RANÍ kresťania boli mimoriadne odvážni. Počas krutého prenasledovania v priebehu prvých troch storočí mnohých z nich popravili pohanskí Rimania za to, že odmietali uctievať cisára. Niekedy bol oltár postavený v aréne. Aby kresťania získali slobodu, vyžadovalo sa od nich iba spáliť štipku  kadidla na znak uznania božskej podstaty cisára. Len málo ich však urobilo kompromis. Väčšina si radšej zvolila zomrieť ako zaprieť svoju vieru.

V súčasnosti majú kresťanskí svedkovia Jehovu podobný postoj, pokiaľ ide o politickú neutralitu. Napríklad ich pevný postoj tvárou v tvár nacizmu je historicky doložený. Pred druhou svetovou vojnou a počas nej prišla o život približne štvrtina Jehovových svedkov v Nemecku, a to prevažne v koncentračných táboroch, pretože zostali neutrálni a odmietali hovoriť „Heil Hitler“. Deti boli násilne oddelené od svojich rodičov, Jehovových svedkov. Napriek tlaku zostali pevné a odmietali sa poškvrňovať nebiblickým učením, ktoré sa im iní snažili vnucovať.

Jehovovi svedkovia dnes väčšinou nie sú terčom takého krutého prenasledovania. Napriek tomu niekedy vznikajú nedorozumenia, keď sa mladí svedkovia na základe svojho svedomia rozhodnú nepodieľať sa na vlasteneckých obradoch, ako je napríklad zdravenie zástavy.

Deti Jehovových svedkov sú vyučované, aby neodrádzali iných od zdravenia zástavy; je na každom jednotlivcovi, aby sa rozhodol sám. Postoj svedkov je však pevný: nezdravia zástavu nijakého štátu. V žiadnom prípade tým nechcú prejavovať neúctu. Zástavu ktorejkoľvek krajiny, kde žijú, majú v úcte a túto úctu prejavujú tým, že poslúchajú zákony krajiny. Nikdy sa nezapájajú do  protivládnej aktivity nijakého druhu. Svedkovia v skutočnosti veria, že súčasné ľudské vlády tvoria určité „Božie usporiadanie“, ktorému Boh dovolil existovať. Považujú za záväzný Boží príkaz platiť dane a mať v úcte takéto „nadriadené vrchnosti“. (Rimanom 13:1–7) To je v súlade so slávnym Kristovým výrokom: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Matúš 22:21, katolícky Preklad Svätého písma podľa Novej vulgáty)

„Ale prečo potom Jehovovi svedkovia nezdravia zástavu?“ možno sa niekto spýta. Je to preto, lebo na zdravenie zástavy sa pozerajú ako na akt uctievania a uctievanie patrí Bohu; svedomie im nedovoľuje preukazovať uctievanie komukoľvek alebo čomukoľvek inému ako Bohu. (Matúš 4:10; Skutky 5:29) Preto si Jehovovi svedkovia vážia, keď pedagógovia rešpektujú toto presvedčenie a dovolia ich deťom, aby konali v súlade so svojou vierou.

Jehovovi svedkovia nie sú jediní, kto vidí súvislosť medzi zdravením zástavy a uctievaním, ako to ukazujú nasledujúce vyjadrenia:

„Prvé zástavy mali takmer rýdzo náboženský charakter... Zdá sa, že sa vždy hľadala podpora náboženstva, aby sa štátnym zástavám dodala posvätnosť.“ (Encyclopædia Britannica, kurzíva od nás)

„Zástava, podobne ako kríž, je posvätná... Pravidlá a predpisy týkajúce sa postoja človeka k národným štandardám používajú silné, expresívne slová, ako ‚služba zástave‘... ‚hlboká úcta k zástave‘, ‚oddanosť zástave‘.“ (The Encyclopedia Americana, kurzíva od nás)

„Kresťania odmietali... prinášať obete géniovi [rímskeho] cisára – čo sa zhruba rovná dnešnému odmietaniu zdraviť zástavu alebo opakovať prísahu vernosti.“ (Those About to Die, 1958, od Daniela P. Mannixa, s. 135)

Znova pripomíname, že Jehovovi svedkovia nemajú v úmysle prejavovať neúctu nijakej vláde ani vládcom, keď odmietajú zdraviť zástavu. Ide iba o to, že sa nepoklonia pred symbolom štátu ani ho nebudú zdraviť pri nejakom akte uctievania. Pokladajú svoj postoj za podobný postoju, aký v biblických časoch zaujali traja mladí hebrejskí muži, ktorí odmietli pokloniť sa pred sochou, ktorú vztýčil babylonský kráľ Nabuchodonozor na rovine Dúra. (Daniel, 3. kapitola)  Teda zatiaľ čo druhí zdravia zástavu a sľubujú vernosť, deti Jehovových svedkov sú vyučované, aby sa riadili svojím biblicky školeným svedomím. Preto sa mlčky a úctivo týchto aktov zdržiavajú. Z podobných dôvodov sú deti svedkov rozhodnuté nepripojiť sa, keď sa spieva alebo hrá štátna hymna.

V súčasnosti väčšina krajín uznáva právo rodičov poskytovať svojim deťom náboženské poučovanie v súlade so svojím presvedčením. Toto právo podporujú všetky náboženstvá, ako to vidno na príklade kánonického práva, ktoré stále platí v katolíckej cirkvi: „Rodičia, keďže dali svojim deťom život, majú veľmi závažnú povinnosť i právo vychovávať svoje deti; preto v prvom rade rodičom prislúcha, aby sa starali o kresťanskú výchovu svojich detí podľa učenia cirkvi.“ (Kánon 226)

Jehovovi svedkovia nežiadajú nič viac. Ako starostliví rodičia sa snažia vštepovať svojim deťom pravé kresťanské hodnoty, lásku k blížnemu a úctu k vlastníctvu iných ľudí. Chcú sa riadiť radou, ktorú dal apoštol Pavol kresťanom v Efeze: „A vy rodičia nepopudzujte svoje deti k vzdoru... ale pri výchove používajte dobré rady a ponaučenia, aké schvaľuje náš Pán.“ (Efezanom 6:4, Nový zákon, Nádej pre každého)

V niektorých rodinách je iba jeden rodič Jehovovým svedkom. Za takých okolností je rodič, ktorý je svedkom, povzbudzovaný, aby uznával, že aj druhý rodič má právo poučovať deti podľa svojho náboženského presvedčenia. Deti, ktoré sú vystavené  rôznym náboženským názorom, len málokedy zažívajú nejaké škodlivé následky takejto situácie. * Napokon sa každé dieťa musí rozhodnúť, ktorého náboženstva sa bude držať. Pochopiteľne, nie všetci mladí ľudia sa rozhodnú riadiť náboženskými zásadami svojich rodičov, či už sú Jehovovými svedkami, alebo nie.

Mali by ste tiež vedieť, že Jehovovi svedkovia pripisujú veľký význam svedomiu jednotlivých kresťanov. (Rimanom, 14. kapitola) Dohoda o právach dieťaťa, prijatá v roku 1989 Valným zhromaždením Spojených národov, uznala právo dieťaťa na „slobodu myslenia, svedomia a náboženstva“ a jeho právo „na slobodné vyjadrovanie svojho názoru a na to, aby sa tento názor bral do úvahy v akejkoľvek záležitosti alebo pri akomkoľvek postupe, ktoré na dieťa vplývajú“.

Neexistujú dve deti, ktoré by boli úplne rovnaké. Preto možno očakávať určité rozdiely v rozhodnutiach mladých svedkov alebo iných žiakov, keď ide o určité činnosti a pridelené úlohy v škole. Veríme, že aj vy súhlasíte s princípom slobody svedomia.