Sviatky a oslavy

Skutočnosť, že Jehovovi svedkovia sa nezúčastňujú väčšiny zachovávaných sviatkov a osláv, môže učiteľa uviesť do rozpakov. Dúfame, že nasledujúce vysvetlenie pomôže porozumieť, prečo berieme túto vec tak vážne.

Mnohé sviatky a s nimi spojené zvyky majú nekresťanské náboženské pozadie možno vo väčšej miere, než si to uvedomujete. Preto ich Jehovovi svedkovia neschvaľujú. Usilujeme sa konať podľa zásady, ktorú vysvetlil kresťanský apoštol Pavol:

„Čo má spoločné spravodlivosť s nezákonnosťou? Alebo aký podiel má svetlo s tmou? A aký je súlad medzi Kristom a Beliálom [falošným bohom]? Alebo aký podiel má veriaci s neveriacim?... ‚Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,‘ hovorí Jehova.“ — 2. Korinťanom 6:14–17.

Keď teda sviatok alebo oslava dajakým spôsobom súvisí s inými bohmi, alebo ich zachovávanie je v rozpore s naším porozumením biblických zásad, nezúčastňujeme sa na nich.

Narodeniny: Tešiť sa z pohostenia alebo zo spoločnosti a štedro obdarovať tých, ktorých máme radi, zaiste nie je nič zlé. (Lukáš 15:22–25; Skutky 20:35) Jehovovi svedkovia radi dávajú dary a schádzajú sa na družné posedenia po celý rok. Avšak jediné dve oslavy narodenín uvedené v Biblii sú spojené s osobami, ktoré neboli pravými veriacimi. Bol to egyptský faraón a rímsky vládca Herodes Antipas a obidve oslavy mali smrteľné následky. (1. Mojžišova 40:18–22; Marek 6:21–28) Preto nás neprekvapuje, keď v historických správach o postoji prvých kresťanov k oslavám narodenín čítame:

„Pojem oslava narodenín bol vo všeobecnosti vzdialený zmýšľaniu kresťanov v tomto období.“ — Augustus  Neander, The History of the Christian Religion and Church During the Three First Centuries (New York, 1848), (Dejiny kresťanského náboženstva a cirkvi v prvých troch storočiach), preložil Henry John Rose, strana 190.

„O žiadnej svätej osobe sa v Písme nehovorí, že by usporiadala slávnosť alebo veľkú hostinu na svoje narodeniny. Len hriešnici [ako faraón a Herodes] oslavujú radovánkami deň, v ktorý sa narodili do tohto sveta.“ — Origen Adamantius z 3. storočia, citovaný v The Catholic Encyclopedia (New York, 1911) zväzok 10, strana 709.

Okrem toho oslavy narodenín smerujú k prehnanému zdôrazňovaniu dôležitosti jednotlivca a aj to je nepochybne dôvodom, prečo sa im raní kresťania vyhýbali. (Kazateľ 7:1) Preto sa Jehovovi svedkovia na oslavách narodenín (na spoločenskom posedení, speve, dávaní darov atď.) nezúčastňujú.

Vianoce: Ako už pravdepodobne viete, 25. december nebol dňom narodenia Ježiša Krista. Azda si myslíte, že na tom vôbec nezáleží, že dôležitá je udalosť. Avšak spôsob, ako sa oslava Vianoc vyvíjala, ukazuje, že je za tým oveľa viac. Nasledujúce encyklopédie to vysvetľujú:

„Slávenie Vianoc nie je božsky ustanovené ani nemá pôvod v N[ovom] Z[ákone]. Deň Kristovho narodenia sa nedá zistiť z N[ového] Z[ákona] a vlastne ani zo žiadneho iného zdroja. Otcovia z prvých troch storočí nehovoria o žiadnej zvláštnej oslave narodenia.“ — Cyclopedia of Biblical, Theological and Ecclesiastical Literature (Encyklopédia biblickej, teologickej a cirkevnej literatúry, Grand Rapids, Michigan, pretlač z r. 1981) od Johna McClintocka a Jamesa Stronga, zväzok 2, strana 276.

„Väčšina vianočných zvykov, ktoré teraz prevládajú v Európe alebo sú zaznamenané od dávnych čias, nie sú pravými kresťanskými zvykmi, ale sú to pohanské zvyky, ktoré cirkev prevzala alebo tolerovala. Vzorom väčšiny veselých vianočných zvykov sú rímske saturnálie.“ — Encyclopædia of Religion and Ethics (Encyklopédia náboženstva a etiky, Edinburg, 1911), vydal James Hastings, zväzok 3, strana 608, 609.

Je všeobecne známe, že Vianoce neboli pôvodne oslavami Kristovho narodenia. U. S. Catholic z decembra 1981 na strane 32 poznamenáva: „Je  nemožné oddeliť Vianoce od ich pohanského pôvodu.“ Časopis vysvetľuje:

„Obľúbeným sviatkom Rimanov boli saturnálie, ktoré sa začínali 17. decembra a končili ‚dňom narodenia neporaziteľného slnka‘ (Natalis solis invicti) 25. decembra. Niekedy v druhej štvrtine štvrtého storočia vynaliezaví činitelia rímskej cirkvi prišli na to, že 25. december by bol výborným dňom na oslavy narodenia ‚slnka spravodlivosti‘. A tak sa zrodili Vianoce.“

Ako zapôsobilo na niektorých ľudí, keď sa dozvedeli tieto fakty o Vianociach? The World Book Encyclopedia (Svetová knižná encyklopédia, 1982) uvádza pod heslom „Vianoce“: „V 17. storočí... boli Vianoce v Anglicku a v častiach anglických kolónií v Amerike zakázané.“ Keď uvážime, že v minulosti ľudia odmietali sláviť Vianoce pre ich pohanský pôvod, dá sa chápať, prečo ich dnes neslávia Jehovovi svedkovia. Nezúčastňujeme sa na vianočných večierkoch, hrách, na vianočnom speve, na výmene darov a inej činnosti, ktorá súvisí s Vianocami.

To isté stanovisko úplnej neúčasti zastávajú Jehovovi svedkovia aj k iným náboženským alebo polonáboženským sviatkom. Dôvodom toho je, že aj tieto sviatky sú spojené s nekresťanským uctievaním; určité rysy tohto uctievania dokonca v týchto oslavách často dominujú. Tu sú príklady:

Veľká noc: Hoci sa mnohí domnievajú, že tento sviatok je oslavou pamiatky na Kristovo vzkriesenie, všimnime si, čo o tom píšu svetské autority:

„Veľká noc. Pôvodne jarný sviatok na počesť teutónskej bohyne svetla a jari, v anglosaštine známej ako Eastre. Už v 8. storočí preniesli Anglosasi toto meno na kresťanský sviatok, ktorý mal oslavovať Kristovo vzkriesenie.“ — The Westminster Dictionary of the Bible (Westminsterský biblický slovník, Philadelphia, 1944) od Johna Davisa, strana 45.

„Všade sa zháňajú pestrofarebné veľkonočné vajíčka, ktoré nosí veľkonočný zajac. Nie je to len detská hra, ale pozostatok rituálu plodnosti, pričom vajcia a zajac symbolizujú plodnosť.“ — Standard Dictionary of Folklore Mythology and Legend (Štandardný slovník ľudovej mytológie a legiend, New York 1949), Funk and Wagnalls, zväzok 1, strana 335.

 Halloween: Hoci sa oslavuje ako kresťanský sviatok, jeho pôvod je v predkresťanských sviatkoch, ktoré podporujú nesprávne predstavy o posmrtnom živote. Môžeme sa dočítať zaujímavú vec: „Protestanti po reformácii zavrhli tento sviatok spolu s inými dôležitými sviatkami, ako sú Vianoce a Veľká noc. Napriek tomu ľudové zvyky pohanského pôvodu z Halloween prekvitali.“ — Encyclopædia Britannica (1959), zväzok 11, strana 107.

Všechsvätých: „Niet pochýb, že sa kresťanská cirkev pokúšala odstrániť alebo nahradiť druidský sviatok mŕtvych tým, že zaviedla namiesto neho na 1. november sviatok Všechsvätých. Tento sviatok bol vytvorený na počesť všetkých známych i neznámych svätých, no aj tak sa nepodarilo vykoreniť pohanskú slávnosť na počesť Samhaina.“ — Encyclopœdia Britannica, (1959), zväzok 11, strana 107.

Nový rok: „V starovekom Ríme sa prvý deň roka venoval poctám Janusa, boha brán a dverí, počiatkov a koncov... Nový rok sa stal sviatkom v kresťanskej cirkvi v roku 487 A. D.“ — The World Book Encyclopedia, (1982), zväzok 14, strana 237.

Svätého Valentína: „Svätý Valentín je sviatok dvoch rôznych kresťanských mučeníkov toho istého mena. Ale zvyky spojené s týmto dňom... pravdepodobne pochádzajú zo starorímskeho sviatku nazývaného luperkálie, ktorý sa konal vždy 15. februára. Sviatok bol na počesť Juno, rímskej bohyne žien a manželstva, a prírodného boha Pana.“ — The World Book Encyclopedia (1973), zväzok 20, strana 204.

1. máj: „Májové sviatky pravdepodobne vychádzajú z rituálov na počesť rímskej bohyne Maje, ktorú uctievali ako zdroj ľudskej i prírodnej plodnosti... Podľa názoru väčšiny učencov ozdobený kôl zvaný máj je pozostatkom falického symbolu používaného predtým pri jarných rituáloch pre bohyňu Maju.“ — The New Funk & Wagnalls Encyclopedia, (1952), str. 8294.

 Deň matiek: „Sviatok odvodený zo zvykov uctievania materstva v starovekom Grécku. Formálne uctievanie materstva s obradmi pre Kybelé alebo Rheu, Veľkú matku bohov, sa konali v celej Malej Ázii na marcové idy.“ — Encyclopædia Britannica (1959), zväzok 15, strana 849.

To je len malý výpočet sviatkov, ktoré sa bežne dodržiavajú a pri ktorých sa od detí v škole očakáva, že sa zúčastnia určitej činnosti. Jehovovi svedkovia sa však z dôvodov svedomia nezúčastňujú týchto sviatočných činností, či už je to spev, hudba, účinkovanie v hrách, pochodovanie v sprievodoch, kreslenie obrázkov, účasť na večierkoch, jedení a pití atď. Nenamietame však nič proti tomu, keď druhí tieto sviatky slávia, ani im v tom nebránime. Veľmi si vážime, keď učitelia láskavo ospravedlnia naše deti od účasti na všetkých činnostiach, ktorými sa tieto sviatky pripomínajú.

Štátne sviatky

Iné sviatky sú trochu odlišnej povahy. Neslávia sa všeobecne, ale môžu patriť len určitej krajine. Sú to napríklad národné dni vďakyvzdania. Inde sú zas určité dni vyhradené pamiatke padlých istého národa alebo je určený deň, kedy sa pripomína pamiatka vzniku štátu alebo narodenie významných prezidentov, panovníkov alebo národných hrdinov.

Jehovovi svedkovia sa pri všetkej úcte zdržiavajú účasti aj na takýchto štátnych sviatkoch. Hoci si vážime vrchnosti v každej krajine, v ktorej žijeme, z dôvodov svedomia im nepreukazujeme takú česť, ktorá podľa nás znamená uctievanie. Voči všetkým takýmto oslavám zostávame neutrálni. To je v súlade s Ježišovými slovami o jeho nasledovníkoch: „Nie sú časťou sveta, ako ani ja nie som časťou sveta.“ — Ján 17:16.

[Zvýraznený text na strane 19]

„Vianoce boli v Anglicku a v niektorých častiach anglických kolónií v Amerike zakázané“

[Zvýraznený text na strane 21]

Jehovovi svedkovia sa z dôvodov svedomia nezúčastňujú sviatkov

[Obrázok na strane 17]

Raní kresťania neslávili svoje narodeniny

[Obrázok na strane 19]

„Nie je to len detská hra, ale pozostatok rituálu plodnosti, kde vajcia a zajac symbolizujú plodnosť“