22. kapitola

2. časť — Svedkami do najvzdialenejšej časti zeme

Na stranách 423 až 443 je opísané dielo hlásania o Kráľovstve od roku 1914 do roku 1935. Jehovovi svedkovia poukazujú na rok 1914 ako na čas, keď bol Ježiš Kristus dosadený na trón ako nebeský Kráľ s mocou nad národmi. Keď bol Ježiš na zemi, predpovedal, že celosvetové kázanie posolstva o Kráľovstve bude napriek prudkému prenasledovaniu súčasťou znamenia jeho prítomnosti v kráľovskej moci. Čo sa v skutočnosti stalo v rokoch nasledujúcich po roku 1914?

PRVÁ svetová vojna v roku 1914 rýchlo zachvátila Európu. Potom sa natoľko rozšírila, že krajiny, ktoré boli do nej zapletené, zahŕňali odhadom 90 percent svetovej populácie. Ako ovplyvnili udalosti spojené s touto vojnou kazateľskú činnosť Jehovových služobníkov?

Temné roky prvej svetovej vojny

Počas prvých rokov vojny neboli nikde okrem Nemecka a Francúzska kladené takmer nijaké prekážky. Na mnohých miestach sa voľne rozširovali traktáty a naďalej sa používala „Fotodráma Stvorenie“, hoci po roku 1914 v oveľa menšej miere. Ako vojnová horúčka stúpala, duchovenstvo v Britskej západnej Indii rozchýrilo, že E. J. Coward, ktorý zastupoval spoločnosť Watch Tower, je nemecký špión, a preto mu bolo nariadené odísť. Keď sa v roku 1917 začalo s rozširovaním knihy The Finished Mystery (Ukončené tajomstvo), odpor sa rozšíril.

Verejnosť túto knihu dychtivo prijímala. Prvá objednávka Spoločnosti v tlačiarni sa musela už v priebehu niekoľkých mesiacov viac ako desaťnásobne zvýšiť. Ale duchovenstvo kresťanstva zúrilo, že sú odhaľované jeho falošné náuky. Využívalo vojnovú hystériu a udávalo Bádateľov Biblie vládnym úradníkom. Muži i ženy, o ktorých sa zistilo, že rozširujú literatúru Bádateľov Biblie, boli v celých Spojených štátoch napádaní davom, dokonca natieraní dechtom a obaľovaní perím. V Kanade sa robili domové  prehliadky a tým, u ktorých sa našli nejaké publikácie International Bible Students Association, bola uložená veľká pokuta alebo boli uväznení. Thomas J. Sullivan, ktorý bol vtedy v Port Arthure (Ontario), však podal správu, že pri jednej príležitosti, keď ho na noc uväznili, si polícia v tomto meste zobrala výtlačky zakázanej literatúry domov pre seba a pre svojich priateľov, čím rozšírila celú zásobu, ktorú mal k dispozícii — okolo 500 až 600 výtlačkov.

Terčom útoku sa stalo aj samotné ústredie spoločnosti Watch Tower a členovia správy boli odsúdení na dlhý čas do väzenia. Ich nepriateľom sa zdalo, že Bádatelia Biblie boli zasiahnutí smrteľnou ranou. Vydávanie svedectva spôsobom, ktorý pútal pozornosť širokej verejnosti, bolo prakticky prerušené.

Napriek tomu aj Bádatelia Biblie, ktorí boli uväznení, nachádzali príležitosti hovoriť spoluväzňom o Božom predsavzatí. Keď vedúci predstavitelia Spoločnosti a ich blízki spoločníci prišli do väznice v Atlante (Georgia), spočiatku im bolo zakázané kázať. Ale rozprávali sa medzi sebou o Biblii a ostatných k nim priťahovalo ich vystupovanie a spôsob života. Po niekoľkých mesiacoch ich zástupca správcu väznice poveril, aby iných väzňov vyučovali náboženstvo. Počet účastníkov vyučovania postupne vzrástol až približne na 90.

Aj ďalší lojálni kresťania nachádzali spôsoby, ako vydávať svedectvo v týchto vojnových rokoch. To niekedy viedlo k rozšíreniu posolstva o Kráľovstve do krajín, kde sa dobré posolstvo ešte nekázalo. V roku 1915 jeden kolumbijský Bádateľ Biblie poslal poštou z New Yorku jednému mužovi do Bogoty (Kolumbia) španielske vydanie Božského plánu vekov. Asi po šiestich mesiacoch prišla odpoveď od Ramóna Salgara. Pozorne si knihu preštudoval, páčila sa mu a chcel 200 výtlačkov na rozširovanie. Aj brat J. L. Mayer z Brooklynu (New York) poslal poštou mnoho výtlačkov Bible Students Monthly (Mesačníka Bádateľov Biblie) v španielskom jazyku. Značný počet poslal do Španielska. A keď Alfred Joseph, ktorý bol vtedy v Barbadose, prijal prácu v Sierre Leone v západnej Afrike, využil príležitosť svedčiť tam o biblických pravdách, ktoré sa dozvedel krátko predtým.

Kolportéri, ktorí slúžili aj tak, že navštevovali ľudí v ich domovoch a na pracoviskách, to mali často ťažšie. Ale tých niekoľko, ktorí prišli do Salvádora, Hondurasu a Guatemaly, malo v roku 1916 veľa práce, keď sa delili s ľuďmi o životodarné pravdy. Fanny Mackenzieová, kolportérka britskej národnosti, podnikla v tom čase dve cesty loďou do Orientu, zastavila sa v Číne, Japonsku a Kórei, rozširovala biblickú literatúru a záujem potom rozvíjala písaním listov.

Napriek tomu podľa dostupných záznamov počet Bádateľov Biblie, ktorí podávali správu, že sa nejakým spôsobom podieľajú na kázaní dobrého posolstva iným, klesol v roku 1918 na celom svete o 20 percent  v porovnaní so správou z roku 1914. Vytrvajú v službe napriek drsnému zaobchádzaniu, ktorému boli počas vojnových rokov vystavení?

Opäť plní života

Dňa 26. marca 1919 prezident spoločnosti Watch Tower a jeho spoločníci boli prepustení z nespravodlivého väzenia. Rýchlo boli urobené plány, aby mohlo celosvetové hlásanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve postupovať vpred.

Na všeobecnom zjazde v Cedar Point (Ohio) v septembri toho roku mal J. F. Rutherford, vtedajší prezident Spoločnosti, prednášku, ktorá zdôrazňovala, že oznamovanie slávneho prichádzajúceho Božieho mesiášskeho Kráľovstva je pre Jehovových služobníkov naozaj dôležitým dielom.

Skutočný počet tých, ktorí sa vtedy zúčastňovali na tomto diele, bol však malý. Niektorí, čo predtým zo strachu váhali, sa v roku 1918 stali znovu aktívnymi a k ich radom sa pripojili ešte niekoľkí ďalší. Ale dostupné záznamy ukazujú, že v roku 1919 aktívne vydávalo svedectvo len asi 5700 ľudí v 43 krajinách. No Ježiš predpovedal: „Toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom.“ ​(Mat. 24:14) Ako sa to mohlo dosiahnuť? To nevedeli a nevedeli ani to, ako dlho bude vydávanie svedectva trvať. Avšak tí, ktorí boli lojálnymi Božími služobníkmi, boli ochotní a dychtiví pokračovať v diele. Dôverovali, že Jehova bude záležitosti riadiť v súlade so svojou vôľou.

To, čo videli jasne vyjadrené v Božom Slove, ich naplnilo horlivosťou a dali sa do práce. Za tri roky sa podľa dostupných správ počet tých, ktorí sa zúčastňovali na verejnom hlásaní o Božom Kráľovstve, takmer strojnásobil a v roku 1922 sa v porovnaní s rokom 1919 aktívne kázalo v ďalších 15 krajinách.

Pútavý námet

Aké vzrušujúce posolstvo hlásali — „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“! V roku 1918 mal brat Rutherford na túto tému prednášku. Bol to aj názov 128-stranovej brožúrky vydanej v roku 1920. Od roku 1920 do roku 1925 sa tá istá téma znovu a znovu rozoberala na verejných zhromaždeniach po celom svete, vo všetkých oblastiach, kde boli k dispozícii rečníci, a to vo viac ako 30 jazykoch. Táto prednáška nehovorila, že všetci dobrí ľudia idú do neba, ako to hovorí takzvané kresťanstvo, ale upriamovala pozornosť na biblicky podloženú nádej pre poslušné ľudstvo — na večný život na rajskej zemi. (Iz. 45:18; Zjav. 21:1–5) A vyjadrovala presvedčenie, že čas, keď sa táto nádej splní, je veľmi blízko.

Na ohlasovanie prednášky sa využívali inzeráty v novinách a plagáty. Námet bol pútavý. Len v Nemecku sa na nej 26. februára 1922  zúčastnilo na 121 miestach vyše 70 000 ľudí. Nebolo neobvyklé, že počet poslucháčov na jednom mieste dosiahol tisíce. Napríklad v Kapskom Meste v Južnej Afrike bolo na prednáške v budove opery prítomných 2000 ľudí. V univerzitnej posluchárni v hlavnom meste Nórska boli nielen všetky miesta obsadené, ale nedostalo sa tam toľko ľudí, že sa o jeden a pol hodiny musel program opakovať — opäť v zaplnenej miestnosti.

Richard Heide z Klagenfurtu (Rakúsko) svojmu otcovi povedal: „Idem si vypočuť tú prednášku, nech si ľudia hovoria, čo chcú. Chcem vedieť, či je to len podvod, alebo či je na tom niečo pravdy!“ To, čo počul, na neho hlboko zapôsobilo a zakrátko o tom spolu so svojou sestrou a tiež s rodičmi hovoril ďalším.

Ale biblické posolstvo nebolo len pre ľudí, ktorí sa zúčastnili na verejnej prednáške. Aj iní sa ho potrebovali dozvedieť. Nielen široká verejnosť, ale aj politickí a náboženskí vodcovia ho potrebovali počuť. Ako sa to dosiahlo?

Rozširovanie mocných vyhlásení

Aby sa posolstvo dostalo aj k miliónom ľudí, ktorí o Bádateľoch Biblie a o posolstve, ktoré hlásajú, vedeli predtým len z počutia, využilo sa tlačené slovo. Od roku 1922 do roku 1928 sa vydalo účinné svedectvo prostredníctvom siedmich mocných vyhlásení, rezolúcií prijatých na každoročných zjazdoch Bádateľov Biblie. Počet výtlačkov jednotlivých rezolúcií, ktoré boli rozširované po týchto zjazdoch, väčšinou dosahoval 45 až 50 miliónov — od tejto malej skupiny hlásateľov Kráľovstva, ktorí vtedy slúžili, to bol skutočne úžasný výkon!

Rezolúcia v roku 1922 mala názov „Výzva vodcom sveta“ — áno, výzva, aby podložili svoje tvrdenie, že dokážu zabezpečiť ľudstvu mier, blahobyt a šťastie, a ak to nedokážu, aby uznali, že to môže dosiahnuť  len Božie Kráľovstvo prostredníctvom Mesiáša. V Nemecku bola táto rezolúcia zaslaná ako doporučená zásielka nemeckému cisárovi v exile, prezidentovi i všetkým členom ríšskeho snemu; a približne štyri a pol milióna výtlačkov bolo odovzdaných verejnosti. Edwin Scott, ktorý nosil literatúru v taške na chrbte a v jednej ruke držal palicu, ktorou odháňal divokých psov, prešiel 64 miest Južnej Afriky a osobne rozšíril 50 000 výtlačkov. Keď potom holandské duchovenstvo v Južnej Afrike navštevovalo domy farníkov a robilo zbierky, mnohí farníci mávali svojmu duchovnému pred očami rezolúciou a hovorili: „Mali by ste si prečítať toto a nechodili by ste stále brať od nás peniaze.“

V roku 1924 rezolúcia s názvom „Obvinenie duchovných“ odhaľovala nebiblické učenie a praktiky duchovenstva, poukazovala na úlohu, ktorú zohrali vo svetovej vojne, a nabádala ľudí, aby študovali Bibliu a sami sa dozvedeli o úžasných opatreniach, ktoré Boh urobil na požehnanie ľudstva. V Taliansku sa v tom čase od tlačiarní vyžadovalo, aby bol na všetkom, čo tlačia, uvedený ich názov, a boli brané na zodpovednosť za obsah toho, čo vytlačili. Bádateľ Biblie dozerajúci na dielo v Taliansku predložil jeden exemplár rezolúcie vládnym vrchnostiam, ktoré si ju prezreli a ochotne dali povolenie na jej vytlačenie a rozširovanie. Aj tlačiarne súhlasili s vydaním. Bratia v Taliansku rozšírili 100 000 výtlačkov. Zvlášť sa postarali o to, aby výtlačok dostal aj pápež a všetci vysokí hodnostári vo Vatikáne.

Vo Francúzsku vyvolávalo rozširovanie tejto rezolúcie prudkú a často násilnú reakciu duchovenstva. Istý duchovný v Pomoransku (Nemecko) v zúfalstve podal na Spoločnosť a vedúceho tamojšej kancelárie žalobu na súde, ale keď si súd vypočul obsah celej rezolúcie, duchovný tento prípad prehral. V provincii Quebec (Kanada) Bádatelia Biblie rozniesli rezolúcie v skorých ranných hodinách po domoch, začínajúc už o 3. hodine ráno, aby im tí, čo nechceli, aby sa ľudia dozvedeli pravdu, nemohli v diele zabrániť. Boli to vzrušujúce časy!

Prejav vďačnosti za uspokojivú odpoveď

Počas prvej svetovej vojny boli mnohí Arméni nemilosrdne vyhnaní zo svojich domovov i z rodnej krajiny. Len dve desaťročia predtým  bolo státisíce Arménov zabitých a ďalší unikli, aby si zachránili život. Niektorí z týchto ľudí čítali publikácie spoločnosti Watch Tower už vo svojej domovskej krajine. Ale oveľa viac ich dostalo svedectvo v krajinách, do ktorých pricestovali ako utečenci.

Po trpkých skúsenostiach, ktoré zažili, sa mnohí vážne pýtali: Prečo Boh pripustil zlo? Ako dlho bude zlo trvať? Kedy sa skončí? Niektorí z nich boli vďační, keď sa dozvedeli uspokojivé odpovede, ktoré sú v Biblii. Na Strednom východe sa v rôznych mestách rýchlo vytvorili skupiny arménskych Bádateľov Biblie. Ich horlivosť pre biblickú pravdu pôsobila na život ďalších. Aj v Etiópii, Argentíne a Spojených štátoch sa Arméni chopili dobrého posolstva a radi prijali zodpovednosť deliť sa oň s inými. Jedným z nich bol Krikor Hatzakortzian, ktorý v polovici 30. rokov 20. storočia sám ako priekopník šíril posolstvo o Kráľovstve v Etiópii. Pri jednej príležitosti, keď ho jeho protivníci falošne obvinili, mal dokonca možnosť vydať svedectvo cisárovi Haile Selassiemu.

Prinášanie vzácnych právd do rodných krajín

Planúca túžba deliť sa o životne dôležité biblické pravdy podnietila mnohých vrátiť sa do rodnej krajiny a zapojiť sa tam do hlásania evanjelia. Reagovali podobne ako ľudia z mnohých krajín, ktorí boli v roku 33 n. l. v Jeruzaleme a ktorí sa stali veriacimi, keď svätý duch podnecoval apoštolov a ich spoločníkov hovoriť mnohými jazykmi „o vznešených  Božích veciach“. (Sk. 2:1–11) Títo novodobí učeníci urobili presne to, čo veriaci v prvom storočí — zaniesli pravdu do svojich domovských krajín.

Muži aj ženy, ktorí sa dozvedeli o pravde v zahraničí, sa vrátili do Talianska. Prišli z Ameriky, Belgicka a Francúzska a horlivo hlásali posolstvo o Kráľovstve tam, kde sa usadili. Do Talianska sa presťahovali aj kolportéri z kantónu Ticino vo Švajčiarsku, kde sa hovorí po taliansky, a pokračovali tam v diele. Hoci ich bolo málo, svojou zjednotenou činnosťou sa zakrátko dostali takmer do všetkých väčších miest a do mnohých dedín v Taliansku. Nepočítali, koľko hodín strávili v tomto diele. Presvedčení, že hlásajú pravdy, ktoré sa mali ľudia podľa Božej vôle dozvedieť, často pracovali od rána do noci, aby sa dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí.

Gréci, ktorí sa stali Bádateľmi Biblie v susednom Albánsku alebo ďaleko v Amerike, sa tiež zamerali na svoju domovskú krajinu. Boli vzrušení, keď sa dozvedeli, že uctievanie ikon je nebiblické (2. Mojž. 20:4, 5; 1. Jána 5:21), že hriešnici sa nepražia v pekelnom ohni (Kaz. 9:5, 10; Ezech. 18:4; Zjav. 21:8) a že Božie Kráľovstvo je skutočnou a jedinou nádejou ľudstva (Dan. 2:44; Mat. 6:9, 10). Boli dychtiví deliť sa o tieto pravdy so svojimi krajanmi — osobne alebo prostredníctvom listov. Výsledkom bolo to, že sa v Grécku a na gréckych ostrovoch začali vytvárať skupiny Jehovových svedkov.

Po prvej svetovej vojne sa tisíce ľudí z Poľska presťahovalo do Francúzska, kde pracovali v uhoľných baniach. Francúzske zbory ich neobišli len preto, že rozprávali iným jazykom. Našli spôsoby, ako sa s týmito baníkmi a ich rodinami podeliť o biblické pravdy, a počet tých, ktorí reagovali priaznivo, zanedlho prevýšil počet francúzskych svedkov. Keď sa v roku 1935 v dôsledku nariadenia vlády na deportáciu muselo 280 z nich vrátiť do Poľska, poslúžilo to len na podporu šírenia posolstva o Kráľovstve v Poľsku. Tak bolo v roku 1935 v Poľsku 1090 hlásateľov Kráľovstva, ktorí sa podieľali na vydávaní svedectva.

Ďalší zareagovali na výzvu opustiť svoju domovskú krajinu a ujali sa služby na zahraničnom poli.

Horliví európski evanjelisti pomáhajú na zahraničnom poli

Vďaka medzinárodnej spolupráci počuli povzbudzujúce pravdy o Božom Kráľovstve aj pobaltské štáty (Estónsko, Lotyšsko a Litva). V 20. a 30. rokoch 20. storočia vydali v tejto oblasti rozsiahle svedectvo horliví bratia a sestry z Anglicka, Dánska, Fínska a Nemecka. Rozšírilo sa množstvo literatúry a tisíce ľudí počulo biblické prednášky, ktoré tam boli prednesené. Z Estónska sa biblické programy dostávali prostredníctvom pravidelného rozhlasového vysielania vo viacerých jazykoch dokonca do vtedajšieho Sovietskeho zväzu.

 Ochotní pracovníci z Nemecka sa v 20. a 30. rokoch ujali pridelenia na takých miestach ako Belgicko, Bulharsko, Československo, Francúzsko, Juhoslávia, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko a Španielsko. Patril k nim aj Willy Unglaube. Istý čas slúžil v nemeckom Bételi v Magdeburgu a potom prijal pridelenie evanjelistu celým časom vo Francúzsku, Alžírsku, Španielsku, Singapure, Malajzii a Thajsku.

Keď prišla v 30. rokoch z Francúzska žiadosť o pomoc, kolportéri z Británie podali dôkaz, že si uvedomujú, že kresťanské poverenie kázať si vyžaduje hlásať evanjelium nielen vo vlastnej krajine, ale aj v iných častiach zeme. (Mar. 13:10) John Cooke bol jedným z horlivých pracovníkov, ktorí reagovali na macedónsku výzvu. (Porovnaj Skutky 16:9, 10.) Počas nasledujúcich šiestich desaťročí slúžil v služobných prideleniach vo Francúzsku, Španielsku, Írsku, Portugalsku, Angole, Mozambiku a Južnej Afrike. Jeho brat Eric zanechal prácu v Barclay’s Bank a pripojil sa k Johnovi v službe celým časom vo Francúzsku; potom slúžil aj v Španielsku a Írsku a podieľal sa na misionárskej práci v Južnej Rodézii (teraz Zimbabwe) a v Južnej Afrike.

George Wright a Edwin Skinner z Anglicka prijali v máji 1926 pozvanie pomôcť rozšíriť dielo Kráľovstva v Indii. Ich pridelené územie bolo obrovské! Zahŕňalo celý Afganistan, Barmu (teraz Myanmar), Cejlón (teraz Srí Lanka), Indiu a Perziu (teraz Irán). Keď prišli do Bombaja, privítal ich monzúnový dážď. No nezaujímali sa príliš o osobné pohodlie alebo výhody a zakrátko odcestovali do vzdialených kútov krajiny, aby vyhľadali a povzbudili Bádateľov Biblie, o ktorých vedeli. Rozšírili aj veľké množstvo literatúry, aby podnietili záujem ďalších. Dielo sa konalo intenzívne. Tak v roku 1928 zorganizovalo 54 hlásateľov Kráľovstva v Tiruvidangúre (Kérala) v južnej Indii 550 verejných zhromaždení s účasťou okolo 40 000 ľudí. V roku 1929 sa do Indie presťahovali z Británie ďalší štyria priekopníci, aby pomohli v diele. A ďalší traja z Anglicka prišli do Bombaja v roku 1931. Znovu a znovu prechádzali rôznymi časťami tejto obrovskej krajiny a rozširovali literatúru nielen v angličtine, ale aj v indických jazykoch.

Čo sa medzitým dialo vo východnej Európe?

Duchovná žatva

Vo východnej Európe boli semená pravdy zasiate pred prvou svetovou vojnou a niektoré sa zakorenili. V roku 1908 sa do Rakúsko-Uhorska vrátila Andrásné Benedeková, pokorná maďarská žena, aby sa podelila s inými o dobré veci, ktoré sa dozvedela. O dva roky neskôr sa vrátili do tejto  krajiny aj Károly Szabó a József Kiss a šírili biblickú pravdu hlavne v oblastiach, ktoré sa neskôr stali známymi ako Rumunsko a Československo. Napriek silnému odporu rozhnevaného duchovenstva boli vytvorené študijné skupiny a vydalo sa rozsiahle svedectvo. Vo verejnom vyhlasovaní viery sa k nim pripájali ďalší a v roku 1935 počet hlásateľov Kráľovstva v Maďarsku vzrástol na 348.

Keď víťazi po prvej svetovej vojne novým rozdelením zmenili mapu Európy, Rumunsko malo takmer dvojnásobnú veľkosť. Podľa správ bolo v tejto zväčšenej krajine v roku 1920 okolo 150 skupín Bádateľov Biblie, s ktorými bolo spojených 1700 ľudí. Nasledujúci rok na slávnosti Pánovej večere prijímalo symboly takmer 2000 ľudí, čím vyjadrovali, že sa hlásia ku Kristovým bratom pomazaným duchom. Tento počet v nasledujúcich štyroch rokoch výrazne vzrástol. V roku 1925 sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 4185 ľudí, a ako bolo vtedy bežné, nepochybne väčšina z nich prijímala symboly. Ale viera všetkých mala byť vyskúšaná. Dokážu, že sú pravou „pšenicou“, alebo sa ukáže, že sú len napodobeninou? (Mat. 13:24–30, 36–43) Budú skutočne konať dielo vydávania svedectva, ktorým Ježiš poveril svojich nasledovníkov? Vytrvajú v ňom zoči-voči intenzívnemu odporu? Budú verní aj vtedy, keď iní prejavia takého ducha ako Judáš Iškariotský?

Správa z roku 1935 ukazuje, že nie všetci mali takú vieru, aby boli schopní vytrvať. V tom roku sa na vydávaní svedectva v Rumunsku podieľalo len 1188 ľudí, hoci viac ako dvojnásobný počet v tom čase prijímal symboly Pamätnej slávnosti. Avšak tí, čo boli verní, mali stále veľa práce v Pánovej službe. Delili sa s inými pokornými ľuďmi o biblické pravdy, ktoré tak rozradostňovali ich vlastné srdcia. Jedným vynikajúcim spôsobom, ako to robili, bolo rozširovanie literatúry. V rokoch 1924 až 1935 už rozšírili medzi záujemcami okrem traktátov vyše 800 000 kníh a brožúrok.

A čo Československo, ktoré sa stalo štátom po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918? Tu k duchovnej žatve prispelo ešte intenzívnejšie vydávanie svedectva. Najskôr sa kázalo v maďarčine, ruštine, rumunčine a nemčine. Potom v roku 1922 viacero Bádateľov Biblie, ktorí sa vrátili z Ameriky, zameralo svoju pozornosť na ľudí hovoriacich po slovensky a nasledujúci rok sa jedna dvojica z Nemecka začala sústreďovať na české územie. Pravidelné zjazdy, hoci malé, pomáhali povzbudzovať a zjednocovať bratov. Od roku 1927, keď boli zbory lepšie organizované na evanjelizačnú činnosť z domu do domu, vzrast sa stal zjavnejším. V roku 1932 dal mocný impulz dielu medzinárodný zjazd v Prahe, ktorého sa zúčastnilo okolo  1500 ľudí z Československa a susedných krajín. Navyše veľké zástupy ľudí videli štvorhodinovú verziu „Fotodrámy Stvorenie“, ktorá sa premietala od jedného konca krajiny po druhý. Len v priebehu jedného desaťročia sa medzi rôznymi jazykovými skupinami tejto krajiny rozšírilo 2 700 000 kusov biblickej literatúry. Všetko toto duchovné sadenie, pestovanie a polievanie prispelo k žatve, na ktorej sa roku 1935 podieľalo 1198 hlásateľov Kráľovstva.

Juhoslávia (najprv známa ako Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) vznikla pri novom rozdelení Európy po prvej svetovej vojne. Už v roku 1923 bolo oznámené, že v Belehrade vydáva svedectvo skupina Bádateľov Biblie. Neskôr bola veľkým zástupom po celej krajine premietnutá „Fotodráma Stvorenie“. Keď začali byť Jehovovi svedkovia v Nemecku kruto prenasledovaní, rady svedkov v Juhoslávii posilnili nemeckí priekopníci. Nezaujímali sa o osobné pohodlie, ale chodili kázať do najodľahlejších častí tejto hornatej krajiny. Ďalší priekopníci prešli do Bulharska. Vynakladalo sa tiež úsilie kázať dobré posolstvo v Albánsku. Na všetkých týchto miestach boli zasiate semená pravdy o Kráľovstve. Niektoré z týchto semien priniesli ovocie. Ale rozsiahlejšia žatva na týchto miestach nastala až v neskorších rokoch.

Južnejšie, na africkom kontinente, tí, čo si hlboko vážili výsadu byť svedkami Najvyššieho, tiež šírili dobré posolstvo.

 Duchovné svetlo svieti v západnej Afrike

Jeden Bádateľ Biblie z Barbadosu asi sedem rokov po svojom prvom príchode do západnej Afriky za prácou napísal kancelárii spoločnosti Watch Tower v New Yorku a informoval ju, že dosť ľudí tam prejavuje záujem o Bibliu. O niekoľko mesiacov, 14. apríla 1923, prišiel do Freetownu (Sierra Leone) na vyzvanie brata Rutherforda brat W. R. Brown s rodinou, ktorý predtým slúžil na Trinidade.

Rýchlo boli urobené opatrenia, aby brat Brown mohol mať vo Wilberforce Memorial Hall prednášku. Devätnásteho apríla sa na prednáške zúčastnilo okolo 500 poslucháčov vrátane väčšiny duchovných z Freetownu. Nasledujúcu nedeľu mal opäť prednášku. Jej námet bol jedným z tých, ktoré často používal brat Russell: „Do pekla a naspäť. Kto je tam?“ V prednáškach brata Browna sa pravidelne objavovali citáty z Písiem, ktoré mohli poslucháči vidieť na premietaných diapozitívoch. Brat Brown pri prednášaní opakovane hovoril: „To nehovorí Brown, to hovorí Biblia.“ Preto sa stal známym ako „biblický Brown“. A vďaka jeho logickému vysvetľovaniu Písiem niektorí poprední členovia cirkví vystúpili z cirkvi a chopili sa služby Jehovovi.

Brat Brown veľa cestoval, aby sa dielo Kráľovstva rozbehlo aj na ďalších územiach. S týmto cieľom predniesol veľa biblických prednášok a rozšíril veľké množstvo literatúry a povzbudzoval ďalších, aby robili to isté. Jeho evanjelizačná činnosť ho priviedla na Zlaté pobrežie (teraz Ghana), do Libérie, Gambie a Nigérie. Z Nigérie ďalší zaniesli posolstvo o Kráľovstve do Beninu (vtedy známom ako Dahome) a do Kamerunu. Brat Brown vedel, že ľudí vo všeobecnosti málo zaujíma takzvané „náboženstvo bieleho muža“, preto mal v Glover Memorial Hall v Lagose prednášku o zlyhaní náboženstva takzvaného kresťanstva. Nadšení poslucháči dostali po zhromaždení 3900 kníh, aby si ich prečítali a podelili sa o ne s ďalšími.

Predtým ako brat Brown prvý raz prišiel do západnej Afriky, len hŕstka ľudí tam počula posolstvo o Kráľovstve. Keď po 27 rokoch odchádzal, aktívnymi svedkami Jehovu bolo v tejto oblasti hodne vyše 11 000 ľudí. Boli odhaľované náboženské lži; pravé uctievanie sa zakoreňovalo a rýchlo šírilo.

Pozdĺž východného pobrežia Afriky

Už začiatkom 20. storočia v juhovýchodnej časti Afriky rozširovali niektoré publikácie Ch. T. Russella jednotlivci, ktorí prijali niekoľko  myšlienok uvedených v týchto knihách, ale potom ich zmiešali s vlastnou filozofiou. To viedlo k vzniku viacerých takzvaných hnutí Strážnej veže, ktoré nemali nič spoločné s Jehovovými svedkami. Niektoré z týchto hnutí boli politicky orientované a vyvolávali medzi domorodými Afričanmi nepokoj. Zlá povesť, ktorú vytvorili tieto skupiny, mnoho rokov predstavovala pre dielo Jehovových svedkov prekážku.

Avšak niekoľko Afričanov rozpoznalo rozdiel medzi tými, ktorí sú praví, a tými, ktorí sú falošní. Tí, ktorí cestovali za prácou, zaniesli dobré posolstvo o Božom Kráľovstve do susedných krajín a delili sa oň s ľuďmi hovoriacimi africkými jazykmi. K ľuďom v juhovýchodnej Afrike hovoriacim po anglicky sa posolstvo dostalo zväčša vďaka kontaktom s ľuďmi v Južnej Afrike. V niektorých krajinách však silný odpor zo strany úradov, roznecovaný duchovenstvom kresťanstva, bránil európskym svedkom kázať medzi skupinami hovoriacimi africkými jazykmi. Napriek tomu sa pravda šírila, hoci mnohí, ktorí prejavili záujem o biblické posolstvo, potrebovali väčšiu pomoc, aby správne uplatňovali v praxi to, čo sa dozvedeli.

Niektorí nezaujatí vládni úradníci neprijali ľahkoverne zlomyseľné obvinenia proti svedkom zo strany duchovenstva kresťanstva. To platilo v prípade policajného komisára v Ňasku (teraz Malawi), ktorý sa preobliekol a išiel na zhromaždenie domorodých svedkov, aby sám zistil, čo sú to za ľudia. Zapôsobilo to na neho priaznivo. Keď vláda súhlasila, aby bol v tejto krajine stály európsky zástupca, v polovici 30. rokov tam bol poslaný Bert McLuckie a neskôr jeho brat Bill. Udržiavali spojenie s políciou a s oblastnými komisármi, aby títo úradníci jasne chápali ich činnosť a nemýlili si Jehovových svedkov so žiadnymi hnutiami, ktoré sa falošne nazývali hnutiami Strážnej veže. Zároveň spolu s Greshamom Kwazizirahom, zrelým miestnym svedkom, sa vytrvalo usilovali pomôcť stovkám tých, ktorí sa chceli pripojiť k zboru, aby pochopili, že sexuálna nemravnosť, zneužívanie alkoholických nápojov a poverčivosť nemajú v živote Jehovových svedkov miesto. — 1. Kor. 5:9–13; 2. Kor. 7:1; Zjav. 22:15.

 V roku 1930 bolo v celej južnej Afrike len okolo sto Jehovových svedkov. No ich pridelené územie zahŕňalo zhruba celú Afriku južne od rovníka a aj nejaké územia od rovníka na sever. Prepracovať s posolstvom o Kráľovstve taký obrovský obvod si vyžadovalo pravých priekopníkov. Frank a Gray Smithovci takými boli.

Plavili sa z Kapského Mesta 4800 kilometrov na východ a na sever a potom pokračovali štyri dni autom po hrboľatých cestách, aby sa dostali do Nairobi v Keni (v Britskej východnej Afrike). Za necelý mesiac rozšírili 40 kartónov biblickej literatúry. No je smutné, že na ceste späť Frank zomrel na maláriu. Napriek tomu sa Robert Nisbet a David Norman o krátky čas vypravili kázať — tentoraz s 200 kartónmi literatúry — do Kene a Ugandy a tiež do Tanganiky a Zanzibaru (ktoré dnes tvoria Tanzániu), aby sa dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí. Ďalšími podobnými výpravami sa posolstvo o Kráľovstve rozšírilo na ostrovy Maurícius a Madagaskar v Indickom oceáne a na ostrov Sv. Helena v Atlantickom oceáne. Semená pravdy boli zasiate, ale nevyklíčili a nevyrástli všade ihneď.

Už v roku 1925 sa kázanie dobrého posolstva rozšírilo z Južnej Afriky aj do Basutska (teraz Lesotho), Bečuánska (teraz Botswana) a Svazijska. Asi o osem rokov neskôr, keď priekopníci opäť kázali vo Svazijsku, kráľ Sobhuza II. ich kráľovsky privítal. Zhromaždil sto bojovníkov svojej osobnej stráže, vypočul si dôkladné svedectvo a potom dostal všetky publikácie Spoločnosti, ktoré bratia mali so sebou.

Počet Jehovových svedkov v tejto časti svetového poľa postupne rástol. K niekoľkým, ktorí boli na začiatku 20. storočia priekopníkmi diela v Afrike, sa pripájali ďalší a v roku 1935 na africkom kontinente podávalo správu o účasti na diele vydávania svedectva o Božom Kráľovstve 1407 ľudí. Značný počet z nich bol v Južnej Afrike a Nigérii. Ďalšie veľké skupiny označujúce sa za Jehovových svedkov boli v Ňasku (teraz Malawi), Severnej Rodézii (teraz Zambia) a v Južnej Rodézii (teraz Zimbabwe).

V tom istom období sa pozornosť sústreďovala aj na krajiny, v ktorých sa hovorilo po španielsky a portugalsky.

 Obrábanie španielskeho a portugalského poľa

V čase, keď ešte prebiehala prvá svetová vojna, bola Strážna veža prvý raz vydaná v španielčine. Bola v nej uvedená adresa kancelárie v Los Angeles (Kalifornia), ktorá bola pripravená venovať zvláštnu pozornosť oblastiam, kde sa hovorí po španielsky. Bratia v tejto kancelárii poskytovali záujemcom v Spojených štátoch i v krajinách na juhu veľkú osobnú pomoc.

Brat Rutherford v roku 1920 povzbudil Juana Muñiza, ktorý sa stal Jehovovým služobníkom v roku 1917, aby odišiel zo Spojených štátov, vrátil sa do Španielska, svojej domovskej krajiny, a zorganizoval tam dielo kázania o Kráľovstve. Výsledky boli skromné, nie však pre nedostatok horlivosti z jeho strany, ale preto, že ho stále sledovala polícia, a tak bol po niekoľkých rokoch preložený do Argentíny.

Niekoľkí ctitelia Jehovu kázali už aj v Brazílii. Ôsmi pokorní námorníci sa dozvedeli o pravde, keď mali voľno počas kotvenia ich lode v New Yorku. Začiatkom roku 1920 boli späť v Brazílii a aktívne sa delili o biblické posolstvo s inými.

V roku 1923 bol do Brazílie poslaný Kanaďan George Young. Určite pomohol podporiť dielo. Za pomoci tlmočníkov predniesol veľa verejných prednášok, v ktorých poukazoval na to, čo Biblia hovorí o stave mŕtvych, odhaľoval špiritizmus ako démonizmus a vysvetľoval Božie predsavzatie požehnať všetky rodiny zeme. Biblické texty, ktoré rozoberal, občas premietal na plátno, aby ich poslucháči mohli vidieť vo svojom jazyku, čím boli jeho prednášky ešte presvedčivejšie. Keď bol v Brazílii, Bellona Fergusonová zo São Paula sa spolu so svojimi štyrmi deťmi mohla dať konečne pokrstiť. Na túto príležitosť čakala 25 rokov. Medzi tými, ktorí sa chopili pravdy, boli niekoľkí, ktorí sa potom dali k dispozícii a pomáhali prekladať literatúru do portugalčiny. Zanedlho bolo v tomto jazyku veľké množstvo publikácií.

Brat Young odišiel v roku 1924 z Brazílie do Argentíny a v 25 väčších mestách tam zariadil bezplatné rozširovanie 300 000 kusov literatúry v španielčine. V tom istom roku osobne cestoval aj do Chile, Peru a Bolívie, kde rozširoval traktáty.

George Young sa zakrátko vydal na cestu, aby slúžil v novom pridelení. Tentoraz v Španielsku a Portugalsku. Keď ho britský veľvyslanec predstavil miestnym vládnym úradníkom, mal možnosť zariadiť, aby brat Rutherford mohol hovoriť k poslucháčom v Barcelone a v Madride, ako aj v hlavnom meste Portugalska. Po týchto prednáškach vyše 2350 ľudí dalo svoje mená a adresy so žiadosťou o ďalšie informácie. Potom bola prednáška uverejnená v jedných rozšírených španielskych novinách a vo forme traktátu bola poštou rozposlaná ľuďom po celej krajine. Objavila sa aj v portugalskej tlači.

 Takýmto spôsobom sa posolstvo dostalo ďaleko za hranice Španielska a Portugalska. Koncom roku 1925 dobré posolstvo preniklo na Kapverdské ostrovy (teraz Kapverdská republika), na Madeiru, do Portugalskej východnej Afriky (teraz Mozambik), do Portugalskej západnej Afriky (teraz Angola) a na ostrovy v Indickom oceáne.

Nasledujúci rok sa zariadilo, aby španielske noviny La Libertad uverejnili mocnú rezolúciu „Svedectvo panovníkom sveta“. Vydávanie svedectva pomohli zosilniť rozhlasové vysielania a rozširovanie kníh, brožúrok a traktátov, ako aj premietanie „Fotodrámy Stvorenie“. V roku 1932 viacerí anglickí priekopníci zareagovali na výzvu pomôcť v tejto oblasti a systematicky prepracúvali veľké časti krajiny s biblickou literatúrou, až kým ich španielska občianska vojna neprinútila odísť.

Medzitým brat Muñiz začal po príchode do Argentíny ihneď kázať, pričom na živobytie si zarábal opravovaním hodín. Okrem toho, že pracoval v Argentíne, venoval pozornosť aj Chile, Paraguaju a Uruguaju. Na jeho žiadosť prišli niektorí bratia z Európy, aby vydávali svedectvo obyvateľom hovoriacim po nemecky. Po mnohých rokoch Carlos Ott povedal, že svoju každodennú službu začínali o 4. hodine ráno roznesením traktátov pod každé dvere v obvode. Neskôr cez deň navštevovali ľudí, aby im vydali ďalšie svedectvo a aby majiteľom domov, ktorých to zaujímalo, ponúkli ďalšiu biblickú literatúru. Tí, čo sa podieľali na službe celým časom, sa rozišli z Buenos Aires do celej krajiny, najprv pozdĺž železničných tratí, ktoré sa z hlavného mesta rozbiehali do vzdialenosti stoviek kilometrov ako roztiahnuté prsty na ruke, a potom používali všetky ostatné dopravné prostriedky, ktoré sa naskytli. Po materiálnej stránke mali veľmi málo a znášali veľa ťažkostí, ale po duchovnej stránke boli bohatí.

Jedným z týchto horlivých pracovníkov v Argentíne bol Grék Nicolás Argyrós. Keď začiatkom roku 1930 dostal nejakú literatúru, ktorú vydala spoločnosť Watch Tower, zvlášť na neho zapôsobila brožúrka s názvom Čo je peklo? s podnadpismi pýtajúcimi sa: „Ktorí sú tam? Či sa môžu dostať von?“ S úžasom zistil, že táto brožúrka nezobrazuje hriešnikov, ako sa pražia na ražni. Aký bol prekvapený, keď si uvedomil, že pekelný oheň je náboženská lož vymyslená nato, aby sa ľudia báli, tak ako sa bál aj on! Rýchlo sa začal o túto pravdu deliť — najprv s Grékmi; potom, keď sa zlepšil v španielčine, aj s ostatnými. Každý mesiac venoval 200 až 300 hodín tomu, že sa delil o dobré posolstvo s inými. Chodil pešo alebo využíval akékoľvek dostupné dopravné prostriedky a šíril biblické pravdy v 14 z 22 provincií Argentíny. Keď prechádzal z miesta na miesto, spal v posteli len vtedy, keď mu to niekto z pohostinných ľudí ponúkol, no často spal pod holým nebom alebo aj v stajni s oslom ako budíkom!

 Ďalším, kto mal ducha pravého priekopníka, bol Richard Traub, ktorý sa dozvedel o pravde v Buenos Aires. Bol dychtivý deliť sa o dobré posolstvo s ľuďmi v Andách v Chile. V roku 1930, päť rokov po svojom krste, prišiel do Chile — ako jediný svedok v krajine so 4 000 000 obyvateľov. Najprv mal len Bibliu, s ktorou mohol pracovať, no aj tak začal navštevovať ľudí z domu do domu. Nekonali sa tam žiadne zborové zhromaždenia, na ktorých by sa mohol zúčastňovať, preto v nedeľu v obvyklom čase zhromaždenia chodieval pešo na pahorok Cerro San Cristóbal, sadol si do tieňa stromu a zahĺbil sa do osobného štúdia a modlitby. Keď si prenajal byt, začal doň pozývať ľudí na zhromaždenia. Jediným človekom, ktorý prišiel na prvé zhromaždenie, bol Juan Flores, ktorý sa spýtal: „A ostatní kedy prídu?“ Brat Traub odpovedal len: „Prídu.“ A prišli. Za menej ako rok sa 13 stali pokrstenými služobníkmi Jehovu.

O štyri roky sa dve svedkyne, ktoré sa nikdy predtým nestretli, vydali spoločne kázať dobré posolstvo do Kolumbie. Po produktívnom roku sa Hilma Sjobergová musela vrátiť do Spojených štátov. Ale Kathe Palmová nastúpila na loď do Chile, pričom využila 17 dní na mori tak, že vydávala svedectvo posádke aj cestujúcim. Nasledujúcich desať rokov pracovala od čílskeho najsevernejšieho prístavného mesta Arica po najjužnejšie územie Chile, Ohňovú zem. Navštevovala budovy podnikov a vydávala svedectvo aj vládnym úradníkom. Cez plecia mala prehodený sedlový vak s literatúrou a nosila si aj také nevyhnutné veci, ako je deka, pod ktorou spala, a tak sa dostala do najvzdialenejších baníckych osád a ovčích fariem. Bol to život pravého priekopníka. A boli aj ďalší, ktorí mali takého istého ducha — niektorí slobodní, niektorí v manželstve, mladí aj starí.

V roku 1932 sa vynakladalo zvláštne úsilie šíriť posolstvo o Kráľovstve v krajinách Latinskej Ameriky, kde sa dovtedy kázalo len veľmi málo. V tom roku bola v pozoruhodnom množstve rozšírená brožúrka Kráľovstvo, nádej sveta. Táto brožúrka obsahovala prednášku, ktorú už mohli ľudia počuť prostredníctvom medzinárodného rozhlasového vysielania. Teraz bolo rozšírených okolo 40 000 výtlačkov tejto prednášky v písomnej forme v Chile, 25 000 výtlačkov v Bolívii, 25 000 v Peru, 15 000 v Ekvádore, 20 000 v Kolumbii, 10 000 v Santo Domingu (teraz Dominikánska republika) a ďalších 10 000 v Portoriku. Naozaj, posolstvo o Kráľovstve sa rozhlasovalo, a to vo veľkom rozsahu.

 V roku 1935 iba 247 ľudí v Južnej Amerike pripájalo svoj hlas k hlásaniu toho, že len Božie Kráľovstvo prinesie ľudstvu pravé šťastie. Ale aké svedectvo vydávali!

Dostať sa k ľuďom v ešte vzdialenejších oblastiach

Jehovovi svedkovia si v žiadnom prípade nemysleli, že si splnia svoju zodpovednosť pred Bohom jednoducho tým, že sa budú rozprávať s niekoľkými ľuďmi, ktorí sú ich susedmi. Vyvíjali úsilie dostať sa s dobrým posolstvom ku každému.

K ľuďom žijúcim na miestach, na ktoré svedkovia vtedy nemohli cestovať osobne, sa mohlo posolstvo dostať inými spôsobmi. Koncom 20. rokov svedkovia v Kapskom Meste (Južná Afrika) rozposlali poštou 50 000 brožúrok všetkým farmárom, správcom majákov, lesným hliadkam a ďalším ľuďom žijúcim mimo hlavných ciest. Získali aj najnovší zoznam adries v celej Juhozápadnej Afrike (teraz známej ako Namíbia) a každému, koho meno bolo na tomto zozname, zaslali poštou výtlačok brožúrky The Peoples Friend (Priateľ národov).

V roku 1929 spoločnosť Watch Tower zverila F. J. Franskemu škuner Morton a poverila ho, aby sa spolu s Jimmym Jamesom dostal k ľuďom na Labradore a vo všetkých rybárskych osadách na Newfoundlande. V zime brat Franske cestoval po pobreží so psím záprahom. Eskimáci a obyvatelia Newfoundlandu mu na pokrytie nákladov na biblickú literatúru, ktorú im nechal, dávali také veci, ako sú výrobky z kože a ryby. O niekoľko rokov neskôr sa usiloval dostať k baníkom, drevorubačom, lovcom zveri, farmárom a Indiánom v drsnom kraji Cariboo v Britskej Kolumbii. Po ceste lovil zver, aby mal mäso, zbieral lesné plody a piekol si na panvici na otvorenom ohni chlieb. Potom, v inom čase, so svojím spoločníkom používal ako dopravný prostriedok rybársky čln na lovenie lososov, a tak zaniesli posolstvo o Kráľovstve na každý ostrov, do všetkých zátok, do táborov drevorubačov, do majákov  a usadlostí pozdĺž západného pobrežia Kanady. Bol len jedným z mnohých, ktorí vynakladali zvláštne úsilie, aby sa dostali k ľuďom žijúcim v odľahlých oblastiach zeme.

Od konca 20. rokov Frank Day pracoval postupujúc smerom na sever v dedinách Aljašky, kázal, rozširoval literatúru a predával okuliare, aby sa postaral o svoje telesné potreby. Hoci mal umelú nohu a kríval, prepracoval územie od Ketchikanu po Nome, čo je vzdialenosť okolo 1900 kilometrov. Jeden zlatokop dostal výtlačky Úsvitu Milénia a Zion’s Watch Tower už v roku 1897, keď bol v Kalifornii, a plánoval, že si ich zoberie so sebou, keď pôjde späť na Aljašku. A v roku 1910 rozširoval literatúru v prístavoch Aljašky kapitán Beams, kapitán veľrybárskej lode. Ale kazateľská činnosť sa tu začala rozširovať, až keď brat Day vyše 12 rokov znovu a znovu podnikal cez leto cesty na Aljašku.

Dvaja ďalší svedkovia používali 12-metrový motorový čln s názvom Esther a pracovali od nórskeho pobrežia ďaleko na sever v Severnom ľadovom oceáne. Vydávali svedectvo na ostrovoch, v majákoch, v pobrežných dedinách a na izolovaných miestach ďaleko v horách. Mnohí ľudia ich prijímali a za rok dokázali rozšíriť 10 000 až 15 000 kníh a brožúrok vysvetľujúcich Božie predsavzatie s ľudstvom.

Na ostrovoch počuť Jehovovu chválu

Svedectvo sa vydávalo nielen na ostrovoch, ktoré sú blízko pevniny. Začiatkom 30. rokov Sydney Shepherd strávil dva roky cestovaním na lodi uprostred Tichého oceánu, aby kázal na Cookových ostrovoch a na Tahiti. Ďalej smerom na západ navštevoval George Winton s dobrým posolstvom Nové Hebridy (teraz Vanuatu).

 Približne v tom istom čase sa na cestu na nedotknuté územia vydal tiež Joseph Dos Santos, Američan portugalského pôvodu. Najprv vydával svedectvo na niektorých okrajových Havajských ostrovoch; potom sa vydal na kazateľskú cestu okolo sveta. Avšak keď prišiel na Filipíny, dostal od brata Rutherforda list so žiadosťou, aby tam zostal a zorganizoval činnosť kázania o Kráľovstve. Zostal tam 15 rokov.

V tom čase odbočka Spoločnosti v Austrálii zameriavala pozornosť na dielo v oblasti južného Pacifiku. Dvaja priekopníci, ktorí boli odtiaľ vyslaní, vydali v rokoch 1930–1931 rozsiahle svedectvo na Fidži. Samoa dostala svedectvo v roku 1931. V roku 1932 sa pravda dostala na Novú Kaledóniu. Jedna priekopnícka dvojica z Austrálie sa v roku 1933 ujala dokonca aj služby v Číne a niekoľko nasledujúcich rokov tam vydávala svedectvo v 13 veľkých mestách.

Bratia v Austrálii si uvedomili, že by sa dalo vykonať viac, keby mali k dispozícii loď. Časom pripravili 16-metrovú plachetnicu, ktorú nazvali Lightbearer (Nositeľ svetla) a ktorú od začiatku roku 1935 skupina horlivých bratov niekoľko rokov používala ako operačnú základňu, keď vydávala svedectvo v Holandskej východnej Indii (teraz Indonézia), v Singapure a Malajsku. Príchod lode vždy vzbudil veľkú pozornosť a to často otvorilo bratom cestu kázať a rozšíriť veľa literatúry.

Medzitým sa na opačnej strane zemegule dve sestry, priekopníčky z Dánska, rozhodli, že v roku 1935 počas dovolenky pocestujú na Faerské ostrovy v severnom Atlantickom oceáne. Ale zamýšľali niečo viac než len výlet do malebnej krajiny. Boli vyzbrojené tisícami kusov literatúry a aj ju dobre využili. Zniesli vietor a dážď i nepriateľstvo duchovenstva a prepracovali toľko obývaných ostrovov, koľko počas svojho pobytu stihli.

Ďalej smerom na západ sa Kanaďan islandského pôvodu Georg Lindal ujal pridelenia, ktoré mu zabralo oveľa viac času. Na podnet brata Rutherforda sa v roku 1929 presťahoval ako priekopník na Island. Akú vytrvalosť prejavil! Nasledujúcich 18 rokov tam väčšinu času slúžil sám. Znovu a znovu navštevoval mestá a dediny. Rozšíril desaťtisíce kusov literatúry, no v tom čase sa k nemu v službe Jehovovi nepripojili žiadni Islandčania. S výnimkou jediného roku neboli na Islande žiadni svedkovia, s ktorými by sa mohol stretávať, a to až do roku 1947, keď tam prišli dvaja misionári vyškolení v Gileáde.

Keď ľudia zakazujú to, čo Boh prikazuje

Zvlášť v 20. až 40. rokoch nebolo vôbec neobvyklé, že Jehovovi svedkovia pri účasti na verejnej službe narazili na odpor, obyčajne podnietený miestnymi duchovnými a niekedy vládnymi úradníkmi.

Vo vidieckych oblastiach severne od Viedne sa svedkovia ocitli pred nepriateľským davom dedinčanov pobúrených miestnym kňazom, ktorý  mal podporu polície. Kňazi sa rozhodli, že v ich dedinách nebudú Jehovovi svedkovia vôbec kázať. Ale svedkovia boli rozhodnutí plniť si svoje poverenie od Boha, odišli preč a vrátili sa ďalší deň, pričom vošli do dedín okľukami.

Napriek hrozbám a požiadavkám zo strany ľudí si Jehovovi svedkovia uvedomovali, že majú povinnosť voči Bohu hlásať o jeho Kráľovstve. Zvolili si viac poslúchať Boha ako ľudí. (Sk. 5:29) Keď sa miestni úradníci pokúšali odopierať Jehovovým svedkom náboženskú slobodu, svedkovia si jednoducho priviedli posilu.

V roku 1929, po opakovaných prípadoch uväznenia v jednej časti Bavorska v Nemecku, si prenajali dva zvláštne vlaky — jeden vyšiel z Berlína a druhý z Drážďan. V Reichenbachu sa vlaky spojili a o 2. hodine v noci tento vlak došiel do oblasti Regensburgu s 1200 cestujúcimi, ktorí boli dychtiví podieľať sa na vydávaní svedectva. Cestovné bolo drahé a každý si musel sám zaplatiť cestovný lístok. Na každej železničnej stanici niekoľkí vystúpili. Viacerí si viezli bicykle, aby sa mohli dostať na vidiek. Celá oblasť bola prepracovaná za jeden deň. Keď videli výsledky svojho zjednoteného úsilia, spomenuli si na sľub, ktorý dal Boh svojim služobníkom: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe nebude mať úspech.“ — Iz. 54:17.

Svedkovia v Nemecku boli takí horliví, že v rokoch 1919 až 1933 rozšírili odhadom prinajmenšom 125 000 000 kníh, brožúrok a časopisov, ako aj milióny traktátov. Pritom v tom čase bolo v Nemecku len okolo 15 000 000 rodín. V tom období dostalo Nemecko rovnaké dôkladné svedectvo, aké sa vydávalo v ktorejkoľvek inej krajine na zemi. Táto krajina patrila k častiam zeme, kde bolo sústredených najviac ľudí, ktorí vyznávali, že sú duchom pomazaní nasledovníci Krista. Ale v nasledujúcich rokoch zažili aj niekoľko z najvyčerpávajúcejších skúšok rýdzosti. — Zjav. 14:12.

V roku 1933 sa odpor zo strany úradov proti dielu Jehovových svedkov v Nemecku veľmi zosilnil. Gestapo robilo opakované prehliadky príbytkov svedkov i kancelárie odbočky Spoločnosti. Vo väčšine štátov v Nemecku bol vydaný zákaz činnosti svedkov a niektorí svedkovia boli zatknutí. Mnoho ton Biblií a biblickej literatúry bolo verejne spálených. Prvého apríla 1935 bol prijatý celoštátny zákon, ktorý zakazoval Ernste Bibelforscher (Vážnych bádateľov Biblie čiže Jehovových svedkov), a vynakladalo sa systematické úsilie, aby svedkovia prišli o svoje živobytie. Jehovovi svedkovia presunuli všetky svoje zhromaždenia do malých skupín, urobili opatrenia na rozmnožovanie látky na biblické štúdium v takej forme, ktorú by gestapo tak ľahko nerozpoznalo, a zaviedli spôsoby kázania, ktoré neboli také nápadné.

Bratia v Taliansku žili pod fašistickou diktatúrou ešte predtým, už od roku 1925, a v roku 1929 bol podpísaný konkordát medzi katolíckou  cirkvou a fašistickým štátom. Praví kresťania boli nemilosrdne prenasledovaní. Niektorí sa stretávali v stodolách a senníkoch, aby neboli zatknutí. Počet Jehovových svedkov v Taliansku bol v tom čase veľmi malý; avšak ich úsilie šíriť posolstvo o Kráľovstve bolo v roku 1932 posilnené, keď 20 svedkov zo Švajčiarska prešlo do Talianska a bleskovo rozšírilo 300 000 výtlačkov brožúrky Kráľovstvo, nádej sveta.

Aj na Ďalekom východe tlak narastal. V Japonsku boli Jehovovi svedkovia zatýkaní. Úradníci v Soule (v terajšej Kórejskej republike) a Pchjongjangu (v terajšej Kórejskej ľudovodemokratickej republike) zničili veľké množstvá ich biblickej literatúry.

V roku 1935 uprostred tohto narastajúceho tlaku Jehovovi svedkovia získali z Biblie jasné porozumenie totožnosti „veľkého zástupu“ zo Zjavenia 7:9–17. Toto porozumenie im umožnilo uvedomiť si, že je pred nimi naliehavé dielo, ktoré nepredvídali. (Iz. 55:5) Už viac nezastávali názor, že všetci, ktorí nie sú z „malého stáda“ dedičov nebeského Kráľovstva, budú mať niekedy v budúcnosti možnosť zosúladiť svoj život s Jehovovými požiadavkami. (Luk. 12:32) Uvedomili si, že čas robiť učeníkov z týchto ľudí nastal už teraz, aby tak mohli získať vyhliadku na prežitie do Božieho nového sveta. Nevedeli, ako dlho bude zhromažďovanie tohto veľkého zástupu zo všetkých národov trvať, no cítili, že koniec zlého systému musí byť veľmi blízko. Neboli si istí, ako presne bude toto dielo vykonané zoči-voči prenasledovaniu, ktoré sa šírilo a stávalo sa čoraz zúrivejším. Avšak boli presvedčení — keďže ‚Jehovova ruka nie je prikrátka‘ —, že Jehova im otvorí cestu, aby uskutočnili jeho vôľu. — Iz. 59:1.

V roku 1935 bolo Jehovových svedkov pomerne málo — len 56 153 na celom svete.

V tom roku kázali v 115 krajinách, ale takmer v polovici týchto krajín bolo menej ako 10 svedkov. Len v dvoch krajinách bolo 10 000 alebo viac činných svedkov Jehovu (v Spojených štátoch 23 808, v Nemecku odhadom 10 000 z 19 268, ktorí mohli podať správu dva roky predtým). Sedem ďalších krajín (Austrália, Británia, Československo, Francúzsko, Kanada, Poľsko a Rumunsko) podalo správu o viac ako 1000, ale menej ako 6000 svedkoch. Správy o činnosti v 21 ďalších krajinách ukazujú, že v každej bolo 100 až 1000 svedkov. No táto horlivá skupina svedkov na celom svete venovala v tomto roku hlásaniu o Božom Kráľovstve ako o jedinej nádeji ľudstva 8 161 424 hodín.

Okrem krajín, v ktorých boli činní v roku 1935, šírili dobré posolstvo aj na iné miesta, takže posolstvo o Kráľovstve sa dostalo už do 149 krajín včítane súostroví.

[Zvýraznený text na strane 424]

Hoci boli vo väzení, nachádzali príležitosti kázať

[Zvýraznený text na strane 425]

Ochotní a dychtiví pokračovať v diele!

[Zvýraznený text na strane 441]

Zniesli vietor, dážď i nepriateľstvo duchovenstva

[Zvýraznený text na strane 442]

Skôr ako boli „Ernste Bibelforscher“ v Nemecku zakázaní, vydali tam svedectvo mimoriadneho rozsahu

[Mapa/obrázky na strane 423]

Zatiaľ čo bol svet zapletený do vojny, R. R. Hollister a Fanny Mackenzieová boli zamestnaní prinášaním posolstva o mieri ľuďom v Číne, Japonsku a Kórei

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

KÓREA

JAPONSKO

ČÍNA

TICHÝ OCEÁN

[Mapa na strane 428]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Keď sa emigranti z krajín uvedených na tejto mape dozvedeli o Božom úžasnom predsavzatí požehnať ľudstvo, cítili sa pobádaní zaniesť túto správu do svojich domovských krajín

AMERICKÝ KONTINENT

↓ ↓

RAKÚSKO

BULHARSKO

CYPRUS

ČESKÁ REP.

SLOVENSKO

DÁNSKO

FÍNSKO

NEMECKO

GRÉCKO

MAĎARSKO

TALIANSKO

HOLANDSKO

NÓRSKO

POĽSKO

PORTUGALSKO

RUMUNSKO

ŠPANIELSKO

ŠVÉDSKO

ŠVAJČIARSKO

TURECKO

JUHOSLÁVIA

[Mapa na strane 432]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

V 20. a 30. rokoch sa evanjelisti z Nemecka presťahovali do mnohých krajín, aby tam vydávali svedectvo

NEMECKO

↓ ↓

JUŽNÁ AMERIKA

SEVERNÁ AFRIKA

ÁZIA

[Mapa/obrázky na strane 435]

Horliví priekopníci ako Frank Smith a jeho brat Gray (na hornom obrázku) šírili dobré posolstvo pozdĺž východného pobrežia Afriky

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

UGANDA

KEŇA

TANZÁNIA

JUŽNÁ AFRIKA

[Mapa/obrázok na strane 439]

V roku 1928 dostali túto brožúrku poštou ľudia v celej Juhozápadnej Afrike (teraz Namíbia)

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

NAMÍBIA

[Mapa/obrázky na strane 440]

Horliví priekopníci na palube lode „Lightbearer“ šírili posolstvo o Kráľovstve v juhovýchodnej Ázii

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

MALAJSKO

BORNEO

CELEBES

SUMATRA

JÁVA

TIMOR

NOVÁ GUINEA

AUSTRÁLIA

TICHÝ OCEÁN

[Obrázky na strane 426]

Prednáška „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“ zaujala v mnohých krajinách veľké množstvo poslucháčov

[Obrázky na strane 427]

Edwin Scott v Južnej Afrike osobne rozšíril 50 000 výtlačkov „Výzvy vodcom sveta“

[Obrázok na strane 429]

Willy Unglaube zareagoval na dopyt po evanjelistoch a slúžil v Európe, Afrike a Oriente

[Obrázky na strane 430]

V roku 1992 boli Eric Cooke a jeho brat John (sediaci) v službe celým časom už vyše 60 rokov, počas ktorých sa tešili zo vzrušujúcich skúseností v Európe a Afrike

[Obrázok na strane 431]

Keď Edwin Skinner odišiel v roku 1926 do Indie, miestom jeho pridelenia bolo päť krajín; verne tam zostal kázať 64 rokov

[Obrázok na strane 433]

Alfred a Frieda Tučekovci, vybavení nevyhnutnými vecami pre život a literatúrou na vydávanie svedectva, slúžili ako priekopníci v bývalej Juhoslávii

[Obrázky na strane 434]

„Biblický Brown“ sa intenzívne podieľal na odhaľovaní falošného uctievania v celej západnej Afrike

[Obrázok na strane 436]

George Young mal účasť na rozsiahlom hlásaní o Božom Kráľovstve v Južnej Amerike, Španielsku a Portugalsku

[Obrázok na strane 437]

Juan Muñiz (vľavo), ktorý kázal v Južnej Amerike od roku 1924, mohol privítať N. H. Knorra, keď o 20 rokov neskôr prvý raz navštívil Argentínu

[Obrázok na strane 438]

Nicolás Argyrós šíril oslobodzujúcu biblickú pravdu v 14 argentínskych provinciách

[Obrázky na strane 439]

F. J. Franske cestoval po pevnine i loďou a usiloval sa dostať s biblickou pravdou do vzdialených osád