Ôsma kapitola

Stvoriteľ sa dáva spoznať — na náš úžitok!

ASI tri milióny ľudí stálo uprostred hrmenia a bleskov pred vysokým vrchom na Sinajskom polostrove. Vrch Sinaj zahalili oblaky a zem sa chvela. Za takýchto pamätných okolností Mojžiš uviedol staroveký Izrael do formálneho vzťahu so Stvoriteľom neba a zeme. — 2. Mojžišova, 19. kapitola; Izaiáš 45:18.

Prečo by sa mal však Stvoriteľ vesmíru zjavovať takým zvláštnym spôsobom jednému pomerne malému národu? Mojžiš podal takéto vysvetlenie: „Pretože vás Jehova miloval a pretože dodržiaval prísažné vyhlásenie, ktoré prisahal vašim predkom.“ — 5. Mojžišova 7:6–8.

Takéto vyjadrenie ukazuje, že Biblia nám poskytuje oveľa širší okruh informácií ako len fakty o vzniku vesmíru a života na zemi. Veľa hovorí o Stvoriteľovom zaobchádzaní s ľuďmi — v minulosti, v súčasnosti i v budúcnosti. Biblia je najštudovanejšou a najrozšírenejšou knihou na svete, takže každý, kto si cení vzdelanie, by sa mal oboznámiť s jej obsahom. Pozrime sa teraz krátko na to, čo nachádzame v Biblii, a sústreďme sa pritom najprv na časť, ktorá je často nazývaná Starý zákon. Tak získame aj hodnotné informácie o osobnosti Stvoriteľa vesmíru a Autora Biblie.

V 6. kapitole s názvom „Staroveký záznam o stvorení — môžete mu dôverovať?“ sme videli, že biblická správa o stvorení obsahuje inak nedostupné  fakty o našich prvých predkoch — našich prarodičoch. Táto prvá kniha Biblie však obsahuje ešte oveľa viac informácií. Aké napríklad?

Grécka mytológia i mýty iných národov opisujú čas, keď bohovia a polobohovia boli v spojení s ľuďmi. Antropológovia tiež hovoria, že na celom svete existujú legendy o starovekej potope, v ktorej zahynula väčšina ľudstva. Tieto mýty možno právom zamietate. No vedeli ste o tom, že kniha Genezis (1. Mojžišova) ako jediná zjavuje základné historické fakty, ktoré sa neskôr premietli do takýchto mýtov a legiend? — 1. Mojžišova, kapitoly 6, 7. *

V 1. Mojžišovej sa dočítate aj o mužoch a ženách — hodnoverných ľuďoch, s ktorými sa môžeme stotožniť —, ktorí vedeli, že Stvoriteľ existuje a ktorí vo svojom živote brali do úvahy jeho vôľu. Určite by sme nemali premeškať príležitosť dozvedieť sa o takých mužoch, ako bol Abrahám, Izák a Jakob, ktorí patrili k „predkom“, o ktorých sa zmienil Mojžiš. Stvoriteľ spoznal Abraháma a nazval ho ,svojím priateľom‘. (Izaiáš 41:8; 1. Mojžišova 18:18, 19) Prečo? Jehova ho pozoroval a nadobudol k nemu dôveru ako k mužovi viery. (Hebrejom 11:8–10, 17–19; Jakub 2:23) Abrahámova skúsenosť ukazuje, že k Bohu je možné sa priblížiť. Jeho moc a schopnosti sú úžasné, no nie je to len nejaká neosobná sila alebo príčina. Je to skutočná osoba, ku ktorej si ľudia ako my môžu vytvoriť úctivý vzťah — na náš trvalý úžitok.

 Jehova sľúbil Abrahámovi: „Prostredníctvom tvojho semena sa budú určite žehnať všetky národy.“ ​(1. Mojžišova 22:18) To nadväzuje na sľub, ktorý bol daný v čase Adama, o prichádzajúcom „semene“. (1. Mojžišova 3:15) Áno, to, čo Jehova povedal Abrahámovi, potvrdilo nádej, že po čase sa objaví niekto — Semeno —, kto sprostredkuje všetkým národom požehnanie. Neskôr uvidíte, že je to ústredná téma prelínajúca sa celou Bibliou, čo len podčiarkuje, že táto kniha nie je zbierkou rozličných ľudských spisov. A poznanie tejto témy Biblie vám pomôže uvedomiť si, že Boh používal jeden staroveký národ — s cieľom požehnať všetky národy. — Žalm 147:19, 20.

Skutočnosť, že Jehova sledoval svojím vzťahom s Izraelom tento cieľ, ukazuje, že ,nie je predpojatý‘. (Skutky 10:34; Galaťanom 3:14) Navyše, i keď Boh bol v kontakte hlavne s Abrahámovými potomkami, ľudia z iných národov boli tiež pozývaní, aby prišli a slúžili Jehovovi. (1. Kráľov 8:41–43) A ako uvidíme neskôr, Božia nestrannosť je taká, že dnes každý z nás — bez ohľadu na národnostný či etnický pôvod — môže Boha spoznať a páčiť sa mu.

Z dejín tohto národa, s ktorým bol Stvoriteľ stáročia vo zvláštnom vzťahu, sa môžeme veľa naučiť. Rozdeľme si tieto dejiny na tri časti. Pri úvahe o jednotlivých častiach si všimnime, ako Jehova konal v súlade s významom svojho mena „Pôsobí, že sa stane“ a ako sa prejavovala jeho osobnosť v zaobchádzaní so skutočnými ľuďmi.

 Prvá časť — národ, ktorého vládcom bol Stvoriteľ

Abrahámovi potomkovia sa stali otrokmi v Egypte. Boh napokon povolal Mojžiša, ktorý ich v roku 1513 pred n. l. vyviedol na slobodu. Keď sa Izrael stal národom, Boh bol jeho panovníkom. Ale v roku 1117 pred n. l. začal tento národ požadovať ľudského kráľa.

Aké udalosti viedli k tomu, že Izrael sa ocitol s Mojžišom pri vrchu Sinaj? Biblická kniha Genezis uvádza pozadie týchto udalostí. V skoršom čase, keď Jakob (mal meno aj Izrael) žil severovýchodne od Egypta, postihol celý vtedajší známy svet hlad. Obavy o rodinu priviedli Jakoba k tomu, že sa snažil získať potraviny z Egypta, kde boli uskladnené dostatočné zásoby obilia. Zistil, že správcom nad potravinami je vlastne jeho syn Jozef, o ktorom si Jakob myslel, že už pred rokmi zomrel. Jakob a jeho rodina sa presťahovali  do Egypta a bolo im ponúknuté, aby tam zostali. (1. Mojžišova 45:25–46:5; 47:5–12) No po Jozefovej smrti nový faraón nútil Jakobových potomkov vykonávať ťažkú prácu a ,strpčoval im život tvrdým otroctvom pri hlinenej malte a tehlách‘. (2. Mojžišova 1:8–14) Túto pôsobivú správu a ešte oveľa viac si môžete prečítať v druhej biblickej knihe Exodus (2. Mojžišova).

Izraeliti celé desaťročia trpeli zlým zaobchádzaním a „ich volanie o pomoc kvôli otroctvu vystupovalo k pravému Bohu“. Urobili múdro, že sa obrátili na Jehovu. On mal záujem o Abrahámových potomkov a bol rozhodnutý splniť svoje predsavzatie, aby v budúcnosti požehnal všetky národy. Jehova ,počul stonanie Izraela a všimol si to‘. Z toho vidíme, že Stvoriteľ má súcit s ľuďmi, ktorí sú utláčaní a ktorí trpia. (2. Mojžišova 2:23–25) Vybral Mojžiša, aby vyviedol Izraelitov z otroctva. Ale keď Mojžiš a jeho brat Áron prišli požiadať egyptského faraóna, aby dovolil tomuto zotročenému národu odísť, faraón zareagoval vyzývavo: „Kto je Jehova, aby som poslúchol jeho hlas a poslal preč Izrael?“ — 2. Mojžišova 5:2.

Vedeli by ste si predstaviť, že by Stvoriteľ vesmíru cúvol pred takouto výzvou, i keď prišla od panovníka najväčšej vojenskej mocnosti, aká vtedy existovala? Boh zoslal na faraóna a Egypťanov viacero pohrôm. Napokon po desiatej pohrome faraón súhlasil s tým, že Izraelitov prepustí. (2. Mojžišova 12:29–32) Tak Abrahámovi potomkovia spoznali Jehovu ako skutočnú osobu — ako toho, kto oslobodzuje vo svojom stanovenom čase. Áno, Jehova  dramatickým spôsobom splnil svoje sľuby v súlade s tým, čo vyjadruje jeho meno. (2. Mojžišova 6:3) Ale faraón aj Izraeliti sa mali o tomto mene dozvedieť ešte viac.

Došlo k tomu preto, lebo faraón čoskoro zmenil svoj názor. So svojou armádou divoko prenasledoval odchádzajúcich otrokov a zastihol ich pri Červenom mori. Izraeliti boli uväznení medzi morom a egyptskou armádou. Vtedy Jehova zasiahol a otvoril priechod cez Červené more. Faraón to mal uznať ako prejav Božej neprekonateľnej moci. On však namiesto toho viedol svoje vojská strmhlav za Izraelitmi — a tak sa aj so svojou armádou utopil, keď Boh nechal more vrátiť sa do normálneho stavu. Správa v Exode nehovorí, ako presne Boh vykonal tieto skutky. Môžeme ich právom nazvať zázrakmi, lebo tieto udalosti i čas, keď sa odohrali, by človek nemohol ovplyvniť. Takéto skutky však určite boli v moci Toho, ktorý stvoril vesmír i všetky jeho zákony. — 2. Mojžišova 14:1–31.

Táto udalosť Izraelitom ukázala — a aj nám by mala zdôrazniť —, že Jehova je Záchranca, ktorý koná v súlade so svojím menom. No z tejto správy by sme mali o Božích cestách pochopiť ešte viac. V súlade s právom zasiahol proti utláčajúcemu národu, kým svojmu ľudu, z ktorého malo vyjsť Semeno, prejavil milujúcu láskavosť. Vzhľadom na spôsob, akým zaobchádzal so svojím ľudom, je to, čo čítame v Exode, zjavne oveľa viac ako len staroveká história; súvisí to s Božím predsavzatím umožniť všetkým získať požehnanie.

 Cesta do Zasľúbenej krajiny

Po odchode z Egypta Mojžiš a ľud putovali púšťou k vrchu Sinaj. To, čo sa tam stalo, malo vplyv na vzťah medzi Bohom a týmto národom počas ďalších storočí. Boh im dal zákony. Samozrejme, už veky predtým Stvoriteľ sformuloval zákony ovplyvňujúce hmotu v našom vesmíre a tieto zákony platia  stále. Ale pri vrchu Sinaj Boh použil Mojžiša, aby ustanovil národné zákony. O tom, čo Boh vykonal, i o zbierke zákonov, ktorú vytvoril, môžeme čítať v knihe Exodus a v ďalších troch knihách — Levitikus (3. Mojžišova), Numeri (4. Mojžišova) a Deuteronomium (5. Mojžišova). Učenci sú presvedčení, že Mojžiš napísal aj knihu Jób.  S niektorými informáciami z jej dôležitého obsahu sa oboznámime v 10. kapitole.

Až dodnes milióny ľudí na celom svete poznajú a snažia sa dodržiavať Desať prikázaní, hlavné morálne nariadenia z tejto kompletnej zbierky zákonov. Tento kódex však obsahuje aj mnoho ďalších nariadení, ktoré sú obdivované pre svoju znamenitosť. Je pochopiteľné, že mnohé usmernenia sa sústreďovali na život Izraelitov v tom čase, ako boli napríklad pravidlá o hygiene a chorobách. Takéto zákony, hoci boli určené hlavne starovekému národu, odzrkadľujú poznanie vedeckých faktov, ktoré ľudskí odborníci objavili až niekedy v minulom storočí. (3. Mojžišova 13:46, 52; 15:4–13; 4. Mojžišova 19:11–20; 5. Mojžišova 23:12, 13) Človek urobí dobre, ak sa opýta: Ako je možné, že zákony pre staroveký Izrael odzrkadľovali poznatky a múdrosť, ktoré oveľa prevyšovali to, čo poznali iné národy v tej dobe? Rozumná odpoveď znie, že tieto zákony pochádzali od Stvoriteľa.

Tieto zákony pomohli tiež zachovať rodové línie a predpísané náboženské povinnosti, ktoré mali Izraeliti dodržiavať, až kým sa neobjaví Semeno. Keďže súhlasili s tým, že budú konať všetko, čo Boh žiada, mali sa zodpovedať za to, či žijú v súlade so Zákonom. (5. Mojžišova 27:26; 30:17–20) Samozrejme, Zákon nemohli dodržiavať dokonale. No aj tento fakt slúžil dobrému cieľu. Jeden právny expert neskôr vysvetlil, že Zákon ,zjavil priestupky, kým neprišlo semeno, ktorému bol daný sľub‘. (Galaťanom 3:19, 24) Takže zbierka zákonov ich robila oddeleným ľudom, pripomínala im potrebu Semena čiže Mesiáša a pripravovala ich na jeho príchod.

 Izraeliti, zhromaždení pri vrchu Sinaj, súhlasili s tým, že budú dodržiavať Boží Zákon. Tak bola s nimi uzavretá dohoda alebo zmluva, ako hovorí Biblia. Zmluva bola uzavretá medzi týmto národom a Bohom. Napriek tomu, že do tejto zmluvy vstúpili dobrovoľne, prejavili sa ako vzdorovitý ľud. Napríklad urobili si zlaté teľa ako znázornenie Boha. Tým sa dopustili hriechu, lebo uctievanie modiel bolo priamym porušením Desiatich prikázaní. (2. Mojžišova 20:4–6) Okrem toho sa sťažovali na jedlo, vzbúrili sa proti Božiemu ustanovenému vodcovi (Mojžišovi) a oddávali sa nemravným vzťahom s cudzinkami, ktoré uctievali modly. Ale prečo by nás to malo zaujímať, keď od Mojžišovej doby prešiel už taký dlhý čas?

Lebo to nie je iba staroveká história. Biblické správy o nevďačných skutkoch Izraela a Božej reakcii ukazujú, že Boh má o ľudí naozaj záujem.  Biblia hovorí, že Izraeliti skúšali Jehovu „znovu a znovu“ a „ubližovali mu“ a pôsobili mu „bolesť“. (Žalm 78:40, 41) Teda môžeme si byť istí, že Stvoriteľ má city a že ho zaujíma to, čo ľudia robia.

Z ľudského hľadiska by sa mohlo zdať, že nesprávne konanie Izraela povedie k tomu, že Boh zruší svoju zmluvu a možno si vyberie iný národ, aby splnil svoj sľub. No on to neurobil. Potrestal opovážlivých previnilcov, ale tomuto svojhlavému národu ako celku prejavil milosrdenstvo. Áno, Boh zostal lojálny sľubu, ktorý dal svojmu vernému priateľovi Abrahámovi.

 Onedlho sa Izrael priblížil ku Kanaanu, ktorý Biblia nazýva Zasľúbenou krajinou. Žili v nej mocné národy, ktorých život ovplyvňovali morálne zvrhlé praktiky. Štyristo rokov Stvoriteľ proti týmto národom nezasahoval, ale teraz sa oprávnene rozhodol dať túto krajinu starovekému Izraelu. (1. Mojžišova 15:16; pozri aj „Žiarlivý Boh — v akom zmysle?“, strany 132–133.) Mojžiš najprv vyslal do krajiny 12 vyzvedačov. Desať z nich prejavilo nedostatok viery v Jehovovu záchrannú moc. Ich správa viedla k tomu, že ľud reptal proti Bohu a sprisahal sa, že sa vráti do Egypta. Následkom toho Boh odsúdil tento ľud na to, aby 40 rokov putoval po púšti. — 4. Mojžišova 14:1–4, 26–34.

Čo sa dosiahlo týmto trestom? Mojžiš pred svojou smrťou napomínal synov Izraela, aby pamätali na roky, v ktorých ich Jehova pokoril. Mojžiš im povedal: „Svojím vlastným srdcom dobre vieš, že tak ako muž napráva svojho syna, Jehova, tvoj Boh, naprával teba.“ ​(5. Mojžišova 8:1–5) Napriek tomu, že Izraeliti si počínali voči Jehovovi urážlivo, Jehova sa o nich staral, čím im ukázal, že sú od neho závislí. Prežili napríklad iba vďaka tomu, že im dal mannu, jedlú substanciu, ktorá chutila ako koláče s medom. Je zrejmé, že zo svojich skúseností na púšti sa mohli veľa poučiť. Mali im ukázať, že je dôležité, aby poslúchali svojho milosrdného Boha a uznávali svoju závislosť od neho. — 2. Mojžišova 16:13–16, 31; 34:6, 7.

Po Mojžišovej smrti Boh poveril Jozuu, aby viedol Izrael. Tento statočný a lojálny muž priviedol národ do Kanaanu a odvážne sa pustil do dobývania tejto krajiny. Za krátke obdobie Jozua  porazil 31 kráľov a obsadil väčšinu Zasľúbenej krajiny. Túto vzrušujúcu históriu môžete nájsť v knihe Jozua.

Vláda bez ľudského kráľa

Počas putovania po púšti a v prvých rokoch v Zasľúbenej krajine mal národ ako vodcu Mojžiša a potom Jozuu. Izraeliti nepotrebovali ľudského kráľa, lebo Jehova bol ich Zvrchovaný Panovník. Dosadil ustanovených starších mužov, ktorí mali riešiť právne prípady v mestských bránach. Udržiavali poriadok a národ duchovne podporovali. (5. Mojžišova  16:18; 21:18–20) Kniha Rút ponúka veľmi zaujímavý pohľad na to, ako takíto starší muži vyriešili jeden právny prípad na základe zákona, ktorý je uvedený v 5. Mojžišovej 25:7–9.

V priebehu rokov si tento národ veľakrát privodil Božiu nepriazeň tým, že opakovane neposlúchal Jehovu a obracal sa ku kanaanskym bohom. No keď sa dostali do veľkej tiesne a volali k Jehovovi o pomoc, rozpamätal sa na nich. Vzbudil sudcov, aby sa ujali vedenia v oslobodzovaní Izraela a zachránili ho od útlaku okolitých národov. Kniha s názvom Sudcovia živo opisuje hrdinské činy  dvanástich odvážnych sudcov. — Sudcovia 2:11–19; Nehemiáš 9:27.

Správa hovorí: „V tých dňoch nebolo v Izraeli kráľa. Každý bol zvyknutý robiť to, čo bolo správne v jeho vlastných očiach.“ ​(Sudcovia 21:25) Národ mal normy vyznačené v Zákone, takže s pomocou starších mužov a pokynov od kňazov mal ľud určitý základ, aby ,robil to, čo bolo správne v jeho vlastných očiach‘, a aby v tom mal istotu. Okrem toho, zbierka zákonov obsahovala informácie aj o svätostánku čiže o prenosnom chráme, kde sa predkladali obete. Tam bolo sústredené pravé uctievanie a v tom čase to pomáhalo zjednocovať národ.

Druhá časť — prosperita pod vládou kráľov

Keď bol sudcom v Izraeli Samuel, národ požadoval ľudského kráľa. Prví traja králi — Saul, Dávid a Šalamún — vládli každý po 40 rokov, od roku 1117 do roku 997 pred n. l. Izrael dosiahol vrchol svojho bohatstva a slávy a Stvoriteľ podnikol dôležité kroky, aby prichádzajúce Semeno malo kráľovské postavenie.

Ako sudca a prorok sa Samuel dobre staral o duchovné blaho Izraela, ale jeho synovia boli iní. Ľud napokon požiadal Samuela: „Ustanov nám teraz kráľa, aby nás súdil, ako všetky národy.“ Jehova vysvetlil Samuelovi dosah ich žiadosti: „Počúvaj hlas ľudu... veď nezavrhli teba, ale zavrhli mňa, aby som nebol nad nimi kráľom.“ Jehova predvídal smutné následky tohto vývoja. (1. Samuelova 8:1–9) No v súlade s ich žiadosťou ustanovil ako kráľa nad Izraelom skromného muža menom Saul. Napriek  sľubnému začiatku sa ukázalo, že Saul ako kráľ má sklon k svojvoľnosti a prestupuje Božie príkazy. Boží prorok oznámil, že kráľovské postavenie bude dané mužovi, ktorý je Jehovovi príjemný. To by nám malo zdôrazniť, ako veľmi si Stvoriteľ cení poslušnosť zo srdca. — 1. Samuelova 15:22, 23.

Dávid, ktorý mal byť nasledujúcim kráľom Izraela, bol najmladším synom v jednej rodine z kmeňa Júdu. O tejto prekvapujúcej voľbe Boh povedal Samuelovi: „Človek vidí, iba čo sa javí jeho očiam; ale Jehova, ten vidí, aké je srdce.“ ​(1. Samuelova 16:7) Či nie je povzbudzujúce, že Stvoriteľ sa pozerá na to, akí sme vnútri, nie na vonkajší výzor? Saul však mal svoje vlastné predstavy. Odkedy Jehova vybral Dávida za budúceho kráľa, Saula posadla a hnala túžba odstrániť Dávida. Jehova nedovolil, aby sa to stalo, a Saul so svojimi synmi nakoniec zomrel vo vojne s bojovným národom Filištíncov.

Dávid panoval ako kráľ z mesta Hebron. Potom dobyl Jeruzalem a urobil ho hlavným mestom. Rozšíril tiež hranice Izraela na celú krajinu, ktorú Boh sľúbil Abrahámovým potomkom. O tomto období (i o dejinách neskorších kráľov) sa môžete dočítať v šiestich historických knihách Biblie. * Ukazujú, že Dávidov život nebol bez problémov. Napríklad podľahol ľudskej túžbe a dopustil sa cudzoložstva s krásnou Bat-šebou, a potom sa dopustil ešte ďalších nesprávnych skutkov, keď chcel prikryť svoj hriech. Jehova ako Boh práva nemohol jednoducho prehliadnuť Dávidov hriech. Ale pretože Dávid  sa zo srdca kajal, Boh nevyžadoval, aby bol prísne uplatnený trest, ktorý vyplýval zo Zákona; no Dávida čakalo následkom jeho hriechov veľa rodinných problémov.

Vo všetkých týchto krízových situáciách Dávid spoznal Boha ako osobu — ako niekoho, kto má  city. Napísal: „Jehova je blízko tých, ktorí ho vzývajú... a ich volanie o pomoc vypočuje.“ ​(Žalm 145:18–20) Dávidova úprimnosť a oddanosť sú jasne vyjadrené v krásnych piesňach, ktoré zložil a ktoré tvoria asi polovicu knihy Žalmov. Z tejto poézie načerpali útechu a povzbudenie už milióny ľudí. Všimnime si Dávidov blízky vzťah k Bohu, ako ukazuje Žalm 139:1–4: „Ó, Jehova, preskúmal si ma a poznáš ma. Sám si spoznal moje sadanie i moje vstávanie. Zďaleka si pozoroval moje myšlienky... Lebo niet ešte slova na mojom jazyku, a hľa, ó, Jehova, ty to už všetko vieš.“

Dávid si uvedomoval najmä Božiu záchrannú moc. (Žalm 20:6; 28:9; 34:7, 9; 37:39) Vždy, keď ju zažil, jeho dôvera v Jehovu vzrástla. Doklady toho môžete vidieť v Žalme 30:5, 62:8 a 103:9. Alebo prečítajte si 51. žalm, ktorý Dávid zložil po tom, čo bol pokarhaný za hriech s Bat-šebou. Aké osviežujúce je vedieť, že pred Stvoriteľom sa môžeme bez váhania vyrozprávať a mať pritom istotu, že nie je povýšenecký, ale že pokorne prejavuje ochotu počúvať! (Žalm 18:35; 69:33; 86:1–8) Dávid nenadobudol takéto ocenenie pre Jehovu iba skúsenosťami. „Rozjímal som o celej tvojej činnosti,“ napísal, „ochotne som sa zaoberal dielom tvojich rúk.“ — Žalm 63:6; 143:5.

Jehova uzavrel s Dávidom zvláštnu zmluvu o večnom kráľovstve. Dávid pravdepodobne nerozumel, aký celkový dosah bude mať táto zmluva, ale z podrobností zaznamenaných v Biblii neskôr môžeme vidieť, že Boh tým naznačil, že sľúbené Semeno má prísť z Dávidovej rodovej línie. — 2. Samuelova 7:16.

 Múdry kráľ Šalamún a zmysel života

Dávidov syn Šalamún bol známy svojou múdrosťou a úžitok z toho môžeme mať aj my, keď si prečítame veľmi praktické knihy Príslovia a Kazateľ. * (1. Kráľov 10:23–25) Kniha Kazateľ je mimoriadne užitočná pre ľudí, ktorí hľadajú zmysel života, lebo presne to isté robil múdry kráľ Šalamún. Ako prvý izraelský kráľ, ktorý sa narodil do kráľovskej rodiny, Šalamún mal pred sebou obrovské možnosti. A tak sa podujal na impozantné staviteľské projekty, na svojom stole mal jedlá pôsobivej rozmanitosti a tešil sa z hudby a zo spoločnosti význačných ľudí. A predsa napísal: „Keď som sa obrátil ku všetkým svojim dielam, ktoré vykonali moje ruky, a na tvrdú prácu, ktorú som namáhavo konal a dokončil, hľa, bola to všetko márnosť.“ ​(Kazateľ 2:3–9, 11) K akému záveru to viedlo?

Šalamún napísal: „Všetko bolo vypočuté a záver vecí je: boj sa pravého Boha a dodržuj jeho prikázania. Lebo to je celá povinnosť človeka. Lebo pravý Boh sám privedie dielo každého druhu na súd, pokiaľ ide o každú skrytú vec, či už je dobrá alebo zlá.“ ​(Kazateľ 12:13, 14) V súlade s tým sa Šalamún pustil do sedemročného projektu výstavby nádherného chrámu, kde by ľudia mohli uctievať Boha. — 1. Kráľov, 6. kapitola.

Šalamúnova vláda sa roky vyznačovala pokojom a hojnosťou. (1. Kráľov 4:20–25) No jeho srdce sa neukázalo ako úplné voči Jehovovi tak ako Dávidovo srdce. Šalamún si vzal veľa manželiek z iných  národov a dovolil, aby naklonili jeho srdce k svojim bohom. Jehova napokon povedal: „Istotne odtrhnem od teba kráľovstvo... Jeden kmeň dám tvojmu synovi kvôli svojmu sluhovi Dávidovi a kvôli Jeruzalemu.“ — 1. Kráľov 11:4, 11–13.

Tretia časť — kráľovstvo rozdelené

Po Šalamúnovej smrti v roku 997 pred n. l. sa oddelilo desať severných kmeňov. Tieto kmene vytvorili Izraelské kráľovstvo, ktoré v roku 740 pred n. l. dobyli Asýrčania. Králi v Jeruzaleme panovali nad dvoma kmeňmi. Toto kráľovstvo, Júda, trvalo, až kým Babylončania v roku 607 pred n. l. nedobyli Jeruzalem a obyvateľov nevzali do zajatia. Judská krajina zostala na 70 rokov pustá.

Keď Šalamún zomrel, k moci sa dostal jeho syn Rechoboám a ten začal národu sťažovať život. To viedlo k vzbure, pri ktorej sa oddelilo desať kmeňov a vytvorilo kráľovstvo Izrael. (1. Kráľov 12:1–4, 16–20) V priebehu rokov sa toto severné kráľovstvo nedržalo pravého Boha. Národ sa často klaňal modlám v podobe zlatého teľaťa alebo sa dopúšťal iných foriem falošného uctievania. Niektorí králi boli zavraždení a ich dynastie boli násilne zvrhnuté z trónu. Jehova prejavil veľkú trpezlivosť, keď opakovane posielal prorokov, aby varovali národ, že ich čaká tragédia, ak budú pokračovať vo svojom odpadlíctve. Knihy Hozeáš a Ámos napísali proroci, ktorých posolstvá sa sústreďovali na toto severné kráľovstvo. Napokon v roku 740 pred n. l. Asýrčania spôsobili tragédiu, ktorú predpovedali Boží proroci.

 Na juhu, v Júdovi, panovalo za sebou 19 kráľov z Dávidovho domu, a to až do roku 607 pred n. l. Králi Asa, Jehošafat, Ezechiáš a Joziáš panovali tak ako ich predok Dávid a získali si Jehovovu priazeň. (1. Kráľov 15:9–11; 2. Kráľov 18:1–7; 22:1, 2; 2. Paralipomenon 17:1–6) Keď panovali títo králi, Jehova národu žehnal. The Englishman’s Critical and Expository Bible Cyclopædia poznamenáva: „Vznešeným tradičným prvkom J[údu] bol jeho božsky ustanovený chrám, kňazstvo, písaný zákon a uznávanie jediného pravého Boha Jehovu ako pravého teokratického kráľa... Dodržiavanie zákona... viedlo k sledu kráľov, medzi ktorými bolo mnoho múdrych a dobrých monarchov... Tak J[úda] prežil svojho ľudnatejšieho severného [brata].“ V porovnaní s týmito dobrými kráľmi však bolo oveľa viac takých, ktorí nechodili po ceste Dávida. No Jehova riadil veci tak, aby ,Dávid, jeho sluha, mohol mať vždy pred ním lampu v Jeruzaleme, meste, ktoré si Boh vyvolil, aby tam položil svoje meno‘. — 1. Kráľov 11:36.

Do záhuby

Manaše bol jedným z judských kráľov, ktorí sa odvrátili od pravého uctievania. „Nechal svojho vlastného syna prejsť ohňom a pestoval mágiu a vyhliadal znamenia a narobil špiritistické médiá a tých, čo z povolania predpovedajú udalosti. Vo veľkom meradle robil to, čo bolo zlé v Jehovových očiach, aby ho urážal.“ ​(2. Kráľov 21:6, 16) Kráľ Manaše zvádzal ľud, „aby robili horšie ako národy, ktoré vyhladil Jehova“. Po opakovanom varovaní Manašeho a jeho ľudu Stvoriteľ vyhlásil: „Jednoducho  vytriem Jeruzalem do čista, ako niekto vytiera do čista misku bez držadla.“ — 2. Paralipomenon 33:9, 10; 2. Kráľov 21:10–13.

Na začiatok Jehova nechal, aby Asýrčania zajali Manašeho a odviedli ho do zajatia v medených okovách. (2. Paralipomenon 33:11) Vo vyhnanstve sa Manaše spamätal a „stále sa veľmi pokoroval kvôli Bohu svojich predkov“. Ako Jehova zareagoval? „[Boh] počul jeho prosbu o priazeň, a vrátil ho do Jeruzalema k jeho kraľovaniu; a Manaše spoznal, že Jehova je pravý Boh.“ Kráľ Manaše i jeho vnuk, kráľ Joziáš, vykonali potrebné reformy. No národ sa natrvalo neodvrátil od celkového morálneho a náboženského úpadku. — 2. Paralipomenon 33:1–20; 34:1–35:25; 2. Kráľov, 22. kapitola.

Významnou skutočnosťou bolo, že Jehova posielal horlivých prorokov, aby oznámili ľudu Boží názor na vývoj udalostí. * Jeremiáš vyriekol Jehovove slová: „Odo dňa, keď vaši predkovia vyšli z egyptskej krajiny, až do tohto dňa... posielal som k vám všetkých svojich sluhov prorokov, denne zavčasu vstávajúc a posielajúc ich.“ Ale ľud nepočúval Boha. Počínali si horšie ako ich predkovia! (Jeremiáš 7:25, 26) Varoval ich opakovane, „pretože pociťoval súcit so svojím ľudom“. No oni stále odmietali na to reagovať. Preto Boh dovolil, aby Babylončania v roku 607 pred n. l. zničili Jeruzalem a spustošili krajinu. Sedemdesiat rokov bola  krajina opustená. — 2. Paralipomenon 36:15, 16; Jeremiáš 25:4–11.

Tento krátky prehľad Božích činov by nám mal pomôcť uvedomiť si, aký záujem prejavoval Jehova o svoj národ, a vidieť, ako spravodlivo s týmto ľudom zaobchádzal. Neprizeral sa nečinne a nečakal, čo tento národ urobí, akoby mu to bolo ľahostajné. Aktívne sa snažil pomáhať mu. Je preto pochopiteľné, že Izaiáš povedal: „Ó, Jehova, ty si naším Otcom... Všetci sme dielom tvojej ruky.“ ​(Izaiáš 64:8) V súlade s tým mnohí dnes nazývajú Stvoriteľa „Otcom“, lebo reaguje tak, ako by reagoval milujúci, starostlivý ľudský otec. Stvoriteľ však uznáva aj to, že musíme niesť zodpovednosť za svoje správanie a jeho dôsledky.

Keď uplynulo 70-ročné obdobie zajatia v Babylone, Jehova Boh splnil svoje proroctvo o obnove Jeruzalema. Národ bol oslobodený a bolo mu dovolené vrátiť sa do svojej domovskej krajiny, aby ,znovu postavil dom Jehovu, ktorý bol v Jeruzaleme‘. (Ezdráš 1:1–4; Izaiáš 44:24–45:7) Touto obnovou, znovupostavením chrámu alebo udalosťami, ktoré nasledovali, sa zaoberá niekoľko biblických kníh. * Jedna z nich, kniha Daniel, je zvlášť zaujímavá, lebo predpovedala presný čas, keď sa objaví Semeno čiže Mesiáš, a predpovedala svetové udalosti v našej dobe.

Chrám bol nakoniec znovu postavený, ale Jeruzalem bol v biednom stave. Jeho múry a brány boli v troskách. Preto Boh vzbudil mužov, ako bol Nehemiáš,  aby povzbudzovali a organizovali Židov. Modlitba, ktorú si môžeme prečítať v 9. kapitole Nehemiáša, dobre sumarizuje Jehovovo zaobchádzanie s Izraelitmi. Ukazuje, že Jehova je „Bohom skutkov odpúšťania, milostivý a milosrdný, pomalý do hnevu a hojný v milujúcej láskavosti“. Táto modlitba tiež ukazuje, že Jehova koná v súlade so svojou dokonalou normou práva. Aj keď má dostatočný dôvod na to, aby prejavil svoju moc a vykonal rozsudok, je ochotný zmierniť právo láskou. Vyrovnaný a obdivuhodný spôsob, akým to robí, svedčí o jeho múdrosti. Je zrejmé, že Stvoriteľovo zaobchádzanie s národom Izraela by nás malo k nemu priblížiť a malo by nás motivovať, aby sme sa zaujímali o konanie jeho vôle.

Na konci tejto časti Biblie (nazývanej Starý zákon) sú obyvatelia Júdu opäť vo svojej krajine a chrám v Jeruzaleme je už obnovený. Žijú však pod nadvládou pohanov. Teda ako sa mohla splniť Božia zmluva s Dávidom o „semene“, ktoré bude vládnuť „navždy“? (Žalm 89:3, 4; 132:11, 12) Židia stále očakávali príchod „Vodcu Mesiáša“, ktorý oslobodí Boží ľud a zriadi na zemi teokratické kráľovstvo (pod vládou Boha). (Daniel 9:24, 25) Bolo to však Jehovovým predsavzatím? Ak nie, ako mal sľúbený Mesiáš priniesť vyslobodenie? A akú súvislosť to má s nami dnes? Týmito závažnými otázkami sa bude zaoberať nasledujúca kapitola.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na stranách 126, 127]

Zázraky — môžete v ne veriť?

„Je nemožné používať elektrické svetlo a bezdrôtové spojenie a využívať moderné lekárske a chirurgické objavy, a zároveň veriť vo svet Nového zákona s jeho duchmi a zázrakmi.“ Tieto slová nemeckého teológa Rudolfa Bultmanna odzrkadľujú to, čo si mnohí ľudia dnes myslia o zázrakoch. Myslíte si aj vy to isté o zázrakoch zaznamenaných v Biblii, ako bol ten, keď Boh rozdelil Červené more?

The Concise Oxford Dictionary definuje „zázrak“ ako „mimoriadnu udalosť pripisovanú nejakému nadprirodzenému vplyvu“. Taká mimoriadna udalosť znamená narušenie prirodzeného chodu vecí, a práve preto mnohí nie sú naklonení veriť v zázraky. Avšak to, čo možno vyzerá ako porušenie nejakého prírodného zákona, možno ľahko vysvetliť vo svetle ostatných zákonov prírody, ktoré tu zohrávajú svoju úlohu.

Na znázornenie, časopis New Scientist uviedol, že dvaja fyzici na Tokijskej univerzite nechali pôsobiť extrémne silné magnetické pole na horizontálnu trubicu čiastočne naplnenú vodou. Voda bola vohnaná do koncov trubice a stredná časť zostala suchá. Tento jav, odhalený v roku 1994, funguje preto, lebo voda je mierne diamagnetická, pôsobí na ňu odpudivá sila magnetu. Tento uznaný jav, pri ktorom sa voda pohybuje z miesta, kde je magnetické pole veľmi silné, na miesto, kde je toto pole slabšie, sa nazýva Mojžišov efekt. New Scientist poznamenal: „Manipulovať s vodou je ľahké — ak máte dostatočne veľký magnet. A ak ho máte, potom je možné takmer hocičo.“

Samozrejme, nikto nemôže s určitosťou povedať, aký proces Boh použil, keď kvôli Izraelitom rozdelil Červené more. Ale Stvoriteľ do najmenších detailov pozná všetky zákony prírody. Ľahko mohol regulovať niektoré aspekty jedného zákona tak, že použil iný zákon, ktorého je tiež pôvodcom. Ľuďom sa výsledok mohol zdať zázračný, najmä keď úplne nechápali, aké zákony tu zohrávajú úlohu.

Pokiaľ ide o zázraky v Biblii, Akira Jamada, emeritný profesor na Kjótskej univerzite v Japonsku, hovorí: „Hoci je správne povedať, že [zázrak] nemožno pochopiť — aspoň teraz, z hľadiska vedného odboru, ktorého sa zázrak týka (alebo z hľadiska status quo vedy) —, je nesprávne prísť k záveru, že sa nestal, a tento záver vyvodiť iba z pokročilej modernej fyziky alebo z pokročilej modernej bibliológie. O desať rokov bude dnešná moderná veda vedou minulosti. Čím rýchlejšie veda napreduje, tým väčšia je možnosť, že dnešní vedci sa stanú terčom žartov ako: ,Vedci pred desiatimi rokmi vážne verili tomu a tomu.‘“ — Gods in the Age of Science (Bohovia vo veku vedy).

Keďže Jehova ako Stvoriteľ dokáže koordinovať všetky zákony prírody, môže používať svoju moc na robenie zázrakov.

[Rámček na stranách 132, 133]

Žiarlivý Boh — v akom zmysle?

„Jehova, ktorého meno je Žiarlivý, on je žiarlivým Bohom.“ Tieto slová môžeme čítať v 2. Mojžišovej 34:14. Čo to znamená?

Hebrejské slovo prekladané ako „žiarlivý“ môže znamenať „vyžadujúci výlučnú oddanosť, neznášajúci nijaké súperenie“. Jehova je žiarlivý na svoje meno a uctievanie v pozitívnom zmysle, ktorý prináša úžitok Božím tvorom. (Ezechiel 39:25) Jeho horlivá snaha splniť to, čo vyjadruje jeho meno, znamená, že vykoná svoje predsavzatie s ľudstvom.

Všimnime si napríklad jeho rozsudok nad národmi obývajúcimi krajinu Kanaan. Jeden učenec uvádza tento šokujúci opis: „Uctievanie Baala, Aštoret a ďalších kanaanskych bohov pozostávalo z tých najvýstrednejších orgií; ich chrámy boli strediskami skazenosti... Kanaančania uctievali tak, že sa bezuzdne oddávali nemravnosti... a ďalej tak, že zabíjali svoje prvorodené deti ako obeť tým istým bohom.“ Archeológovia objavili džbány s pozostatkami obetovaných detí. Hoci Boh si všimol hriechy Kanaančanov už za Abrahámových dní, 400 rokov ich trpezlivo znášal, takže im dal dostatok času na zmenu. — 1. Mojžišova 15:16.

Uvedomovali si Kanaančania závažnosť svojho nesprávneho konania? Ako všetci ľudia, aj oni mali svedomie, ktoré juristi uznávajú za univerzálny základ morálnosti a práva. (Rimanom 2:12–15) Napriek tomu Kanaančania ďalej prinášali ohavné detské obete a oddávali sa zvráteným sexuálnym praktikám.

Jehova vo svojej vyváženej spravodlivosti rozhodol, že krajina musí byť očistená. Nebola to genocída. Jednotlivci spomedzi Kanaančanov, ako bola Rachab, i celé skupiny, ako boli Gibeončania, ktorí dobrovoľne prijali Božie vysoké mravné normy, boli ušetrení. (Jozua 6:25; 9:3–15) Rachab sa stala súčasťou kráľovského rodokmeňa vedúceho k Mesiášovi a potomkovia Gibeončanov mali výsadu slúžiť v Jehovovom chráme. — Jozua 9:27; Ezdráš 8:20; Matúš 1:1, 5–16.

Teda keď sa človek snaží získať úplný a jasný obraz založený na skutočnosti, je ľahšie vidieť Jehovu ako obdivuhodného a spravodlivého Boha, žiarlivého v dobrom zmysle slova, na úžitok jeho verných tvorov.

[Obrázok na strane 123]

Stvoriteľ vyslobodil zotročený ľud a použil ho na uskutočnenie svojho predsavzatia

[Obrázok na strane 129]

Pri vrchu Sinaj staroveký izraelský národ vstúpil do zmluvného vzťahu so Stvoriteľom

[Obrázok na strane 130]

Dodržiavanie Stvoriteľových neporovnateľných zákonov pomáhalo jeho ľudu tešiť sa zo Zasľúbenej krajiny

[Obrázok na strane 136]

Dnes môžete navštíviť oblasť južne od jeruzalemského múru, kde mal kráľ Dávid hlavné mesto