22. kapitola

1. časť — Svedkami do najvzdialenejšej časti zeme

Toto je prvá z piatich častí kapitoly, ktorá hovorí o tom, ako sa činnosť Jehovových svedkov rozšírila po celej zemi. Táto prvá časť je na stranách 404 až 422 a zahŕňa obdobie od 70. rokov 19. storočia po rok 1914. Ľudská spoločnosť sa nikdy nezotavila z kŕčov spôsobených prvou svetovou vojnou, ktorá vypukla v roku 1914. Bol to rok, na ktorý Bádatelia Biblie už dlho poukazovali ako na rok označujúci koniec časov pohanov.

SKÔR ako Ježiš Kristus vystúpil do neba, dal svojim apoštolom poverenie: „Budete mi svedkami... až do najvzdialenejšej časti zeme.“ ​(Sk. 1:8) Predpovedal tiež, že „toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom“. (Mat. 24:14) Toto dielo nebolo dovŕšené v prvom storočí. Hlavná časť tohto diela sa koná v dnešnej dobe. A správa o výsledkoch tohto diela od 70. rokov 19. storočia až doteraz je skutočne vzrušujúca.

Hoci sa Charles Taze Russell stal všeobecne známym svojimi dobre ohlasovanými prednáškami o Biblii, nezaujímal sa len o veľké publikum, ale mal osobný záujem o ľudí. Preto krátko nato, ako začal v roku 1879 vydávať Zion’s Watch Tower, začal veľa cestovať, aby navštívil malé skupiny čitateľov tohto časopisu a rozoberal s nimi Písma.

Tých, ktorí verili vzácnym sľubom Božieho Slova, Ch. T. Russell nabádal, aby sa o ne delili s inými ľuďmi. Ľudia, na ktorých srdce hlboko zapôsobilo to, čo sa dozvedeli, prejavovali v tejto práci skutočnú horlivosť. Na pomoc v tomto diele sa poskytoval tlačený materiál. Začiatkom roku 1881 vyšlo viacero traktátov. Materiál z týchto traktátov bol neskôr doplnený o ďalšie informácie a bola vytvorená komplexnejšia publikácia Food for Thinking Christians (Pokrm pre uvažujúcich kresťanov), z ktorej sa pripravilo 1 200 000 výtlačkov na rozširovanie. Ale ako ich mohla táto malá skupina Bádateľov Biblie (v tom čase možno 100) všetky rozšíriť?

 Dostať sa k tým, čo chodia do kostola

Niektoré výtlačky dostali príbuzní a priatelia. Viacero novín súhlasilo, že pošle výtlačok každému svojmu odberateľovi. (Zvláštny dôraz sa kládol na týždenníky a mesačníky, aby sa publikácia Food for Thinking Christians dostala k mnohým ľuďom, ktorí žili vo vidieckych oblastiach.) Ale značný počet výtlačkov bol rozšírený za niekoľko nedieľ pred kostolmi v Spojených štátoch a Británii. Bádateľov Biblie nebolo dosť na to, aby rozšírili všetky osobne, preto si na pomoc najali ďalších ľudí.

Brat Russell poslal dvoch spoločníkov, J. C. Sunderlina a J. J. Bendera, do Británie, aby tam dohliadli na rozšírenie 300 000 výtlačkov. Brat Sunderlin išiel do Londýna, zatiaľ čo brat Bender cestoval na sever do Škótska a potom postupoval smerom na juh. Hlavnú pozornosť venovali väčším mestám. Pomocou inzerátov v novinách našli schopných mužov, s ktorými urobili dohodu, že zabezpečia dostatok pomocníkov na rozšírenie pridelených výtlačkov. Len v Londýne bolo najatých takmer 500 distribútorov. Dielo sa vykonalo rýchlo — za dve nedele po sebe.

Ten istý rok boli urobené opatrenia, aby sa Bádatelia Biblie, ktorí mohli stráviť polovicu alebo viac svojho času výlučne v Pánovom diele, stali kolportérmi rozširujúcimi literatúru na štúdium Biblie. Títo  predchodcovia dnešných priekopníkov dokázali rozšíriť dobré posolstvo naozaj pozoruhodne.

Počas nasledujúcich desiatich rokov brat Russell pripravil rôzne traktáty, ktoré sa dali ľahko používať pri šírení niektorých vynikajúcich biblických právd, ktoré už boli rozpoznané. Napísal aj niekoľko zväzkov Úsvitu Milénia (neskôr známeho ako Štúdie Písiem). Potom začal osobne podnikať evanjelizačné cesty do iných krajín.

Russell cestuje do zahraničia

V roku 1891 navštívil Kanadu, kde sa od roku 1880 rozvinul dostatočný záujem na to, aby sa v Toronte mohol konať zjazd, na ktorom sa zúčastnilo 700 ľudí. V roku 1891 cestoval aj do Európy, aby zistil, čo sa tam dá urobiť pre ďalšie šírenie pravdy. Na tejto ceste sa dostal do Írska, Škótska, Anglicka, do mnohých krajín na európskom kontinente, do Ruska (do oblasti, ktorá je dnes známa ako Moldavsko) a na Stredný východ.

Aký záver vyvodil z toho, s čím sa na tejto ceste stretol? „Nevideli sme, že by bolo Rusko prístupné pravde alebo pripravené na ňu... Nevideli sme nič, čo by nás podnietilo dúfať v nejakú žatvu v Taliansku alebo v Turecku, alebo v Rakúsku, alebo v Nemecku,“ oznámil. „Ale Nórsko, Švédsko, Dánsko, Švajčiarsko a hlavne Anglicko, Írsko a Škótsko sú pripravené polia čakajúce na žatvu. Tieto polia akoby kričali: Príďte a pomôžte nám!“ Bolo to obdobie, keď katolícka cirkev ešte stále zakazovala čítať Bibliu, keď mnohí protestanti opúšťali svoju cirkev a keď nemálo ľudí pre rozčarovanie z cirkví úplne odmietalo Bibliu.

Na pomoc ľuďom, ktorí boli duchovne hladní, sa po ceste brata Russella v roku 1891 vynakladalo zvýšené úsilie prekladať literatúru do európskych jazykov. Urobili sa tiež opatrenia na tlačenie a skladovanie literatúry v Londýne, aby bola ľahšie dostupná na použitie v Británii. Pole v Británii sa skutočne ukázalo ako pripravené na žatvu. V roku 1900 tam bolo už deväť zborov a celkovo 138 Bádateľov Biblie — medzi nimi niekoľkí horliví kolportéri. Keď brat Russell v roku 1903 opäť navštívil Britániu, v Glasgowe sa zhromaždilo tisíc ľudí, aby si vypočulo jeho prejav „Nádeje a vyhliadky na Milénium“; v Londýne bola účasť 800 ľudí a v ďalších mestách prišlo 500 až 600 poslucháčov.

No potvrdilo sa to, čo brat Russell vypozoroval — od jeho návštevy uplynulo 17 rokov, kým sa vytvoril prvý zbor Bádateľov Biblie v Taliansku, v Pinerole. A čo Turecko? Koncom 80. rokov 19. storočia Basil Stephanoff kázal v Macedónii, ktorá bola v tom čase európskou časťou Turecka. Hoci sa zdalo, že niektorí prejavujú záujem, určití jednotlivci, ktorí sa vyhlasovali za bratov, podali o ňom falošné správy, čo viedlo k jeho uväzneniu. Až v roku 1909 jeden Grék z Turecka zo Smyrny (teraz Izmir) listom oznámil, že je tam skupina, ktorá s ocenením študuje publikácie Watch Tower. Čo sa týka Rakúska, brat Russell sa tam osobne  vrátil v roku 1911, aby predniesol vo Viedni prednášku, lenže zhromaždenie bolo prerušené davom. Aj v Nemecku prichádzali prejavy ocenenia len pozvoľna. No obyvatelia Škandinávie ukázali, že si viac uvedomujú svoje duchovné potreby.

Obyvatelia Škandinávie sa delia o pravdu

Mnoho Švédov žilo v Amerike. V roku 1883 bol už k dispozícii na rozširovanie vzorový výtlačok Zion’s Watch Tower preloženej do švédčiny. Zakrátko si tieto výtlačky našli cestu poštou k priateľom a príbuzným vo Švédsku. Nórska literatúra sa ešte nevydávala. Avšak v roku 1892, rok po ceste brata Russella do Európy, sa do Nórska vrátil Knud Pederson Hammer, Nór, ktorý sa dozvedel o pravde v Amerike, aby vydal svedectvo svojim príbuzným.

Potom v roku 1894, keď začala vychádzať literatúra v nórskej dánčine, bol do Dánska poslaný so zásobou literatúry na rozširovanie Sophus Winter, 25-ročný Američan dánskeho pôvodu. Do nasledujúcej jari rozšíril 500 zväzkov Úsvitu Milénia. O krátky čas sa s ním na tomto diele zúčastňovalo niekoľko ďalších, ktorí čítali tieto publikácie. Je smutné, že neskôr stratil zo zreteľa hodnotu cennej výsady, ktorú mal; ostatní však nechávali svietiť toto svetlo ďalej.

 No skôr ako Winter prestal slúžiť, pracoval nejaký čas ako kolportér vo Švédsku. Krátko nato August Lundborg, mladý kapitán Armády spásy, zbadal u jedného priateľa doma na ostrove Sturkö dva zväzky Úsvitu Milénia. Požičal si ich, s dychtivosťou si ich prečítal, vystúpil z cirkvi a začal sa deliť s inými o to, čo sa dozvedel. Ďalšiemu mladému mužovi, P. J. Johanssonovi, sa otvorili oči, keď si prečítal traktát, ktorý našiel v parku na lavičke.

Keď sa švédska skupina začala rozrastať, niektorí išli rozširovať biblickú literatúru do Nórska. No ešte predtým sa do Nórska dostala literatúra poštou od príbuzných z Ameriky. Tak začal slúžiť Jehovovi Rasmus Blindheim. V Nórsku v týchto raných rokoch prijal pravdu medzi inými aj Theodor Simonsen, kazateľ Slobodnej misie. Vo svojich prejavoch v Slobodnej misii začal vyvracať náuku o ohnivom pekle. Jeho poslucháči vstávali zo sedadiel od vzrušenia pri tejto úžasnej správe; ale keď sa dozvedeli, že je v spojení s „Úsvitom Milénia“, bol z cirkvi vylúčený. Napriek tomu stále ďalej rozprával o dobrých veciach, ktoré sa dozvedel. Ďalším mladým mužom, ktorý dostal nejakú literatúru, bol Andreas Øiseth. Len čo sa presvedčil, že našiel pravdu, odišiel z rodinného hospodárstva a ujal sa kolportérskej práce. Pri práci postupoval smerom na sever a potom na juh pozdĺž fjordov, pričom nevynechal žiadnu obec. V zime si vozil svoje zásoby — jedlo, oblečenie a literatúru — na saniach a pohostinní ľudia mu poskytovali miesto na prespanie. Na svojej ceste, ktorá trvala osem rokov, prešiel s dobrým posolstvom takmer celú krajinu.

Manželka Augusta Lundborga, Ebba, odišla v roku 1906 zo Švédska do Fínska, kde pracovala ako kolportérka. Približne v tom istom čase muži, ktorí sa vrátili zo Spojených štátov, priniesli so sebou nejakú literatúru spoločnosti Watch Tower a začali sa deliť o to, čo sa dozvedeli. O niekoľko rokov Emil Österman, ktorý hľadal niečo lepšie než to, čo ponúkali cirkvi, dostal Božský plán vekov. Podelil sa oň so svojím priateľom Kaarlom Hartevom, ktorý tiež hľadal. Keď si uvedomili hodnotu toho, čo mali, Harteva to preložil do fínčiny a s Östermanovou finančnou pomocou zariadil, aby bol tento materiál vydaný. Spoločne sa podujali rozšíriť ho. Prejavili pravého evanjelizačného ducha a hovorili s ľuďmi na verejných miestach, navštevovali ich z domu do domu a prednášali vo veľkých posluchárňach, ktoré bývali plne obsadené. V Helsinkách  po odhalení falošných náuk takzvaného kresťanstva brat Harteva vyzval poslucháčov, aby pomocou Biblie obhájili vieru v nesmrteľnosť duše, ak môžu. Všetky oči sa obrátili na prítomných duchovných. Ani jeden neprehovoril; nikto nemohol nič namietať proti jasnému výroku v Ezechielovi 18:4. Niektorí z poslucháčov povedali, že v tú noc ťažko zaspávali po tom, čo počuli.

Pokorný záhradník sa stáva evanjelistom v Európe

Medzitým Adolf Weber na podnet svojho staršieho priateľa, ktorý bol anabaptistom, odišiel zo Švajčiarska do Spojených štátov hľadať plnšie porozumenie Písiem. Tam zareagoval na jeden inzerát a stal sa záhradníkom u brata Russella. Pomocou Božského plánu vekov (vtedy už k dispozícii v nemčine) a zhromaždení, ktoré viedol brat Russell, získal Adolf biblické poznanie, ktoré hľadal, a v roku 1890 sa dal pokrstiť. ‚Boli osvietené oči jeho srdca‘, takže si naozaj vážil veľkú príležitosť, ktorá sa pred ním otvorila. (Ef. 1:18) Nejaký čas horlivo vydával svedectvo v Spojených štátoch a potom sa vrátil do svojej rodnej krajiny, aby sa tam ujal diela „v Pánovej vinici“. Od polovice 90. rokov 19. storočia bol teda opäť vo Švajčiarsku a delil sa o biblickú pravdu s ľuďmi, ktorí mali vnímavé srdce.

Adolf si zarábal na živobytie ako záhradník a lesník, ale jeho prvoradým záujmom bola evanjelizačná činnosť. Vydával svedectvo tým, s ktorými pracoval, ako aj ľuďom v blízkych švajčiarskych mestách a dedinách. Ovládal viacero jazykov a túto znalosť využil na prekladanie publikácií Spoločnosti do francúzštiny. Keď prišla zima, naložil si do plecniaka biblickú literatúru a išiel pešo do Francúzska a občas cestoval aj na severozápad do Belgicka a na juh do Talianska.

Aby sa dostal k ľuďom, s ktorými by sa možno osobne nestretol, dával do novín a časopisov inzeráty, ktoré upriamovali pozornosť na dostupnú literatúru na biblické štúdium. Elie Thérond v strednom Francúzsku zareagoval na jeden z inzerátov, rozpoznal zvuk pravdy v tom, čo čítal, a zakrátko sám začal šíriť toto posolstvo. V Belgicku v roku 1901 si Jean-Baptiste Tilmant st. tiež všimol jeden z inzerátov a dostal dva zväzky Úsvitu Milénia. Aký bol vzrušený, keď videl, že biblická pravda sa v nich predkladá tak  jasne! Ako by to mohol nepovedať svojim priateľom?! Od nasledujúceho roku sa uňho doma pravidelne schádzala študijná skupina. Krátko nato priniesla činnosť tejto malej skupiny ovocie aj v severnom Francúzsku. Brat Weber s nimi udržiaval kontakt, pravidelne navštevoval rôzne skupiny, ktoré sa vytvorili, duchovne ich budoval a dával im pokyny, ako sa deliť o dobré posolstvo s inými.

Keď sa dobré posolstvo dostalo do Nemecka

V polovici 80. rokov 19. storočia, krátko nato, ako sa publikácie začali objavovať v nemčine, začali Američania nemeckého pôvodu, ktorí mali pre ne ocenenie, posielať výtlačky svojim príbuzným do rodnej krajiny. Jedna zdravotná sestra pracujúca v nemocnici v Hamburgu sa podelila o výtlačky Úsvitu Milénia s inými v nemocnici. V roku 1896 dal Adolf Weber vo Švajčiarsku do novín vychádzajúcich v nemčine inzeráty a poštou posielal do Nemecka traktáty. Nasledujúci rok bol v Nemecku zriadený sklad literatúry, ktorý uľahčil distribúciu nemeckého vydania Zion’s Watch Tower, ale výsledky sa dostavovali pomaly. No v roku 1902 sa do Tailfingenu východne od Čierneho lesa presťahovala Margarethe Demutová, ktorá spoznala pravdu vo Švajčiarsku. Jej horlivé osobné vydávanie svedectva pomohlo položiť základ jednej z prvých skupín Bádateľov Biblie v Nemecku. Samuel Lauper zo Švajčiarska sa presťahoval do Bergisches Landu severovýchodne od Kolína nad Rýnom a šíril dobré posolstvo v tejto oblasti. Od roku 1904 sa tam vo Wermelskirchene konali zhromaždenia. Medzi prítomnými bol aj 80-ročný Gottlieb Paas, ktorý hľadal pravdu. Na smrteľnej posteli, krátko nato, ako sa začali konať tieto zhromaždenia, zodvihol Zion’s Watch Tower a povedal: „Toto je pravda; držte sa toho.“

Počet ľudí, ktorí sa zaujímali o tieto biblické pravdy, postupne rástol. Hoci to bolo nákladné, v Nemecku sa zariadilo, aby boli do novín vložené bezplatné vzorové výtlačky Zion’s Watch Tower. Správa publikovaná v roku 1905 hovorí, že bolo rozšírených viac ako 1 500 000 výtlačkov týchto vzoriek Zion’s Watch Tower. To bol na takú malú skupinu veľký výkon.

Nie všetci Bádatelia Biblie si mysleli, že navštevovaním ľudí v blízkosti svojho domova konajú to, čo je nevyhnutné. Brat Erler z Nemecka už v roku 1907 podnikal cesty do Čiech vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Rozširoval literatúru, ktorá upozorňovala na Armagedon a hovorila o požehnaniach, ktoré ľudstvo dostane potom. Od roku 1912 ďalší Bádateľ Biblie rozširoval biblickú literatúru v oblasti Klajpedy na území dnešnej Litvy. Mnohí reagovali na posolstvo s nadšením a rýchlo sa tam vytvorilo viacero dosť veľkých skupín Bádateľov Biblie. Keď sa však dozvedeli, že praví kresťania musia byť aj svedkami, ich počet začal klesať. Napriek tomu niekoľkí dokázali, že sú pravými napodobňovateľmi Krista, ‚verného a pravdivého svedka‘. — Zjav. 3:14.

 Keď bol nemecký barón Nikolaus von Tornow, ktorý mal veľké majetky v Rusku, okolo roku 1907 vo Švajčiarsku, dostal jeden z traktátov spoločnosti Watch Tower. O dva roky neskôr sa objavil v Nemecku v berlínskom zbore, oblečený vo svojom najlepšom odeve a sprevádzaný osobným sluhom. Chvíľu to trvalo, kým pochopil, prečo Boh zveril neoceniteľné pravdy takým skromným ľuďom, no to, čo si prečítal v 1. Korinťanom 1:26–29, mu pomohlo: „Bratia, vy vidíte svoje povolanie od neho, že nebolo povolaných mnoho múdrych v telesnom ohľade, mnoho mocných, mnoho urodzených... aby sa pred Bohom nechválilo žiadne telo.“ Von Tornow, presvedčený, že našiel pravdu, predal svoje majetky v Rusku, oddal sa Bohu a venoval svoje prostriedky na podporu záujmov čistého uctievania.

V roku 1911, keď sa Herkendellovci, mladá nemecká dvojica, zosobášili, nevesta si od svojho otca vyžiadala ako veno peniaze na neobvyklú svadobnú cestu. S manželom zamýšľali, že sa vydajú na náročnú cestu, ktorá by trvala mnoho mesiacov. Ich svadobnou cestou bola kazateľská cesta do Ruska, kde sa chceli dostať k ľuďom hovoriacim po nemecky. Tak sa ľudia každého druhu mnohými spôsobmi delili s inými o to, čo sa dozvedeli o Božom láskyplnom predsavzatí.

Vzrast na britskom poli

Po intenzívnom rozširovaní literatúry v Británii v roku 1881 si niektorí návštevníci kostolov uvedomili potrebu konať podľa toho, čo sa dozvedeli. Tom Hart z Londýna-Islingtonu bol jedným z tých, na ktorých zapôsobila rada z Písiem uvedená v Zion’s Watch Tower: „Vyjdite z neho, ľud môj — čo znamená vyjsť z babylonských cirkví kresťanstva a riadiť sa učením Biblie. (Zjav. 18:4) V roku 1884 vystúpil z cirkvi a viacero ďalších ho nasledovalo.

Z mnohých, ktorí boli spojení so študijnými skupinami, sa stali účinní evanjelisti. Niektorí ponúkali biblickú literatúru v londýnskych parkoch a na iných miestach, kde ľudia odpočívali. Ďalší sa sústreďovali na budovy podnikov. Obvyklejším spôsobom však bolo navštevovanie ľudí z domu do domu.

Sarah Ferrieová, pravidelná odberateľka Zion’s Watch Tower, napísala bratovi Russellovi, že i s niekoľkými svojimi priateľmi v Glasgowe by sa radi ako dobrovoľníci podieľali na rozširovaní traktátov. Akým prekvapením bolo, keď pri jej dverách zastalo nákladné auto s 30 000 letákmi, všetkými na bezplatné rozširovanie! Dali sa do práce. Minnie Greenleesová so svojimi troma malými synmi sa na bričke ťahanej koňom, ktorú používala ako dopravný prostriedok, usilovala rozširovať biblickú literatúru na škótskom vidieku. Neskôr Alfred Greenlees a Alexander  MacGillivray prešli na bicykloch značnú časť Škótska a rozširovali pritom traktáty. Už neboli platení iní ľudia, aby rozširovali literatúru, lebo oddaní dobrovoľníci teraz vykonávali toto dielo sami.

Pobádalo ich srdce

Ježiš v jednom svojom podobenstve povedal, že ľudia, ktorí „počuli slovo znamenitým a dobrým srdcom“, budú prinášať ovocie. Úprimné ocenenie pre Božie opatrenia ich podnieti deliť sa o dobré posolstvo o Božom Kráľovstve s inými. (Luk. 8:8, 11, 15) Bez ohľadu na okolnosti nájdu nejaký spôsob, ako to robiť.

Jeden argentínsky cestujúci dostal od talianskeho námorníka časť traktátu Food for Thinking Christians. Z prístavu v Peru tento cestujúci napísal, aby mu poslali niečo ďalšie, a keďže jeho záujem rástol, v roku 1885 napísal vydavateľovi Zion’s Watch Tower znovu, tentoraz z Argentíny, a žiadal o literatúru. Ten istý rok bol jeden člen Britského vojnového loďstva so svojou batériou poslaný do Singapuru a vzal si so sebou Zion’s Watch Tower. Bol potešený tým, čo sa z časopisu dozvedel, a bez zábran ho tam používal na oboznámenie ľudí s biblickým názorom na témy, ktoré boli predmetom verejných diskusií. V roku 1910 sa v prístave v Colombe na Cejlóne (dnes Srí Lanka) zastavila loď, ktorou cestovali dve kresťanky. Ženy využili príležitosť a vydali svedectvo pánu Van Twestovi, plavebnému inšpektorovi prístavu. S úprimnosťou mu hovorili o dobrých veciach, ktoré sa dozvedeli z knihy Božský plán vekov. To viedlo k tomu, že pán Van Twest sa stal Bádateľom Biblie a na Srí Lanke sa začalo kázať dobré posolstvo.

 Aj tí, ktorí nemohli cestovať, hľadali spôsoby, ako sa deliť o povzbudivé biblické pravdy s ľuďmi v iných krajinách. Ako odhaľuje jeden list vyjadrujúci ocenenie, ktorý bol publikovaný v roku 1905, niekto zo Spojených štátov poslal Božský plán vekov istému mužovi na ostrov Svätý Tomáš, vtedy súčasť Dánskej západnej Indie. Keď si ho príjemca prečítal, kľakol si na kolená a vyjadril svoju úprimnú túžbu, aby ho Boh používal na konanie svojej vôle. V roku 1911 uviedla Bellona Fergusonová z Brazílie svoj prípad ako „nesporný živý dôkaz, že nikto nie je príliš ďaleko na to, aby sa k nemu nedostali“ vody pravdy. Publikácie Spoločnosti dostávala zrejme poštou od roku 1899. Nejaký čas pred prvou svetovou vojnou jeden nemecký prisťahovalec v Paraguaji našiel traktát Spoločnosti vo svojej poštovej schránke. Objednal si ďalšiu literatúru a zakrátko prerušil svoje zväzky s cirkvami kresťanstva. Spolu so švagrom sa rozhodli, že jeden druhého pokrstia, lebo v tejto krajine nebol nikto iný, kto by to mohol urobiť. Svedectvo sa skutočne vydávalo vo vzdialených častiach zeme a prinášalo ovocie.

Ďalší Bádatelia Biblie sa cítili pobádaní cestovať tam, kde sa oni alebo ich rodičia narodili, aby mohli priateľom a príbuzným povedať o Jehovovom úžasnom predsavzatí a o tom, ako môžu mať na ňom účasť. Tak sa v roku 1895 brat Oleszynski vrátil s dobrým posolstvom o „výkupnom, obnove a povolaní hore“ do Poľska; je však smutné, že v tejto službe nevytrval. V roku 1898 odišiel z Kanady istý bývalý profesor, Maďar, a šíril naliehavé biblické posolstvo vo svojej domovskej krajine. V roku 1905 sa jeden muž, ktorý sa stal Bádateľom Biblie v Amerike, vrátil do Grécka, aby tam vydával svedectvo. A v roku 1913 jeden mladý muž priniesol semená biblickej pravdy z New Yorku do domovského mesta svojej rodiny, do Ramallahu neďaleko Jeruzalema.

Otvára sa cesta do Karibskej oblasti

Zatiaľ čo v Spojených štátoch, Kanade a Európe počet evanjelistov rástol, biblická pravda sa začala ujímať aj v Paname, Kostarike, Holandskej Guiane (teraz Surinam) a Britskej Guiane (teraz Guyana). Keď Josephovi Brathwaitovi, ktorý bol v Britskej Guiane, niekto pomohol porozumieť Božiemu predsavzatiu, odišiel v roku 1905 na Barbados a celým časom sa tam venoval vyučovaniu ľudí. Louis Facey a H. P. Clarke, ktorí počuli dobré posolstvo, keď pracovali v Kostarike, sa v roku 1897 vrátili na Jamajku, kde sa medzi svojimi ľuďmi delili o svoju novonájdenú vieru. Tí, ktorí sa tu chopili pravdy, boli horlivými pracovníkmi. Len za rok 1906  rozšírila skupina na Jamajke okolo 1 200 000 traktátov a iných publikácií. Ďalší robotník cestujúci za prácou, ktorý spoznal pravdu v Paname, priniesol biblické posolstvo nádeje do Grenady.

Revolúcia v Mexiku v rokoch 1910–1911 bola ďalším činiteľom, ktorý zohral úlohu v prinášaní posolstva o Božom Kráľovstve ľuďom hladným po pravde. Mnoho ľudí utieklo na sever do Spojených štátov. Tam sa niektorí z nich stretli s Bádateľmi Biblie, dozvedeli sa o Jehovovom predsavzatí priniesť ľudstvu trvalý mier a poslali literatúru do Mexika. Nebolo to však prvý raz, čo sa toto posolstvo dostalo do Mexika. Už v roku 1893 Zion’s Watch Tower uverejnila list od F. de P. Stephensona z Mexika, ktorý si prečítal niekoľko publikácií spoločnosti Watch Tower a chcel ďalšie, aby sa o ne mohol podeliť so svojimi priateľmi v Mexiku i v Európe.

Aby sa začala biblická pravda kázať v ďalších karibských krajinách a aby sa zorganizovali pravidelné zhromaždenia na štúdium, brat Russell poslal v roku 1911 E. J. Cowarda do Panamy a potom na ostrovy. Brat Coward prednášal pôsobivo a živo, a tak sa často zhromaždili i stovky poslucháčov, aby si vypočuli jeho prednášky vyvracajúce náuky o pekelnom ohni a o nesmrteľnosti ľudskej duše, ako aj jeho rozprávanie o nádhernej budúcnosti zeme. Prechádzal z mesta do mesta a z ostrova na ostrov — na Sv. Luciu, Dominiku, St. Kitts, Barbados, Grenadu a Trinidad — a hovoril k toľkým ľuďom, ku koľkým len mohol. Prednášal aj v Britskej Guiane. Keď bol v Paname, stretol sa s W. R. Brownom, horlivým mladým jamajským bratom, ktorý potom s bratom Cowardom slúžil na viacerých karibských ostrovoch. Neskôr brat Brown pomohol otvoriť ešte iné polia.

V roku 1913 brat Russell osobne prednášal v Paname, na Kube a na Jamajke. Pri verejnej prednáške, ktorú mal v Kingstone na Jamajke, sa zaplnili dve posluchárne a ešte asi 2000 ľudí sa nedostalo dnu. Tlač si všimla, že rečník sa nezmienil o peniazoch a nekonala sa žiadna zbierka.

Svetlo pravdy sa dostáva do Afriky

V tomto období preniklo svetlo pravdy aj do Afriky. List poslaný z Libérie v roku 1884 odhaľuje, že jeden čitateľ Biblie tam dostal výtlačok Food for Thinking Christians a chcel ich viac, aby sa mohol o ne podeliť s ďalšími. O niekoľko rokov prišla správa, že v Libérii jeden duchovný opustil kazateľnicu, aby mohol slobodne vyučovať biblické pravdy, ktoré sa dozvedel pomocou Zion’s Watch Tower, a že skupina Bádateľov Biblie tam koná pravidelné zhromaždenia.

 Keď bol jeden duchovný holandskej reformovanej cirkvi v roku 1902 poslaný do Južnej Afriky, zobral si so sebou z Holandska niekoľko publikácií Ch. T. Russella. Hoci z nich sám nemal trvalý úžitok, mali z nich úžitok Frans Ebersohn a Stoffel Fourie, ktorí zbadali túto literatúru v jeho knižnici. O niekoľko rokov boli rady v tejto časti poľa posilnené, keď sa do Durbanu v Južnej Afrike presťahovali dve horlivé Bádateľky Biblie zo Škótska.

Je smutné, že medzi tými, čo dostali literatúru, ktorú písal brat Russell, a potom z nej učili niečo ďalších, bolo niekoľko takých ako Joseph Booth a Elliott Kamwana, ktorí k nej primiešali vlastné myšlienky s úmyslom agitovať za sociálne zmeny. U niektorých pozorovateľov v Južnej Afrike a Ňasku (neskôr Malawi) to viedlo k tomu, že boli zmätení, pokiaľ ide o identitu pravých Bádateľov Biblie. Napriek tomu mnohí počúvali a prejavovali ocenenie pre posolstvo, ktoré upriamovalo pozornosť na Božie Kráľovstvo ako na riešenie problémov ľudstva.

Ale rozsiahle kázanie v Afrike bolo ešte vecou budúcnosti.

Do Orientu a na ostrovy Tichého oceánu

Krátko nato, ako sa biblické publikácie, ktoré pripravil Ch. T. Russell, prvýkrát rozširovali v Británii, dostali sa aj do Orientu. V roku 1883 dostala výtlačok Zion’s Watch Tower slečna C. B. Downingová, presbyteriánska misionárka v Čefoo (teraz Jen-tchaj) v Číne. Ocenila si to, čo sa dozvedela o obnove, a podelila sa o túto literatúru s ostatnými misionármi vrátane Horacea Randla, ktorý patril k Rade baptistickej misie. Jeho záujem neskôr opäť podnietila reklama na Úsvit Milénia, ktorá sa objavila v londýnskych novinách Times, a potom výtlačky tejto knihy — jednu dostal od slečny Downingovej a ďalšiu mu poslala jeho matka z Anglicka. Spočiatku bol šokovaný tým, čo čítal. Ale keď sa presvedčil, že Trojica nie je biblickým učením, vystúpil z baptistickej cirkvi a začal sa deliť o to, čo sa dozvedel, s ostatnými misionármi. V roku 1900 podal správu, že misionárom v Číne, Japonsku, Kórei a Siame (dnes Thajsko) rozposlal 2324 listov a približne 5000 traktátov. V tom čase sa v Oriente vydávalo svedectvo hlavne misionárom kresťanstva.

V tom istom časovom období boli semená pravdy zasiate aj v Austrálii a na Novom Zélande. Prvé z týchto „semien“, ktoré sa dostali do  Austrálie, tam zrejme v roku 1884 alebo krátko nato priniesol muž, ktorý sa prvýkrát stretol s Bádateľmi Biblie v jednom parku v Anglicku. Ďalšie „semená“ sa tam dostali poštou od priateľov a príbuzných zo zámoria.

V priebehu niekoľkých rokov po vytvorení Austrálskeho zväzu v roku 1901 sa tu stovky ľudí stali pravidelnými odberateľmi Zion’s Watch Tower. Tí, ktorí považovali za výsadu deliť sa o pravdu s inými, boli činní a rozposlali tisíce traktátov ľuďom, ktorých mená boli na volebných zoznamoch. Ďalšie traktáty boli rozširované na uliciach a balíčky s traktátmi boli vyhadzované z okien vlakov robotníkom a obyvateľom samôt na odľahlých územiach pozdĺž železničných tratí. Ľuďom bolo ohlasované, že sa približuje koniec časov pohanov v roku 1914. Arthur Williams st. hovoril o tom všetkým zákazníkom vo svojom obchode v Západnej Austrálii a tých, ktorých to zaujímalo, pozýval do svojho domu na ďalšie rozhovory.

Dnes už nie je známe, prostredníctvom koho sa biblická pravda prvý raz dostala na Nový Zéland. Ale v roku 1898 Andrew Anderson, obyvateľ Nového Zélandu, už prečítal dosť publikácií Watch Tower na to, aby ho to podnietilo šíriť tam pravdu ako kolportér. V jeho úsilí ho v roku 1904 posilnili ďalší kolportéri, ktorí prišli z Ameriky a z kancelárie odbočky Spoločnosti, ktorá bola v tom istom roku založená v Austrálii. Pani Thomas Barryová z mesta Christchurch prijala od jedného kolportéra šesť zväzkov Štúdií Písiem. V roku 1909 si ich prečítal jej syn Bill počas šesťtýždňovej cesty loďou do Anglicka a rozpoznal pravdivosť toho, čo obsahovali. Po rokoch sa jeho syn Lloyd stal členom vedúceho zboru Jehovových svedkov.

Medzi horlivými pracovníkmi v týchto raných rokoch bol Ed Nelson, ktorý — hoci veľmi neoplýval taktnosťou — sa 50 rokov celým časom venoval šíreniu posolstva o Kráľovstve od severného cípu Nového Zélandu až po jeho južnú časť. Po niekoľkých rokoch sa k nemu pripojil Frank Grove, ktorý si cvičil pamäť, aby tým vyvážil to, že mal slabý zrak, a ktorý bol tiež vyše 50 rokov až do svojej smrti priekopníkom.

Cesta okolo sveta na podporu kázania dobrého posolstva

Ďalšie veľké úsilie pomôcť ľuďom v Oriente sa vynaložilo v rokoch 1911–1912. International Bible Students Association (Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie) vyslalo sedemčlenný výbor vedený Ch. T. Russellom, aby osobne preskúmal, aké sú tam podmienky. Kamkoľvek išli, hovorili o Božom predsavzatí priniesť ľudstvu požehnania prostredníctvom mesiášskeho Kráľovstva. Niekedy mali málo poslucháčov, ale na Filipínach a v Indii ich mali tisíce. Nepripojili sa ku kampani, ktorá bola vtedy populárna v takzvanom kresťanstve na zbieranie prostriedkov na obrátenie sveta. Všimli si, že misionári takzvaného  kresťanstva vynakladajú väčšinu svojho úsilia na podporu svetského vzdelania. Ale brat Russell bol presvedčený, že to, čo ľudia potrebujú, je „evanjelium o Božom láskyplnom opatrení prichádzajúceho mesiášskeho Kráľovstva“. Bádatelia Biblie neočakávali, že sa obráti celý svet, ale z Písiem vyrozumeli, že sa musí vydávať svedectvo, a to bude slúžiť na zhromaždenie „niekoľkých vyvolených zo všetkých národov, ľudí, rodín a jazykov, aby boli členmi triedy [Kristovej] nevesty — aby sedeli s ním na jeho tróne tisíc rokov a spolupracovali na diele pozdvihnutia celej ľudskej rasy“. * — Zjav. 5:9, 10; 14:1–5.

Keď členovia výboru strávili nejaký čas v Japonsku, Číne, na Filipínach a na iných miestach, cestovali loďou ďalších 6400 kilometrov do Indie. Niektorí jednotlivci v Indii už v roku 1887 čítali literatúru Spoločnosti a písali listy, v ktorých vyjadrovali svoje ocenenie. Jeden mladý muž, ktorý sa ako študent v Amerike stretol s bratom Russellom a spoznal pravdu, od roku 1905 aktívne zvestoval medzi ľuďmi hovoriacimi po tamilsky. Tento mladý muž pomohol založiť na juhu Indie asi 40 skupín študujúcich Bibliu. Ale po tom, čo zvestoval iným, sám sa stal  neschváleným, lebo opustil kresťanské normy. — Porovnaj 1. Korinťanom 9:26, 27.

Približne v tom istom čase však A. J. Josephovi z Tiruvidangúru (dnes Kérala) poslal jeden popredný adventista zväzok Štúdií Písiem ako odpoveď na jeho otázku, ktorú mu položil v liste. Tu našiel na svoje otázky o Trojici uspokojivé odpovede založené na Písmach. Zanedlho sa on i ďalší členovia jeho rodiny delili o svoju novonájdenú vieru s ľuďmi na ryžových poliach a kokosových plantážach južnej Indie. Po návšteve brata Russella v roku 1912 sa brat Joseph ujal služby celým časom. Cestoval vlakom, dvojkolesovým vozom ťahaným volmi, na bárke i pešo a rozširoval biblickú literatúru. Jeho verejné prednášky často prerušilo duchovenstvo so svojimi prívržencami. Keď v Kundare jeden „kresťanský“ duchovný použil svojich prívržencov na to, aby prerušili takéto zhromaždenie a hádzali do brata Josepha hnoj, jeden vplyvný hinduista sa prišiel pozrieť, čo je to tam za hluk. Opýtal sa duchovného: ‚Toto je príklad, ktorý dal kresťanom Kristus, alebo sa to, čo robíte, podobá skôr správaniu farizejov v Ježišovej dobe?‘ Duchovný sa vzdialil.

Skôr ako výbor International Bible Students Association dokončil svoju štvormesačnú cestu, brat Russell zariadil, aby bol brat R. R. Hollister zástupcom Spoločnosti v Oriente a aby pokračoval v šírení posolstva o Božom láskyplnom opatrení mesiášskeho Kráľovstva medzi tamojšími ľuďmi. Boli pripravené mimoriadne traktáty v desiatich jazykoch a miestni distribútori rozšírili milióny týchto traktátov po celej Indii, Číne, Japonsku a Kórei. Do štyroch z týchto jazykov boli potom preložené knihy, ktoré poskytovali ďalšiu duchovnú potravu ľuďom, ktorí prejavili záujem. Bolo tu obrovské pole a muselo sa urobiť ešte veľa práce. No to, čo sa už vykonalo, bolo skutočne úžasné.

Vydalo sa pôsobivé svedectvo

Pred rozpútaním ničivej prvej svetovej vojny sa po celom svete vydalo rozsiahle svedectvo. Brat Russell precestoval s prednáškami stovky miest v Spojených štátoch a v Kanade, opakovane podnikal cesty do Európy, prednášal v Paname, na Jamajke a na Kube, ako aj v hlavných mestách Orientu. Desaťtisíce ľudí osobne počulo jeho strhujúce biblické prednášky a pozorovalo, ako verejne odpovedá z Písiem na otázky, ktoré mu kládli priatelia i nepriatelia. Tak bol podnietený veľký záujem a tisíce novín v Amerike, Európe, Južnej  Afrike a Austrálii pravidelne uverejňovali kázne brata Russella. Bádatelia Biblie rozšírili milióny kníh, ako aj stámilióny traktátov a iných publikácií v 35 jazykoch.

Hoci brat Russell v tom hral význačnú úlohu, nebol to len on, kto kázal. Aj ďalší, rozptýlení po celej zemi, zjednocovali svoj hlas ako svedkovia Jehovu a jeho Syna, Ježiša Krista. Nie všetci, ktorí sa na tom podieľali, boli verejnými rečníkmi. Pochádzali zo všetkých spoločenských vrstiev a využívali všetky vhodné prostriedky, ktoré mali k dispozícii, aby šírili dobré posolstvo.

V januári 1914, necelý rok pred koncom časov pohanov, sa začalo ešte ďalšie intenzívne vydávanie svedectva. Bola to „Fotodráma Stvorenie“, ktorá sviežim spôsobom zdôrazňovala Božie predsavzatie so zemou pomocou krásnych, ručne maľovaných farebných diapozitívov a filmu, spojených so zvukom. Verejná tlač v Spojených štátoch oznámila, že po celej krajine ju každý týždeň videlo celkovo státisíce divákov. Za prvý rok dosiahol celkový počet divákov v Spojených štátoch a Kanade takmer osem miliónov. V Londýne sa Opera House a Royal Albert Hall zaplnili zástupmi ľudí, ktoré si prišli pozrieť toto premietanie pozostávajúce zo štyroch dvojhodinových častí. Za pol roka ho v 98 mestách na Britských ostrovoch videlo vyše 1 226 000 ľudí. V Nemecku a Švajčiarsku naplnili zástupy ľudí sály, ktoré boli k dispozícii. Videlo ho aj veľké množstvo divákov v Škandinávii a v južnom Pacifiku.

Aké pozoruhodné intenzívne celosvetové svedectvo sa vydalo počas týchto prvých desaťročí novodobých dejín Jehovových svedkov! Ale dielo sa v skutočnosti len začínalo.

Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa na šírení biblickej pravdy aktívne podieľalo len niekoľko sto ľudí. Podľa dostupných správ sa do roku 1914 na diele zúčastňovalo okolo 5100 ľudí. Ostatní možno príležitostne rozšírili nejaké traktáty. Pracovníkov bolo pomerne málo.

Vďaka tejto malej skupine evanjelistov sa do druhej polovice roku 1914 hlásanie Božieho Kráľovstva rôznymi spôsobmi rozšírilo do 68 krajín. A v 30 z týchto krajín bol položený pomerne pevný základ ich diela kazateľov a učiteľov Božieho Slova.

Pred skončením časov pohanov boli rozšírené milióny kníh a stámilióny traktátov. Navyše v roku 1913 až 2000 novín pravidelne uverejňovalo kázne, ktoré pripravoval Ch. T. Russell, a v roku 1914 celkovo vyše 9 000 000 divákov na troch kontinentoch videlo „Fotodrámu Stvorenie“.

Skutočne sa vydalo úžasné svedectvo! Ale malo sa vykonať ešte omnoho viac.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa/obrázok nas trane 405]

Ch. T. Russell osobne predniesol biblické prejavy vo viac ako 300 mestách (na miestach vyznačených bodkami) Severnej Ameriky a Karibskej oblasti — na mnohých týchto miestach 10 až 15 ráz

[Mapa]

(Pozri publikáciu)

[Mapa na strane 407]

(Pozri publikáciu)

Russellove kazateľské cesty do Európy viedli obvykle cez Anglicko

1891

1903

1908

1909

1910 (dvakrát)

1911 (dvakrát)

1912 (dvakrát)

1913

1914

[Mapa/obrázok nas trane 408]

Keď sa Andreas Øiseth presvedčil, že našiel pravdu, horlivo rozširoval biblickú literatúru takmer vo všetkých častiach Nórska

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

NÓRSKO

Polárny kruh

[Mapa/obrázok nas trane 409]

Adolf Weber, pokorný záhradník, rozširoval dobré posolstvo zo Švajčiarska do ďalších krajín Európy

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

BELGICKO

NEMECKO

ŠVAJČIARSKO

TALIANSKO

FRANCÚZSKO

[Mapa/obrázok nas trane 413]

Bellona Fergusonová z Brazílie — „nikto nie je príliš ďaleko na to, aby sa k nemu nedostali“

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

BRAZÍLIA

 [Mapa na strane 415]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ALJAŠKA

KANADA

GRÓNSKO

ST. PIERRE A MIQUELON

SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ

BERMUDY

BAHAMY

OSTROVY TURKS A CAICOS

KUBA

MEXIKO

BELIZE

JAMAJKA

HAITI

DOMINIKÁNSKA REPUBLIKA

PORTORIKO

KAJMANIE OSTROVY

GUATEMALA

SALVÁDOR

HONDURAS

NIKARAGUA

KOSTARIKA

PANAMA

VENEZUELA

GUYANA

SURINAM

FRANCÚZSKA GUIANA

KOLUMBIA

EKVÁDOR

PERU

BRAZÍLIA

BOLÍVIA

PARAGUAJ

CHILE

ARGENTÍNA

URUGUAJ

FALKLANDY

PANENSKÉ OSTROVY (AMERICKÉ)

PANENSKÉ OSTROVY (BRITSKÉ)

ANGUILLA

ST. MAARTEN

SABA

ST. EUSTATIUS

ST. KITTS

NEVIS

ANTIGUA

MONTSERRAT

GUADELOUPE

DOMINIKA

MARTINIQUE

SV. LUCIA

SV. VINCENT

BARBADOS

GRENADA

TRINIDAD

ARUBA

BONAIRE

CURAÇAO

ATLANTICKÝ OCEÁN

KARIBSKÉ MORE

TICHÝ OCEÁN

 [Mapa na stranách 416, 417]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

GRÓNSKO

ŠVÉDSKO

ISLAND

NÓRSKO

FAERSKÉ OSTROVY

FÍNSKO

RUSKO

ESTÓNSKO

LOTYŠSKO

LITVA

BIELORUSKO

UKRAJINA

MOLDAVSKO

GRUZÍNSKO

ARMÉNSKO

AZERBAJDŽAN

TURKMENISTAN

UZBEKISTAN

KAZACHSTAN

TADŽIKISTAN

KIRGIZSTAN

POĽSKO

NEMECKO

HOLANDSKO

DÁNSKO

BRITÁNIA

ÍRSKO

BELGICKO

LUXEMBURSKO

LICHTENŠTAJNSKO

ŠVAJČIARSKO

ČESKÁ REP.

SLOVENSKO

RAKÚSKO

MAĎARSKO

RUMUNSKO

JUHOSLÁVIA

SLOVINSKO

CHORVÁTSKO

BOSNA A HERCEGOVINA

BULHARSKO

ALBÁNSKO

TALIANSKO

GIBRALTÁR

ŠPANIELSKO

PORTUGALSKO

MADEIRA

MAROKO

ZÁPADNÁ SAHARA

SENEGAL

ALŽÍRSKO

LÍBYA

EGYPT

LIBANON

IZRAEL

CYPRUS

SÝRIA

TURECKO

IRAK

IRÁN

BAHRAJN

KUVAJT

JORDÁNSKO

SAUDSKÁ ARÁBIA

KATAR

SPOJENÉ ARABSKÉ EMIRÁTY

OMÁN

JEMEN

DŽIBUTSKO

SOMÁLSKO

ETIÓPIA

SUDÁN

ČAD

NIGER

MALI

MAURETÁNIA

GAMBIA

GUINEA-BISSAU

SIERRA LEONE

LIBÉRIA

POBREŽIE SLONOVINY

GHANA

TOGO

BENIN

ROVNÍKOVÁ GUINEA

SV. HELENA

GUINEA

BURKINA FASO

NIGÉRIA

STREDOAFRICKÁ REPUBLIKA

KAMERUN

SV. TOMÁŠ

KONGO

GABUN

KONŽSKÁ DEM. REP.

ANGOLA

ZAMBIA

NAMÍBIA

BOTSWANA

JUŽNÁ AFRIKA

LESOTHO

SVAZIJSKO

MOZAMBIK

MADAGASKAR

RÉUNION

MAURÍCIUS

RODRIGUES

ZIMBABWE

MAYOTTE

KOMORY

SEYCHELY

MALAWI

TANZÁNIA

BURUNDI

RWANDA

UGANDA

FRANCÚZSKO

PAKISTAN

AFGANISTAN

NEPÁL

BHUTÁN

MYANMAR

BANGLADÉŠ

INDIA

SRÍ LANKA

GRÉCKO

MALTA

TUNISKO

KEŇA

ATLANTICKÝ OCEÁN

INDICKÝ OCEÁN

 ALJAŠKA

MONGOLSKO

KÓREJSKÁ ĽUDOVODEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

JAPONSKO

KÓREJSKÁ REPUBLIKA

ČÍNA

MACAO

TCHAJ-WAN

HONGKONG

LAOS

THAJSKO

VIETNAM

KAMBODŽA

FILIPÍNY

BRUNEJ

MALAJZIA

SINGAPUR

INDONÉZIA

SAIPAN

ROTA

GUAM

YAP

BELAU

CHUUK

POHNPEI

KOSRAE

MARSHALLOVE OSTROVY

NAURU

PAPUA-NOVÁ GUINEA

AUSTRÁLIA

NOVÝ ZÉLAND

OSTROV NORFOLK

NOVÁ KALEDÓNIA

OSTROVY WALLIS A FUTUNA

VANUATU

TUVALU

FIDŽI

KIRIBATI

TOKELAU

HAVAJSKÉ OSTROVY

ZÁPADNÁ SAMOA

AMERICKÁ SAMOA

NIUE

TONGA

COOKOVE OSTROVY

TAHITI

ŠALAMÚNOVE OSTROVY

TICHÝ OCEÁN

INDICKÝ OCEÁN

[Mapa/obrázok nas trane 421]

A. J. Joseph z Indie so svojou dcérou Graciou, ktorá slúžila ako misionárka vyškolená v Gileáde

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

INDIA

[Obrázok na strane 411]

Hermann Herkendell sa so svojou nevestou vydal na svadobnú cestu do Ruska, kde mnoho mesiacov kázali ľuďom hovoriacim po nemecky

[Obrázky na strane 412]

Kolportéri v Anglicku a Škótsku sa usilovali dať každému príležitosť, aby dostal svedectvo; aj ich deti pomáhali rozširovať traktáty

[Obrázok na strane 414]

E. J. Coward horlivo šíril biblickú pravdu v Karibskej oblasti

[Obrázok na strane 418]

Frank Grove (vľavo) a Ed Nelson (na obrázku obaja s manželkami) sa viac ako 50 rokov celým časom venovali šíreniu posolstva o Kráľovstve po celom Novom Zélande

[Obrázky na strane 420]

Ch. T. Russell a jeho šiesti spoločníci podnikli v rokoch 1911–1912 cestu okolo sveta, aby podporili kázanie dobrého posolstva