Zdravenie zástavy, hymny a voľby

Azda najcitlivejšou oblasťou vo vzťahoch našich detí ku škole sú vlastenecké obrady. Uvedomujeme si, že tu môžu byť zasiahnuté hlboké city, preto si veľmi vážime učiteľov, ktorí riešia rôzne takéto situácie citlivo a s porozumením. Bude teda užitočné, keď vysvetlíme, prečo sa Jehovovi svedkovia nezúčastňujú na vlasteneckých obradoch.

Historické svedectvá ukazujú, že prví kresťania sa nemiešali do politických záležitostí. Ježiš o nich povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ani ja nie som časťou sveta.“ ​(Ján 17:16) Zachovávali oddanosť nebeskej vláde, Božiemu kráľovstvu. Newyorskí pedagógovia Eugene A. Colligan a Maxwell F. Littwin o nich píšu v knihe From the Old World to the New (Od starého sveta k novému): „Dávali prednosť Božiemu kráľovstvu pred akýmkoľvek kráľovstvom, ktorému by mohli slúžiť na zemi.“

V tomto ohľade sa prví kresťania dôsledne riadili príkladom Ježiša Krista a Jehovovi svedkovia sa dnes usilujú žiť podľa toho istého meradla. (Ján 6:15; 18:36) Všimnime si, čo píšu uvedené učebnice o neutrálnom postoji prvých nasledovníkov Krista voči politickým záležitostiam:

„Rané kresťanstvo nachádzalo málo porozumenia a málo priazne u vládcov pohanského sveta... Kresťania odmietali konať isté povinnosti rímskych občanov... Neprijímali politické úrady.“ — On the Road to Civilization, A World History (Na ceste k civilizácii, Svetové dejiny 1937) od Alberta K. Heckela a Jamesa G. Sigmana, strana 237, 238.)

„Rímska vláda označovala kresťanov za nepriateľov štátu. Nechceli slúžiť v rímskej armáde. Odmietali zdraviť sochu cisára, ktorá pre rímsku spoločnosť znamenala to isté, čo pre dnešných občanov štátna zástava. Boli oddaní len svojmu náboženstvu.“ — Man—His World and Cultures (Človek — jeho svet a kultúry, 1974) od Edith McCallovej, Evalyn Rapparlieovej a Jacka Spataforu, strana 67, 68.

 Asi uznáte, že podobný neutrálny postoj dnes ovplyvňuje účasť našich mladých na mnohých školských podujatiach a činnostiach. Aký postoj s ohľadom na svoje svedomie zaujali k týmto veciam Jehovovi svedkovia na celom svete?

Zdravenie zástavy

Hoci nezdravíme zástavu žiadneho národa, napriek tomu to nie je znakom neúcty. Rešpektujeme zástavu akejkoľvek krajiny, v ktorej žijeme, a tento rešpekt dávame najavo tým, že poslúchame zákony krajiny. Nikdy sa nezúčastňujeme na žiadnej protivládnej činnosti. Veríme, že súčasné ľudské vlády predstavujú „Božie usporiadanie“, ktoré Boh na istý čas ponecháva. Cítime sa teda pred Bohom povinní platiť dane a poplatky „nadriadeným vrchnostiam“ a preukazovať im česť. — Rimanom 13:1–7.

‚No prečo si potom neuctíte zástavu pozdravom?‘ spýtate sa azda. Pretože na zdravenie zástavy hľadíme ako na akt uctievania. Nebudeme síce druhých ľudí odrádzať od zdravenia zástavy, ale nám svedomie nedovoľuje preukazovať uctievanie niečomu alebo niekomu inému okrem nášho Boha Jehovu. (Matúš 4:10) Pravda, mnohí ľudia nepovažujú zástavu za posvätnú, ani pozdrav zástave za prejav uctievania. Nech je to akokoľvek, zaujímavé bude všimnúť si, čo o tom hovoria svetské autority:

„Tak ako kríž, aj zástava je posvätná... Pravidlá a predpisy o správaní ľudí voči štátnej zástave používajú silné, výrazné slová ako ‚služba zástave‘... ‚hlboká úcta pred zástavou‘ a ‚oddanosť zástave‘.“ — The Encyclopedia Americana (1942), zväzok 11, strana 316.

„Hlavný symbol viery a ústredný predmet uctievania nacionalizmu je zástava. Ľudia vymysleli zvláštne liturgické formy na ‚zdravenie zástavy‘, ‚poklonu zástave‘  ‚sťahovanie‘ a ‚vztyčovanie zástavy‘. Muži si obnažia hlavu, keď sa prechádza okolo nich so zástavou, básnici píšu ódy na oslavu zástavy, deti spievajú chválospevy.“ — What Americans Believe and How They Worship (Čomu veria Američania a aké je ich uctievanie, 1952) od J. Paula Williamsa, strana 359, 360.

Niekto môže namietať, že to sú extrémne názory. Predsa je však zaujímavé, že v časoch kolonizovania Ameriky puritáni odmietali britskú zástavu pre jej červený kríž „svätého“ Juraja. Ako píše The Encyclopædia Britannica (1910–1911), robili to „nie z nevernosti voči svojej materskej krajine Británii, ale z dôvodu svedomia odmietali to, čo považovali za symbol modlárstva“.

Jedno z desiatich prikázaní zakazuje urobiť si predmet uctievania, „ktorý má podobu toho, čo je hore na nebesiach, alebo toho, čo je dolu na zemi“. (2. Mojžišova 20:4, 5) Ako kresťania sa cítime viazaní biblickým príkazom: ‚Chráňte sa pred modlami‘. — 1. Jána 5:21.

Vážime si, keď učitelia majú pochopenie pre našu vieru a pomáhajú našim deťom v ich úsilí žiť podľa nej. Ako vidno z týchto komentárov, aj iní prejavili porozumenie voči nášmu stanovisku, že zdravenie zástavy súvisí s uctievaním. Ukazujú to nasledujúce výroky:

„Kresťania odmietali... obetovať géniovi (rímskeho) cisára — čo približne zodpovedá dnešnému odmietaniu zdraviť zástavu alebo vyslovovať sľub vernosti.“ — Those About to Die (Tí, ktorí idú na smrť, 1958) od Daniela P. Mannixa, strana 35.

„Hlavný predpoklad je, že zdravenie zástavy je prejav náboženskej oddanosti... Tomuto náhľadu, i keď je zriedkavý, nechýba biblický podklad... Keď zdravenie zástavy predstavuje náboženský úkon, vtedy ho Boží zákon zakazuje nehľadiac na to, aký prejav pocty si ten predmet zasluhuje. Inými slovami — odmietanie zdraviť zástavu nemusí znamenať neúctu k zástave alebo ku krajine.“ — Render Unto Caesar, The Flag-Salute Controversy (Splácanie cézarovi — Spor o zdravení zástavy, 1962) David R. Manwaring, docent politických vied na ústave Hobart and William Smith Colleges, strana 32.

Radi by sme zdôraznili, že naším odmietaním zdraviť zástavu nemáme v úmysle prejavovať neúctu niektorej vláde alebo vládcom. Ide len o to,  že sa nechceme v akte uctievania pokloniť obrazu alebo pozdraviť obraz, symbolizujúci štát, či už je to obraz, aký dal kedysi postaviť Nabuchodonozor na rovine Dura, alebo sú to dnešné zástavy štátov. (Daniel 3:1–30) Keď Najvyšší súd Spojených štátov zmenil svoje predchádzajúce rozhodnutie, vyhlásil:

„Myslíme si, že postup miestnych úradov, ktoré vynucujú zdravenie zástavy a sľub vernosti, prekračuje ústavou vymedzené hranice ich moci a preniká do sféry myslenia a ducha, ktorá má byť naopak podľa Prvého dodatku k našej ústave chránená pred akýmkoľvek úradným dozorom.“ — Štátna školská správa Západnej Virgínie proti Barnettovi (1943).

Kým ostatní zdravia zástavu a vyslovujú sľub vernosti, naše deti počas tohto obradu zostávajú pokojne stáť. Ale ak sa z akéhokoľvek dôvodu obrad so zástavou koná tak, že samotné státie je prejavom účasti na tomto obrade, vtedy naši mladí ostávajú sedieť. Okrem toho sa naša mládež nezúčastňuje pochodov na vlasteneckých slávnostiach, pretože by tým ukázala podporu toho, čo sa oslavami uctieva. Zostávame neutrálni.

Štátne hymny a školské piesne

Štátna hymna je často náboženskou piesňou alebo zhudobnenou modlitbou. The Encyclopedia Americana (1956) píše: „Láska k vlasti a hrdosť na svoju krajinu bývajú základnou myšlienkou väčšiny štátnych hymien a v mnohých sa spájajú náboženské city s vlasteneckým cítením.“ Vlastenecké piesne v skutočnosti vyjadrujú tie isté základné myšlienky, ktoré obsahuje aj sľub vernosti zástave. A keďže niet biblického podkladu pre národnú hrdosť, ktorá tak rozdelila náš svet, nepripájame sa k spevu piesní, ktoré vyvyšujú akýkoľvek pozemský národ. — Skutky 17:26; Ján 17:15, 16.

Keď sa hrá štátna hymna, zvyčajne stačí povstať, aby človek ukázal, že zdieľa city vyjadrené v piesni. V takých prípadoch mladí svedkovia ostávajú sedieť. Ak už však stoja, keď sa hrá hymna, nemusia  si kvôli tomu sadnúť; nie je to tak, ako keby povstali práve kvôli hymne. Ak sa od prítomných očakáva, že vstanú a budú spievať, potom sa naši mladí môžu zdvihnúť a z úcty stáť. No tým, že nespievajú, dávajú najavo, že nezdieľajú city vyjadrené piesňou.

Patria školské piesne do rovnakej kategórie ako štátne hymny? Áno, lebo žiaci v škole hľadia na ne tak, ako hľadí národ na svoju hymnu. Často sa spievajú až s náboženskou vrúcnosťou, a ako ovácie. Naša mládež nezdieľa cítenie, ktoré sa vyjadruje týmito piesňami.

Volené úrady a postavenia

V mnohých školách volia žiakov do úradov alebo do funkcií, ako je napríklad predseda triedy. V niektorých školách sa usporadúvajú malé volebné kampane s volebnými odznakmi a plagátmi odporúčajúcimi kandidátov. Cieľom je oboznámiť mládež s politickou mašinériou. Mladí svedkovia sa nemiešajú do školskej politiky, neprijímajú volené úrady ani nevolia do úradu iných. Ak by boli navrhnutí alebo zvolení do takéhoto úradu, taktne odmietnu. Týmto spôsobom nasledujú príklad Ježiša, ktorý sa vzdialil, keď ho ľud chcel urobiť kráľom. — Ján 6:15.

Avšak keď žiaka menuje učiteľ, považujú to za niečo celkom iné. Keď sú teda mladí svedkovia ustanovení, aby napríklad pomohli v riadení premávky alebo v inej činnosti, sú povzbudzovaní, aby spolupracovali, ako najlepšie vedia.

Isteže je našej mládeži jasné, že nie každá voľba je politického charakteru. Dakedy učiteľ vyzve študentov, aby vyjadrili svoje názory. Nie je porušením biblických zásad, keď niekto vyjadrí, že niektorej činnosti dáva prednosť, alebo keď hodnotí nejaký prednes či slohovú úlohu. Ak človek hlasovaním vyjadruje svoj názor na kvalitu istej veci, nie je to to isté, ako voliť iného do politického úradu.

[Zvýraznený text na strane 12]

„Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ — Ján 17:16

[Zvýraznený text na strane 13]

Jehovovi svedkovia pokladajú zdravenie zástavy za akt uctievania

[Zvýraznený text na strane 14]

„Kresťania odmietali... obetovať géniovi [rímskeho] cisára, čo približne zodpovedá dnešnému odmietaniu zdraviť zástavu“

[Obrázok na strane 15]

Tak ako verní hebrejskí mládenci odmietli uctievať obraz štátu, nezdravia dnes Jehovovi svedkovia zástavu

[Obrázok na strane 16]

Mladí svedkovia sa nemiešajú do školskej politiky