Biblická kniha číslo 13 — 1. Paralipomenon

Pisateľ: Ezdráš

Miesto písania: Jeruzalem (?)

Doba písania: asi 460 pred n. l.

Zahrnuté obdobie: Od 1. Paralipomenon 9:44: 1077–1037 pred n. l.

1. V čom je Prvá Paralipomenon podstatnou a užitočnou časťou božskej správy?

JE VARI Prvá Paralipomenon len suchým súhrnom rodokmeňov? Je to len opakovanie kníh Samuela a Kráľov? Vôbec nie! Je to objasňujúca a podstatná časť božského záznamu — podstatná v čase jej spísania pri reorganizácii národa a jeho uctievania a podstatná a užitočná ako vzor uctievania Boha pre neskoršie dni, vrátane našej súčasnosti. Prvá Paralipomenon obsahuje niektoré z najkrajších vyjadrení na chválu Jehovu z celého Písma. Uvádza podivuhodné  predzvesti Jehovovho spravodlivého kráľovstva a jej štúdium je užitočné pre všetkých, ktorí dúfajú v toto Kráľovstvo. Tak Židia ako i kresťania si po celé veky vážili obe knihy Paralipomenon. Prekladateľ Biblie Hieronym mal takú vysokú mienku o Prvej a Druhej Paralipomenon, že ich považoval za „stručný obsah Starého zákona“ a tvrdil, že „sú také veľmi závažné a dôležité, že ten, kto si myslí, že je oboznámený so svätými spismi, ale nepozná ich, klame sám seba“. *

2. Prečo boli knihy Paralipomenon napísané?

² Obe knihy Paralipomenon boli zrejme jednou knihou čiže zvitkom, ktorý bol neskôr pre ľahšiu manipuláciu rozdelený. Prečo boli knihy Paralipomenon napísané? Zoberme do úvahy okolnosti. Asi pred 77 rokmi sa skončilo vyhnanstvo v Babylone. Židia sa opäť usídlili vo svojej krajine. Došlo však k nebezpečnému odklonu od uctievania Jehovu v prestavanom chráme v Jeruzaleme. Perzský kráľ splnomocnil Ezdráša, aby ustanovil sudcov a učiteľov Božieho zákona (a tiež kráľovho) a aby skrášlil Jehovov dom. Presné rodopisné zoznamy dávali istotu, že ako kňazi slúžia len oprávnené osoby, a potvrdzovali aj kmeňové dedičstvo, z ktorého bolo kňazstvo podporované. Vzhľadom na Jehovove proroctvá o Kráľovstve bolo priam životne dôležité mať jasný a spoľahlivý záznam Júdovej a Dávidovej rodovej línie.

3. a) V čom chcel Ezdráš pomôcť Židom? b) Prečo vyzdvihol dejiny Judska a ako zdôraznil dôležitosť čistého uctievania?

³ Ezdráš si naozaj prial vyburcovať Židov, ktorí sa vrátili, z ich ľahostajnosti. Chcel, aby si plne uvedomili, že sú skutočne dedičmi Jehovovej milujúcej láskavosti, ktorú im zaručovala zmluva. V Paralipomenon im predložil úplnú správu o dejinách národa a o pôvode ľudstva, lebo ide späť až k prvému človeku, Adamovi. Ústrednou témou bolo Dávidovo kráľovstvo a preto vyzdvihol dejiny Judska a takmer úplne vynechal vyslovene negatívnu správu o desaťkmeňovom kráľovstve. Najväčších judských kráľov opísal ako mužov, ktorí sa zaoberajú stavbou alebo obnovou chrámu a ktorí sa horlivo ujímajú vedenia v uctievaní Boha. Upozornil na náboženské hriechy, ktoré viedli k zániku kráľovstva, a súčasne zdôraznil Božie sľuby obnovy. Podčiarkol dôležitosť čistého uctievania, lebo sústredil pozornosť na mnoho podrobností o chráme, kňazoch, Lévitoch, učiteľoch spevu a tak ďalej. Pre Izraelitov to muselo byť veľkým povzbudením, keď mali historickú správu, ktorá sa zamerala na zmysel ich návratu z vyhnanstva — na obnovu Jehovovho uctievania v Jeruzaleme.

4. Čo svedčí o tom, že pisateľom Paralipomenon je Ezdráš?

⁴ Čo dokazuje, že Ezdráš napísal knihy Paralipomenon? Dva záverečné verše Druhej Paralipomenon sú rovnaké ako dva úvodné verše knihy Ezdráš a Druhá Paralipomenon končí uprostred vety dokončenej v Ezdrášovi 1:3. Teda pisateľ Paralipomenon musel byť totožný s pisateľom knihy Ezdráš. Potvrdzuje to aj rovnaký sloh, jazyk, štylizácia a spôsob písania kníh Paralipomenon a Ezdráš. Niektoré výrazy použité v týchto dvoch knihách sa nevyskytujú v iných knihách Biblie. Ezdráš, pisateľ rovnomennej knihy, napísal tiež Paralipomenon. Židovská tradícia podporuje tento záver.

5. Aké duchovné a svetské schopnosti má Ezdráš?

⁵ Nikto iný nebol spôsobilejší ako Ezdráš, aby zostavil tieto vierohodné a presné dejiny. „Lebo Ezdráš pripravil svoje srdce, aby hľadal rady v Jehovovom zákone a konal tak a aby vyučoval v Izraeli predpis a právo.“ ​(Ezd. 7:10) Jehova mu pomáhal svätým duchom. Perzský svetovládca rozpoznal u Ezdráša Božiu múdrosť a dal mu rozsiahlu občiansku právomoc v judskej správnej oblasti. (Ezd. 7:12–26) Vybavený božskou a vládnou autoritou mohol Ezdráš zostaviť tento záznam z najlepších dostupných dokladov.

6. Prečo môžeme dôverovať správnosti Paralipomenon?

⁶ Ezdráš bol neobyčajným bádateľom. Skúmal staršie záznamy židovských dejín zostavené spoľahlivými prorokmi, súčasníkmi týchto udalostí, ako aj správy, ktoré zostavili úradní zapisovači a strážcovia verejných záznamov. Niektoré spisy, ktoré skúmal, boli možno štátne listiny z Izraela a Judska, rodopisné záznamy, historické diela písané prorokmi a dokumenty, ktoré vlastnili hlavy kmeňov alebo rodín. Ezdráš cituje najmenej dvadsať takých zdrojov informácií. * Týmito priamymi citátmi umožnil Ezdráš svojim súčasníkom overiť si, ak by chceli, jeho pramene. To značne potvrdzuje spoľahlivosť a vierohodnosť jeho diela. Dnes môžeme dôverovať správnosti kníh Paralipomenon pre ten istý dôvod, pre ktorý im úplne dôverovali Židia v dobe Ezdráša.

7. Kedy bola Paralipomenon napísaná, kto ju pokladal za vierohodnú a aké časové obdobie zahŕňa?

⁷ Ezdráš „vyšiel z Babylonu“ v siedmom roku perzského kráľa Artaxerxa Longimana, teda v roku 468 pred n. l., ale neuvádza nijakú správu o Nehemiášovom významnom príchode v roku  455 pred n. l. Paralipomenon musela byť teda dokončená v tomto medziobdobí, pravdepodobne v Jeruzaleme okolo roku 460 pred n. l. (Ezdráš 7:1–7; Neh. 2:1–18) Židia Ezdrášových dní prijali Paralipomenon ako pravú časť ‚celého Písma, ktoré je inšpirované Bohom a je užitočné‘. Nazývali ju Divre Hajamim, čo znamená „záležitosti dní“ čiže dejiny dní alebo časov. Asi o 200 rokov neskôr aj prekladatelia gréckej Septuaginty zahrnuli Paralipomenon medzi kanonické spisy. Rozdelili knihu do dvoch častí, a pretože sa domnievali, že je doplnením kníh Samuelových, Kráľov alebo celej Biblie tej doby, nazvali ju Paraleipomenon, čo znamená „o veciach zamlčaných (nerozprávaných; vynechaných)“. Hoci názov nie je veľmi vhodný, predsa ich počínanie ukazuje, že Paralipomenon považovali za vierohodné a inšpirované Písmo. Keď Hieronym pripravoval latinskú Vulgátu, navrhol: „Môžeme [ich] azda významnejšie nazvať Chronikon celých božských dejín.“ Zdá sa, že od toho bol odvodený názov „Kroniky“. Kronika je záznam udalostí zoradený podľa toho, ako sa odohrali. Prvá Paralipomenon uvádza najprv rodokmeň a potom sa zaoberá najmä obdobím kráľa Dávida, od roku 1077 pred n. l. až do jeho smrti.

OBSAH PRVEJ PARALIPOMENON

8. Na aké dve časti sa delí Prvá Paralipomenon?

⁸ Kniha Prvá Paralipomenon sa delí na dve prirodzené časti: prvých 9 kapitol obsahuje najmä rodokmene a ďalších 20 kapitol zahrnuje udalosti štyridsiatich rokov od Saulovej smrti do konca Dávidovej vlády.

9. Prečo niet dôvodu sa domnievať, že knihy Paralipomenon boli spísané neskôr?

⁹ Rodokmene (1:1–9:44). Tieto kapitoly uvádzajú rodokmeň od Adama až po Zorobábela. (1:1; 3:19–24) V podaní mnohých prekladov sa Zorobábelova rodová línia dáva do desiatej generácie. Keďže sa však Zorobábel vrátil do Jeruzalema v roku 537 pred n. l., nebolo by časovo možné, aby sa do roku 460 pred n. l., keď Ezdráš písanie určite dokončil, narodilo toľko generácií. Hebrejský text je však v tejto časti neúplný a nedá sa určiť, koľkí z uvedených mužov boli príbuzní Zorobábela. Preto nie je dôvod domnievať sa, že knihy Paralipomenon boli spísané neskôr, ako sa niektorí nazdávajú.

10. a) Ktoré generácie sú uvedené ako prvé? b) Ktorý rodokmeň je logicky sledovaný na začiatku druhej kapitoly? c) Ktoré ďalšie zoznamy sú uvedené a čím sa končia?

¹⁰ Najprv je uvedených desať generácií od Adama po Noacha a potom desať generácií až po Abraháma; Abrahámovi synovia a ich potomstvo; potomkovia Ezaua a Seira, ktorí žili v hornatom kraji Seir; raní králi Edoma. Od druhej kapitoly sa však správa zaoberá potomkami Izraela čiže Jakoba, od ktorého sa sleduje rodokmeň najprv cez Júdu a potom po desať generácií k Dávidovi. (2:1–14) Je tiež uvedený zoznam ostatných kmeňov, a to s osobitnou zmienkou o kmeni Lévi a o veľkňazoch. Končí sa rodokmeňom Benjaminových potomkov, aby mohol byť predstavený kráľ Saul, Benjaminec, a ním sa potom začína historická správa v užšom zmysle. Niekedy sa možno zdá, že sú rozpory medzi Ezdrášovými rodokmeňmi a inými pasážami Biblie. Musíme si však uvedomiť, že určité osoby boli známe aj pod inými menami a že jazykové zmeny a časové okolnosti mohli pozmeniť spôsob písania niektorých mien. Starostlivé štúdium odstráni väčšinu ťažkostí.

11. Uveď príklady ďalších užitočných poučení, ktoré spestrujú záznam rodokmeňov.

¹¹ Ezdráš občas dopĺňa svoje rodokmene nejakým historickým a zemepisným poučením, ktoré slúži na objasnenie, pričom obsahuje dôležité postrehy. Napríklad v zozname Rúbenových potomkov Ezdráš pridáva jednu dôležitú informáciu: „A synovia Rúbena, Izraelovho prvorodeného — lebo bol prvorodený, ale pretože znesvätil lôžko svojho otca, bolo jeho právo prvorodeného dané synom Izraelovho syna Jozefa, takže nemal byť v rodovom zázname pre právo prvorodeného. Júda sa totiž preukázal ako nadradený medzi svojimi bratmi, a ten určený za vodcu bol z neho, ale právo prvorodeného bolo Jozefovo.“ ​(5:1, 2) V týchto niekoľkých slovách je vysvetlené mnoho. A ďalej, len v Paralipomenon sa dozvedáme, že Joáb, Amasa i Abišaj boli Dávidovými synovcami, čo nám pomáha pochopiť rôzne udalosti okolo nich. — 2:16, 17.

12. Za akých okolností zomiera Saul?

¹² Saulova nevernosť sa končí jeho smrťou (10:1–14). Rozprávanie sa začína tým, ako Filištínci útočia v bitke na vrchu Gilboa. Traja Saulovi synovia, vrátane Jonatána, sú zrazení. Potom je ranený Saul. Nechce, aby sa ho zmocnili nepriatelia, a preto nalieha na svojho zbrojnoša: „Vytiahni meč a prebodni ma ním, aby neprišli tí neobrezanci a nepočínali si so mnou utŕhačne.“ Keď to jeho zbrojnoš odmietne, Saul sa sám zabije. A tak Saul zomiera, pretože si počínal „neverne voči Jehovovi vzhľadom na Jehovovo slovo, ktoré nedodržal, a tiež preto, že požiadal špiritistické médium, aby sa pýtalo. A nepýtal sa Jehovu.“ ​(10:4, 13, 14) Jehova dáva kráľovstvo Dávidovi.

13. Ako sa Dávidovi darí v kráľovstve?

¹³ Dávidovo kráľovstvo je potvrdené (11:1 až 12:40). Časom sa dvanásť kmeňov zhromaždí  k Dávidovi do Hebronu a pomažú ho za kráľa nad celým Izraelom. Dávid dobyje Sion a ‚je väčší a väčší, lebo Jehova vojsk je s ním‘. (11:9) Mocní muži sú poverení vedením vojska a ich prostredníctvom Jehova zachraňuje „veľkou záchranou“. (11:14) Dávidovi sa dostáva zjednotená podpora, keď sa zhromažďujú bojovníci a celým srdcom sú za to, aby ho urobili kráľom. Izrael hoduje a raduje sa.

14. Ako sa Dávidovi darí v bitke s Filištíncami a aká udalosť vzbudzujúca vieru je podnetom na radostnú pieseň?

¹⁴ Dávid a Jehovova truhla zmluvy (13:1 až 16:36). Dávid sa radí s vodcami národa, ktorí súhlasia s prevezením Truhly do Jeruzalema z Kirjat-jearimu, kde bola asi 70 rokov. Cestou umiera Uzza, lebo si počína neúctivo a ignoruje Božie pokyny; Truhla je na istý čas ponechaná v Obéd–edomovom dome. (4. Mojž. 4:15) Filištínci pokračujú vo svojich výpadoch, ale Dávid ich dvakrát rozdrví pri Baal–peracime a pri Gibeone. Léviti poučení Dávidom sa teraz riadia teokratickým postupom a pozorne sťahujú Truhlu do Jeruzalema. Tu ju za tanca a plesania dávajú do stanu, ktorý pre ňu postavil Dávid. Sú predkladané obete a zaznieva spev. Sám Dávid prispieva pri tejto príležitosti piesňou vďaky Jehovovi, ktorá dosahuje svoje veľkolepé vyvrcholenie v myšlienke: „Nech plesajú nebesia, a zem nech je rozradostnená, a nech povedia medzi národmi: ‚Sám Jehova sa stal kráľom!‘“ ​(1. Par. 16:31) Aká vzrušujúca príležitosť, ktorá rozohňuje vieru! Neskôr je táto Dávidova pieseň upravená ako podklad pre nové piesne. Jednou z nich je 96. žalm. Ďalšia sa objavuje v prvých pätnástich veršoch 105. žalmu.

15. Akým podivuhodným sľubom odpovedá Jehova na Dávidovu túžbu postaviť dom pre zjednotené uctievanie?

¹⁵ Dávid a Jehovov dom (16:37–17:27). Teraz panuje v Izraeli neobyčajné usporiadanie. Truhla zmluvy spočíva v stane v Jeruzaleme, kde slúži Asaf a jeho bratia, kým niekoľko kilometrov severozápadne od Jeruzalema, v Gibeone, pokračuje veľkňaz Cádok a jeho bratia v predpísaných obetiach vo svätostánku. Dávid, ktorý vždy dbá o vyvýšenie a zjednotenie Jehovovho uctievania, naznačuje svoju túžbu postaviť dom pre Jehovovu truhlu zmluvy. Ale Jehova oznamuje, že nie Dávid, ale jeho syn mu postaví dom, a On sám ‚určite pevne založí jeho trón na neurčitý čas‘ a preukáže mu milujúcu láskavosť ako otec synovi. (17:11–13) Tento podivuhodný Jehovov sľub — táto zmluva o večnom kráľovstve — zasahuje Dávida do hĺbky srdca. Jeho vďačnosť prekypuje do úctivej žiadosti, aby sa Jehovovo meno ‚ukázalo ako verné a stalo sa veľkým na neurčitý čas‘ a aby Božie požehnanie spočinulo na Dávidovom dome. — 17:24.

16. Aký sľub spĺňa Jehova prostredníctvom Dávida, ale ako Dávid zhreší?

¹⁶ Dávidove výboje (18:1—21:17). Jehova teraz prostredníctvom Dávida spĺňa svoj sľub dať celú Zasľúbenú krajinu Abrahámovmu semenu. (18:3) V ťaženiach, ktoré idú v rýchlom slede, dáva Jehova „Dávidovi záchranu“, kamkoľvek ide. (18:6) Dávid si v rýchlych vojenských víťazstvách podmaňuje Filištíncov, zráža Moábčanov, víťazí nad Cóbčanmi, donúti Sýrčanov platiť poplatok a dobýva Edom a Ammon i Amaleka. Ale Satan podnieti Dávida, aby spočítal Izrael, a tým zhrešil. Jehova posiela za trest mor, ale toto nešťastie milosrdne ukončí na Ornanovom mlate, keď už zahynulo 70 000.

17. Aké prípravy robí Dávid pre stavbu Jehovovho domu a ako povzbudzuje Šalamúna?

¹⁷ Dávidove prípravy pre chrám (21:18 až 22:19). Prostredníctvom Gáda Dávid dostane správu odovzdanú anjelom, aby ‚postavil oltár Jehovovi na mlate Ornana Jebuzejského‘. (21:18) Dávid kúpi od Ornana pozemok a poslušne tam obetuje obete a vzýva Jehovu, ktorý mu odpovie „ohňom z neba na oltári na zápalné obete“. (21:26) Dávid usúdi, že Jehova si praje, aby sa tam postavil Boží dom, a dá sa do práce. Opracúva materiál, zhromažďuje ho a hovorí: „Môj syn Šalamún je mladý a útly a dom, ktorý sa má postaviť Jehovovi, má byť výnimočnej nádhery a krásy pre všetky krajiny. Nech preto urobím preňho prípravu.“ ​(22:5) Šalamúnovi vysvetľuje, že Jehova mu nedovolil stavať dom, pretože bol mužom vojen a krvi. Nabáda svojho syna, aby bol odvážny a silný v tomto diele a hovorí: „Vstaň a konaj a nech Jehova dokáže, že je s tebou.“ — 22:16.

18. Prečo sa uskutočňuje sčítanie ľudu?

¹⁸ Dávid organizuje Jehovovo uctievanie (23:1 až 29:30). Uskutočňuje sa sčítanie ľudu, tentoraz podľa Božej vôle, aby sa opäť mohli usporiadať kňazské a lévitské služby. Služby Lévitov sú tu opísané oveľa podrobnejšie než na ktorýchkoľvek iných miestach v Písmach. Potom sa určuje rozdelenie kráľovskej služby.

19. Akými slovami poveruje Dávid Šalamúna, aké plány mu poskytuje a aký výborný príklad dáva?

¹⁹ Krátko pred koncom svojej vlády bohatej na udalosti Dávid zhromaždí predstaviteľov celého národa, „Jehovovho zboru“. (28:8) Kráľ vstáva. „Počujte ma, moji bratia a môj ľud.“ Potom im hovorí o túžbe svojho srdca, o ‚dome pravého Boha‘. V ich prítomnosti poveruje Šalamúna: „A ty, Šalamún, syn môj, poznaj Boha svojho otca  a slúž mu celým srdcom a dušou plnou potešenia; lebo Jehova skúma všetky srdcia a rozoznáva každý sklon myšlienok. Ak ho budeš hľadať, dá sa ti nájsť; ale ak ho opustíš, navždy ťa odvrhne. Pozri preto, veď sám Jehova si ťa vyvolil, aby si postavil dom ako svätyňu. Buď odvážny a konaj.“ ​(28:2, 9, 10, 12) Mladému Šalamúnovi dáva podrobné architektonické plány, ktoré dostal inšpiráciou od Jehovu, a na stavebný projekt prispieva veľkým osobným majetkom — 3 000 talentmi zlata a 7 000 talentmi striebra, ktoré ušetril na tento účel. Kniežatá a ľud reagujú na Dávidov veľkolepý príklad tým, že darujú zlato v cene 5 000 talentov a 10 000 dárikov a striebro v cene 10 000 talentov ako aj mnoho železa a medi. * (29:3–7) Ľud sa veľmi raduje z tejto prednosti.

20. Aké vznešené výšky dosahuje Dávidova záverečná modlitba?

²⁰ Dávid potom chváli Jehovu v modlitbe a uznáva, že všetky tieto bohaté dary pochádzajú vlastne z Jehovovej ruky. S úctou ho žiada o jeho stále požehnanie pre ľud a pre Šalamúna. Táto Dávidova záverečná modlitba dosahuje vznešené výšky vo velebení Jehovovho kráľovstva a jeho slávneho mena: „Buď požehnaný, ó, Jehova, Bože Izraela, náš otec, od neurčitého času až na neurčitý čas. Tvoja, ó, Jehova, je veľkosť a moc a krása a znamenitosť a dôstojnosť; lebo všetko v nebesiach a na zemi je tvoje. Tvoje je kráľovstvo, ó, Jehova, Ty, ktorý sa dvíhaš ako hlava nad všetkým. Bohatstvo a sláva sú kvôli tebe, a ty všetko ovládaš; a v tvojej ruke sú sila a moc a v tvojej ruke je schopnosť urobiť veľkým a dávať silu všetkým. A teraz, ó, náš Bože, ďakujeme ti a chválime tvoje prekrásne meno.“ — 29:10–13.

21. V akom dôstojnom tóne sa končí Prvá Paralipomenon?

²¹ Šalamún je druhý raz pomazaný a začína vládnuť na „Jehovovom tróne“ namiesto zostarnutého Dávida. Dávid zomiera po 40 rokoch vlády „v dobrej starobe, nasýtený dní, bohatstva a slávy“. (29:23, 28) Potom Ezdráš uzaviera Prvú Paralipomenon v dôstojnom tóne a vyzdvihuje nadradenosť Dávidovho kráľovstva nad všetkými kráľovstvami národov.

PREČO JE UŽITOČNÁ

22. Ako povzbudzovala Prvá Paralipomenon Ezdrášových izraelských druhov?

²² Ezdrášovi izraelskí druhovia mali veľký úžitok z jeho knihy. Tieto zhustené dejiny a ich svieže a optimistické hľadisko im pomáhali oceniť si, ako láskyplne Jehova prejavoval milosrdenstvo pre svoju vernú oddanosť zmluve o kráľovstve s kráľom Dávidom a kvôli svojmu vlastnému menu. Povzbudení, s obnovenou horlivosťou, boli schopní ujať sa Jehovovho čistého uctievania. Rodokmene posilnili ich dôveru v kňazov, ktorí spĺňali svoj kňazský úrad v obnovenom chráme.

23. Ako dobre použili Prvú Paralipomenon Matúš, Lukáš a Štefan?

²³ Z Prvej Paralipomenon mal veľký úžitok aj raný kresťanský zbor. Matúš a Lukáš sa mohli obrátiť na jej rodokmene a jasne určiť, že Ježiš Kristus je „syn Dávidov“ a Mesiáš so zákonným právom. (Mat. 1:1–16; Luk. 3:23–38) Štefan hovoril v závere svojho posledného svedectva o Dávidovej túžbe postaviť dom pre Jehovu a o tom, že stavbu uskutočnil Šalamún. Potom vysvetlil, že „Najvyšší nebýva v domoch urobených rukami“, a tak naznačil, že chrám Šalamúnových dní znázornil oveľa slávnejšie nebeské veci. — Sk. 7:45–50.

24. Čo z Dávidovho žiarivého príkladu môžeme dnes napodobňovať?

²⁴ A čo verní kresťania dnes? Prvá Paralipomenon by mala budovať a rozvíjať našu vieru. V mnohom sa môžeme riadiť žiarivým Dávidovým príkladom. Ako sa odlišoval od neverného Saula, keď sa vždy pýtal Jehovu! (1. Par. 10:13, 14; 14:13, 14; 17:16; 22:17–19) Prenesením Jehovovej truhly zmluvy do Jeruzalema, svojimi žalmami chvály, organizovaním Lévitov pre službu i túžbou postaviť slávny dom pre Jehovu Dávid dokázal, že v jeho mysli je na prvom mieste Jehova a jeho uctievanie. (16:23–29) Nesťažoval sa. Nehľadal pre seba zvláštne prednosti, ale snažil sa konať len Jehovovu vôľu. A tak keď Jehova určil, že dom postaví jeho syn, poučoval svojho syna z celého srdca a dával svoj čas, energiu a bohatstvo na prípravu diela, ktoré sa začne po jeho smrti. (29:3, 9) Skutočne nádherný príklad oddanosti! — Hebr. 11:32.

25. K akému oceneniu Jehovovho mena a Kráľovstva by nás mala povzbudiť Prvá Paralipomenon?

²⁵ Napokon sú tu vrcholné záverečné kapitoly. Vznešená reč, ktorou Dávid chváli Jehovu a oslavuje jeho „prekrásne meno“, by v nás mala roznecovať radostné ocenenie pre prednosť, že dnes môžeme oznamovať slávu Jehovu a jeho kráľovstva na čele s Kristom. (1. Par. 29:10–13) Kiež sa naša viera a radosť vždy podobá Dávidovej, keď vyjadrujeme vďačnosť za Jehovovo večné kráľovstvo a namáhame sa v jeho službe. (17:16–27) Prvá Paralipomenon dnes naozaj dáva zažiariť biblickej téme o Jehovovom kráľovstve prostredníctvom jeho Semena viac ako inokedy a ponecháva nás v očakávaní, že budú odhalené ďalšie vzrušujúce Jehovove predsavzatia.

[Poznámky pod čiarou]

[Otázky]