Štvrtá kapitola

Ste jedinečný!

POZRIETE sa ráno, skôr ako sa vydáte za svojimi každodennými povinnosťami, do zrkadla, ako vyzeráte? Vtedy zrejme nemáte čas na hlboké úvahy. Ale venujme teraz chvíľu obdivovaniu toho, čo sa skrýva za obyčajným letmým pohľadom.

Vaše oči vám umožňujú vidieť sa farebne, i keď farebné videnie nie je pre život nevyhnutné. Vďaka polohe svojich uší počujete stereofónne; tak môžete rozoznať zdroj zvukov, napríklad hlas blízkeho človeka. Možno to považujeme za samozrejmosť, no jedna kniha pre zvukových technikov uvádza: „Keď len trochu hlbšie uvažujeme o ľudskom sluchovom systéme, je ťažké vyhnúť sa záveru, že jeho zložité  funkcie a štruktúry naznačujú, že ho konštruovala nejaká dobroprajná ruka.“

Aj váš nos prezrádza obdivuhodné konštrukčné riešenie. Nosom môžete vdychovať vzduch, ktorý vás udržiava nažive. Má tiež milióny zmyslových receptorov, ktoré vám umožňujú rozlíšiť asi 10 000 rôznych vôní. Pri jedle vstupuje do hry ďalší zmysel. Tisíce chuťových pohárikov vám sprostredkúva vnímanie chutí. Ďalšie receptory na vašom jazyku vám umožňujú cítiť, či máte čisté zuby.

Áno, máte päť zmyslov — zrak, sluch, čuch, chuť a hmat. Samozrejme, niektoré zvieratá majú ostrejšie nočné videnie, citlivejší čuch alebo lepší sluch, ale človek má tieto zmysly v takej rovnováhe, že v mnohých ohľadoch naozaj vyniká.

Pouvažujme však nad tým, prečo môžeme mať z týchto schopností a funkcií úžitok. Všetky závisia od jedného orgánu, ktorý je vnútri našej hlavy a váži 1,4 kilogramu — od nášho mozgu. Aj zvieratá majú funkčný mozog. No ľudský mozog tvorí samostatnú kategóriu a to nás nepochybne robí jedinečnými. Ako je to možné? A ako táto jedinečnosť súvisí s naším záujmom o zmysluplný, trvalý život?

Váš podivuhodný mozog

Ľudský mozog bol roky pripodobňovaný k počítaču, no nedávne objavy ukazujú, že toto prirovnanie vôbec nie je výstižné. „Čo človek začína chápať o činnosti orgánu s približne 50 miliardami neurónov, s biliardou synáps (spojení) a s celkovou frekvenciou impulzov asi 10 biliárd za sekundu?“ opýtal sa Dr. Richard M. Restak. Ako znela jeho odpoveď? „Výkon aj toho najmodernejšieho počítača v neurónovej  sieti... predstavuje asi jednu desaťtisícinu duševnej kapacity muchy domácej.“ Predstavme si teda, akú nízku úroveň má počítač v porovnaní s ľudským mozgom, ktorý je tak pozoruhodne výnimočný.

Ktorý počítač vyrobený človekom sa môže sám opraviť, prepísať svoj program alebo sa v priebehu rokov zlepšovať? Keď nejaký počítačový systém potrebuje úpravu, programátor musí zapísať a vložiť do počítača nové zakódované pokyny. Náš mozog vykonáva takú prácu automaticky, a to tak v prvých rokoch života, ako i v starobe. Nepreháňali by ste, keby ste povedali, že aj tie najmodernejšie počítače sú v porovnaní s mozgom veľmi primitívne. Vedci nazývajú mozog „najzložitejšou známou  štruktúrou“ a „najzložitejším objektom vo vesmíre“. Pouvažujme o niektorých objavoch, ktoré už mnohých ľudí priviedli k záveru, že ľudský mozog je výsledkom práce Stvoriteľa, ktorý má o nás záujem.

Čo nepoužívate, to strácate

Užitočné vynálezy, ako sú autá a prúdové lietadlá, sú v podstate obmedzené na fixné mechanizmy a elektrické systémy, ktoré ľudia projektujú a inštalujú. Na rozdiel od toho náš mozog je prinajmenšom vysoko flexibilný biologický mechanizmus alebo systém. Môže sa stále meniť podľa toho, akým spôsobom sa používa — alebo zneužíva. Zdá sa, že za to, ako sa náš mozog v priebehu života vyvíja, sú zodpovedné dva hlavné faktory — to, čomu prostredníctvom našich zmyslov umožníme do mozgu vstúpiť, a to, o čom premýšľame.

Hoci v duševnej aktivite môžu hrať určitú úlohu aj dedičné faktory, súčasný výskum ukazuje, že potenciál nášho mozgu nie je fixne určený našimi génmi v čase počatia. „Nikto netušil, že mozog sa dokáže tak meniť, ako to o ňom vie veda teraz,“ píše Ronald Kotulak, nositeľ Pulitzerovej ceny. Po rozhovore s vyše 300 výskumníkmi vyslovil záver: „Mozog nie je statický orgán; je to neustále sa meniaca masa bunkových spojení, na ktoré veľmi vplýva to, čo človek prežíva.“ — Inside the Brain (Vnútri mozgu).

No zážitky nie sú jediným prostriedkom na formovanie nášho mozgu. Vplýva naň aj naše myslenie. Vedci zisťujú, že mozog ľudí, ktorí sú stále duševne aktívni, má až o 40 percent viac spojení (synáps) medzi nervovými bunkami (neurónmi), ako má mozog duševne lenivých ľudí. Neurobiológovia prichádzajú k záveru: Ak svoj mozog nebudete používať,  stratí svoje schopnosti. Čo však starší ľudia? Zdá sa, že starnutím dochádza u človeka k určitej strate mozgových buniek a pokročilý vek môže sprevádzať strata pamäti. No táto strata je oveľa menšia, než sa kedysi predpokladalo. Časopis National Geographic v správe o ľudskom mozgu uviedol: „Starší ľudia... ktorí sú duševne aktívni, nestrácajú schopnosť vytvárať si nové [nervové] spojenia a uchovávať si staré.“

Nedávne zistenia o flexibilnosti nášho mozgu sú v zhode s radami, ktoré sa nachádzajú v Biblii. Táto kniha múdrosti nabáda čitateľov, aby sa ,premieňali obnovením svojej mysle‘ čiže aby sa ,obnovovali presným poznaním‘ prijímaným do mysle. (Rimanom 12:2; Kolosanom 3:10) Jehovovi svedkovia vidia, ako sa to deje, keď ľudia študujú Bibliu a uplatňujú jej rady. Urobili to už mnohé tisíce — z najrôznejšieho sociálneho a vzdelanostného prostredia. Títo ľudia zostávajú osobitými jedincami, ale stali sa šťastnejšími a vyrovnanejšími a prejavuje sa u nich to, čo jeden pisateľ z prvého storočia nazval „zdravá myseľ“. (Skutky 26:24, 25) Takéto  zmeny k lepšiemu vyplývajú väčšinou z toho, ako človek využíva jednu oblasť mozgovej kôry, ktorá sa nachádza v prednej časti hlavy.

Váš čelový lalok

Väčšina neurónov vo vonkajšej vrstve mozgu, v mozgovej kôre, nie je priamo spojená so svalmi a zmyslovými orgánmi. Vezmime si napríklad miliardy neurónov, ktoré tvoria čelový lalok. (Pozri nákres na strane 56.) Snímky mozgu dokazujú, že keď myslíte na nejaké slovo alebo si vyvoláte spomienky, čelový lalok sa aktivizuje. Táto predná časť mozgu mimoriadne prispieva k tomu, že ste tým, kým ste.

„Prefrontálna mozgová kôra... súvisí väčšinou s tvorením myšlienok, s inteligenciou, motiváciou a osobnosťou. Združuje zážitky potrebné na vytváranie abstraktných predstáv, úsudku, na vytrvalosť, plánovanie, záujem o druhých a na formovanie svedomia... Práve rozvinutosť tejto oblasti odlišuje ľudí od zvierat.“ ​(Human Anatomy and Physiology od Dr. Mariebovej) Doklady tejto odlišnosti istotne vidíme v tom, čo ľudia dosiahli napríklad na poli matematiky, filozofie a práva, čo sú oblasti, s ktorými priamo súvisí prefrontálna mozgová kôra.

Prečo majú ľudia rozsiahlu, flexibilnú prefrontálnu kôru, ktorá prispieva k vyšším duševným funkciám,  zatiaľ čo u zvierat je táto oblasť rudimentárna alebo neexistuje? Tento kontrast je taký veľký, že biológovia, ktorí tvrdia, že sme sa vyvinuli, hovoria o „záhadnej explózii vo veľkosti mozgu“. Keď profesor biológie Richard F. Thompson hovoril o tejto mimoriadnej expanzii našej mozgovej kôry, pripustil: „Dosiaľ ešte veľmi jasne nerozumieme, prečo sa to stalo.“ Mohlo by byť príčinou to, že človek bol s touto neporovnateľnou kapacitou mozgu vytvorený?

Neporovnateľné komunikačné schopnosti

Aj ďalšie časti mozgu prispievajú k našej jedinečnosti. Za prefrontálnou mozgovou kôrou sa naprieč našou hlavou tiahne pás motorickej mozgovej kôry. Obsahuje miliardy neurónov, ktoré sú prepojené s našimi svalmi. Aj táto kôra má vlastnosti, ktoré prispievajú k tomu, že sme veľmi odlišní od opíc alebo od iných zvierat. Primárna motorická kôra nám dáva „1. výnimočnú schopnosť používať ruku, prsty a palec na vykonávanie manuálnych prác s veľkou  obratnosťou a 2. používať ústa, pery, jazyk a svaly tváre na rozprávanie“. — Guytonova Textbook of Medical Physiology (Učebnica lekárskej fyziológie).

Zamyslime sa krátko nad tým, ako motorická kôra ovplyvňuje vašu schopnosť hovoriť. Viac ako polovica tejto kôry riadi orgány komunikácie. To pomáha vysvetliť neporovnateľné komunikačné schopnosti ľudí. Hoci v komunikácii hrajú určitú úlohu naše ruky (pri písaní, bežných gestách alebo pri posunkovej reči), hlavnú úlohu obyčajne majú ústa. Ľudská  reč — od prvého slova dieťaťa až po hlas staršieho človeka — je nesporne podivuhodná. Na vytváraní nespočetného množstva zvukov spolupracuje asi 100 svalov jazyka, pier, čeľustí, hrdla a hrudníka. Všimnite si tento kontrast: Jedna mozgová bunka môže riadiť 2000 vlákien dvojhlavého lýtkového svalu atléta, ale mozgové bunky riadiace činnosť hrtana sa môžu sústrediť len na 2 alebo 3 svalové vlákna. Neukazuje to, že náš mozog je špeciálne vybavený na komunikáciu?

 Každý krátky slovný obrat, ktorý vyslovíte, si vyžaduje špecifický vzor svalových pohybov. Významový odtieň jediného výrazu sa môže meniť v závislosti od stupňa pohybu a bleskurýchleho načasovania množstva rôznych svalov. „Pri miernom tempe,“ vysvetľuje odborník na reč Dr. William H. Perkins, „vyslovíme za sekundu asi 14 hlások. To je dva razy rýchlejšie, než dokážeme ovládať náš jazyk, naše pery, čeľusť alebo ďalšie časti nášho rečového ústrojenstva, keď nimi hýbeme samostatne. No keď ich kvôli reči spojíme, pracujú tak ako prsty skúsených pisárok na stroji alebo koncertných klaviristov. Ich pohyby sa prekrývajú v harmónii skvelého načasovania.“

Vlastné informácie potrebné na vyslovenie jednoduchej otázky „Ako sa dnes máte?“ sú uchovávané v časti čelového laloka vášho mozgu nazvanej Brocovo centrum, ktoré niektorí považujú za centrum reči. Laureát Nobelovej ceny, neurobiológ Sir John Eccles, napísal: „U opíc sa nenašlo žiadne centrum zodpovedajúce... Brocovmu centru reči.“  Keby sa nejaké podobné centrá u zvierat aj našli, skutočnosťou zostáva, že vedci nemôžu opice donútiť, aby zo seba vydali niečo viac ako niekoľko hrubých rečových zvukov. Vy však môžete hovoriť zložitým jazykom. Spájate pritom slová dovedna podľa gramatiky vášho jazyka. Brocovo centrum vám v tom pomáha, či už hovoríte, alebo píšete.

Samozrejme, zázrak reči nemôžete realizovať, kým nepoznáte najmenej jeden jazyk a nerozumiete významu jeho slov. Tu prichádza na rad ďalšia špeciálna časť vášho mozgu, známa ako Wernickeho centrum. Miliardy neurónov v tomto centre rozlišujú význam hovorených alebo napísaných slov. Wernickeho centrum vám pomáha rozumieť výrokom a pochopiť to, čo počujete alebo čítate; tak sa  môžete dozvedať informácie a môžete racionálne reagovať.

S vašou plynulou rečou je spojených ešte viac faktorov. Na znázornenie: Pozdrav „Ahoj“ môže mať viacero významových odtieňov. Tón vášho hlasu ukazuje, či ste šťastný, vzrušený, či sa nudíte, alebo sa ponáhľate, či ste nahnevaný, smutný, alebo máte strach, a môže dokonca prezrádzať rôzne stupne týchto emocionálnych stavov. Ďalšia oblasť vášho mozgu poskytuje informácie pre emocionálnu zložku reči. Teda keď komunikujete, zúčastňujú sa na tom rôzne časti vášho mozgu.

Šimpanzy sa v obmedzenej miere podarilo naučiť akúsi posunkovú reč, ale ich používanie tejto reči je v podstate obmedzené na jednoduché žiadosti o jedlo alebo o iné základné veci. Dr. David Premack, ktorý sa snažil naučiť šimpanzy jednoduchej neverbálnej komunikácii, prišiel k záveru: „Ľudská reč je pre evolučnú teóriu nepríjemnou prekážkou, lebo jej potenciál je oveľa väčší, ako môže ktokoľvek vysvetliť.“

 Zamyslime sa: ,Prečo majú ľudia takú úžasnú schopnosť vyjadrovať myšlienky a pocity, pýtať sa a odpovedať?‘ The Encyclopedia of Language and Linguistics (Encyklopédia jazyka a lingvistiky) uvádza, že „[ľudská] reč je výnimočná“, a pripúšťa, že „hľadanie jej pôvodu v komunikácii zvierat príliš nepomáha premostiť obrovskú priepasť, ktorá oddeľuje jazyk a reč od správania živočíchov“. Profesor Ludwig Koehler zhrnul tento rozdiel takto: „Ľudská reč je záhada; je to božský dar, zázrak.“

Aký veľký rozdiel je medzi znakmi, ktoré používajú opice, a medzi schopnosťou detí hovoriť zložitým jazykom! Sir John Eccles sa zmienil aj o tom, čo si všimla väčšina z nás, o schopnosti, „ktorú vidno už u trojročných detí, keď v snahe pochopiť svoj svet kladú množstvo otázok“. Dodal: „Naproti tomu opice nekladú otázky.“ Áno, iba ľudia tvoria otázky vrátane otázok o zmysle života.

Pamäť a ešte viac!

Keď sa pozriete do zrkadla, možno si spomeniete, ako ste vyzerali, keď ste boli mladší, a možno dokonca uvažujete o tom, ako asi budete vyzerať o niekoľko rokov alebo ako by ste vyzerali, keby ste použili kozmetické prípravky. Tieto myšlienky môžu vznikať takmer podvedome, a predsa sa pritom deje niečo veľmi výnimočné, niečo, čo nemôže zažiť žiadne zviera.

 Na rozdiel od zvierat, ktoré žijú a správajú sa hlavne podľa súčasných potrieb, ľudia môžu uvažovať o minulosti a plánovať do budúcnosti. Kľúčom k takému počínaniu je takmer neobmedzená kapacita pamäti mozgu. Je pravda, že zvieratá majú určitú pamäť, a preto môžu nájsť cestu späť domov alebo si spomenúť, kde môže byť potrava. Ľudská pamäť je však oveľa rozsiahlejšia. Jeden vedec odhadol, že náš mozog môže pojať informácie, ktoré „by zaplnili asi dvadsať miliónov zväzkov kníh, čiže toľko, koľko sa nachádza v najväčších knižniciach sveta“. Niektorí neurobiológovia odhadujú, že človek počas priemerne dlhého života využije iba jednu stotinu percenta (0,0001) svojej potenciálnej mozgovej kapacity. Teraz by ste mohli položiť otázku: ,Prečo máme mozog s takou veľkou kapacitou, keď v priebehu bežne dlhého života z nej využijeme len zlomok?‘

Náš mozog nie je len nejaké obrovské skladisko informácií ako dajaký superpočítač. Profesori biológie Robert Ornstein a Richard F. Thompson napísali: „Schopnosť ľudskej mysle učiť sa — uchovávať a pripomínať si informácie — je najpozoruhodnejším fenoménom v biologickom vesmíre. Všetko, čo nás robí ľuďmi — jazyk, myslenie, poznatky, kultúra — je výsledkom tejto mimoriadnej schopnosti.“

 Navyše, máte vedomie. Toto vyjadrenie možno pôsobí banálne, ale zahŕňa niečo, čo vás nesporne robí výnimočným. Myseľ bola opísaná ako „abstraktná entita, ktorá je sídlom inteligencie, rozhodovania sa, chápania, uvedomovania si a vnímania samého seba“. Ako potoky, riečky a rieky pritekajú do mora, tak aj spomienky, myšlienky, obrazy, zvuky a pocity neprestajne prúdia do našej mysle alebo v nej. Vedomie, ako hovorí jedna definícia, je „vnímanie toho, čo človeku prechádza mysľou“.

Súčasní výskumníci urobili veľký pokrok v porozumení fyzickej stavby mozgu a niektorých elektrochemických procesov, ktoré v ňom prebiehajú. Vedia tiež vysvetliť sústavu obvodov a fungovanie moderného počítača. No medzi mozgom a počítačom  je obrovský rozdiel. Vďaka mozgu máte vedomie a uvedomujete si svoju existenciu, no počítač o svojej existencii rozhodne nevie. Prečo ten rozdiel?

Otvorene povedané, to, ako a prečo z fyzických procesov v našom mozgu vzniká vedomie, je záhada. „Neviem, ako by to veda mohla vysvetliť,“ povedal jeden neurobiológ. Profesor James Trefil poznamenal: „Čo pre ľudskú bytosť vlastne znamená mať vedomie... je v oblasti vedy jedinou závažnou otázkou, ktorú nevieme ani len formulovať.“ Jedným z dôvodov je to, že vedci sa mozog snažia pochopiť mozgom. A iba študovať fyziológiu mozgu zrejme nestačí. Vedomie je „jednou z najväčších záhad  existencie,“ povedal Dr. David Chalmers, „ale poznanie mozgu samotného zrejme neprivedie [vedcov] na koreň veci“.

Napriek tomu, každý z nás má vedomie. Napríklad naše živé spomienky na uplynulé udalosti nie sú len uloženými faktami ako bity informácií v počítači. O svojich skúsenostiach môžeme premýšľať, brať si z nich ponaučenie a používať ich na formovanie svojej budúcnosti. Dokážeme zvážiť niekoľko možností vývoja budúcich udalostí a zhodnotiť možné dôsledky každej z nich. Máme schopnosť analyzovať, tvoriť, ceniť si a milovať. Môžeme sa tešiť z príjemných rozhovorov o minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Máme etické hodnoty a môžeme ich používať, keď robíme rozhodnutia, ktoré môžu alebo aj nemusia priniesť okamžitý úžitok. Priťahuje nás krása v umení i v morálke. V mysli si môžeme formovať a dotvárať predstavy a rozmýšľať, ako asi budú druhí ľudia reagovať, ak tieto predstavy zrealizujeme.

Výsledkom takýchto činiteľov je vedomie, ktoré ľudí odlišuje od iných foriem života na zemi. Keď sa pozerá do zrkadla pes, mačka alebo vták, reagujú tak, akoby videli iného jedinca svojho druhu. Ale keď sa pozeráte do zrkadla vy, uvedomujete si seba ako bytosť so schopnosťami, ktoré boli práve spomenuté. Môžete uvažovať o paradoxoch ako: ,Prečo niektoré korytnačky žijú 150 rokov a niektoré stromy vyše 1000 rokov, ale inteligentný človek púta pozornosť médií, keď dosiahne 100 rokov?‘ Dr. Richard Restak hovorí: „Ľudský mozog a jedine ľudský mozog má schopnosť vrátiť sa späť, preskúmať svoju vlastnú činnosť, a tým dosiahnuť určitý  stupeň transcendencie. Áno, naša schopnosť prepísať svoj vlastný program a predefinovať sa vo svete je to, čo nás odlišuje od všetkých ostatných tvorov na zemi.“

Ľudské vedomie niektorých mätie. Kniha Life Ascending (Vzostup života) je síce naklonená číremu biologickému vysvetleniu, ale pripúšťa: „Keď sa pýtame, ako proces [evolúcie], ktorý pripomína hru náhody so strašným trestom pre tých, čo prehrajú, mohol splodiť také danosti, ako je láska ku kráse a pravde, súcit, sloboda, a predovšetkým hĺbka ľudského ducha, sme zmätení. Čím viac uvažujeme o duchovných možnostiach, tým viac rastie náš údiv.“ Je to presne tak. Na záver našej úvahy o ľudskej jedinečnosti si môžeme všimnúť ešte niektoré prejavy nášho vedomia, ktoré objasňujú, prečo sú mnohí presvedčení, že musí existovať nejaký inteligentný Projektant, Stvoriteľ, ktorý má o nás záujem.

Umenie a krása

„Prečo sa ľudia s takým zápalom venujú umeniu?“ opýtal sa profesor Michael Leyton v knihe Symmetry, Causality, Mind (Symetria, príčinnosť, myseľ). Ako uviedol, niektorí by možno povedali, že duševná činnosť, akou je napríklad štúdium matematiky, prináša ľuďom zjavný úžitok, ale čo umenie? Leyton doložil svoju myšlienku slovami, že ľudia precestujú veľké vzdialenosti, aby navštívili umeleckú výstavu alebo koncert. Aký vnútorný zmysel tu hrá úlohu? Ľudia na celom svete si tiež vešajú doma alebo v kanceláriách pekné obrazy. Alebo vezmime si hudbu. Väčšina ľudí rada počúva doma alebo v aute nejaký štýl hudby. Prečo? Určite nie preto, že by  hudba kedysi prispela k prežitiu najschopnejšieho. Leyton hovorí: „Umenie je zrejme najnevysvetliteľnejším fenoménom ľudského rodu.“

No my všetci vieme, že radosť z umenia a krásy patrí k tomu, čo nás robí „ľudskými“. Aj zviera si môže sadnúť na kopec a pozerať sa na krásne farby oblohy, ale je priťahované ku kráse ako takej? My sa pozeráme na horskú bystrinu jagajúcu sa v slnečnom svite, hľadíme na ohromujúcu rozmanitosť v tropickom dažďovom pralese, nemôžeme odtrhnúť pohľad od pláže lemovanej palmami alebo obdivujeme hviezdy roztrúsené po čiernej zamatovej oblohe. Či nepociťujeme často úžas? Krása tohto druhu rozohrieva naše srdce, povznáša nášho ducha. Prečo?

Prečo máme vrodenú túžbu po veciach, ktoré z hmotného hľadiska len málo prispievajú k nášmu  prežitiu? Odkiaľ pochádza naše estetické cítenie? Ak neberieme do úvahy Tvorcu, ktorý toto cítenie vložil do človeka pri jeho stvorení, na tieto otázky nenájdeme uspokojujúcu odpoveď. To platí aj o kráse v morálke.

Morálne hodnoty

Mnohí uznávajú, že najvyššou formou krásy sú pekné skutky. Napríklad byť verný zásadám zoči-voči prenasledovaniu, konať nesebecky na zmiernenie utrpenia druhých a odpustiť niekomu, kto nám ublížil — to všetko sú skutky, ktoré uspokojujú mravný zmysel uvažujúcich ľudí všade na svete. Je to krása, o akej sa zmieňuje staroveké biblické príslovie: „Pochopenie človeka určite zmierni jeho hnev a je od neho pekné, ak prejde ponad priestupok.“ Alebo ako hovorí iné príslovie: „Žiaducou vecou pozemského človeka je jeho milujúca láskavosť.“ — Príslovia 19:11, 22.

Všetci vieme, že niektorí ľudia, a dokonca niektoré skupiny ľudí šliapu po vysokých morálnych zásadách alebo ich prehliadajú, ale väčšina to nerobí. Z akého zdroja pochádzajú morálne hodnoty, ktoré možno nájsť prakticky vo všetkých oblastiach a vo všetkých dobách? Ak neexistuje nijaký Zdroj morálnosti, žiaden Stvoriteľ, vymysleli si to, čo je správne a čo nesprávne, iba ľudia, ľudská spoločnosť? Zamyslime sa nad týmto príkladom: Väčšina jednotlivcov a skupín považuje vraždu za niečo nesprávne. Ale niekto by mohol položiť otázku: ,Za nesprávne v porovnaní s čím?‘ Očividne existuje nejaký morálny zmysel, ktorý je spoločný pre celú ľudskú spoločnosť a ktorý bol začlenený do zákonov mnohých krajín. Čo je zdrojom tejto normy mravnosti? Nemohol  by to byť inteligentný Stvoriteľ, ktorý sám má morálne hodnoty a ktorý vložil do ľudí svedomie čiže zmysel pre to, čo je etické? — Porovnaj Rimanom 2:14, 15.

Môžete premýšľať o budúcnosti a robiť si plány

Ďalšou stránkou ľudského vedomia je naša schopnosť uvažovať o budúcnosti. Keď profesor Richard Dawkins dostal otázku, či majú ľudia črty, ktoré ich odlišujú od zvierat, uznal, že človek má naozaj jedinečné vlastnosti. Dawkins sa najprv zmienil o „schopnosti plánovať dopredu pomocou myšlienkovej, imaginačnej predvídavosti“ a potom dodal: „V evolúcii bol vždy jedinou vecou, na ktorej záležalo, krátkodobý úžitok; na dlhodobom úžitku nikdy nezáležalo. Nikdy nebolo možné, aby sa niečo vyvinulo napriek tomu, že by to poškodzovalo okamžité krátkodobé dobro jedinca. Teraz je prvýkrát možné, aby aspoň niektorí ľudia povedali: ,Zabudni na to, že môžeš mať krátkodobý úžitok z vytínania tohto pralesa. Aký úžitok by to prinieslo z dlhodobého hľadiska?‘ Myslím si, že je to naozaj niečo nové a jedinečné.“

Aj iní výskumníci potvrdzujú, že ľudská schopnosť uvedomelo plánovať dlho dopredu nemá obdobu. Neurofyziológ William H. Calvin hovorí: „U zvierat sa okrem hormonálne riadených príprav na zimu a na párenie vyskytuje prekvapujúco málo dokladov o plánovaní na viac než niekoľko minút dopredu.“  Zvieratá si pred zimným obdobím uskladňujú potravu, ale o týchto veciach nepremýšľajú a neplánujú ich. Naproti tomu ľudia uvažujú o budúcnosti, dokonca o ďalekej budúcnosti. Niektorí vedci uvažujú o tom, čo sa asi stane s vesmírom o miliardy rokov. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo človek — taký odlišný od zvierat — dokáže premýšľať o budúcnosti a robiť si plány?

Biblia hovorí o ľuďoch: „Dokonca aj neurčitý čas vložil [Stvoriteľ] do ich srdca.“ Revised Standard Version to prekladá takto: „Do mysle človeka vložil večnosť.“ ​(Kazateľ 3:11) Túto mimoriadnu schopnosť používame denne, dokonca aj pri niečom takom  bežnom, ako je pohľad do zrkadla a úvaha o tom, ako asi budeme vyzerať o 10 alebo o 20 rokov. A to, čo hovorí Kazateľ 3:11, potvrdzujeme aj vtedy, keď venujeme hoci len letmú myšlienku takým veciam, ako je nekonečnosť času a priestoru. Už samotný fakt, že máme túto schopnosť, je v súlade so slovami, že Stvoriteľ ,vložil do mysle človeka večnosť‘.

Priťahovaní k Stvoriteľovi

Mnohí ľudia však nie sú úplne spokojní s tým, že sa tešia z krásy, z konania dobra blížnym a z premýšľania o budúcnosti. „Je to dosť zvláštne,“ hovorí profesor C. Stephen Evans, „ale aj v tých najkrajších a najcennejších chvíľach lásky často cítime, že nám niečo chýba. Zisťujeme, že chceme viac, ale nevieme, čo to je.“ Áno, ľudia, ktorí majú vedomie — na rozdiel od zvierat, s ktorými žijeme na tejto planéte —, majú ešte inú potrebu.

„Náboženské cítenie je hlboko zakorenené v ľudskej podstate a dá sa pozorovať na každej ekonomickej a vzdelanostnej úrovni.“ To bol výsledok výskumu, ktorý profesor Alister Hardy predložil v diele The Spiritual Nature of Man (Duchovná podstata človeka). Potvrdzuje tým to, čo vyplynulo z mnohých iných štúdií — človek si uvedomuje Boha. Hoci jednotlivci sú možno ateistami, celé národy nimi nie sú. Kniha Is God the Only Reality? (Je Boh jedinou realitou?) uvádza: „Náboženské hľadanie zmyslu... je bežným javom v každej kultúre a v každom období od počiatku ľudstva.“

Odkiaľ pochádza toto akoby vrodené uvedomovanie si Boha? Keby bol človek len náhodným zoskupením nukleových kyselín a bielkovinových molekúl, prečo by si tieto molekuly vypestovali lásku  k umeniu a ku kráse, stali sa nábožnými a premýšľali o večnosti?

Sir John Eccles prišiel k záveru, že evolučné vysvetlenie existencie človeka „zlyháva v nanajvýš dôležitom ohľade. Nemôže uspokojivo vysvetliť existenciu každého z nás ako jedinečnej bytosti, ktorá si uvedomuje samu seba.“ Čím viac sa dozvedáme o funkcii nášho mozgu a našej mysle, tým ľahšie môžeme pochopiť, prečo milióny ľudí prišli k záveru, že existencia človeka s vedomím svedčí o Stvoriteľovi, ktorý má o nás záujem.

V nasledujúcej kapitole uvidíme, prečo ľudia každého spoločenského postavenia zistili, že na základe tohto racionálneho záveru môžu nájsť uspokojivé odpovede na životne dôležité otázky: Prečo sme tu a kam ideme?

[Rámček na strane 51]

Šachový veľmajster verzus počítač

Keď moderný počítač Deep Blue porazil v šachu svetového veľmajstra, vznikla otázka: „Nie sme nútení dospieť k záveru, že Deep Blue má myseľ?“

Profesor David Gelernter z Yaleovej univerzity odpovedal: „Nie. Deep Blue je iba stroj. Nemá myseľ o nič viac ako kvetináč... Jeho hlavný význam je tento: ľudské bytosti sú majstrovskí konštruktéri strojov.“

Profesor Gelernter poukázal na tento veľký rozdiel: „Mozog je mechanizmus, ktorý dokáže vytvoriť nejaké ,ja‘. Mozog dokáže duševný svet pretvoriť na skutočnosť, a to počítače nedokážu.“

Na záver povedal: „Priepasť mezi človekom a [počítačom] je trvalá a nikdy nebude preklenutá. Stroje budú ďalej robiť život ľahším, zdravším, bohatším a zaujímavejším. A ľudské bytosti sa budú ďalej zaujímať o tie isté veci, o ktoré sa zaujímali vždy: o seba samých, jeden o druhého a mnohí o Boha. V týchto veciach stroje nikdy nič nezmenili. A nikdy ani nezmenia.“

[Rámček na strane 53]

Superpočítač sa vyrovná slimákovi

„V schopnosti vidieť, hovoriť, pohybovať sa alebo používať zdravý úsudok sa dnešné počítače ani len nepribližujú k štvorročnej ľudskej bytosti. Jedným z dôvodov je, samozrejme, operačný výkon. Odhaduje sa, že kapacita spracúvania informácií aj toho najvýkonnejšieho superpočítača sa rovná nervovému systému slimáka — a to je len nepatrný zlomok výkonu, ktorý môže dosiahnuť superpočítač vnútri [našej] lebky.“ — Steven Pinker, riaditeľ Centra pre kognitívnu neurobiológiu pri Massachusettskom technologickom inštitúte.

[Rámček na strane 54]

„Ľudský mozog sa skladá takmer výlučne z [mozgovej] kôry. Aj mozog šimpanza má kôru, ale oveľa menšiu. Mozgová kôra nám umožňuje myslieť, pamätať si, predstavovať si. Ľudskými bytosťami sme v podstate vďaka našej mozgovej kôre.“ — Edoardo Boncinelli, riaditeľ výskumu v oblasti molekulárnej biológie, Miláno.

[Rámček na strane 55]

Od fyziky častíc k vášmu mozgu

Profesor Paul Davies vyjadril svoj názor na schopnosť mozgu pracovať na abstraktnom poli matematiky. „Matematika nie je niečo, čo by vám samo padlo do lona. Je výsledkom činnosti ľudskej mysle. No ak sa pýtame, kde sa matematika uplatňuje najlepšie, je to v oblastiach, ako je fyzika častíc a astrofyzika, v oblastiach základnej vedy, ktoré sú veľmi, veľmi vzdialené od každodenných záležitostí.“ Čo to znamená? „Podľa mňa to ukazuje, že vedomie a naša schopnosť venovať sa matematike nie sú čírou náhodou, nie sú triviálnym detailom, nie sú nepodstatným vedľajším produktom evolúcie.“ — Are We Alone? (Sme sami?)

[Rámček/obrázky na stranách 56, 57]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Čelový lalok

Prefrontálna mozgová kôra

Brocovo centrum

Wernickeho centrum

Motorická mozgová kôra

● Mozgová kôra je povrchová časť mozgu, ktorá je najviac spojená s inteligenciou. Keby sa ľudská mozgová kôra vyrovnala, pokryla by štyri strany písacieho papiera; kôra šimpanza by pokryla iba jednu stranu; a kôra potkana by pokryla poštovú známku. — Scientific American.

[Rámček na strane 58]

Každý národ má svoj

Keď sa v dejinách nejaký národ stretol s iným národom, každý z nich zistil, že ten druhý hovorí nejakým jazykom. Kniha The Language Instinct (Jazykový inštinkt) uvádza: „Nikdy nebol objavený nijaký nemý kmeň a neexistuje záznam o tom, že by nejaká oblasť slúžila ako ,kolíska‘ jazyka, z ktorej by sa jazyk šíril medzi skupiny, ktoré predtým jazyk nemali... Univerzálnosť komplexného jazyka je objav, ktorý jazykovedcov napĺňa úžasom, a je hlavným dôvodom na podozrenie, že jazyk je... výsledkom mimoriadneho ľudského inštinktu.“

[Rámček na strane 59]

Jazyk a inteligencia

Prečo ľudská inteligencia tak veľmi prevyšuje inteligenciu zvierat, ako sú opice? Kľúčom je to, že my používame syntax — spájame hlásky do slov a slová do viet. Teoretický neurofyziológ Dr. William H. Calvin vysvetľuje:

„Šimpanzy vo voľnej prírode používajú asi tri tucty hlasových zvukov na vyjadrenie asi troch tuctov rôznych významov. Môžu zopakovať zvuk na zintenzívnenie jeho významu, ale nespoja dohromady tri hlasové zvuky, aby do svojho slovníka pridali nové slovo.

My ľudia tiež používame asi tri tucty hlasových zvukov, ktoré nazývame fonémy. No iba ich kombinácie majú význam: spájame dohromady bezvýznamné zvuky, aby sme vytvorili zmysluplné slová.“ Dr. Calvin poznamenal, že „nikto ešte nevysvetlil“ skok od zvieracej reči „jeden zvuk/jeden význam“ k našej jedinečnej ľudskej schopnosti používať syntax.

[Rámček na strane 60]

Dokážete viac ako len čmárať

„Je iba človek, Homo sapiens, schopný komunikovať jazykom? Odpoveď zjavne závisí od toho, čo sa myslí ,jazykom‘ — lebo všetky vyššie živočíchy v skutočnosti komunikujú pomocou veľkého množstva signálov, ako sú pohyby, pachy, volanie, rev a spev, a u včiel dokonca tanec. No u zvierat na rozdiel od človeka nenachádzame jazyk s gramatickou stavbou. A čo je zrejme veľmi dôležité, zvieratá nemaľujú obrazy, ktoré by niečo znázorňovali. Prinajlepšom len čmárajú.“ — Profesori R. S. a D. H. Foutsovci.

[Rámček na strane 61]

„Keď obrátime pozornosť na ľudskú myseľ, objavíme úžasne zložité systémy,“ hovorí profesor A. Noam Chomsky. „Jazyk je jedným z príkladov, ale nie jediný. Zamyslime sa nad schopnosťou [mozgu] pracovať s abstraktnými pojmami numerického systému, v čom sú [ako sa zdá] ľudia jedineční.“

[Rámček na strane 62]

„Obdarení“ schopnosťou klásť otázky

O budúcnosti nášho vesmíru fyzik Lawrence Krauss napísal: „Odvahu klásť otázky v súvislosti s vecami, ktoré možno nikdy priamo neuvidíme, máme preto, lebo ich môžeme klásť. Naše deti alebo deti našich detí jedného dňa na ne odpovedia. Sme obdarení predstavivosťou.“

[Rámček na strane 69]

Keby vesmír a naša existencia v ňom boli dielom náhody, náš život by nemohol mať žiaden trvalý zmysel. Ale ak je náš život vo vesmíre výsledkom vedomého činu, musí mať uspokojivý zmysel.

[Rámček na strane 72]

Po tých, čo sa vyhýbali šabľozubým levom?

John Polkinghorne z Cambridgeskej univerzity v Anglicku poznamenal:

„Teoretický fyzik Paul Dirac objavil to, čo bolo nazvané kvantová teória poľa, ktorá je základom nášho porozumenia fyzikálneho sveta. Nemôžem uveriť tomu, že Diracova schopnosť objaviť túto teóriu alebo Einsteinova schopnosť objaviť všeobecnú teóriu relativity je len akýmsi podružným dedičstvom po našich predkoch, ktorí sa museli vyhýbať šabľozubým levom. Ide tu o niečo oveľa hlbšie, oveľa záhadnejšie...

Keď sa pozeráme na racionálny poriadok a zreteľnú krásu fyzikálneho sveta, ktoré nám odhalili prírodné vedy, vidíme svet popretkávaný známkami inteligencie. Pre nábožensky založeného človeka je to inteligencia Stvoriteľa, ktorého existenciu je možné takto rozoznať.“ — Commonweal.

[Obrázok na strane 63]

Iba ľudia kladú otázky. Niektoré otázky sa týkajú zmyslu života

[Obrázok na strane 64]

Na rozdiel od zvierat si ľudia uvedomujú sami seba i budúcnosť

[Obrázok na strane 70]

Ľudia sú jedineční v tom, že si oceňujú krásu, premýšľajú o budúcnosti a sú priťahovaní k Stvoriteľovi