Božie meno — jeho význam a výslovnosť

JEDEN z pisateľov Biblie sa spýtal: „Kto nabral vietor do dlaní oboch rúk? Kto zabalil vody do plášťa? Kto spôsobil, že sa zdvihli všetky končiny zeme? Aké je jeho meno a aké meno jeho syna, ak vieš?“ ​(Príslovia 30:4) Ako môžeme my zistiť, aké je Božie meno? To je závažná otázka. Stvorenie je mocný dôkaz, že Boh musí existovať, ale ono nám nepovie jeho meno. (Rimanom 1:20) V skutočnosti by sme nemohli nikdy spoznať Božie meno, keby nám ho nepovedal sám Stvoriteľ. A on to urobil vo svojej Knihe, Svätej Biblii.

Pri jednej slávnostnej príležitosti Boh vyslovil svoje meno a zopakoval ho, aby ho Mojžiš počul. Mojžiš napísal správu o tejto udalosti, ktorá sa zachovala v Biblii až dodnes. (2. Mojžišova 34:5) Boh dokonca napísal svoje meno vlastným „prstom“. Keď dal Mojžišovi to, čo dnes nazývame Desať prikázaní, zapísal ich zázračným spôsobom. Správa hovorí: „A [Boh] dal Mojžišovi, keď s ním dohovoril na vrchu Sinai, dve dosky svedoctva, kamenné dosky, popísané prstom Božím.“ ​(2. Mojžišova 31:18, Roháčkov preklad) V pôvodných Desiatich prikázaniach sa Božie meno objavuje osem ráz. (2. Mojžišova 20:1–17) Tak Boh sám zjavil človeku svoje meno tým, že ho vyslovil, i tým, že ho napísal. Takže aké je jeho meno?

V hebrejčine sa píše יהוה. Tieto štyri písmená, nazývané tetragramaton, sa v hebrejčine čítajú sprava doľava a v mnohých súčasných jazykoch sa píšu YHWH alebo JHVH. Božie meno, ktoré predstavujú tieto štyri spoluhlásky, sa v pôvodnom „Starom zákone“ čiže Hebrejských písmach vyskytuje takmer 7 000 ráz.

Toto meno je tvarom hebrejského slovesa havah (הוה), „stať sa“, a znamená „spôsobuje, aby sa stalo“. * Takže Božie meno označuje Boha ako Toho, ktorý postupne spĺňa svoje sľuby a nezlyhávajúco uskutočňuje svoje zámery. Len pravý Boh môže nosiť takéto zmysluplné meno.

 Pamätáš sa na rôzne formy, v ktorých sa Božie meno objavilo v Žalme 83:18, na ktoré poukázala predchádzajúca časť (strana 5)? Dva z týchto prekladov nahrádzajú Božie meno iba titulmi („PÁN“, „Večný“). Ale v ďalších dvoch, Yahweh a Jehovah, môžeš rozoznať štyri písmená Božieho mena. Avšak výslovnosť je odlišná. Prečo?

Ako sa vyslovuje Božie meno?

Pravda je taká, že nikto z ľudí s istotou nevie, ako sa meno Boha pôvodne vyslovovalo. Prečo nie? Prvým jazykom, ktorý sa používal pri písaní Biblie, bola hebrejčina, a pri písaní v tomto jazyku pisatelia písali len spoluhlásky — nie samohlásky. Teda keď inšpirovaní pisatelia písali Božie meno, robili, samozrejme, to isté a písali len spoluhlásky.

Kým bola stará hebrejčina každodenným hovorovým jazykom, nebol v tom žiaden problém. Výslovnosť mena bola Izraelčanom známa, a keď  ho videli napísané, bez rozmýšľania doplnili samohlásky (tak ako pre slovenského čitateľa skratka „tzv.“ znamená „takzvaný“ a „str.“ znamená „strana“).

Túto situáciu zmenili dve veci. Po prvé, medzi Židmi vznikla poverčivá myšlienka, že je nesprávne nahlas vyslovovať božské meno, takže keď k nemu vo svojich Bibliách prišli, pri čítaní vyslovovali hebrejské slovo Adonai („Zvrchovaný Pán“). A potom, časom sa starou hebrejčinou prestalo rozprávať v každodennom styku, a tak sa na pôvodnú hebrejskú výslovnosť Božieho mena nakoniec zabudlo.

Židovskí učenci druhej polovice prvého tisícročia n. l. v snahe zaistiť, aby neupadla do zabudnutia výslovnosť hebrejčiny ako takej, vynašli systém bodov, ktoré predstavovali chýbajúce samohlásky, a umiestnili ich medzi spoluhlásky v hebrejskej Biblii. Tak boli zapísané samohlásky aj spoluhlásky a zachovala sa výslovnosť, aká sa používala v tých časoch.

Keď prišli k Božiemu menu, namiesto toho, aby zapísali zodpovedajúce samohláskové znaky, väčšinou dali iné samohláskové znaky, aby pripomenuli čitateľovi, že má povedať Adonai. Odtiaľ je odvodený tvar Jehova[h], ktorý sa stal prijatou výslovnosťou božského mena i v slovenčine. Zachováva základné prvky Božieho mena z hebrejského originálu.

Akú výslovnosť budeme používať?

Odkiaľ však pochádza výslovnosť, ako je napríklad Jahve? To je forma, ktorú navrhli moderní učenci v snahe zistiť pôvodnú výslovnosť Božieho mena. Niektorí — nie však všetci — cítili, že v dobe pred Ježišom Izraelčania pravdepodobne vyslovovali Božie meno ako Jahve. Nikto si tým však  nemôže byť istý. Možno ho takto vyslovovali, možno nie.

Mnohí napriek tomu uprednostňujú výslovnosť Jehova. Prečo? Pretože je rozšírená a známa, čo sa o forme Jahve povedať nedá. No nebolo by lepšie používať formu, ktorá môže byť bližšie k pôvodnej výslovnosti? Nie, lebo to pri biblických menách nie je zvykom.

Najlepšie si to môžeme ukázať na mene Ježiš. Vieš, ako ho oslovovali priatelia a príbuzní, keď vyrastal v Nazarete? Pravda je taká, že to nikto s istotou nevie, hoci to mohlo byť niečo ako Ješua (alebo azda Jehošua). Určite však nie Ježiš.

Ale keď bola písaná správa o jeho živote v gréčtine, inšpirovaní pisatelia sa nesnažili zachovať túto pôvodnú hebrejskú výslovnosť. Podali meno v gréčtine ako Iesus. Dnes sa vyjadruje odlišne podľa jazyka čitateľa Biblie. Čitatelia španielskej Biblie sa v nej stretávajú s menom Jesus (vyslovuje sa Chesús). Taliani ho hláskujú Gesù  (vyslovuje sa Džezú). Nemci ho píšu Jesus (vyslovuje sa Jézus) a Angličania Jesus (vyslovuje sa Džízs).

Mali by sme prestať používať meno Ježiš, pretože väčšina z nás, ak nie všetci, v skutočnosti nepoznajú jeho pôvodnú výslovnosť? Doteraz to ešte žiaden prekladateľ nenavrhol. Radi používame toto meno, lebo označuje milovaného Božieho Syna Ježiša Krista, ktorý za nás položil svoj život. Bolo by prejavom úcty k Ježišovi, keby sa akákoľvek zmienka o jeho mene z Biblie odstránila a nahradila iba nejakým titulom, ako „Učiteľ“ alebo „Sprostredkovateľ“? Určite nie! Náš vzťah k Ježišovi môžeme vyjadriť, keď používame jeho meno tak, ako sa bežne vyslovuje v našom jazyku.

To isté platí o všetkých menách, ktoré čítame v Biblii. Vyslovujeme ich vo vlastnom jazyku a nepokúšame sa napodobňovať pôvodnú výslovnosť. Hovoríme „Jeremiáš“, nie Jirmejah. Podobne hovoríme Izaiáš, hoci vo svojich časoch bol tento prorok pravdepodobne známy ako Ješajah. Ba aj učenci, ktorí poznajú pôvodnú výslovnosť týchto mien, používajú dnešnú výslovnosť, nie vtedajšiu.

A tak je to i s menom Jehova. Aj keď dnešná výslovnosť Jehova zrejme nezodpovedá presne pôvodnej, nijako to nezmenšuje význam tohto mena. Označuje Stvoriteľa, živého Boha, Najvyššieho, ktorému Ježiš povedal: „Náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno.“ — Matúš 6:9.

„Nemôže byť nahradené“

I keď mnohí prekladatelia obľubujú výslovnosť Jahve, Preklad nového sveta a aj mnohé iné preklady naďalej používajú formu Jehova[h], lebo je ľuďom známa už celé stáročia.  Navyše zachováva, práve tak ako iné formy, štyri písmená tetragramatonu, YHWH alebo JHVH. *

V minulom storočí urobil nemecký profesor Gustav Friedrich Oehler podobné rozhodnutie z viac-menej toho istého dôvodu. Rozobral formy výslovnosti a urobil záver: „Odteraz používam slovo Jehova, pretože niet pochýb, že toto meno sa v našom slovníku takto udomácnilo a nemôže byť nahradené.“ — Theologie des Alten Testaments (Teológia Starého Zákona), druhé vydanie, 1882, strana 143.

Podobne vo svojej Grammaire de l’hébreu biblique (Gramatika biblickej hebrejčiny), vydanej v roku 1923, v poznámke pod čiarou na strane 49, jezuitský učenec Paul Joüon hovorí: „V našich prekladoch sme namiesto (hypotetickej) formy Yahweh použili formu Jéhovah... čo je najrozšírenejšia literárna forma používaná vo francúzštine.“ Podobnú formu používajú prekladatelia Biblie v mnohých iných jazykoch, ako ukazuje tabuľka na strane 8.

Je teda nesprávne používať formu Jahve? To nie. Ide len o to, že forma Jehova pravdepodobne skôr nájde odozvu u čitateľa, lebo je to forma, ktorá sa „udomácnila“ vo väčšine jazykov. Dôležité je, že meno používame a oznamujeme ho iným. „Vzdávajte vďaky Jehovovi! Vzývajte jeho meno. Oznamujte jeho počínanie medzi národmi. Zmieňujte sa o tom, že jeho meno je vyvýšené.“ — Izaiáš 12:4.

Pozrime sa, ako Boží služobníci po stáročia konali v súlade s týmto príkazom.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 7]

Jednotliví učenci majú rozdielne názory na to, ako sa pôvodne vyslovovalo meno JHVH.

V diele The Mysterious Name of Y.H.W.H. (Tajomné meno YHWH, 1957, str. 74) dr. M. Reisel hovorí, že „znenie tetragramatonu bolo pôvodne určite Y^eHūàH alebo YaHūàH“.

Kanonik D. D. Williams z Cambridge sa domnieval, že „dôkazy naznačujú, ak nie priam dokazujú, že Jāhwéh nebola správna výslovnosť tetragramatonu... Meno pravdepodobne znelo JĀHÔH.” — Zeitschrift für die alttestamentliche Wissenschaft (Periodikum pre poznanie Starého zákona), 1936, zväzok 54, strana 269.

V slovníčku k francúzskemu Revidovanému Segondovmu prekladu je na strane 9 nasledujúca poznámka: „Výslovnosť Yahvé používaná v niektorých súčasných prekladoch sa opiera o niekoľko starobylých svedectiev, ktoré však nie sú presvedčivé. Ak vezmeme do úvahy osobné mená, ktoré obsahujú božské meno, ako je hebrejské meno proroka Eliáša (Eliyahou), výslovnosť by mohla byť práve tak dobre i Yaho alebo Yahou.“

V roku 1749 nemecký biblista Teller vymenoval niekoľko rozdielnych foriem písania Božieho mena, s ktorými sa stretol: „Diodorus Sicílsky, Macrobius, Klement Alexandrijský, svätý Hieronym a Origenes písali Jao; Samaritáni, Epifanius, Teodoretus Jahe alebo Jave; Ludwig Cappel ho čítal Javoh; Drusius Jahve; Hottinger Jehva; Mercerus Jehovah; Castellio Jovah; a le Clerc Jawoh alebo Javoh.“

Z toho je zrejmé, že pôvodná výslovnosť Božieho mena už nie je známa. A nie je ani tak veľmi dôležitá, lebo keby bola, Boh by sa postaral, aby sa nám zachovala. Dôležité je používať Božie meno podľa zaužívanej výslovnosti v našom jazyku.

[Rámček na strane 8]

Spôsoby písania božského mena v rôznych jazykoch svedčia o medzinárodnom uznaní znenia Jehova

awabakal – Yehóa

bugotu – Jihova

kantonský – Yehwowah

český – Jehova

dánsky – Jehova

holandský – Jehovah

efik – Jehovah

anglický – Jehovah

fidžijský – Jiova

fínsky – Jehova

francúzsky – Jéhovah

futuna – Ihova

nemecký – Jehova

maďarský – Jehova

igbo – Jehova

taliansky – Geova

japonský – Ehoba

maorský – Ihowa

motu – Iehova

mwala–malu – Jihova

narrinyeri – Jehovah

nembe – Jihova

petats – Jihouva

poľský – Jehowa

portugalský – Jeová

rumunský – Iehova

samojský – Ieova

slovenský – Jehova

sotho – Jehova

španielsky – Jehová

svahilský – Yehova

švédsky – Jehova

tahitský – Iehova

tagalský – Jehova

tongan – Jihova

venda – Yehova

xhosa – uYehova

joruba – Jehofah

zulu – uJehova

[Rámček na strane 11]

Slovo „Jehova“ sa stalo široko známe ako meno Boha i v nebiblických súvislostiach.

Franz Schubert skomponoval hudbu k lyrickej básni Johanna Ladislava Pyrkera nazvanej „Všemohúcnosť“, kde sa meno Jehova vyskytuje dva razy. Je použité aj na konci poslednej scény Verdiho opery „Nabucco“.

Aj oratórium francúzskeho skladateľa Arthura Honeggera „Kráľ Dávid“ vyzdvihuje meno Jehova a slávny francúzsky spisovateľ Viktor Hugo ho použil vo vyše 30 svojich dielach. On a Lamartine napísali básne s názvom „Jehova“.

V knihe Deutsche Taler (Nemecký toliar), ktorú v roku 1967 vydala Nemecká federálna banka, je obrázok, na ktorom je jedna z najstarších mincí, ríšsky toliar z roku 1634 razený v sliezskom kniežatstve, s menom „Jehova“. O obrázku na zadnej strane mince sa v knihe hovorí: „Pod žiarivým menom JEHOVA vynárajúcim sa sprostred oblakov je korunovaný štít so sliezskym erbom.“

V múzeu v Rudolstadte, v Nemecku, možno vidieť na golieri brnenia, ktoré nosil v 17. storočí švédsky kráľ Gustáv Adolf II., veľkými písmenami napísané meno JEHOVA.

Teda tvar Jehova je po stáročia medzinárodne uznávaný spôsob výslovnosti Božieho mena. Ľudia, ktorí ho počujú, hneď vedia, o kom sa hovorí. Je to tak, ako povedal profesor Oehler: „Toto meno sa v našom slovníku takto udomácnilo a nemôže byť nahradené.“ — Theologie des Alten Testaments (Teológia Starého zákona).

[Obrázok na strane 6]

Detail sochy anjela s Božím menom na hrobke pápeža Klementa XIII. v bazilike sv. Petra vo Vatikáne

[Obrázok na strane 7]

Boli vyrazené mnohé mince nesúce Božie meno. Táto, z roku 1661, je z Norimberku v Nemecku. Latinský text znie: „V tieni tvojich krídel“

[Obrázky na strane 9]

V minulosti bolo Božie meno v tvare tetragramatonu časťou výzdoby mnohých náboženských budov

Katolícka bazilika Fourvière v Lyone, Francúzsko

Bourgeská katedrála, Francúzsko

Kostol v La Celle Dunoise, Francúzsko

Kostol v Digne, južné Francúzsko

Kostol v São Paulo, Brazília

Štrasburská katedrála, Francúzsko

Katedrála sv. Marka v Benátkach, Taliansko

[Obrázky na strane 10]

Jehovovo meno v kláštore v Bordesholme, Nemecko;

na nemeckej minci z roku 1635;

nad bránou kostola vo Fehmarne, Nemecko;

a na náhrobnom kameni z roku 1845 v Harmannschlagu, Dolné Rakúsko