Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Nakoľko vierohodný je „Starý zákon“?

Nakoľko vierohodný je „Starý zákon“?

Kapitola 4

Nakoľko vierohodný je „Starý zákon“?

V niekoľkých nasledujúcich kapitolách budeme rozoberať niektoré obvinenia, ktoré vzniesli proti Biblii moderní kritici. Niektorí tvrdia, že Biblia si protirečí a že je „nevedecká“; týmito obvineniami sa budeme zaoberať neskôr. Najprv však uvažujme o častom obvinení, že Biblia je len zbierkou mýtov a legiend. Majú odporcovia Biblie dostatočné podklady na takú kritiku? Na úvod sa pozrime na Hebrejské Písma, takzvaný Starý zákon.

1, 2. Ako prebiehalo obliehanie Jericha a aké otázky v súvislosti s tým vznikajú?

STAROVEKÉ mesto je obľahnuté. Útočníci hromadne prešli cez rieku Jordán a teraz sú utáborení pred vysokými múrmi mesta. Ale ich bojová taktika je veľmi zvláštna! Počas šiestich dní armáda dobyvateľov každý deň mlčky pochodovala okolo mesta. Iba skupina kňazov, ktorá ich sprevádzala, trúbila na rohoch. Dnes, na siedmy deň, vojsko mlčky pochoduje okolo mesta sedemkrát. Náhle kňazi zo všetkých síl zatrúbia na rohoch. Vojsko preruší ticho mohutným bojovým pokrikom a vysoké mestské múry sa rútia v oblakoch prachu, zanechávajúc mesto bez akejkoľvek ochrany. — Jozua 6:1–21.

Takto kniha Jozua, šiesta kniha Hebrejských Písiem, opisuje pád Jericha takmer pred 3500 rokmi. Ale stalo sa to naozaj? Mnoho vyšších kritikov by s presvedčením odpovedalo, že nie. * Tvrdia, že kniha Jozua spolu s predchádzajúcimi piatimi knihami Biblie pozostáva z legiend spísaných stáročia po tom, ako sa domnelé udalosti odohrali. Aj mnoho archeológov by odpovedalo záporne. Podľa nich je možné, že v čase, keď Izraeliti prišli do kanaanskej krajiny, Jericho dokonca ani neexistovalo.

3. Prečo je dôležité uvažovať o tom, či Biblia obsahuje pravdivú históriu, alebo nie?

To sú vážne obvinenia. Pri čítaní Biblie si určite všimnete, že jej učenie je úzko spojené s históriou. Boh zaobchádza so skutočnými mužmi, ženami, rodinami a národmi a jeho príkazy sú adresované historickým postavám. Novodobí učenci, ktorí vrhajú tieň pochybností na historickosť Biblie, spochybňujú aj dôležitosť a spoľahlivosť jej posolstva. Ak Biblia skutočne je Božie Slovo, potom jej história musí byť dôveryhodná a nesmie obsahovať len legendy a mýty. Majú títo kritici podklady na spochybňovanie jej historickej pravdivosti?

Vyššia kritika — nakoľko je spoľahlivá?

4–6. Čo patrí k niektorým Wellhausenovým teóriám vyššej kritiky?

Vyššia kritika Biblie sa naplno rozvinula v 18. a 19. storočí. V druhej polovici 19. storočia nemecký biblický kritik Julius Wellhausen spopularizoval teóriu, že prvých šesť kníh Biblie vrátane Jozuu bolo napísaných v piatom storočí pred n. l. — asi tisíc rokov po udalostiach, ktoré sú tu opísané. Hovoril však, že tieto knihy obsahujú aj materiál, ktorý bol napísaný skôr.1 Táto teória bola publikovaná v 11. vydaní diela Encyclopædia Britannica z roku 1911, kde sa vysvetľovalo: „Genezis je postexilové dielo, ktoré vzniklo z postexilového kňazského zdroja (P) a zo starších nekňazských zdrojov, ktoré sa značne líšia od P v jazyku, štýle a náboženskom stanovisku.“

Podľa Wellhausena a jeho nasledovníkov história zaznamenaná v prvej časti Hebrejských Písiem nebola „skutočnou históriou, ale ľudovými tradíciami minulosti“.2 Záznamy zo skoršej doby boli považované len za odraz neskoršej histórie Izraela. Hovorilo sa napríklad, že nepriateľstvo medzi Jakobom a Ezauom v skutočnosti neexistovalo, ale že táto správa odráža nepriateľstvo medzi národmi Izraela a Edoma v neskorších časoch.

V zhode s tým sa títo kritici domnievali, že Mojžiš nikdy nedostal nijaký príkaz, aby vyrobil truhlu zmluvy, a že svätostánok, stredisko uctievania Izraelitov na púšti, nikdy neexistoval. Verili tiež, že autorita áronského kňazstva bola plne zavedená až niekoľko rokov pred zničením Jeruzalema Babylončanmi, ku ktorému podľa názoru kritikov došlo na začiatku šiesteho storočia pred n. l.3

7, 8. Akými „dôkazmi“ podopieral Wellhausen svoje teórie a boli tieto „dôkazy“ dostatočné?

Akými „dôkazmi“ podopierali tieto názory? Vyšší kritici tvrdia, že dokážu rozdeliť text prvých kníh Biblie na niekoľko jednotlivých dokumentov. Základnou zásadou, ktorú pri tom používajú, je všeobecný predpoklad, že každý biblický verš, v ktorom je použité iba hebrejské slovo znamenajúce Boh (’Elohim), bol napísaný jedným pisateľom, zatiaľ čo každý verš označujúci Boha jeho menom Jehova musel napísať niekto iný — akoby jeden pisateľ nemohol používať obidva výrazy.4

Podobne zakaždým, keď je nejaká udalosť zaznamenaná v jednej knihe viac ako raz, je to považované za dôkaz toho, že tu išlo o viac než jedného pisateľa, hoci staroveká semitská literatúra obsahuje ďalšie podobné príklady opakovania. Okrem toho sa predpokladá, že každá zmena štýlu znamená zmenu pisateľa. No aj pisatelia v moderných jazykoch často píšu rôznym štýlom v rôznych etapách svojej životnej dráhy alebo keď píšu o rôznych námetoch. *

9–11. Aké sú niektoré najzávažnejšie slabé miesta novodobej vyššej kritiky?

Existujú pre tieto teórie nejaké skutočné dôkazy? Nie. Jeden komentátor poznamenal: „Kritika je aj v tom najlepšom prípade špekulatívna a neistá, niečo, čo sa vždy môže zmeniť alebo ukázať ako nesprávne a čo sa bude musieť nahradiť niečím iným. Je to intelektuálne cvičenie podliehajúce všetkým pochybnostiam a dohadom, ktoré sú od takého cvičenia neoddeliteľné.“5 A vyššia kritika Biblie je „špekulatívna a neistá“ v extrémnej miere.

10 Gleason L. Archer ml. poukazuje na iný nedostatok v argumentácii vyššej kritiky. Problém je podľa neho v tom, že „Wellhausenova škola vychádzala z číreho predpokladu (ktorý sa sotva unúvali dokázať), že izraelské náboženstvo malo iba ľudský pôvod tak ako každé iné a že sa má vysvetľovať len ako výsledok evolúcie“.6 Inými slovami, Wellhausen a jeho nasledovníci vychádzali z predpokladu, že Biblia je iba slovo človeka, a na tom založili svoje ďalšie úvahy.

11 V roku 1909 The Jewish Encyclopedia uviedla dve ďalšie slabé stránky Wellhausenovej teórie: „Argumenty, ktorými si Wellhausen takmer úplne získal celú obec súčasných kritikov Biblie, sú založené na dvoch predpokladoch: po prvé, rituál sa s vývojom náboženstva stáva zložitejším; po druhé, staršie pramene sa musia zaoberať skoršími stupňami vývoja rituálu. Prvý predpoklad je v rozpore s dokladmi z primitívnych kultúr a druhý nemá žiadnu oporu v dokladoch z rituálnych kódexov, ako sú napríklad indické.“

12. Ako sa javí novodobá vyššia kritika vo svetle archeológie?

12 Existuje nejaký spôsob, ako preskúmať vyššiu kritiku a zistiť, či sú jej teórie správne alebo nie? The Jewish Encyclopedia ďalej uviedla: „Wellhausenove názory sú založené takmer výlučne na slovnej analýze a bude potrebné, aby boli doplnené skúmaním z pohľadu inštitucionálnej archeológie.“ No ukázalo sa v priebehu rokov, že archeológia potvrdzuje Wellhausenove teórie? The New Encyclopædia Britannica odpovedá: „Archeologická kritika skôr dosvedčuje spoľahlivosť typických historických podrobností aj z tých najstarších období [biblickej histórie] a spochybňuje teóriu, že správy Pentateuchu [historické záznamy v najstarších knihách Biblie] sú len odrazom oveľa neskoršieho obdobia.“

13, 14. Prečo je Wellhausenova vyššia kritika napriek jej vratkým základom stále bežne prijímaná?

13 Prečo je vyššia kritika napriek svojim slabým miestam taká populárna medzi dnešnými intelektuálmi? Lebo im hovorí to, čo chcú počuť. Jeden učenec v 19. storočí povedal: „Ja osobne som uvítal túto Wellhausenovu knihu asi viac než ktorúkoľvek inú; lebo ťaživý problém histórie Starého zákona sa mi zdal konečne vyriešený spôsobom zodpovedajúcim zásade evolúcie človeka, ktorú som nútený uplatňovať na históriu celého náboženstva.“7 Je zrejmé, že vyššia kritika sa zhodovala s jeho predsudkami, ktoré mal ako evolucionista. A tieto dve teórie slúžia vlastne podobnému účelu. Evolúcia odstraňuje potrebu veriť v Stvoriteľa a Wellhausenova vyššia kritika zas znamená, že človek nemusí veriť, že Biblia bola inšpirovaná Bohom.

14 Domnienka, že Biblia nie je Božie slovo, ale ľudské, sa intelektuálom v tomto racionalistickom 20. storočí javí príťažlivo. * Veriť, že proroctvá boli napísané až po splnení, je pre nich oveľa ľahšie než ich prijať ako autentické. Biblické správy o zázrakoch radšej odbijú vysvetlením, že sú to mýty, legendy alebo ľudové rozprávky, než by mali uvažovať o možnosti, že tieto zázraky sa naozaj stali. Ale taký názor je ovplyvnený predsudkami a nedáva nijaký opodstatnený dôvod na popieranie pravdivosti Biblie. Vyššia kritika má vážne štrbiny a útokom na Bibliu sa jej nepodarilo dokázať, že Biblia nie je Božie Slovo.

Podporuje archeológia Bibliu?

15, 16. Existenciu ktorého starovekého panovníka spomenutého v Biblii potvrdila archeológia?

15 Archeológia má ako študijná oblasť oveľa pevnejší základ než vyššia kritika. Archeológovia, ktorí robia vykopávky v pozostatkoch minulých civilizácií, nám už v mnohých ohľadoch pomohli lepšie porozumieť životu v staroveku. Preto nie je prekvapujúce, že archeologické objavy znovu a znovu súhlasia s tým, čo čítame v Biblii. Niekedy archeológia dokonca obhájila Bibliu zoči-voči jej kritikom.

16 Napríklad predtým ako padol Babylon do rúk Peržanom, bol podľa Danielovej knihy posledným panovníkom v Babylone Balsazár. (Daniel 5:1–30) Zdalo sa, že okrem Biblie nie je o Balsazárovi nijaká zmienka, a tak Biblia bola obvinená z toho, že nehovorí pravdu a že tento muž nikdy neexistoval. Ale v 19. storočí bolo v nejakých ruinách na juhu Iraku objavených niekoľko malých valcov popísaných klinovým písmom. Ako sa zistilo, obsahovali aj modlitbu za zdravie najstaršieho syna Nabonida, babylonského kráľa. Ako sa volal tento syn? Balsazár.

17. Ako možno vysvetliť skutočnosť, že Biblia nazýva Balsazára kráľom, kým väčšina nápisov ho nazýva princom?

17 Takže Balsazár existoval! Bol však kráľom, keď padol Babylon? Väčšina dokumentov, ktoré sa postupne našli, sa o ňom zmieňovala ako o kráľovom synovi, korunnom princovi. Ale klinopisný dokument označený ako „Veršovaná správa o Nabonidovi“ vrhol viac svetla na skutočné postavenie Balsazára. Správa hovorí: „[Nabonid] zveril ,Tábor‘ svojmu najstaršiemu (synovi), prvorodenému, vojská po celej krajine podriadil jeho (veleniu). Nechal (všetko) tak a zveril kraľovanie jemu.“8 Takže Balsazár bol poverený kraľovaním. Tak sa stal vlastne kráľom! * Tento vzťah medzi Balsazárom a jeho otcom Nabonidom vysvetľuje, prečo Balsazár na poslednej hostine v Babylone ponúkol Danielovi, že ho urobí tretím panovníkom v kráľovstve. (Daniel 5:16) Keďže Nabonid bol prvým panovníkom, Balsazár sám bol až druhým panovníkom v Babylone.

Ďalšie podporné doklady

18. Aká informácia archeológie potvrdzuje, že Dávidova vláda priniesla pokoj a blahobyt?

18 Áno, historickú presnosť Biblie potvrdzuje mnoho archeologických objavov. Napríklad Biblia hovorí, že keď kráľ Šalamún prevzal kraľovanie po svojom otcovi Dávidovi, Izrael sa tešil z veľkého blahobytu. Čítame: „Júdu a Izraela bolo mnoho ako zrniek piesku, ktorých je množstvo pri mori; jedli a pili a radovali sa.“ ​(1. Kráľov 4:20) Na podporu tohto vyjadrenia čítame: „Archeologické doklady odhaľujú, že v priebehu desiateho storočia pred n. l. i neskôr bola v Judsku populačná explózia, keďže pokoj a blahobyt, ktorý priniesol Dávid, umožnil vystavať mnoho nových miest.“10

19. Akú dodatočnú informáciu o boji medzi Izraelom a Moábom poskytuje archeológia?

19 Neskôr sa z Izraela a Judska stali dva národy a Izrael si podmanil susednú moábsku krajinu. V jednom období sa Moáb pod vedením kráľa Méšu vzbúril a Izrael vytvoril s Judskom a so susedným edomským kráľovstvom alianciu, aby bojovali proti Moábu. (2. Kráľov 3:4–27) Je pozoruhodné, že v roku 1868 bola v Jordánsku objavená stéla (tesaný kameň) s nápisom v moábskom jazyku, kde hovorí o tomto konflikte sám Méša.

20. Čo nám hovorí archeológia o zničení Izraela Asýrčanmi?

20 Neskôr, v roku 740 pred n. l., Boh dovolil, aby bolo spurné severné kráľovstvo Izraela zničené Asýrčanmi. (2. Kráľov 17:6–18) Archeologička Kathleen Kenyonová k biblickej správe o tejto udalosti poznamenáva: „Človek by mohol mať podozrenie, že niečo z toho je zveličené.“ Ale je to tak? Archeologička dodáva: „Archeologické doklady o páde izraelského kráľovstva sú takmer ešte živšie než biblický záznam... Úplné vyhladenie izraelských miest Samárie a Chácoru spolu so zničením Megidda sú faktickými archeologickými dokladmi toho, že [biblický] pisateľ nezveličoval.“11

21. Aké podrobnosti prináša archeológia o tom, ako si Babylončania podrobili Judsko?

21 Biblia hovorí, že neskôr, za vlády kráľa Jehojachina, obľahli Jeruzalem Babylončania a dobyli ho. Táto udalosť je zaznamenaná v Babylonskej kronike, na klinopisnej tabuľke, ktorú objavili archeológovia. Čítame tam: „Kráľ Akkadu [Babylona]... obliehal mesto Judska (iahudu) a kráľ obsadil mesto na druhý deň mesiaca addaru.“12 Jehojachin bol vzatý do Babylona a uväznený. Ale neskôr bol podľa Biblie prepustený z väzenia a dostával prídel jedla. (2. Kráľov 24:8–15; 25:27–30) Podporujú to aj administratívne dokumenty nájdené v Babylone, ktoré uvádzajú zoznam prídelov pre „Yaukîna, kráľa Judska“.13

22, 23. Aký je vo všeobecnosti vzťah medzi archeológiou a historickými správami Biblie?

22 Profesor David Noel Freedman povedal o vzťahu medzi archeológiou a historickými správami Biblie toto: „Archeológia vo všeobecnosti často podporuje historickú platnosť biblických správ. Široký chronologický náčrt od patriarchov až do obdobia N[ového] Z[ákona] sa zhoduje s archeologickým datovaním... Budúce objavy pravdepodobne podporia súčasné umiernené stanovisko, podľa ktorého je biblická tradícia historicky podložená a verne odovzdaná, hoci to nie je história v kritickom alebo vedeckom zmysle.“

23 Čo sa týka úsilia vyšších kritikov diskreditovať Bibliu, profesor ďalej uviedol: „Pokusy moderných učencov o rekonštrukciu biblickej histórie — napríklad Wellhausenov názor, že patriarchálny vek odzrkadľoval rozdelenú monarchiu; alebo popieranie historickosti Mojžiša a exodu a následné prepracovanie izraelských dejín Nothom a jeho nasledovníkmi — neobstáli vo svetle archeologických dát tak dobre ako biblická správa.“14

Pád Jericha

24. Aké informácie nám dáva Biblia o páde Jericha?

24 Znamená to, že archeológia sa zhoduje s Bibliou v každom jednotlivom prípade? Nie, vo viacerých prípadoch sa nezhodujú. Jedným zo sporných prípadov je dramatické dobytie Jericha opísané na začiatku tejto kapitoly. Podľa Biblie bolo Jericho prvým mestom, ktoré Jozua dobyl, keď viedol Izraelitov do kanaanskej krajiny. Biblická chronológia naznačuje, že mesto padlo v prvej polovici 15. storočia pred n. l. Po dobytí bolo Jericho úplne spálené a potom zostalo stáročia neobývané. — Jozua 6:1–26; 1. Kráľov 16:34.

25, 26. K akým dvom odlišným záverom viedli archeológov vykopávky v Jerichu?

25 Miesto, kde zrejme stálo Jericho, vykopal pred druhou svetovou vojnou profesor John Garstang. Zistil, že to bolo veľmi staré mesto a že bolo veľakrát zničené a opäť postavené. Garstang zistil, že počas jedného takého zničenia múry padli akoby pri zemetrasení a mesto bolo úplne spálené. Garstang sa domnieval, že sa to stalo asi okolo roku 1400 pred n. l., čo je dátum nie príliš vzdialený od času, keď podľa Biblie zničil Jericho Jozua.15

26 Po vojne robila ďalšie vykopávky v Jerichu archeologička Kathleen Kenyonová. Prišla k záveru, že zrútené múry, ktoré odhalil Garstang, sú o stáročia staršie, ako sa domnieval. Zistila síce aj veľké zničenie Jericha v 16. storočí pred n. l., ale povedala, že v 15. storočí — keď podľa Biblie vpadol do krajiny Jozua — nestálo na mieste Jericha nijaké mesto. Ďalej uvádza možné náznaky ďalšieho zničenia, ku ktorému mohlo dôjsť na tomto mieste v roku 1325 pred n. l., a hovorí: „Ak má byť zničenie Jericha spojené s inváziou pod vedením Jozuu, tak archeológia odporúča tento [druhý] dátum.“16

27. Prečo by nás nezrovnalosti medzi archeológiou a Bibliou nemali príliš znepokojovať?

27 Znamená to, že Biblia nehovorí pravdu? Určite nie. Musíme si uvedomiť, že hoci je pre nás archeológia oknom do minulosti, nie je to vždy úplne priehľadné okno. Niekedy je výrazne zahmlené. Jeden komentátor poznamenal: „Archeologické doklady sú, žiaľ, zlomkovité, a preto aj obmedzené.“17 To platí najmä pre skoršie obdobia izraelskej histórie, v prípade ktorých archeologické doklady nie sú jasné. A ešte menej jasné sú doklady z Jericha, lebo toto miesto je následkom erózie silne poškodené.

Obmedzenia archeológie

28, 29. Aké obmedzenia archeológie pripúšťajú učenci?

28 Archeológovia sami pripúšťajú obmedzenia svojej vedy. Yohanan Aharoni napríklad vysvetľuje: „Pokiaľ ide o historický alebo historicko-zemepisný výklad, archeológ opúšťa ríšu exaktných vied a musí sa spoľahnúť na vlastné úsudky a hypotézy, aby získal úplný historický obraz.“18 Hoci si myslí, že datovanie dnešných archeológov je spoľahlivejšie ako v minulosti, o priraďovaní dátumov k určitým objavom hovorí: „Musíme teda vždy pamätať na to, že nie všetky dátumy sú absolútne a že sú viac či menej nespoľahlivé.“19

29 Kniha The World of the Old Testament (Starozákonný svet) kladie túto otázku: „Nakoľko objektívne alebo naozaj vedecké sú archeologické metódy?“ Odpovedá takto: „Archeológovia sú objektívnejší, keď fakty vykopú, než keď ich vysvetľujú. Ale ich ľudské predsudky budú ovplyvňovať aj metódy, ktoré používajú pri ,kopaní‘. Keď sa prekopávajú vrstvami zeme, nemôžu sa vyhnúť tomu, aby neničili svoje doklady, takže nikdy nemôžu overiť svoj ,experiment‘ opakovaním. Tým je archeológia medzi vedami jedinečná. Okrem toho sa tým archeologické spravodajstvo stáva veľmi náročnou úlohou, s ktorou je spojených veľa úskalí.“20

30. Ako sa bádatelia Biblie pozerajú na archeológiu?

30 Teda archeológia môže byť veľmi užitočná, ale tak ako každá ľudská činnosť je omylná. Hoci o archeologických teóriách uvažujeme so záujmom, nikdy by sme ich nemali považovať za nezvratnú pravdu. Ak archeológovia vysvetľujú svoje zistenia spôsobom, ktorý je v rozpore s Bibliou, nemali by sme sa automaticky domnievať, že Biblia sa mýli a že archeológovia majú pravdu. Ich výklady sú známe tým, že sa menia.

31. Aký nový predpoklad bol pred časom vyslovený v súvislosti s pádom Jericha?

31 Je zaujímavé všimnúť si, že v roku 1981 sa profesor John J. Bimson opäť zaujímal o zničenie Jericha. Dôkladne skúmal zničenie Jericha ohňom, ku ktorému došlo — podľa Kathleen Kenyonovej — v polovici 16. storočia pred n. l. Podľa neho sa toto zničenie nielenže zhoduje s biblickou správou o Jozuovom zničení mesta, ale archeologický obraz Kanaanu ako celku sa dokonale zhoduje s biblickým opisom Kanaanu v čase, keď na toto územie vpadli Izraeliti. A tak sa profesor domnieva, že archeologické datovanie je nesprávne, a predpokladá, že k tomuto zničeniu naozaj došlo v polovici 15. storočia pred n. l., za života Jozuu.21

Biblia je pravdivou históriou

32. Akú tendenciu možno pozorovať medzi niektorými učencami?

32 To ilustruje skutočnosť, že archeológovia majú často rozdielne názory. Preto nie je prekvapujúce, že niektorí nesúhlasia s Bibliou, kým iní s ňou súhlasia. No niektorí učenci začínajú uznávať celkovú historickú presnosť Biblie, aj keď možno nie v každom detaile. William Foxwell Albright, predstaviteľ jedného myšlienkového smeru, napísal: „Vo všeobecnosti sa vraciame k oceneniu presnosti náboženskej histórie Izraela tak v celkovom pohľade, ako aj vo faktických detailoch . . . Keď to zhrnieme, dnes môžeme opäť považovať Bibliu od začiatku do konca za autentický dokument náboženskej histórie.“22

33, 34. Ako Hebrejské Písma samy poskytujú doklady o tom, že sú historicky presné?

33 V skutočnosti Biblia sama nesie pečať presnej histórie. Na rozdiel od väčšiny starovekých mýtov a legiend sú biblické udalosti spojené s konkrétnymi obdobiami a dátumami. Mnohé udalosti zaznamenané v Biblii sú podopreté nápismi, ktoré sa datujú do tých čias. Tam, kde je medzi Bibliou a nejakým starovekým nápisom dajaká odlišnosť, možno túto nezrovnalosť často pripísať tomu, že starovekí panovníci neradi zaznamenávali svoje porážky a túžili zveličovať svoje úspechy.

34 Áno, mnohé z týchto starovekých nápisov nie sú ani tak históriou, ako oficiálnou propagandou. Na rozdiel od toho u pisateľov Biblie vidno nezvyčajnú otvorenosť. Významní muži staroveku ako Mojžiš a Áron sú otvorene opisovaní so všetkými svojimi slabými i silnými stránkami. Čestne odhalené sú aj chyby veľkého kráľa Dávida. Opakovane odhaľované sú nedostatky národa ako celku. Táto otvorenosť svedčí o pravdovravnosti a spoľahlivosti Hebrejských Písiem a dodáva váhu slovám Ježiša, ktorý sa modlil k Bohu, hovoriac: „Tvoje slovo je pravda.“ — Ján 17:17.

35. Čo sa nepodarilo racionalistickým mysliteľom a v čom vidia bádatelia Biblie dôkaz inšpirovanosti Biblie?

35 Albright ďalej povedal: „V každom prípade Biblia po obsahovej stránke prevyšuje všetku skoršiu náboženskú literatúru; rovnako pôsobivo prevyšuje aj všetku neskoršiu literatúru v priamej jednoduchosti svojho posolstva a v univerzálnosti svojho vplyvu na ľudí všetkých krajín a všetkých čias.“23 Ako uvidíme v neskorších kapitolách, práve toto ,prevyšujúce posolstvo‘ dokazuje inšpirovanosť Biblie viac ako svedectvo učencov. Teraz si však pripomeňme, že moderným racionalistickým mysliteľom sa nepodarilo dokázať, že Hebrejské Písma nie sú pravdivou históriou, zatiaľ čo tieto spisy samy osebe poskytujú všetky doklady o tom, že sú presné. Dá sa to isté povedať aj o Kresťanských gréckych Písmach, o „Novom zákone“? O tom budeme uvažovať v nasledujúcej kapitole.

[Poznámky pod čiarou]

^ 2. ods. „Vyššia kritika“ ​(alebo „historicko-kritická metóda“) je výraz, ktorým sa označuje štúdium Biblie s cieľom preskúmať také detaily, ako autorstvo, pramene a čas zostavenia každej knihy.

^ 8. ods. Napríklad anglický básnik John Milton napísal veľkolepú epickú báseň „Stratený raj“ celkom iným štýlom ako báseň „L’Allegro“. A politické traktáty písal ešte iným štýlom.

^ 14. ods. Intelektuáli majú dnes sklon byť väčšinou racionalistickí. Podľa slovníka racionalizmus znamená „spoliehanie sa na rozum ako základ na určenie náboženskej pravdy“. Racionalisti sa snažia všetko vysvetliť v ľudských pojmoch a nechcú brať do úvahy možnosť božského zásahu.

^ 17. ods. Je zaujímavé, že socha jedného starovekého panovníka, ktorá sa v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia našla v severnej Sýrii, ukázala, že nebolo nič nezvyčajné, aby sa panovník nazýval kráľom, hoci mal očividne nižší titul. Socha zobrazovala jedného panovníka Gozanu a boli na nej nápisy v asýrčine a aramejčine. Asýrsky nápis nazýval tohto muža miestodržiteľom Gozanu, ale paralelný aramejský nápis ho nazýval kráľom.9 Takže to nebolo nič neobvyklé, že Balsazár bol v oficiálnych babylonských textoch nazývaný korunným princom, kým v Danielovom aramejskom spise je nazvaný kráľom.

[Otázky]

[Zvýraznený text na strane 53]

Na rozdiel od starovekej svetskej histórie Biblia otvorene zaznamenáva chyby vážených ľudí, ako boli Mojžiš a Dávid

[Rámček na strane 44]

Hodnota archeológie

„Archeológia poskytuje ukážky starovekých nástrojov a nádob, múrov a budov, zbraní a ozdôb. Väčšinu z nich možno chronologicky zoradiť a spoľahlivo stotožniť s príslušnými výrazmi a ich kontextom v Biblii. V tomto zmysle je v Biblii v písomnej podobe presne zachované staroveké kultúrne prostredie. Podrobnosti biblických príbehov nie sú výtvorom autorovej predstavivosti, ale autentickým obrazom sveta, v ktorom sa zaznamenané udalosti, od svetských po zázračné, odohrali.“ — The Archaeological Encyclopedia of the Holy Land (Archeologická encyklopédia Svätej zeme).

[Rámček na strane 50]

Čo archeológia môže, a čo nie

„Archeológia jednoznačne ani nedokazuje, ani nevyvracia Bibliu, ale spĺňa iné veľmi dôležité úlohy. Do určitej miery odkrýva hmotný svet, ktorého existenciu predpokladáme na základe Biblie. Ak vieme, povedzme, z akého materiálu bol postavený nejaký dom alebo ako vyzerala ,výšina‘, veľmi to prispieva k nášmu porozumeniu textu. Po druhé, archeológia dopĺňa historické fakty. Napríklad Moábsky kameň ukazuje druhú stranu príbehu opísaného v 2. Kráľov 3:4 n.... Po tretie, odhaľuje život a zmýšľanie susedov starovekého Izraela — čo je jednak zaujímavé samo osebe a jednak to objasňuje svet predstáv, v ktorom sa rozvíjalo myslenie starovekého Izraela.“ — Ebla—A Revelation in Archaeology (Ebla — zjavenie v archeológii).

[Obrázok na strane 41]

Milton písal rôznymi štýlmi, nielen jedným. Veria vyšší kritici, že jeho dielo je výsledkom práce viacerých pisateľov?

[Obrázok na strane 45]

„Veršovaná správa o Nabonidovi“ uvádza, že Nabonid zveril kraľovanie svojmu prvorodenému

[Obrázok na strane 46]

Moábsky kameň obsahuje verziu kráľa Méšu o konflikte medzi Moábom a Izraelom

[Obrázok na strane 47]

Oficiálne babylonské záznamy podporujú biblickú správu o páde Jeruzalema