Siedma kapitola

Čo sa môžete o Stvoriteľovi dozvedieť z knihy?

PRAVDEPODOBNE budete súhlasiť s tým, že poučná, zaujímavá kniha je naozaj cenná. Biblia je takou knihou. Nájdete v nej pútavé životné príbehy, v ktorých vynikajú vysoké morálne hodnoty. Nájdete tam aj živé znázornenia dôležitých právd. Jeden z jej pisateľov, ktorý bol známy múdrosťou, povedal, že „sa usiloval nájsť pôvabné slová a napísať správne slová pravdy“. — Kazateľ 12:10.

Kniha, o ktorej sa zmieňujeme ako o „Biblii“, je v skutočnosti zbierkou 66 menších kníh napísaných v rozpätí viac ako 1500 rokov. Napríklad v rokoch 1513 až 1473 pred n. l. Mojžiš napísal prvých päť kníh Biblie počnúc knihou Genezis. Ján, jeden z Ježišových apoštolov, bol posledným z pisateľov Biblie. Zapísal históriu Ježišovho života (Evanjelium Jána), niekoľko kratších listov a knihu Zjavenie, ktorá je vo väčšine Biblií uvádzaná ako posledná kniha.

Počas 1500 rokov od Mojžiša po Jána sa na písaní Biblie podieľalo asi 40 jednotlivcov. Boli to úprimní, zbožní muži, ktorí chceli pomôcť druhým dozvedieť sa o našom Stvoriteľovi. Z ich spisov môžeme lepšie pochopiť Božiu osobnosť a dozvieme sa, ako sa mu môžeme páčiť. Biblia nám tiež pomáha pochopiť, prečo je toľko zla a ako bude ukončené. Biblickí pisatelia poukazovali na čas, keď ľudstvo bude žiť pod priamym vplyvom Božieho panstva, a opisovali, z akých úžasných podmienok sa potom  budeme môcť tešiť. — Žalm 37:10, 11; Izaiáš 2:2–4; 65:17–25; Zjavenie 21:3–5.

Pravdepodobne si uvedomujete, že mnohí nevenujú Biblii vážnu pozornosť a považujú ju len za starovekú knihu ľudskej múdrosti. No milióny ľudí je presvedčených, že jej skutočným Autorom je Boh a že on usmerňoval myšlienky jej pisateľov. (2. Petra 1:20, 21) Ako môžete vedieť, či to, čo napísali biblickí pisatelia, je naozaj od Boha?

Existuje viacero línií dokladov smerujúcich k tomuto záveru, ktoré by ste mohli zvážiť. Mnohí jednotlivci to urobili, skôr ako dospeli k presvedčeniu, že Biblia je viac než len obyčajná ľudská kniha a že pochádza z nadľudského zdroja. Znázornime si to aspoň jednou formou dokladov. Keď to urobíme, môžeme sa dozvedieť viac o Stvoriteľovi nášho vesmíru, Zdroji ľudského života.

Predpovede, ktoré sa splnili

Nemálo biblických pisateľov zaznamenalo proroctvá. Títo pisatelia pritom netvrdili, že oni sami dokážu predpovedať budúcnosť, ale zásluhu za to pripisovali Stvoriteľovi. Napríklad Izaiáš napísal o Bohu, že je to „Ten, ktorý od začiatku hovorí o konci“. (Izaiáš 1:1; 42:8, 9; 46:8–11) Schopnosť predpovedať udalosti, ktoré sa mali stať v nasledujúcich desaťročiach, alebo dokonca storočiach, robí Izaiášovho Boha jedinečným; nie je iba nejakou modlou ako tie, ktoré ľudia uctievali v minulosti a ktoré uctievajú aj dnes. Proroctvá nám poskytujú presvedčivý doklad o tom, že Biblia nemá ľudského autora. Všimnime si, ako to potvrdzuje Izaiášova kniha.

 Porovnanie obsahu Izaiáša s historickými údajmi ukazuje, že táto kniha bola napísaná okolo roku 732 pred n. l. Izaiáš predpovedal, že obyvateľov Jeruzalema a Júdu postihne pohroma, lebo sa previnili krviprelievaním a uctievaním modiel. Izaiáš predpovedal, že krajina bude spustošená, Jeruzalem a jeho chrám budú zničené a prežijúci budú odvedení do zajatia v Babylone. Ale Izaiáš prorokoval aj to, že Boh na tento národ v zajatí nezabudne. Táto kniha predpovedala, že cudzí kráľ Cýrus dobyje Babylon a Židom umožní slobodne sa vrátiť do ich domovskej krajiny. Izaiáš dokonca hovorí o Bohu, že je to „Ten, kto hovorí o Cýrovi: ‚Je mojím pastierom a úplne vykoná všetko, v čom mám potešenie‘; aj môj výrok o Jeruzaleme: ‚Bude znovu vystavaný‘ a o chráme: ‚Bude ti položený základ.‘“ — Izaiáš 2:8; 24:1; 39:5–7; 43:14; 44:24–28; 45:1.

V Izaiášovej dobe, v ôsmom storočí pred n. l., sa také predpovede mohli zdať neuveriteľné. V tom čase Babylon nebol ešte významnou vojenskou mocnosťou. Bol podrobený vtedajšej svetovej veľmoci, Asýrskej ríši. Rovnako nezvyčajná mohla byť myšlienka, že nejaký podrobený národ, ktorý by bol odvedený do vyhnanstva vo vzdialenej krajine, by mohol byť oslobodený a mohol by opäť získať svoju krajinu. „Kto počul o niečom takom?“ napísal Izaiáš. — Izaiáš 66:8.

Čo však zisťujeme, keď sa presunieme o dve storočia ďalej? Neskoršie dejiny starovekých Židov dokázali, že Izaiášovo proroctvo sa splnilo do detailov. Babylon sa naozaj stal mocnou ríšou a zničil Jeruzalem. Meno perzského kráľa (Cýrus), jeho dobytie Babylona a návrat Židov — to všetko sú uznávané  historické skutočnosti. Tieto predpovedané detaily sa splnili tak presne, že v 19. storočí kritici tvrdili, že Izaiášova kniha je podvod. Hovorili: ,Izaiáš možno napísal prvé kapitoly, ale nejaký neskorší pisateľ v čase kráľa Cýra vymyslel zvyšok knihy, aby sa zdalo, že je to proroctvo.‘ Niekto by mohol vysloviť takéto spochybňujúce tvrdenia, ale aké sú skutočnosti?

Skutočné predpovede?

Predpovede v knihe Izaiáš sa neobmedzujú len na udalosti, ktoré sa týkali Cýra a židovských vyhnancov. Izaiáš predpovedal aj konečný stav Babylona a jeho kniha uvádza mnoho detailov o príchode Mesiáša čiže Osloboditeľa, ktorý mal trpieť a potom byť oslávený. Môžeme mať istotu, že tieto predpovede boli napísané dlho dopredu, a teda boli to proroctvá, ktoré sa mali splniť?

Zamyslime sa. Izaiáš napísal o tom, čo sa napokon stane s Babylonom, toto: „Babylon, okrasa kráľovstiev, krása pýchy Chaldejcov, bude ako keď Boh rozvrátil Sodomu a Gomoru. Nikdy nebude obývaný a nebude tam pokolenie za pokolením.“ ​(Izaiáš 13:19, 20; kapitola 47) Čo sa v skutočnosti stalo?

Fakty hovoria, že Babylon bol dlho závislý od zložitého zavlažovacieho systému, ktorý tvorili priehrady a kanály medzi riekami Tigris a Eufrat. Zdá sa, že okolo roku 140 pred n. l. bol tento vodný systém poškodený pri ničivom partskom nájazde a v podstate prestal fungovať. K čomu to viedlo? The Encyclopedia Americana vysvetľuje: „Pôda nasiakla minerálnymi soľami a na jej povrchu sa vytvorila zásaditá kôra, čo znemožnilo využívanie  pôdy na poľnohospodárske účely.“ Asi o 200 rokov neskôr bol Babylon ešte stále ľudnatým mestom, ale potom už takým dlho nezostal. (Porovnaj 1. Petra 5:13.) V treťom storočí n. l. historik Dio Cassius (asi 150–235 n. l.) napísal, že istý návštevník Babylona tam nenašiel nič okrem „vyvýšenín a kameňov a ruín“. (LXVIII, 30) Dôležitým faktom je, že Izaiáš bol v tom čase už mŕtvy a jeho kompletná kniha bola už stáročia v obehu. A keby ste navštívili Babylon dnes, aj vy by ste z tohto kedysi slávneho mesta uvideli iba ruiny. Hoci staroveké mestá ako Rím, Jeruzalem a Atény existujú dodnes, Babylon je pustý, neobývaný, v rozvalinách; je to presne tak, ako predpovedal Izaiáš. Predpoveď sa splnila.

Teraz sa sústreďme na Izaiášov opis prichádzajúceho Mesiáša. Podľa Izaiáša 52:13 tento zvláštny  Boží služobník mal byť nakoniec ,vo vysokom postavení a mal byť veľmi vyvýšený‘. No v nasledujúcej kapitole (Izaiáš 53) je prorokované, že pred vyvýšením Mesiáš zažije niečo prekvapujúco odlišné. Možno budete udivený podrobnosťami zaznamenanými v tejto kapitole, ktorá je všeobecne uznávaná ako mesiášske proroctvo.

Môžete si tam prečítať, že Mesiášom mali jeho krajania opovrhovať. Izaiáš si bol taký istý tým, čo sa malo stať, že to napísal, akoby sa to už stalo: „Bol opovrhovaný a ľudia sa mu vyhýbali.“ ​(Verš 3) Toto zlé zaobchádzanie bolo celkom neoprávnené, lebo Mesiáš mal ľuďom robiť dobro. „Sám však niesol naše choroby,“ hovorí Izaiáš a opisuje tým Mesiášove skutky uzdravovania. (Verš 4) Napriek tomu Mesiáš mal stáť pred súdom a byť nespravodlivo odsúdený, no pritom mal pred svojimi žalobcami mlčať. (Verše 7, 8) Mal sa podvoliť tomu, aby bol odovzdaný na zabitie spolu so zločincami; pri jeho poprave malo byť jeho telo prebodnuté. (Verše 5, 12) Napriek tomu, že zomrel ako zločinec, mal byť pochovaný, akoby bol boháčom. (Verš 9) A Izaiáš opakovane hovoril, že Mesiášova nespravodlivá smrť bude mať moc zmieriť a prikryť hriechy iných ľudí. — Verše 5, 8, 11, 12.

To všetko sa splnilo. Príbehy, ktoré zaznamenali Ježišovi súčasníci — Matúš, Marek, Lukáš a Ján —, potvrdzujú, že to, čo predpovedal Izaiáš, sa naozaj udialo. Niektoré udalosti sa odohrali až po Ježišovej smrti, takže nebolo možné, aby Ježiš situáciu nejako ovplyvnil. (Matúš 8:16, 17; 26:67; 27:14, 39–44, 57–60; Ján 19:1, 34) Úplné splnenie Izaiášovho mesiášskeho proroctva malo v priebehu  storočí silný vplyv na úprimných čitateľov Biblie vrátane niektorých, čo predtým neprijali Ježiša. Učenec William Urwick poznamenáva: „Mnoho Židov, ktorí sa rozhodli zapísať dôvod svojho obrátenia sa na kresťanstvo, uznalo, že práve prečítanie tejto kapitoly [Izaiáš 53] otriaslo ich vierou v ich staré vierovyznanie a učiteľov.“ — The Servant of Jehovah (Jehovov služobník). *

Urwick sa takto vyjadril koncom 19. storočia, keď niektorí možno ešte stále pochybovali o tom, či bola 53. kapitola Izaiáša napísaná stáročia pred Ježišovým narodením. No odvtedy došlo k objavom, ktoré v podstate odstránili akýkoľvek dôvod na pochybnosti. V roku 1947 jeden beduínsky pastier pri Mŕtvom mori objavil starobylý zvitok celej knihy Izaiáš. Odborníci na staroveké spisy datovali tento zvitok do obdobia rokov 125 až 100 pred n. l. Potom, v roku 1990, analýza zvitku pomocou uhlíka ¹⁴C udala obdobie rokov 202 až 107 pred n. l. Áno, keď sa Ježiš narodil, tento slávny Izaiášov zvitok bol už dosť starý. Čo odhaľuje porovnanie tohto zvitku so súčasnými Bibliami?

Ak navštívite Jeruzalem, môžete tam vidieť fragmenty zvitkov od Mŕtveho mora. Archeológ profesor Jigael Jadin na jednom zvukovom zázname vysvetľuje: „Medzi tým, keď Izaiáš vyriekol tieto slová, a časom, keď bol tento zvitok v 2. storočí pred n. l. odpisovaný, uplynulo najviac päť alebo šesť storočí. Je úžasné, že hoci tento originálny zvitok v múzeu je vyše 2000 rokov starý, je veľmi podobný Biblii, ktorú dnes čítame buď v hebrejčine,  alebo v prekladoch, ktoré boli vytvorené z pôvodných jazykov.“

Je zrejmé, že by to malo ovplyvniť náš názor. V akom smere? Malo by to umlčať akékoľvek kritické pochybnosti v tom zmysle, že kniha Izaiáš je proroctvo zapísané až po uskutočnení udalostí. Dnes máme vedecké dôkazy, ktoré potvrdzujú, že odpis Izaiášových spisov bol urobený viac ako sto rokov pred narodením Ježiša a dávno pred spustošením Babylona. Teda ako môže niekto pochybovať, že Izaiášove spisy predpovedali konečný stav Babylona  i Mesiášovo nespravodlivé utrpenie, spôsob jeho smrti a to, ako s ním budú zaobchádzať? A historické fakty vylučujú akýkoľvek dôvod na spor, či Izaiáš presne predpovedal židovské zajatie a prepustenie Židov z Babylona. Takéto splnené predpovede tvoria iba jednu z mnohých skupín dokladov o tom, že skutočným Autorom Biblie je Stvoriteľ a že Biblia je ,inšpirovaná Bohom‘. — 2. Timotejovi 3:16.

Sú aj mnohé ďalšie ukazovatele božského autorstva Biblie. K nim patrí astronomická, geologická a lekárska presnosť Biblie; vnútorný súlad jej kníh, ktoré napísali desiatky mužov v priebehu mnohých stáročí; jej zhoda s mnohými faktami svetských dejín a s archeológiou; a jej morálny kódex, ktorý prevyšuje kódexy okolitých národov tých čias a ktorý je ešte stále považovaný za neporovnateľný. Tieto a iné skupiny dokladov presvedčili nespočetne veľa svedomitých a čestných ľudí, že Biblia je nepochybne knihou od nášho Stvoriteľa. *

To nám môže tiež pomôcť vyvodiť niektoré rozumné závery, pokiaľ ide o Stvoriteľa — pomáha nám to spoznať jeho vlastnosti. Nesvedčí snáď jeho schopnosť vidieť veci vopred o tom, že jeho myšlienkové schopnosti oveľa prevyšujú schopnosti nás ľudí? Ľudia nevedia, čo sa stane vo vzdialenej budúcnosti, ani to nemôžu ovplyvniť. Stvoriteľ môže. Môže predvídať budúcnosť i zariadiť udalosti tak, aby sa uskutočnila jeho vôľa. Izaiáš výstižne hovorí o Stvoriteľovi, že je to „Ten, ktorý od začiatku  hovorí o konci a oddávna veci, ktoré sa ešte nestali; Ten, ktorý hovorí: ‚Moja rada bude stáť a urobím všetko, čo je mojím potešením.‘“ — Izaiáš 46:10; 55:11.

Lepšie spoznať Autora

Spoznať niekoho môžeme tak, že sa s ním rozprávame a že vidíme, ako reaguje v rôznych situáciách. To je možné pri spoznávaní iných ľudí, ale ako je to pri spoznávaní Stvoriteľa? S ním sa nemôžeme priamo zhovárať. Ale ako sme už zistili, Boh o sebe veľa zjavuje v Biblii — tým, čo povedal, i tým, čo vykonal. Okrem toho, táto jedinečná kniha nás vlastne pozýva, aby sme si vytvorili vzťah k Stvoriteľovi. Nabáda nás: „Priblížte sa k Bohu, a on sa priblíži k vám.“ — Jakub 2:23; 4:8.

Pozrime sa teraz na jeden zo základných krokov: Keby ste sa chceli s niekým spriateliť, určite by ste si najskôr zistili jeho meno. Teda aké meno má Stvoriteľ a čo o ňom jeho meno hovorí?

Hebrejská časť Biblie (často nazývaná Starý zákon) uvádza toto jedinečné meno Stvoriteľa. V starovekých rukopisoch ho predstavujú štyri hebrejské spoluhlásky, ktoré možno transliterovať ako JHVH. Stvoriteľovo meno sa v Biblii vyskytuje asi 7000-krát, čo je oveľa častejšie, ako sú napríklad uvádzané tituly Boh alebo Pán. Mnoho storočí používali tí, čo čítali hebrejskú Bibliu, toto osobné meno. Časom si však mnohí Židia vypestovali poverčivý strach vyslovovať Božie meno, a preto sa nezachovala jeho výslovnosť.

„Pôvodná výslovnosť nakoniec upadla do zabudnutia; súčasné pokusy o obnovu pôvodnej výslovnosti  sú založené iba na dohadoch,“ poznamenáva jeden židovský komentár ku knihe Exodus (2. Mojžišovej). Treba pripustiť, že nemôžeme mať istotu, ako Mojžiš vyslovoval Božie meno, ktoré nachádzame v 2. Mojžišovej 3:16 a 6:3. No povedzme si otvorene, kto sa dnes cíti viazaný vyslovovať Mojžišovo alebo Ježišovo meno s presným znením a intonáciou, aká sa používala vtedy, keď chodili po zemi? To nám však nebráni nazývať Mojžiša a Ježiša menom. A tak namiesto toho, aby sme sa príliš zaujímali o to, ako ľudia v staroveku, ktorí hovorili iným jazykom, presne vyslovovali Božie meno, prečo by sme nepoužívali výslovnosť bežnú v našom jazyku? Forma „Jehova“ sa používa už stáročia a je stále všeobecne prijímaná ako meno Stvoriteľa.

Ale je tu ešte niečo dôležitejšie ako podrobnosti súvisiace s vyslovovaním tohto mena. Je to jeho význam. Toto meno v hebrejčine je kauzatívna forma slovesa havah, ktoré znamená „stať sa“ alebo „preukázať sa“. (1. Mojžišova 27:29; Kazateľ 11:3) The Oxford Companion to the Bible uvádza význam „‚spôsobuje‘ alebo ,spôsobí, že bude‘“. Môžeme teda povedať, že Stvoriteľovo osobné meno doslova znamená „Pôsobí, že sa stane“. Všimnime si, že dôraz nie je na Stvoriteľovej činnosti vo vzdialenej minulosti, čo majú možno niektorí na mysli, keď používajú výraz „Prvotná Príčina“. Prečo nie?

Lebo Božie meno úzko súvisí s tým, čo má Stvoriteľ v úmysle urobiť. V hebrejčine existujú v podstate len dva slovesné stavy a ten, ktorý je použitý v Stvoriteľovom mene, „označuje konanie... v procese vývoja. Nevyjadruje iba trvanie nejakého  činu... ale jeho vývoj, a to od jeho začiatku až po jeho dokončenie.“ ​(A Short Account of the Hebrew Tenses) Áno, Jehova sa svojím menom predstavuje ako ten, kto aktívne pracuje na svojom predsavzatí. Dozvedáme sa, že sa — postupnými činmi — stáva Uskutočňovateľom sľubov. Vedomie, že Stvoriteľ vždy úspešne uskutoční svoje predsavzatia, prináša mnohým ľuďom spokojnosť a pocit bezpečia.

Jeho cieľ — váš cieľ

Hoci Božie meno vyjadruje predsavzatie a cieľ, mnohí ľudia len ťažko nachádzajú vo svojom živote skutočný cieľ a zmysel. Vidia, ako sa ľudstvo potáca od jednej krízy k druhej — vidia vojny, prírodné katastrofy, epidémie chorôb, chudobu a zločinnosť. Dokonca aj tých niekoľko privilegovaných, ktorí akosi unikajú takým pustošivým vplyvom, často priznáva, že ich trýznia pochybnosti o budúcnosti a o zmysle ich života.

Biblia hovorí: „Tvorstvo nebolo podrobené márnosti z vlastnej vôle, ale pre toho, ktorý ho podrobil na základe nádeje, že tiež samo tvorstvo bude oslobodené... a bude mať slávnu slobodu Božích detí.“ ​(Rimanom 8:20, 21) Správa v Genezis ukazuje, že ľudia mali kedysi pokojný vzťah so svojím Stvoriteľom. Na nesprávne konanie ľudí Boh v súlade s právom zareagoval tak, že podrobil ľudstvo stavu, ktorý určitým spôsobom viedol k márnosti. Pozrime sa, ako k tomu došlo, čo to prezrádza o Stvoriteľovi a čo môžeme očakávať do budúcnosti.

Podľa tejto písanej histórie, ktorá sa v mnohých ohľadoch ukázala ako hodnoverná, prví vytvorení  ľudia boli pomenovaní Adam a Eva. Správa ukazuje, že neboli ponechaní len tak, bez akéhokoľvek cieľa alebo poučenia o Božej vôli. Rovnako ako by to urobil hociktorý milujúci, starostlivý ľudský otec pre svojich potomkov, Stvoriteľ dal ľudstvu užitočné pokyny. Povedal im: „Buďte plodní a rozmnožte sa a naplňte zem a podmaňte si ju a majte v podriadenosti morské ryby a nebeské lietajúce tvory a každého živého tvora, ktorý sa pohybuje na zemi.“ — 1. Mojžišova 1:28.

Prví ľudia mali teda v živote zmysluplný cieľ. Patrila k tomu starostlivosť o životné prostredie zeme a zaľudnenie zeme zodpovednými obyvateľmi. (Porovnaj Izaiáša 11:9.) Nikto nemôže právom obviňovať Stvoriteľa zo súčasného stavu našej znečistenej planéty, akoby on dal ľuďom oprávnenie zneužívať a ničiť zemeguľu. Výraz „podmaňte si“ nebol povolením na zneužívanie. Znamenalo to  kultivovať planétu, ktorá bola ľuďom zverená do opatery, a starať sa o ňu. (1. Mojžišova 2:15) Okrem toho, ich budúcnosť mala byť trvalá, takže mali mať priestor na realizovanie tejto významnej úlohy. Ich vyhliadka na život bez konca bola v zhode s faktom, že ľudia majú kapacitu mozgu, ktorá oveľa prevyšuje to, čo možno plne využiť za 70, 80, alebo aj 100 rokov života. Mozog bol projektovaný tak, aby ho ľudia používali nekonečne dlho.

Jehova Boh ako tvorca a správca svojho stvorenia dal ľuďom určitú voľnosť, pokiaľ išlo o dovŕšenie jeho predsavzatia so zemou a s ľudstvom. Nebol ani príliš náročný, ani neprimerane reštriktívny. Napríklad Adamovi dal úlohu, ktorá by potešila každého zoológa — pozorovať a pomenovať zvieratá. Keď Adam vypozoroval ich charakteristické črty, dal im mená, z ktorých mnohé boli opisné. (1. Mojžišova 2:19) To je len jeden príklad toho, ako ľudia mohli používať svoj talent a schopnosti v súlade s Božím predsavzatím.

Iste si uvedomujete, že múdry Stvoriteľ celého vesmíru mohol ľahko zvládnuť akúkoľvek situáciu na zemi, aj keby si ľudia zvolili pochabý alebo škodlivý spôsob života. Historický záznam nás informuje, že Boh dal Adamovi iba jeden obmedzujúci zákaz: „Z každého stromu záhrady smieš jesť do sýtosti, ale zo stromu poznania dobrého a zlého, z toho nebudeš jesť, lebo v deň, keď z neho zješ, určite zomrieš.“ — 1. Mojžišova 2:16, 17.

Tento zákaz si od ľudí vyžadoval, aby uznávali, že Boh má právo na poslušnosť svojich tvorov. Ľudia od čias Adama až dodnes museli prijímať gravitačný zákon a žiť v súlade s ním; bolo  by nerozumné a škodlivé, keby to nerobili. Tak prečo by mali ľudia odmietať žiť v súlade s iným zákonom alebo príkazom od dobroprajného Stvoriteľa? Stvoriteľ jasne povedal, aké následky by malo zavrhnutie jeho zákona, ale dal Adamovi a Eve možnosť poslúchať ho dobrovoľne. Nie je ťažké vidieť v správe o raných dejinách človeka, že Stvoriteľ dáva ľuďom možnosť slobodne sa rozhodnúť. No chce, aby jeho tvorovia boli naozaj šťastní, čo je prirodzený dôsledok života, ktorý je v súlade s dobrými zákonmi od Boha.

V jednej z predchádzajúcich kapitol sme uviedli, že Stvoriteľ vytvoril inteligentných tvorov, ktorých nemožno vidieť — duchovných tvorov. Dejinná správa o prvých ľuďoch ukazuje, že jedného z týchto duchov postupne posadla túžba prisvojiť si postavenie Boha. (Porovnaj Ezechiela 28:13–15.) Zneužil slobodu voľby, ktorú dáva Boh, a zviedol prvých ľudí k tomu, čo musíme nazvať otvorenou vzburou. Vyzývavým skutkom priamej neposlušnosti — tým, že zjedli zo „stromu poznania dobrého a zlého“ — prvá dvojica dala najavo, že chce byť nezávislá od Božej vlády. Viac ako to, ich spôsob počínania odhalil, že sa pridali k tvrdeniu, že Stvoriteľ odoprel človeku niečo dobré. Bolo to,  akoby Adam a Eva vyžadovali, aby sa mohli sami rozhodovať, čo je dobré a čo je zlé — bez ohľadu na to, čo si o tom myslí ich Tvorca.

Aké nerozumné by to bolo, keby si muži a ženy povedali, že sa im nepáči gravitačný zákon, a konali by v rozpore s ním! Rovnako iracionálne bolo to, keď Adam a Eva zavrhli Stvoriteľove mravné normy. Ľudia istotne mohli očakávať negatívne následky porušenia Božieho základného zákona, ktorý si vyžadoval poslušnosť, rovnako ako ten, kto nerešpektuje gravitačný zákon, musí čakať škodlivé následky.

Dejiny hovoria, že nato Jehova podnikol určité kroky. V „deň“, keď Adam a Eva odmietli rešpektovať Stvoriteľovu vôľu, začali upadať a smerovali k smrti, presne tak, ako ich Boh predtým varoval. (Porovnaj 2. Petra 3:8.) Z toho vidno ďalšiu stránku Stvoriteľovej osobnosti. Je to Boh práva, ktorý slabošsky neprehliada otvorenú neposlušnosť. Má múdre a spravodlivé normy, a tých sa drží.

V súlade so svojimi vynikajúcimi vlastnosťami milosrdne neukončil ľudský život ihneď. Prečo? Bolo to zo záujmu o potomstvo Adama a Evy, ktoré ešte nebolo ani počaté a ktoré nebolo priamo zodpovedné za hriešnu cestu svojich predkov. Boží záujem o život, ktorý mal byť ešte len počatý, nám ukazuje, akým je Stvoriteľom. Nie je to neľútostný sudca bez citov. Naopak, je spravodlivý, ochotný dať každému príležitosť a prejavuje úctu k posvätnosti ľudského života.

To neznamená, že ďalšie ľudské generácie sa mali tešiť z rovnakých krásnych podmienok, v akých žila prvá dvojica. Tým, že Stvoriteľ dovolil, aby Adamovo  potomstvo prišlo na scénu, ,tvorstvo bolo podrobené márnosti‘. No nebola to úplná márnosť alebo beznádej. Spomeňte si, že Rimanom 8:20, 21 hovorí aj to, že Stvoriteľ to urobil „na základe nádeje, že tiež samo tvorstvo bude oslobodené“. To je niečo, o čom by sme mali chcieť vedieť viac.

Môžete ho nájsť?

Nepriateľ, ktorý priviedol prvú ľudskú dvojicu k vzbure, je v Biblii označený ako Satan Diabol, čo znamená „Odporca“ a „Ohovárač“. Keď Boh vynášal rozsudok nad týmto hlavným podnecovateľom vzbury, označil ho za nepriateľa, ale položil aj základ nádeje pre ľudí v budúcnosti. Boh povedal: „Položím nepriateľstvo medzi teba [Satana] a ženu a medzi tvoje semeno a jej semeno. Ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu rozmliaždiš pätu.“ ​(1. Mojžišova 3:15) To je očividne symbolické alebo obrazné vyjadrenie. Čo to znamená, že malo prísť nejaké „semeno“?

Iné časti Biblie vrhajú svetlo na tento pútavý verš. Ukazujú, ako súvisí s tým, že Jehova koná podľa svojho mena a že ,sa stáva‘ tým, čo je potrebné, aby splnil svoje predsavzatie s ľuďmi na zemi. Boh pri tom používal jeden konkrétny národ, a historický záznam o tom, ako zaobchádzal s týmto starovekým národom, tvorí značnú časť Biblie. Zamyslime sa v krátkosti nad týmto dôležitým historickým záznamom. Tak sa môžeme dozvedieť viac o Stvoriteľových vlastnostiach. Áno, keď budeme ďalej skúmať knihu, ktorú dal Stvoriteľ ľudstvu, Bibliu, môžeme sa o ňom dozvedieť veľa neoceniteľných vecí.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 107]

Babylon sa stal spustnutým miestom stáročia po tom, ako to Biblia predpovedala, a zostáva takým dodnes

[Obrázky na strane 110]

Tento Izaiášov zvitok, odpísaný v druhom storočí pred n. l., bol nájdený v jednej jaskyni pri Mŕtvom mori. Zvitok podrobne predpovedal udalosti, ktoré sa stali stovky rokov po tom, čo bol napísaný

[Obrázok na strane 115]

Tento list napísaný v starovekej hebrejčine na úlomku hlinenej nádoby bol vykopaný pri Lachiši. Božie meno (pozri šípky) sa tu vyskytuje dvakrát, čo ukazuje, že Stvoriteľovo meno bolo známe a všeobecne používané

[Obrázok na strane 117]

Isaac Newton sformuloval gravitačný zákon. Stvoriteľove zákony sú rozumné, a keď konáme v súlade s nimi, je to na naše dobro