých tvorov. Sú to evolučné prechody medzi zvieraťom a človekom? Sú „opoľudia“ našimi predkami? Vedci, ktorí sú zástancami evolúcie, tvrdia, že áno. Preto sa často stretávame s formuláciami podobnými nasledujúcemu titulku v jednom vedeckom časopise: „Ako sa opica stala človekom.“1
2 Mnohí evolucionisti síce nepovažujú za správne označovať hypotetických predkov človeka ako „ľudoopy“, ale niektorí ich kolegovia nie sú takí prísni.2 Stephen Jay Gould povedal: „Ľudia... sa vyvíjali z predkov podobných opiciam.“3 A George Gaylord Simpson vyhlásil: „Každý, kto by tohto spoločného predka videl, by ho istotne nazval ľudoopom alebo jednoducho opicou. Keďže označenia ľudoop a opica sú všeobecne zaužívané, predkami človeka boli ľudoopy alebo opice.“4
3. Prečo je záznam skamenelín považovaný za dôležitý pri určovaní predkov človeka?
3 Prečo je záznam skamenelín taký dôležitý pre tých, ktorí sa usilujú dokázať existenciu opiciam podobných predkov ľudí? Preto, lebo medzi dnešnými živými tvormi nemožno nájsť nič, čo by túto teóriu podporovalo. Ako bolo ukázané v 6. kapitole, medzi človekom a všetkými dnes žijúcimi živočíchmi, vrátane čeľade opíc, je ohromná priepasť. Keďže svet živých organizmov neposkytuje žiadny spojovací článok medzi človekom a opicou, dúfalo sa, že ho poskytnú záznamy skamenelín.
4. Prečo je z hľadiska evolúcie také čudné, že dnes neexistujú žiadni „opoľudia“?
4 Z hľadiska evolúcie je čudná tá zjavná priepasť medzi človekom a opicou. Teória evolúcie sa drží toho, že zvieratá postupovali vždy vyššie po stupňoch evolučného rebríčka a získavali pritom stále väčšiu schopnosť prežiť. Prečo však potom stále existuje „podradná“ čeľaď opíc a neexistuje ani jediný z domnelých medzistupňov, o ktorých sa predpokladá, že postúpili vo vývoji ďalej? Dnes vidíme šimpanzy, gorily a orangutany, ale žiadnych „opoľudí“. Je pravdepodobné, že vymrel každý jeden z novších a údajne pokročilejších „spojovacích článkov“ medzi tvormi podobnými opiciam a dnešným človekom, ale nižšie ľudoopy nevymreli?
Koľko dôkazov poskytujú skameneliny?
5. Aký dojem vyvolávajú rôzne správy o fosílnych dôkazoch vývoja človeka?
5 Náučná literatúra, expozície múzeí a televízne programy vyvolávajú dojem, že na vývoj človeka z tvorov podobných opiciam existujú hojné dôkazy. Ale je to skutočne tak? Ktoré fosílne dôkazy o tom boli napríklad za čias Darwina? Podnietili ho k vytvoreniu jeho teórie práve dôkazy tohto druhu?
6. a) Sú rané teórie o evolúcii človeka založené na dôkazoch zo skamenelín? b) Prečo mohla byť evolučná teória prijatá, hoci neexistovali seriózne dôkazy?
6 Časopis The Bulletin of the Atomic Scientists prináša takúto informáciu: „Ak sa pristavíme pri raných teóriách o evolúcii človeka, zistíme, že sú veľmi zvláštne. David Pilbeam ich opisuje ako teórie ‚bez skamenelín‘. To jest, boli to teórie o evolúcii človeka, o ktorých by sme si mysleli, že musia byť podložené nejakými dôkazmi zo skamenelín; v skutočnosti však skameneliny vôbec neboli alebo ich bolo tak málo, že nemohli mať na teóriu žiadny vplyv. A tak medzi údajnými najbližšími príbuznými človeka a ranými skamenelinami človeka bola len fantázia vedcov 19. storočia.“ Spomenutá vedecká publikácia uvádza aj dôvod: „Ľudia chceli veriť v evolúciu, evolúciu človeka, a to ovplyvnilo výsledky ich práce.“5
7–9. Koľko je teraz fosílnych dôkazov o evolúcii človeka?
7 Koľko fosílnych dôkazov o „opočloveku“ je teraz, po vyše sto rokoch pátrania? Richard Leakey poznamenal: „Tí, ktorí pracujú v tomto odbore, majú tak málo dôkazov, o ktoré môžu opierať svoje závery, že sú nútení svoje závery často meniť.“6 Časopis New Scientist podáva takýto komentár: „Výskumy fosílneho človeka — súdiac podľa počtu dôkazov, o ktoré sa opierajú — si ťažko zaslúžia byť čímsi viac než vedľajšou disciplínou paleontológie alebo antropológie... zbierka je tak trýznivo neúplná a vzorky často tak zlomkovité a nepresvedčivé.“7
8 Podobné čosi sa pripúšťa aj v knihe O pôvode (angl.): „Keď sa po chodníku evolúcie vydáme smerom k človeku, stáva sa naša chôdza očividne neistou, znovu následkom nedostatku fosílnych dôkazov.“8 Časopis Science k tomu dodáva: „Hlavný vedecký dôkaz je žalostne malá zbierka kostí, z ktorej majú byť zostavené dejiny vývoja človeka. Jeden antropológ to prirovnal k úlohe zrekonštruovať dej románu Vojna a mier z 13 náhodne vybraných strán.“9
9 Je záznam skamenelín o „opočloveku“ naozaj taký skromný? Uvažujme o nasledujúcich príkladoch. Časopis Newsweek: „‚Všetky skameneliny by ste mohli vyložiť na jediný písací stôl,‘ povedal Elwyn Simons z Duke University.“10 The New York Times: „Známe fosílne pozostatky predkov človeka sa zmestia na jeden biliardový stôl. To je slabá základňa na to, aby sme z nej mohli nazrieť do hmly posledných niekoľkých miliónov rokov.“11 Science Digest: „Pozoruhodné je, že všetky materiálne dôkazy, ktoré máme o vývoji človeka, by sa stále ešte dali uložiť do jednej jedinej truhly, a ešte by v nej zostalo miesto... Zdá sa, že napríklad dnešné ľudoopy vznikli z ničoho. Nemajú žiadnu minulosť, žiaden záznam v skamenelinách. A pravý pôvod dnešných ľudí — bytostí, ktoré chodia vzpriamene, sú holé, vyrábajú nástroje a majú veľký mozog — je, ak sme voči sebe poctiví, rovnako veľkou záhadou.“12
10. Čo hovoria dôkazy o tom, ako sa objavil novodobý človek?
10 Človek sa objavuje v záznamoch skamenelín náhle, a to taký, aký je dnes, so schopnosťou premýšľať, plánovať, vynachádzať, stavať na predchádzajúcich poznatkoch a hovoriť zložitými jazykmi. Gould vo svojej knihe Zlé meradlo na človeka (angl.) poznamenáva: „Nemáme žiadne svedectvá o biologických zmenách veľkosti alebo štruktúry mozgu od čias, keď sa vo fosílnom zázname asi pred 50 000 rokmi objavil Homo sapiens.“13 Preto sa v knihe Vesmír v nás (angl.) kladie otázka: „Čo bolo príčinou, že evolúcia... akoby za jedinú noc vytvorila dnešné ľudstvo s jeho mimoriadnym mozgom?“14 Evolučná teória na to nemá odpoveď. Mohlo by však byť odpoveďou stvorenie veľmi zložitého, odlišného tvora?
Kde sú „spojovacie články“?
11. Čo je asi „pravidlom“ u fosílnych dôkazov?
11 Ale či vedci nenašli potrebné „spojovacie články“ medzi živočíchmi podobnými opiciam a človekom? Vyzerá to tak, že nie. V časopise Science Digest sa hovorí o tom, že „chýba potrebný spojovací článok, ktorý by vysvetlil relatívne náhle objavenie sa súčasného človeka“.15 Časopis Newsweek poznamenáva: „Chýbajúci spojovací článok medzi človekom a opicami... je iba najnápadnejší z celej hierarchie neexistujúcich tvorov. V zázname skamenelín sú chýbajúce spojovacie články pravidlom.“16
12. Čo sa stalo, keď chýbali spojovacie články?
12 Keďže spojovacích článkov niet, „neexistujúci tvorovia“ musia byť vykonštruovaní z minimálnych dôkazov a musí sa o nich hovoriť tak, akoby skutočne boli existovali. Tým sa dá vysvetliť, ako dochádza k rozporu, ktorý opisuje nasledujúca správa z istého vedeckého magazínu: „Ľudia sa vyvinuli zo svojich opiciam podobných predkov postupne, a nie, ako tvrdia niektorí vedci, v náhlych skokoch z jednej formy do druhej... Ale iní antropológovia, pracujúci v podstate s tými istými údajmi, dospeli vraj k presne opačnému záveru.“17
13. Aký následok malo to, že sa nepodarilo nájsť „chýbajúce medzičlánky“?
13 Takto môžeme lepšie porozumieť aj postrehu uznávaného anatóma Solly Zuckermana, ktorý napísal: „Pátranie po povestnom ‚chýbajúcom medzičlánku‘ vo vývoji človeka, po tom svätom grále nehynúcej sekty anatómov a biológov umožňuje, aby špekulácie a mýty prekvitali i dnes práve tak, ako pred 50 a viac rokmi.“18 Poznamenal, že skutočnosti boli príliš často ignorované a miesto toho sa presadzovalo to, čo bolo práve populárne, hoci dôkazy svedčili o opaku.
„Rodostrom“ človeka
14, 15. Aký účinok mali existujúce dôkazy na vývojový „rodostrom“ ľudstva?
14 Následkom toho sa často zobrazovaný „rodostrom“ vyhlasovanej evolúcie človeka z nižších živočíchov stále mení. Richard Leakey napríklad uviedol, že jeden z novších fosílnych nálezov „zmaril predstavu, že všetky predchádzajúce skameneliny môžu byť zostavené do usporiadaného poradia evolučných zmien“.19 V novinovom článku, ktorý sa zaoberá týmto nálezom, sa píše: „Každá jednotlivá kniha o antropológii, každý článok o vývoji človeka, každá kresba rodostromu človeka sa bude musieť odložiť nabok. Všetko je to zjavne nepravdivé.“20
15 Teoretický rodostrom ľudskej evolúcie sa zavrhnutím prv prijatých „spojovacích článkov“ rozsypal. Článok v The New York Times sa zmieňuje o tom, že vo vede o evolúcii je „toľko priestoru na dohady, že teórie o tom, ako vznikol človek, vypovedajú skôr o ich autorovi než o ich téme... Často sa zdá, že ten, kto našiel nejakú novú lebku, vytvára nanovo rodokmeň človeka, pričom svoj objav kladie do ústrednej línie, ktorá vedie k človeku, a lebky všetkých ostatných na vedľajšie línie, ktoré nevedú nikam.“21
16. Prečo sa dvaja vedci vo svojej knihe nezmieňujú o evolučnom rodokmeni?
16 V recenzii knihy evolucionistov Nilesa Eldredgea a Iana Tattersalla Mýty o evolúcii človeka (angl.) uverejnenej v časopise Discover sa hovorí, že autori vylúčili akýkoľvek evolučný rodokmeň. Prečo? Discover poznamenáva, že o „článkoch, ktoré tvoria rad predkov ľudského rodu, môžu byť iba dohady“. Ďalej sa tu hovorí: „Eldredge a Tattersall trvajú na tom, že človek márne pátra po svojich predkoch... Tvrdia, že keby existovali dôkazy, ‚mohli by sme s dôverou očakávať, že čím viac skamenelín hominidov bude nájdených, tým jasnejšími sa budú javiť dejiny evolúcie človeka. No pokiaľ vôbec k čomusi došlo, bol to pravý opak.‘“
17, 18. a) Ako môže byť „nájdené“ to, čo niektorí evolucionisti pokladajú za „stratené“? b) Ako to potvrdzujú fosílne záznamy?
17 Časopis Discover dochádza k záveru: „Ľudský druh a všetky ostatné druhy zostanú v istom zmysle sirotami, lebo totožnosť ich predkov sa stráca v minulosti.“22 Možno, že sa „stráca“ z hľadiska evolučnej teórie. Ale či možnosť, ktorú ponúka Genezis, „nenachádza“ našich rodičov takých, akí sa naozaj objavujú v skamenelinách — plne vyvinutí ľudia, takí, ako sme my?
18 Fosílny záznam zjavuje odlišnosť a oddelenosť pôvodu opíc a pôvodu ľudí. Preto neexistujú žiadne fosílne dôkazy o medzičlánkoch spájajúcich človeka so zvieratami podobnými opiciam. Také spojovacie články v skutočnosti nikdy neexistovali.
Ako vyzerali?
19, 20. Na čom sa zakladajú obrázky „opoľudí“?
19 Ale prečo sa vo vedeckých publikáciách a v múzeách celého sveta nachádza toľko obrazov a reprodukcií „opoľudí“, ak sa predkovia človeka nepodobali na opice? Z akej predlohy tieto zobrazenia vychádzajú? Kniha Biológia rodu (angl.) odpovedá: „Tvar tela a ochlpenie musí ten, kto robí rekonštrukciu, doplniť podľa vlastnej fantázie.“ Ďalej sa píše: „Farba kože; farba, druh a rozdelenie vlasového priestoru; črty a výraz tváre — o týchto znakoch u ktoréhokoľvek prehistorického človeka nevieme absolútne nič.“23
20 Podobne to komentuje časopis Science Digest: „Prevažná väčšina maliarskych predstáv sa zakladá viac na fantázii ako na dôkazoch... Maliari musia vytvoriť niečo medzi opicou a človekom; čím má byť ukážka staršia, tým viac sa bude podobať na opicu.“24 „Lovec skamenelín“ Donald Johanson pripustil: „Nikto nemôže s istotou povedať, ako naozaj vyzerali vymretí hominidi.“25
21. Čím sú v skutočnosti zobrazenia „opoľudí“?
21 Časopis New Scientist uvádza, že „vo fosílnych materiáloch nie je dosť dôkazov na to, aby sme svoje teoretizovanie vyviedli z ríše fantázie“.26 Zobrazenia „opoľudí“ sú, ako pripustil jeden evolucionista, „väčšinou iba zdaním... čírym výmyslom“.27 Ivar Lissner v knihe Boh tu predsa bol (nem.) vyhlásil: „Tak ako dnes postupne poznávame, že prírodní ľudia nemusia byť žiadni ‚divosi‘, tak sa budeme musieť učiť chápať, že dávni ľudia doby ľadovej neboli žiadne brutálne zvieratá ani žiadne poloopice alebo kreténi. Preto sú všetky pokusy o rekonštrukciu neandertálca alebo aj pekingského človeka tak nevýslovne hlúpe.“28
22. Ako boli oklamaní mnohí zástancovia evolúcie?
22 Želanie nájsť dôkazy o „opoľuďoch“ viedlo niektorých vedcov k vyloženému podvodu, akým bol napríklad v roku 1912 piltdownský človek. Asi 40 rokov ho väčšina evolucionistov považovala za pravého. Nakoniec v roku 1953 vyšiel celý žart najavo, keď sa pomocou moderných techník zistilo, že to boli ľudské kosti poskladané dovedna s kosťami opíc a umelo upravené tak, aby vyzerali ako staré. V inom prípade bol zostavený „chýbajúci spojovací článok“ podobný opici a zverejnený v tlači. Neskôr sa však pripustilo, že „dôkazy“ spočívali v jednom zube, ktorý pochádzal z vymretého druhu ošípaných.29
Čím boli?
23. Čím boli v skutočnosti niektoré skameneliny, o ktorých sa tvrdilo, že patria predkom človeka?
23 Ak sú rekonštrukcie „opočloveka“ neplatné, vzniká otázka, čím boli tie dávne tvory, ktorých skamenené kosti boli nájdené. Jedným z týchto raných cicavcov, o ktorých sa tvrdí, že náležia k vývojovej línii človeka, je malý živočích podobný hlodavcom, ktorý vraj žil asi pred 70 miliónmi rokov. Vo svojej knihe Lucy: Počiatky ľudstva napísali Donald Johanson a Maitland Edey: „Boli to hmyzožraví štvornožci veľkosťou a tvarom podobní ázijským piskorom.“30 Richard Leakey označil tieto cicavce za „primáty podobné potkanom“.31 Sú však nejaké spoľahlivé dôkazy, že tieto maličké zvieratá boli predkami ľudí? Nie sú, sú tu iba špekulácie ovplyvnené túžobným prianím. Tieto zvieratá neboli nikdy žiadnymi prechodnými stupňami spojené s inými živočíchmi. Ich príbuzenstvo bolo také ako ony: malé cicavce podobné hlodavcom.
24. Aké otázky vznikajú pri pokuse zaradiť egyptopiteka medzi predkov človeka?
24 Ďalej sa na všeobecne prijímanom zozname predkov — po uznávanej medzere asi 40 miliónov rokov — objavujú skameneliny, ktoré boli nájdené v Egypte a nazvané Aegyptopithecus (egyptská opica). O tomto tvorovi sa hovorí, že žil asi pred 30 miliónmi rokov. V časopisoch, novinách a knihách sa objavujú pri vyobrazeniach tohto malého tvora rôzne komentáre, ako napríklad: „Tvor podobný opiciam bol naším predkom.“ (Time)32 „Africký primát podobný opiciam bol označený za spoločného predka človeka a ľudoopov.“ (The New York Times)33 „Aegyptopithecus je spoločným predkom nás i žijúcich ľudoopov.“ (O pôvode, angl.)34 Kde sú však spojovacie články medzi egyptopitekom a hlodavcom pred ním? Kde sú spojovacie články k nasledujúcim členom evolučného rodokmeňa? Doteraz sa žiadne nenašli.
Vzostup a pád „opočloveka“
25, 26. a) Aké tvrdenie bolo vyslovené o ramapitekovi? b) O aký fosílny dôkaz sa opierala rekonštrukcia, z ktorej ramapitek vyšiel ako „opočlovek“?
25 Po ďalšej uznávanej obrovskej medzere vo fosílnych záznamoch nasleduje ďalší fosílny tvor, ktorý sa uvádza ako prvá opica podobná človeku. Jeho vek bol odhadnutý asi na 14 miliónov rokov a dostal meno Ramapithecus — Rámov ľudoop (Ráma je meno mýtického indického kniežaťa). Skameneliny Ramapitheca boli nájdené asi pred pol storočím v Indii. Z týchto skamenelín bol zostavený tvor podobný opici, stojaci vzpriamene na dvoch nohách. V knihe O pôvode (angl.) sa o ňom hovorí: „Podľa dnešného stavu našich vedomostí je to prvý zástupca ľudského rodu.“35
26 O aký fosílny dôkaz sa opiera tento záver? V tej istej knihe sa hovorí: „Dôkazy o Ramapithecovi sú významné — hoci objektívne je ich stále ešte zúfalo málo: zlomky dolnej a hornej čeľuste a zopár zubov.“36 Sú tieto „dôkazy“ naozaj také „významné“, aby z nich mohol byť zrekonštruovaný vzpriamene chodiaci „opočlovek“ — predchodca človeka? A predsa výtvarníci nakreslili tohto nanajvýš hypotetického tvora ako „opočloveka“ a jeho obraz zaplavil literatúru o evolúcii — to všetko na základe zubov a úlomkov čeľuste. The New York Times napísali, že Ramapithecus po celé desaťročia „sedel ako najväčšia istota pri základe evolučného rodostromu človeka“.37
27. Čo prezradili o ramapitekovi neskoršie nálezy?
27 Okolnosti sa však zmenili. S novšími a úplnejšími nálezmi skamenelín vyšlo najavo, že Ramapithecus sa veľmi podobá čeľadi dnešných ľudoopov. Preto New Scientist teraz vyhlasuje: „Ramapithecus nemohol byť prvým článkom v rodokmeni človeka.“38 Tento nový poznatok podnietil otázku položenú v časopise Natural History: „Ako sa mohol Ramapithecus,... rekonštruovaný iba zo zubov a čeľustí — bez panvy, končatín alebo lebky — vkradnúť do procesu smerujúceho k človeku?“39 Zrejme boli podobné pokusy o rekonštrukciu vo veľkej miere len výsledkom predchádzajúceho želania a mienky, takže sa nálezom prisúdila preukaznosť, ktorú v skutočnosti nemali.
28, 29. Čo sa tvrdilo o australopitekovi?
28 Ďalšia priepasť ohromných rozmerov sa roztvára medzi týmto tvorom a ďalším, ktorý bol zapísaný do zoznamu predkov ako „opočlovek“. Bol nazvaný Australopithecus — južná opica. Jeho skameneliny sa prvý raz našli v dvadsiatych rokoch v Južnej Afrike. Jeho lebečná dutina bola malá ako u opíc, mal silné čeľuste a bol zobrazovaný, ako kráča na dvoch nohách, nachýlený dopredu, chlpatý a podobný ľudoopovi. Odhaduje sa, že žil asi pred tromi alebo štyrmi miliónmi rokov. Časom ho takmer všetci evolucionisti uznali za predchodcu človeka.
29 Napríklad v knihe Spoločenská dohoda (angl.) sa hovorí: „Až na jednu alebo dve výnimky všetci uznávaní bádatelia dnes súhlasia s tým, že Australopithecovia... sú skutoční predchodcovia človeka.“40 The New York Times vyhlasujú: „Práve Australopithecus... sa napokon vyvinul v Homo sapiens čiže v dnešného človeka.“41 V knihe Človek, čas a skameneliny (angl.) povedala Ruth Mooreová: „Podľa všetkých dôkazov ľudia teraz konečne našli svojich dávnych, dlho neznámych predkov.“ Autorka rázne vyhlásila: „Dôkazy sú naskrze jednoznačné... chýbajúci medzičlánok bol konečne nájdený.“42
30, 31. Čo prezradili neskoršie dôkazy o australopitekovi?
30 Ale ak sú na niečo iba chabé dôkazy, alebo ak žiadne dôkazy neexistujú, alebo ak je tvrdenie založené na výslovnom podvode, potom sa také tvrdenie skôr či neskôr preukáže ako neplatné. To sa už stalo s mnohými údajnými „opoľuďmi“.
31 Tak bolo aj v prípade australopiteka. Rozsiahlejší výskum odhalil, že jeho lebka „sa líšila od lebky človeka väčším počtom znakov než len menšou mozgovou kapacitou“.43 Anatóm Zuckerman napísal: „Porovnanie ľudských a opičích lebiek ukázalo, že lebka australopiteka sa nápadne podobá lebke opíc — nie lebke človeka. Opačné tvrdenie by sa rovnalo tvrdeniu, že čierne je biele.“44 Ďalej hovorí: „Naše nálezy nás nenechávajú na pochybách, že... Australopithecus sa nepodobal na Homo sapiens, ale na dnešné opice a ľudoopy.“45 Donald Johanson povedal: „Australopitekovia neboli ľudia.“46 Podobne i Richard Leakey označil za „nepravdepodobné, že by naši predkovia boli evolučnými potomkami australopitekov“.47
32. Za čo by boli také tvory pokladané, keby žili dnes?
32 Keby sa australopitekovia našli dnes, boli by v zoologických záhradách priradení k iným opiciam. Nikto by ich nenazval „opoľuďmi“. To isté platí o iných fosílnych „bratancoch“, ktorí sa na nich podobajú, napríklad o menšom druhu australopitekov nazvanom „Lucy“. Robert Jastrow hovorí o „Lucy“: „Tento mozog v podstate nebol veľký; bol tretinou veľkosti ľudského mozgu.“48 Aj tu asi ide len o „ľudoopa“. V časopise New Scientist sa hovorí, že „Lucy“ mala lebku „veľmi podobnú lebke šimpanza“.49
33. Pri ktorom fosílnom druhu nie je isté, či ide o človeka?
33 Ďalší fosílny druh je nazvaný Homo erectus — človek vzpriamený. Tvarom a veľkosťou mozgu sa veľmi nelíši od dnešného človeka. Aj Encyclopædia Britannica uvádza, že „kosti končatín, pokiaľ boli nájdené, nebolo možné odlíšiť od kostí končatín H[omo] sapiens“.50 Nie je však úplne jasné, či to bol človek, alebo nie. Ak bol, potom bol iba jednou vetvou ľudského rodu, ktorá vymrela.
Ľudský rod
34. Ako sa zmenili predstavy o neandertálcovi?
34 Neandertálec (pomenovaný podľa Neanderovho údolia v Nemecku, kde sa našla jeho prvá skamenelina) bol nepochybne človek. Na prvých zobrazeniach sa objavil predklonený, s tupým výrazom v tvári, chlpatý a podobný opici. Dnes je známe, že táto chybná rekonštrukcia sa opierala o skamenenú kostru deformovanú chorobou. Odvtedy sa našlo mnoho skamenelín neandertálca, ktoré potvrdzujú, že sa príliš nelíšil od dnešného človeka. Fred Hoyle konštatuje vo svojej knihe Ľad (angl.): „Nie je nijaký dôkaz na to, že neandertálec bol v porovnaní s nami v nejakom ohľade podradný.“51 V dôsledku toho sa neandertálec na novších kresbách viac podobá na dnešného človeka.
35. Kto boli kromaňonskí ľudia?
35 Ďalší fosílny typ, s ktorým sa často možno stretnúť vo vedeckej literatúre, je kromaňonský človek. Bol pomenovaný podľa náleziska Cro-Magnon v južnom Francúzsku. Kostry týchto jedincov „sa skutočne nijako nelíšili od kostier dnešného človeka, takže i najväčší skeptici museli pripustiť, že ide o človeka“, hovorí sa v knihe Lucy.52
36. Ako je to s dávnymi skamenelinami tvorov podobných opiciam a skamenelinami, ktoré vyzerajú ako ľudia?
36 Z dôkazov teda jasne vysvitá, že viera v „opočloveka“ je nepodložená. Naproti tomu človek nesie všetky znaky toho, že bol stvorený, a to oddelene a odlišne od každého živočícha. Ľudia sa rozmnožujú len podľa svojho druhu. Tak je to dnes, a tak to bolo vždy. Tvory podobné opiciam, ktoré žili v minulosti, neboli nič iné než opice či ľudoopy — neboli to ľudia. A skameneliny dávnych ľudí, ktoré sa trochu líšia od dnešných ľudí, sú jednoducho dôkazom rozmanitosti typov vnútri ľudského rodu. I dnes žije vedľa seba mnoho odlišných typov. Sú typy, ktoré narastú dva metre, a sú aj trpaslíčí pygmejovia. Ich kostry sa líšia veľkosťou i tvarom. Ale všetci patria k tomu istému ľudskému „druhu“, nie k nejakému „druhu“ zvierat.
Ako je to s datovaním?
37. Ako dlho žijú ľudia na zemi podľa biblickej chronológie?
37 Biblická chronológia ukazuje, že od stvorenia človeka uplynulo asi 6 000 rokov. Prečo sa teda od čias, keď boli nájdené skameneliny uznávaných ľudských typov, tak často píše o oveľa dlhších časových obdobiach?
38. Je rozpor medzi biblickou chronológiou a datovaním na základe rádioaktivity dôkazom, že sa Biblia mýli?
38 Kým zavrhneme biblickú chronológiu ako mylnú, mali by sme si uvedomiť, že niektorí vedci ostro kritizujú metódy datovania na základe rádioaktivity. V istom vedeckom časopise bola správa o výskumoch, ktoré ukazujú, že „datovania robené na základe rádioaktívneho rozpadu sa môžu navzájom líšiť nielen o niekoľko rokov, ale i o celé rády“. Bolo tam uvedené: „Tvrdí sa, že človek obýva zem 3,6 milióna rokov, ale možno je tu len niekoľko málo tisícročí.“53
39. Sú rádiouhlíkové „hodiny“ vždy spoľahlivé?
39 Uvažujme napríklad o rádiouhlíkových „hodinách“. Túto metódu datovania pomocou rádioaktívneho uhlíka vyvíjali vedci na celom svete po dve desaťročia. Bola v širokých kruhoch s nadšením prijímaná ako postup na presné určenie veku ľudských výtvorov z dávnych dejín ľudstva. Ale potom prišla konferencia vo švédskej Uppsale, na ktorej sa zišli svetoví odborníci z odboru rádiochémie, archeológie a geológie, aby si vymenili skúsenosti. Správa z konferencie ukázala, že základné predpoklady, na ktorých bolo postavené meranie, sa vo väčšej alebo menšej miere prejavili ako nespoľahlivé. Zistilo sa napríklad, že v minulosti sa v ovzduší nevytváralo rovnaké množstvo rádioaktívneho uhlíka a že datovanie predmetov z obdobia okolo roku 2 000 pred n. l. a skôr nie je spoľahlivé.54
40. Do akej miery historické záznamy potvrdzujú biblickú chronológiu, ak ide o vek ľudstva?
40 Uvedomme si, že skutočne spoľahlivé dôkazy o ľudskej činnosti na zemi sa udávajú nie v miliónoch rokov, ale v tisícročiach. V knihe Osud Zeme (angl.) sa hovorí: „Iba pred šiestimi alebo siedmimi tisícmi rokov... sa objavila civilizácia, ktorá nám umožnila vybudovať ľudský svet.“55 Publikácia Posledné dva milióny rokov (angl.) vyhlasuje: „V starom svete bola väčšina z rozhodujúcich krokov poľnohospodárskej revolúcie uskutočnená medzi rokmi 10 000 až 5 000 pred n. l.“ Ďalej sa tu hovorí: „Iba posledných 5 000 rokov zanecháva človek písomné záznamy.“56 Skutočnosť, že sa dnešný človek podľa svedectva skamenelín objavil na zemi náhle a že spoľahlivé historické záznamy sú nepochybne nedávne, je v súlade s biblickou chronológiou života ľudí na zemi.
41. Čo povedal jeden priekopník rádiouhlíkového datovania o „predhistorických“ dátumoch?
41 Stojí za pozornosť, čo o tom v časopise Science napísal jadrový fyzik a nositeľ Nobelovej ceny W. F. Libby, jeden z priekopníkov rádiouhlíkového datovania: „Výskum zaoberajúci sa vývojom metódy na určovanie veku prebiehal v dvoch fázach — určovanie veku nálezov z doby historickej a z doby predhistorickej. Arnold [jeden spolupracovník] a ja sme zažili svoje prvé prekvapenie, keď nás naši poradcovia poučili, že dejiny siahajú len 5 000 rokov späť... Zvykne sa písať, že určitá kultúra alebo určité archeologické nálezisko je staré 20 000 rokov. Dozvedeli sme sa vcelku nečakane, že tieto údaje o veku sa nezakladajú na presných poznatkoch.“57
42. Ako sa vyjadril jeden britský autor o rozdiele medzi údajmi evolucionistov a správou biblickej knihy Genezis?
42 V recenzii istej knihy o evolúcii upozornil britský autor Malcolm Muggeridge na nedostatok dôkazov evolúcie. Poukázal, že sa i napriek tomu ponecháva voľný priebeh odvážnym dohadom. Potom povedal: „V porovnaní s tým sa správa Genezis zdá byť dostatočne vecná a musíme prinajmenšom uznať, že úplne súhlasí s tým, čo vieme o človeku a jeho správaní.“ Povedal, že neodôvodnené tvrdenia o miliónoch rokov ľudskej evolúcie „a nespútané skoky od lebky k lebke musia u každého, kto nie je v zajatí [evolučného] mýtu, vzbudiť dojem, že ide len o číru fantáziu“. Muggeridge dospel k záveru: „Potomkovia budú iste prekvapení a myslím aj veľmi pobavení, že také lajdácke a nepresvedčivé teoretizovanie mohlo tak rýchlo zaujať myšlienkový svet 20. storočia a že mohlo byť tak bezstarostne a v takom širokom rozsahu uplatňované.“58
[Otázky]
[Zvýraznený text na strane 84]
Prečo prežili „podradné“ opice a ľudoopy, ale ani jediný „nadradený“ „opočlovek“?
[Zvýraznený text na strane 85]
Rané teórie o evolúcii človeka boli iba „fantázia vedcov 19. storočia“
[Zvýraznený text na strane 85]
„Hlavný vedecký dôkaz je žalostne malá zbierka kostí“
[Zvýraznený text na strane 87]
„Pátranie po povestnom ‚chýbajúcom medzičlánku‘... umožňuje, aby špekulácie a mýty prekvitali“
[Zvýraznený text na strane 88]
„Každá kresba rodostromu človeka sa bude musieť odložiť nabok“
[Zvýraznený text na strane 90]
„Vo fosílnych materiáloch nie je dosť dôkazov na to, aby sme svoje teoretizovanie vyviedli z ríše fantázie“
[Zvýraznený text na strane 93]
„Ramapithecus nemohol byť prvým článkom v rodokmeni človeka“
[Zvýraznený text na strane 95]
„Nie je nijaký dôkaz na to, že neandertálec bol v porovnaní s nami v nejakom ohľade podradný“
[Zvýraznený text na strane 98]
„Potomkovia budú iste prekvapení... že také lajdácke a nepresvedčivé teoretizovanie mohlo tak rýchlo zaujať myšlienkový svet 20. storočia“
[Rámček/obrázky na strane 94]
Australopithecus bol kedysi uznávaný ako predchodca človeka, ako „chýbajúci medzičlánok“. Dnes sa niektorí vedci zhodujú v tom, že jeho lebka sa „nápadne podobá lebke opíc — nie lebke človeka“
[Obrázky]
Lebka australopiteka
Lebka šimpanza
Lebka človeka
[Obrázok na strane 84]
Živočíšna ríša neposkytuje nijaký spojovací článok medzi zvieraťom a človekom, a tak evolucionisti dúfali, že sa nájde v skamenelinách
[Obrázok na strane 86]
Jeden z evolucionistov priznáva: „Nemáme žiadne svedectvá o biologických zmenách veľkosti alebo štruktúry mozgu od čias, keď sa vo fosílnom zázname... objavil Homo sapiens“
[Obrázok na strane 89]
Z akého základu vychádzajú obrázky „opoľudí“? Evolucionisti odpovedajú: „fantázia“, „väčšinou iba zdanie“, „číry výmysel“
[Obrázky na strane 91]
Malý hlodavec podobný piskorovi je pokladaný za predka človeka. Nejestvuje však žiadny fosílny dôkaz takéhoto príbuzenstva
Tento živočích podobný opici bol nazvaný jedným z našich predkov. Nejestvuje žiadny fosílny dôkaz na také tvrdenie
[Obrázky na strane 92]
Iba na základe zubov a častí čeľustí bol Ramapithecus označený ako „prvý zástupca ľudského rodu“. Neskoršie dôkazy ukázali, že to tak nie je
[Obrázok na strane 96]
Aj u dnešných ľudí je veľká rozmanitosť vo veľkosti a tvare kostry, takisto ako u skamenelín. A predsa patria všetci k ľudskému „druhu“
[Obrázok na strane 97]
Ľudia majú všetky znaky poukazujúce na to, že boli stvorení oddelene od ľudoopov a inak ako ony
[Nákres/obrázok na strane 90]
Piltdownský človek bol 40 rokov uznávaný ako „chýbajúci medzičlánok“, kým sa neprišlo na to, že ide o falzifikát. Časti dolnej čeľuste a chrupu orangutána boli skombinované s časťami ľudskej lebky
[Nákres]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Tmavé miesta sú úlomky ľudskej lebky
Všetky svetlé miesta sú vyrobené zo sadry
Tmavé miesta sú úlomky dolnej čeľuste a chrupu orangutána
