24. kapitola

Ľudskou silou, alebo Božím duchom?

ÚLOHA, ktorou Ježiš Kristus poveril svojich nasledovníkov, mala zdanlivo nezvládnuteľný rozsah. Hoci ich bolo počtom málo, mali hlásať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve po celej obývanej zemi. (Mat. 24:14; Sk. 1:8) Táto úloha mala nielen obrovský rozsah, ale mala sa konať zoči-voči zdanlivo neprekonateľným prekážkam, pretože ako Ježiš svojim učeníkom otvorene povedal, mali byť nenávidení a prenasledovaní vo všetkých národoch. — Mat. 24:9; Ján 15:19, 20.

Jehovovi svedkovia sa napriek celosvetovému odporu aktívne sústreďujú na konanie diela, ktoré Ježiš predpovedal. Rozsah, v akom sa svedectvo už vydalo, je preukázateľný a naozaj veľkolepý. Ale vďaka čomu je to možné? Je to vďaka ľudskej sile či dômyselnosti? Alebo je to vďaka pôsobeniu Božieho ducha?

Biblická správa o obnovení pravého uctievania v Jeruzaleme v šiestom storočí pred n. l. nám pripomína, že sa nikdy nesmie prehliadať úloha, ktorú má Boh sám v uskutočňovaní svojej vôle. Svetskí komentátori azda hľadajú nejaké iné vysvetlenia pre to, čo sa deje. Keď však Boh vysvetľoval, ako sa má uskutočniť jeho predsavzatie, podnietil proroka Zechariáša, aby vyhlásil: „‚Nie vojenskou silou, ani mocou, ale mojím duchom,‘ povedal Jehova vojsk.“ ​(Zech. 4:6) Jehovovi svedkovia neváhajú povedať, že práve tak sa dnes uskutočňuje kázanie posolstva o Kráľovstve — nie tým, že by sme používali vojenskú silu, ani nie vďaka osobnej sile či vplyvu nejakej významnej skupiny ľudí, ale pôsobením Jehovovho ducha. Podporujú fakty ich presvedčenie?

‚Nie mnoho múdrych v telesnom ohľade‘

Keď apoštol Pavol písal raným kresťanom v Grécku, uznal: „Bratia, vy vidíte svoje povolanie od neho, že nebolo povolaných mnoho múdrych v telesnom ohľade, mnoho mocných, mnoho urodzených; ale Boh si vyvolil pochabé veci sveta, aby zahanbil múdrych ľudí; a Boh si vyvolil slabé veci sveta, aby zahanbil silných; a Boh si vyvolil neurodzené veci sveta a opovrhované veci, veci, čo nie sú,  aby obrátil navnivoč veci, čo sú, aby sa pred Bohom nechválilo žiadne telo.“ — 1. Kor. 1:26–29.

Ježišovi apoštoli patrili k pracujúcej triede. Štyria boli povolaním rybári. Jeden bol vyberačom daní, čo bolo povolanie, ktorým Židia pohŕdali. Títo apoštoli boli ľuďmi, ktorých židovské duchovenstvo považovalo za ‚nevzdelaných a obyčajných‘, čím vyjadrovalo, že nemajú vyššie vzdelanie. (Sk. 4:13) To neznamená, že nikto, kto mal vyššie svetské alebo náboženské vzdelanie, sa nestal kresťanom. Apoštol Pavol študoval pri nohách vzdelaného Gamaliela, člena židovského Sanhedrinu. (Sk. 22:3) Ale ako hovoria Písma, takých ‚nebolo mnoho‘.

Dejiny dosvedčujú, že Celsus, rímsky filozof druhého storočia n. l., sa vysmieval tomu, že „robotníci, obuvníci, roľníci, najnevzdelanejší a najpochabejší ľudia by mali byť horlivými kazateľmi evanjelia“. (The History of the Christian Religion and Church, During the Three First Centuries [Dejiny kresťanského náboženstva a cirkvi počas prvých troch storočí] od Augusta Neandera) Čo posilňovalo pravých kresťanov, aby boli naďalej hlásateľmi dobrého posolstva zoči-voči pohŕdaniu a prudkému prenasledovaniu, ktoré sa na nich hrnulo v Rímskej ríši? Ježiš povedal, že to bude Boží svätý duch. — Sk. 1:8.

Jehovovými svedkami v novšej dobe tiež pohŕdajú, pretože sú to väčšinou obyčajní ľudia a nemajú také postavenie v živote, pre ktoré by ich svet obdivoval. K prvým Jehovovým novodobým služobníkom, ktorí priniesli posolstvo o Kráľovstve ľuďom v Dánsku, patril obuvník. Vo Švajčiarsku a Francúzsku to bol záhradník. V mnohých častiach Afriky prinášali posolstvo robotníci cestujúci za prácou. V Brazílii sa na tom podieľali námorníci. Nemálo poľských svedkov v severnom Francúzsku boli baníci v uhoľných baniach.

Hlboko na nich zapôsobilo to, čo sa dozvedeli z Božieho Slova pomocou publikácií Watch Tower, a chceli prejaviť svoju lásku k Jehovovi poslušnosťou, preto sa chopili diela, o ktorom Božie Slovo hovorí, že ho budú konať praví kresťania. Odvtedy sa do tohto diela zapojili ďalšie milióny ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev. Všetci sú evanjelistami.

Jehovovi svedkovia tvoria jedinú náboženskú organizáciu na svete, v ktorej každý člen osobne vydáva svedectvo neveriacim, snaží sa zodpovedať im otázky pomocou Biblie a nabáda ich, aby uverili Božiemu Slovu. Aj iné náboženské organizácie uznávajú, že by to mali robiť všetci kresťania. Niektoré cirkvi sa pokúšajú povzbudzovať svojich členov, aby to robili. Ale len Jehovovi svedkovia to aj dôsledne konajú. Čie vedenie, čie rady, čie uistenie o láskyplnej podpore a čie sľuby ich motivujú, aby konali toto dielo, ktorému sa iní vyhýbajú?  Opýtajte sa ich sami. Bez ohľadu na to, v ktorej krajine žijú, odpovedia: „Jehovove.“ Teda komu možno pripísať zásluhu?

Predpovedaná úloha Božích anjelov

Pri opise udalostí, ktoré mali nastať počas záveru systému vecí, Ježiš ukázal, že na zhromažďovaní tých, ktorí milujú spravodlivosť, sa nebudú podieľať len jeho nasledovníci na zemi. Ako je zaznamenané v 13. kapitole Matúša, keď Ježiš hovoril o zhromažďovaní posledných, ktorí budú mať s ním podiel na nebeskom Kráľovstve, povedal: „Ženci sú anjeli.“ A z akého veľkého poľa majú zberať týchto ‚synov Kráľovstva‘? „Pole je svet,“ vysvetlil Ježiš. Preto títo zhromaždení majú pochádzať zo všetkých končín zeme. Naozaj je to tak? — Mat. 13:24–30, 36–43.

Skutočne je! Hoci v roku 1914, keď svet vstúpil do svojich posledných dní, bolo Bádateľov Biblie len niekoľko tisíc, posolstvo o Kráľovstve, ktoré kázali, rýchlo obletelo celú zem. V Oriente, v krajinách Európy, Afriky, Ameriky i na ostrovoch sa jednotlivci chopili príležitosti slúžiť záujmom Božieho Kráľovstva a boli zhromaždení do jednej zjednotenej organizácie.

Napríklad v Západnej Austrálii sa posolstvo o Kráľovstve dostalo k Bertovi Hortonovi. Náboženstvo, ako ho poznal, ho nezaujímalo; zapájal sa do politiky a do odborárskych aktivít. Ale keď mu jeho matka dala publikáciu spoločnosti Watch Tower Božský plán vekov a keď si ju začal čítať spolu s Bibliou, spoznal, že našiel pravdu. Spontánne sa o ňu delil so svojimi spolupracovníkmi. Keď sa mu podarilo nájsť Bádateľov Biblie, s radosťou sa k nim pripojil, v roku 1922 sa dal pokrstiť, ujal sa služby celým časom a ponúkol sa, že bude slúžiť v ktorejkoľvek oblasti, kam ho Jehovova organizácia pošle.

Na opačnom konci zeme W. R. Brown, ktorý už kázal na ostrovoch v Karibskej oblasti, odišiel v roku 1923 šíriť posolstvo o Kráľovstve do Afriky. Nebol nezávislým kazateľom v rámci nejakej osobnej misie. Aj on spolupracoval s Jehovovým organizovaným ľudom. Ponúkol sa, že bude slúžiť tam, kde je to potrebné, a podľa usmernenia kancelárie ústredia sa ujal pridelenia v západnej Afrike. Tým, ktorí mali osobný úžitok z jeho služby, pomohol tiež vidieť dôležitosť úzkej spolupráce s Jehovovou organizáciou.

Hlásanie o Kráľovstve sa dostalo aj do Južnej Ameriky. Hermán Seegelken v Mendoze (Argentína) si dlho uvedomoval pokrytectvo katolíckej cirkvi, ako aj protestantských cirkví. No v roku 1929 aj on počul posolstvo o Kráľovstve, dychtivo ho prijal a začal sa oň v jednote s Jehovovými služobníkmi na celom svete deliť s ďalšími. Podobné skúsenosti boli na celom svete. Ľudia „z každého kmeňa a jazyka  a ľudu a národa“, hoci boli zo zemepisného hľadiska roztrúsení a mali odlišný spôsob života, nielen počúvali, ale sa aj dávali k dispozícii pre službu Bohu. Boli zhromažďovaní do zjednotenej organizácie, aby konali dielo, ktoré Ježiš na tieto dni predpovedal. (Zjav. 5:9, 10) Čím sa to dá vysvetliť?

Biblia hovorí, že v tom budú hrať dôležitú úlohu Boží anjeli. Preto hlásanie o Kráľovstve sa bude ozývať po celej zemi ako zvuk trúbky z nadľudského zdroja. A naozaj, do roku 1935 preniklo do 149 krajín — na sever, na juh, na východ i na západ, od jedného konca zeme po druhý.

Úprimné ocenenie pre Božie Kráľovstvo a ochotu slúžiť jeho záujmom prejavovalo najprv len „malé stádo“. Biblia to predpovedala. Teraz sa k nemu pripája rýchlo rastúci „veľký zástup“ zo všetkých národov, ktorý sa ráta na milióny. Aj to bolo v Božom Slove predpovedané. (Luk. 12:32; Ján 10:16; Zjav. 7:9, 10) Nie sú to ľudia, ktorí by len vyhlasovali, že majú rovnaké náboženstvo, a pritom by v skutočnosti boli medzi sebou rozdelení všetkými tými postojmi a filozofiami, ktorými je roztrieštený svet okolo nich. Jehovovi svedkovia nepatria k tým, ktorí by o Božom Kráľovstve len hovorili, ale v skutočnosti by vkladali dôveru v ľudské vlády. Ako vládcu poslúchajú Boha, aj keď by tým riskovali svoj život. Biblia jasne hovorí, že zhromažďovanie ľudí, ktorí ‚sa boja Boha a oslavujú ho‘, sa bude konať pod vedením anjelov. (Zjav. 14:6, 7) Svedkovia sú pevne presvedčení, že práve to sa aj deje.

Pri nespočetných príležitostiach v službe mohli vidieť presvedčivý dôkaz vedenia z neba. Napríklad keď jedna skupina svedkov v Riu de Janeiro v Brazílii končila raz v nedeľu službu z domu do domu, jedna svedkyňa z tejto skupiny povedala: „Ja by som chcela ešte chvíľu pokračovať. Neviem prečo, ale rada by som išla ešte do tamtoho domu.“ Vedúci skupiny navrhol, že to nechajú na inokedy, ale zvestovateľka trvala na svojom. Pri dverách toho domu našla svedkyňa ženu, ktorá so slzami stekajúcimi po tvári povedala, že sa práve modlila o pomoc. Už predtým sa stretla so svedkami, ale vtedy neprejavila záujem o biblické posolstvo. Avšak po manželovej náhlej smrti si uvedomila, že potrebuje duchovnú pomoc. Hľadala sálu Kráľovstva, ale márne. Úprimne sa modlila k Bohu o pomoc a tá pomoc teraz stála pri jej dverách. Zanedlho bola pokrstená. Bola presvedčená, že Boh vypočul jej modlitbu a zariadil to, čo bolo potrebné, aby dostala odpoveď. — Žalm 65:2.

Jedna nemecká svedkyňa Jehovu, ktorá žila v New Yorku, mala zvyk pravidelne sa modliť k Bohu o vedenie, keď išla do služby. Týždeň čo týždeň hľadala na ulici jednu záujemkyňu, pretože nevedela,  kde táto žena býva. Potom, keď v jeden deň roku 1987 začínala táto svedkyňa službu, pomodlila sa: „Jehova, ty vieš, kde je. Prosím, pomôž mi ju nájsť.“ O niekoľko minút zbadala túto ženu, ako sedí v reštaurácii.

Bola to len náhoda? Biblia hovorí, že praví kresťania sú „Božími spolupracovníkmi“ a že anjeli sú posielaní, „aby slúžili tým, ktorí majú zdediť záchranu“. (1. Kor. 3:9; Hebr. 1:14) Keď svedkyňa tejto žene povedala, ako ju našla, žena ešte v ten deň prijala pozvanie, aby si spolu sadli a ďalej skúmali Bibliu.

Dostať sa s dobrým posolstvom na ‚nedostupné územia‘

Jehovovi svedkovia sa vytrvalo snažia dostať sa s dobrým posolstvom do všetkých krajín. Ale iba tým sa nedá dostatočne vysvetliť to, čo sa dosiahlo. Vidia, ako sa posolstvo o Kráľovstve šíri do oblastí, kde všetky ich starostlivo plánované snahy boli marené.

Napríklad v 20. a 30. rokoch bola vládnym úradníkom v bývalom Sovietskom zväze pri nejednej príležitosti predložená oficiálna žiadosť o povolenie dopravovať do tejto krajiny biblickú literatúru alebo tlačiť ju tam. Odpovede boli v tom čase negatívne. V Sovietskom zväze bolo niekoľko Jehovových svedkov, ale na konanie kazateľského diela, o ktorom Božie Slovo hovorí, že sa musí vykonať, bola potrebná oveľa väčšia pomoc. Dalo sa niečo urobiť na poskytnutie takejto pomoci?

Je zaujímavé, že po skončení druhej svetovej vojny sa v Sovietskom zväze spolu s mnohými inými ľuďmi ocitlo viac než tisíc Jehovových svedkov z bývalej východnej časti Poľska. V koncentračnom tábore Ravensbrück sa stovky mladých ruských žien zoznámili so spoluväzenkami, ktoré boli Jehovovými svedkyňami. Niektoré z týchto žien sa v tom čase oddali Jehovovi a neskôr sa vrátili do rôznych častí Sovietskeho zväzu. Keď sa počas vojny menili štátne hranice, stali sa obyvateľmi Sovietskeho zväzu aj stovky ďalších ľudí. Výsledkom nebolo to, čo zamýšľala sovietska vláda. Nezariadil to vedúci zbor Jehovových svedkov. Ale poslúžilo to na vykonanie toho, čo predpovedalo Božie inšpirované Slovo. Strážna veža o tomto vývoji poznamenala: „Tak je možné vidieť, ako Pán vo svojej prozreteľnosti môže vzbudiť svedkov v ktorejkoľvek krajine, aby tam držali vztýčenú vlajku pravdy a oznamovali Jehovovo meno.“ — Číslo z 1. februára 1946, angl.

Nejedna krajina Jehovovým svedkom povedala: ‚Sem nemôžete prísť!‘ alebo ‚Tu nemôžete hlásať!‘ Stávalo sa to po celej zemi znovu a znovu doslova v desiatkach krajín, často v dôsledku nátlaku duchovenstva na vládnych úradníkov. Niektoré z týchto krajín neskôr dali  Jehovovým svedkom zákonné uznanie. Ale ešte predtým sa tisíce ľudí na týchto územiach chopili uctievania Jehovu, Stvoriteľa neba a zeme. Ako sa to dosiahlo?

V Biblii nachádzame jednoduché vysvetlenie, totiž že Boží anjeli hrajú významnú úlohu v prinášaní naliehavej výzvy ľuďom všetkých národov: „Bojte sa Boha a oslavujte ho, lebo prišla hodina jeho súdu, a preto uctievajte Toho, ktorý utvoril nebo a zem a more a pramene vôd.“ — Zjav. 14:6, 7.

Úspech napriek zdanlivo neprekonateľným prekážkam

Jehovovi svedkovia v niektorých krajinách nenarazili len na zákaz ich verejnej služby, ale aj na snahy úplne ich vyhladiť.

Počas prvej svetovej vojny vynakladalo duchovenstvo v Spojených štátoch a v Kanade sústredené úsilie zastaviť dielo Bádateľov Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. To je verejne známe. Napriek tomu, že zákon zaručoval slobodu prejavu i slobodu náboženstva, duchovenstvo vyvíjalo na vládnych úradníkov nátlak, aby zakázali literatúru Bádateľov Biblie. Mnohí boli zatknutí a držaní bez možnosti zložiť kauciu; iní boli surovo bití. Vedúci predstavitelia spoločnosti Watch Tower a ich blízki spoločníci boli odsúdení na dlhé roky do väzenia na súdnom pojednávaní, ktoré sa neskôr ukázalo ako neplatné. Ray Abrams v knihe Preachers Present Arms (Kazatelia ponúkajú zbrane) uviedol: „Analýza celého prípadu vedie k záveru, že za hnutím, ktoré sa snažilo vyhladiť russellitov, boli pôvodne cirkvi a duchovenstvo.“ Výrazom „russelliti“ duchovenstvo znevažujúco označovalo Bádateľov Biblie. Ale po vojne sa títo Bádatelia Biblie opäť objavili s väčšou silou ako kedykoľvek predtým a rozhlasovali správu o Jehovovom Kráľovi, Ježišovi Kristovi, a o jeho Kráľovstve. Odkiaľ mali túto obnovenú silu? Biblia predpovedala, že sa to stane, a uviedla, že to tak bude vďaka ‚duchu života od Boha‘. — Zjav. 11:7–11.

Keď sa v Nemecku dostali k moci nacisti, v krajinách, ktoré sa dostali pod nacistickú nadvládu, sa prenasledovanie Jehovových svedkov zosilnilo. Svedkovia boli zatýkaní a bolo s nimi kruto zaobchádzané. Boli vydané zákazy. Napokon v októbri 1934 zbory Jehovových svedkov z celého Nemecka poslali vláde doporučené listy, v ktorých jasne uviedli, že nemajú žiadne politické ciele, ale že sú rozhodnutí poslúchať ako vládcu Boha. V tom istom čase zbory svedkov z celého sveta poslali kábelogramy na podporu svojich kresťanských bratov v Nemecku.

V ten istý deň, 7. októbra 1934, v kancelárii Dr. Wilhelma Fricka v Berlíne Adolf Hitler so zovretými päsťami o Jehovových svedkoch vyhlásil: „Táto háveď bude v Nemecku vyhladená!“ Nebola to  žiadna planá vyhrážka. Došlo k rozsiahlemu zatýkaniu. Podľa dôvernej správy pruskej tajnej štátnej polície z 24. júna 1936 bol na boj proti svedkom vytvorený „špeciálny oddiel gestapa“. Po rozsiahlych prípravách začalo gestapo kampaň na pochytanie všetkých Jehovových svedkov a každého, kto by bol podozrivý z toho, že je svedok. Do tohto útoku bola zapojená celá policajná sieť, takže kriminálne živly nikto nerušil.

Správy ukazujú, že nakoniec bolo uväznených asi 6262 nemeckých svedkov. Karl Wittig, bývalý nemecký vládny úradník, ktorý bol sám držaný vo viacerých koncentračných táboroch, neskôr napísal: „Žiadna iná skupina väzňov... nebola vystavená takému sadizmu vojakov SS ako Bádatelia Biblie. Bol to sadizmus vyznačujúci sa nekonečnou reťazou telesného a duševného mučenia, ktorého podoby nemôže vyjadriť žiaden jazyk na svete.“

K čomu to viedlo? Christine Kingová v knihe vydanej v roku 1982 prichádza k záveru: „Iba v prípade svedkov [na rozdiel od ostatných náboženských skupín] nemala vláda úspech.“ Hitler prisahal, že ich vyhladí, a stovky ich boli zabité. Dr. Kingová však poznamenáva: „Dielo [kázania o Božom Kráľovstve] pokračovalo a v máji roku 1945 bolo hnutie Jehovových svedkov stále živé, zatiaľ čo národný socializmus nie.“ Podotkla tiež: „Nedošlo k žiadnemu kompromisu.“ ​(The Nazi State and the New Religions: Five Case Studies in Non-Conformity [Nacistický štát a nové náboženstvá: Päť prípadov nonkonformizmu]) Prečo Hitler so svojou dobre vyzbrojenou armádou, dôkladne vycvičenou políciou a početnými vyhladzovacími tábormi nedokázal uskutočniť svoju vyhrážku, že zničí túto pomerne malú a neozbrojenú skupinu ľudí, ktorých svet považoval za obyčajných? Prečo ani iné štáty nedokázali zastaviť ich činnosť? Ako to, že Jehovovi svedkovia ako celok, nie niekoľkí osamotení jednotlivci, zostali pevní zoči-voči krutému prenasledovaniu?

Odpoveď je v múdrej rade, ktorú dal Gamaliel, učiteľ Zákona, ostatným členom židovského Sanhedrinu, keď sa zaoberali podobným prípadom v súvislosti s apoštolmi Ježiša Krista. Povedal: „Nemiešajte sa do týchto ľudí a nechajte ich na pokoji; (lebo ak je tento plán alebo toto dielo od ľudí, bude rozvrátené, ale ak je od Boha, nebudete ho môcť rozvrátiť;) inak by vás mohli považovať za bojovníkov proti Bohu.“ — Sk. 5:38, 39.

Tak historické skutočnosti ukazujú, že zdanlivo nezvládnuteľná úloha, ktorou Ježiš poveril svojich nasledovníkov, aby ju konali zoči-voči zdanlivo neprekonateľným prekážkam, sa vykonáva nie ľudskou silou, ale Božím duchom. Ako sám Ježiš povedal v modlitbe k Bohu: „Otče, všetko je pre teba možné.“ — Mar. 14:36.

[Zvýraznený text na strane 547]

„‚Mojím duchom,‘ povedal Jehova vojsk“

[Zvýraznený text na strane 548]

Čo ich posilnilo, aby pokračovali v kázaní napriek výsmechu a prudkému prenasledovaniu?

[Zvýraznený text na strane 549]

Dôkaz anjelského vedenia

[Zvýraznený text na strane 551]

‚Pán môže vzbudiť svedkov v ktorejkoľvek krajine‘

[Zvýraznený text na strane 553]

Zjednotený ľud, ktorý sa dokázal ako pevný vo viere i zoči-voči zdanlivo neprekonateľným prekážkam