22. kapitola

3. časť — Svedkami do najvzdialenejšej časti zeme

Na stranách 444 až 461 je predložená celosvetová správa o kázaní posolstva o Kráľovstve od roku 1935 do roku 1945. Rok 1935 je veľmi významný, pretože v tom čase sa rozpoznala totožnosť veľkého zástupu zo Zjavenia 7:9. V súvislosti so zhromažďovaním tejto skupiny si Jehovovi svedkovia začali uvedomovať, že Biblia im predkladá dielo väčšieho rozsahu, než aký malo ktorékoľvek dielo predtým. Ako ho vykonávali, keď boli národy zapletené do druhej svetovej vojny a väčšina krajín Jehovových svedkov alebo ich biblickú literatúru zakázala?

KEĎ sa Jehovovi svedkovia v 30. rokoch podieľali na tejto službe, ich cieľom bolo dostať sa s posolstvom o Kráľovstve k čo najväčšiemu počtu ľudí. Ak u niekoho zistili mimoriadny záujem, niektorí z nich možno zostali hore dlho do noci, aby mu vysvetlili biblické pravdy a zodpovedali otázky, a tak uspokojili jeho duchovný hlad. Ale vo väčšine prípadov svedkovia používali len krátke ponuky, ktoré mali podnietiť záujem majiteľov bytov, a ostatné mala potom urobiť literatúra alebo verejné biblické prednášky. Ich prácou bolo informovať ľudí, a tak rozsievať semená pravdy o Kráľovstve.

Intenzívne úsilie dostať sa s dobrým posolstvom k mnohým ľuďom

Dielo sa konalo s pocitom naliehavosti. Napríklad keď si začiatkom 30. rokov Armando Menazzi z Córdoby (Argentína) prečítal jasné vysvetlenie biblickej pravdy v brožúrkach Čo je peklo? a Kde sú mŕtvi?, podnikol rozhodné kroky. (Žalm 145:20; Kaz. 9:5; Sk. 24:15) Podnietený tým, čo sa dozvedel, a inšpirovaný horlivosťou, ktorú prejavoval Nicolás Argyrós, predal svoju autoopravovňu a venoval sa kázaniu pravdy ako priekopník. Neskôr, v 40. rokoch, svedkovia v Córdobe kúpili na jeho podnet starý autobus, namontovali doň postele a toto vozidlo používali pre desiatich alebo viacerých zvestovateľov na kazateľské cesty, ktoré trvali týždeň, dva týždne, ba aj tri mesiace. Pri plánovaní týchto ciest dostali príležitosť zúčastniť sa na nich rôzni bratia a sestry zo zboru. Každý v skupine  mal pridelenú nejakú prácu — upratovanie, varenie alebo lovenie rýb a zveri na jedenie. Táto horlivá skupina kázala z domu do domu najmenej v desiatich argentínskych provinciách, prepracúvala mestá aj dediny a navštevovala roztrúsené farmy.

Podobný duch sa prejavil na austrálskom poli. Veľa svedectva sa vydávalo v husto obývaných pobrežných mestách. Ale tamojší svedkovia sa usilovali dostať aj k ľuďom, ktorí žili vo vzdialených oblastiach. Tak sa 31. marca 1936 Arthur Willis a Bill Newlands vypravili na cestu dlhú celkovo 19 710 kilometrov, aby sa dostali k ľuďom na ovčích a dobytčích farmách roztrúsených vo vnútrozemí. Veľkú časť cesty nešli po udržiavaných cestách — len po hrboľatých cestách cez púšť bez stromov za vyčerpávajúcej horúčavy a zavýjajúcich pieskových búrok. Ale vytrvali. Kdekoľvek našli záujem, prehrávali nahrávky biblických prednášok a nechávali literatúru. Inokedy s nimi chodil John E. (Ted) Sewell; ten sa potom ponúkol, že bude slúžiť v juhovýchodnej Ázii.

Územie, na ktoré dozerala odbočka Spoločnosti v Austrálii, siahalo ďaleko za samotnú Austráliu. Zahŕňalo Čínu a súostrovia a krajiny rozprestierajúce sa od Tahiti na východe po Barmu (teraz Myanmar) na západe, čo je vzdialenosť 13 700 kilometrov. V tejto oblasti boli také miesta ako Hongkong, Indočína (teraz Kambodža, Laos a Vietnam), Holandská východná India (zahŕňajúca Sumatru, Jávu a Borneo), Nový Zéland, Siam (teraz Thajsko) a Malajsko. Nebolo nič nezvyčajné, že dozorca odbočky Alexander MacGillivray, Škót, pozval niektorého horlivého mladého priekopníka do svojej kancelárie, ukázal mu mapu územia pod správou odbočky a opýtal sa: ‚Chcel by si byť misionárom?‘ Potom mu ukázal oblasť, kde sa kázalo len málo alebo kde sa ešte vôbec nekázalo, a opýtal sa: ‚Ako by sa ti páčilo začať dielo na tomto území?‘

 Začiatkom 30. rokov niektorí z týchto priekopníkov už vykonali veľa práce v Holandskej východnej Indii (teraz Indonézia) a v Singapure. Frank Dewar z Nového Zélandu cestoval v roku 1935 so skupinou týchto priekopníkov na palube lode Lightbearer až do Singapuru. Tesne predtým ako mala loď pokračovať k severozápadnému pobrežiu Malajska, kapitán Eric Ewins mu povedal: „Tak, Frank, si na mieste. Ďalej s tebou už nemôžeme ísť. Chcel si ísť do Siamu. Tak teda choď.“ Ale Frank už takmer zabudol na Siam. Tešil sa zo služby s touto skupinou na lodi. Teraz bol sám.

Zastavil sa v Kuala Lumpure a chcel tam zostať, kým si nezaobstará dostatok peňazí na zvyšok cesty, ale mal tam dopravnú nehodu — keď išiel na bicykli, zrazilo ho nákladné auto. Keď sa zotavil, len s piatimi dolármi vo vrecku nastúpil na vlak smerujúci zo Singapuru do Bangkoku. Ale s vierou, že Jehova je schopný sa oňho postarať, sa pustil do práce. V roku 1931 tam už krátko kázal Claude Goodman; ale keď tam v júli 1936 Frank prišiel, neboli tam žiadni svedkovia, ktorí by ho privítali. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov však mali na diele účasť aj iní — Willy Unglaube, Hans Thomas a Kurt Gruber z Nemecka a Ted Sewell z Austrálie. Rozšírili veľké množstvo literatúry, ale väčšinou v angličtine, čínštine a japončine.

Keď bratia poslali do ústredia Spoločnosti list, že potrebujú literatúru v thajskom jazyku, ale nemajú žiadneho prekladateľa, brat Rutherford  im odpovedal: „Ja nie som v Thajsku; vy ste tam. Verte v Jehovu a usilovne pracujte a nejakého prekladateľa nájdete.“ A našli. Chomchai Inthaphanová, bývalá riaditeľka presbyteriánskej dievčenskej školy v Chiang Mai, prijala pravdu a od roku 1941 prekladala biblickú literatúru do thajčiny.

Týždeň po tom, ako začal Frank Dewar kázať v Bangkoku, prechádzal tadiaľ Frank Rice, ktorý predtým slúžil ako priekopník v diele Kráľovstva na Jáve (teraz súčasť Indonézie) a bol na ceste na miesto svojho nového pridelenia vo vtedajšej Francúzskej Indočíne. Tak ako vo svojom predošlom obvode, kým sa učil miestny jazyk, kázal tým, ktorí hovorili po anglicky. Keď prepracoval Saigon (teraz Ho Či Minovo Mesto), vyučoval istý čas angličtinu, aby si mohol kúpiť staré auto, ktorým by sa dostal do severnej časti krajiny. Nezaujímal sa o pohodlie po hmotnej stránke, ale o záujmy Kráľovstva. (Hebr. 13:5) Kúpil si auto, aby mohol vydávať svedectvo v mestách a dedinách i na samotách až po Hanoj.

Odvážne ohlasovanie

Na podnietenie záujmu o posolstvo o Kráľovstve a na upozornenie ľudí, že je potrebné urobiť rozhodné kroky, svedkovia v mnohých krajinách využívali prostriedky, ktoré pútali pozornosť. Počnúc zjazdom v Glasgowe (Škótsko) v roku 1936 svedkovia ohlasovali zjazdové prednášky tak, že po uliciach s obchodmi nosili plagáty a rozširovali pozvánky. O dva roky neskôr, v roku 1938, bol pri príležitosti zjazdu v Londýne pridaný ďalší nápadný spôsob. Nathan H. Knorr a Albert D. Schroeder, ktorí neskôr spolu slúžili vo vedúcom zbore, viedli cez hlavnú obchodnú štvrť Londýna sprievod takmer tisíc svedkov. Každý druhý pochodujúci niesol plagát oznamujúci verejnú prednášku „Pozrite sa skutočnostiam do tváre“, ktorú mal predniesť J. F. Rutherford v Royal Albert Hall. Ostatní niesli tabule s nápisom „Náboženstvo je osídlo a podvod“. (V tom čase chápali pod slovom náboženstvo akékoľvek uctievanie, ktoré nebolo v súlade s Božím Slovom, Bibliou.) Neskôr v tom týždni, aby utlmili nepriateľskú reakciu časti verejnosti, pridali k skorším tabuliam ďalšie s nápisom „Slúžte Bohu a Kristovi Kráľovi“. Táto činnosť nebola pre mnohých Jehovových svedkov ľahká, ale pozerali sa na ňu ako na ďalší spôsob služby Jehovovi, ďalšiu skúšku ich lojálnosti voči nemu.

Nie každému sa páčilo, ako odvážne Jehovovi svedkovia ohlasujú svoje posolstvo. Duchovenstvo v Austrálii a na Novom Zélande vyvíjalo na riaditeľov rozhlasových staníc nátlak, aby zrušili všetky vysielania, ktoré sponzorovali Jehovovi  svedkovia. V apríli 1938, keď bol brat Rutherford na ceste do Austrálie, kde mal mať prejav prenášaný rozhlasom, verejní činitelia sa nechali ovplyvniť a zrušili dohodu o použití radnice a rozhlasových staníc v Sydney. Rýchlo bol prenajatý športový areál v Sydney a vďaka rozsiahlej novinovej publicite v súvislosti s odporom proti návšteve brata Rutherforda si jeho prednášku prišiel vypočuť ešte väčší zástup ľudí. Inokedy, keď bolo svedkom odopreté použiť rozhlas, odpovedali intenzívnym ohlasovaním zhromaždení, na ktorých boli prednášky brata Rutherforda reprodukované pomocou prehrávacích zariadení.

V Belgicku duchovenstvo poslalo deti, aby hádzali do svedkov kamene, a kňazi osobne chodili do domácností a zbierali rozšírenú literatúru. Ale niektorým dedinčanom sa páčilo to, čo sa dozvedali od Jehovových svedkov. Často povedali: „Dajte mi viacero vašich brožúrok; keď príde kňaz, môžem mu jednu dať, aby bol spokojný, a ostatné si nechám a budem čítať!“

Nasledujúce roky však viedli k ešte silnejšiemu odporu proti Jehovovým svedkom a proti posolstvu o Kráľovstve, ktoré ohlasovali.

Kázanie v Európe napriek prenasledovaniu počas vojny

Tisíce Jehovových svedkov v Belgicku, Francúzsku, Holandsku, Nemecku a Rakúsku bolo uväznených alebo poslaných do nacistických koncentračných táborov, pretože sa nezriekli svojej viery a neprestali kázať. Brutálne zaobchádzanie tam bolo na dennom poriadku. Tí, ktorí ešte neboli vo väzení, pokračovali v službe obozretne. Často pracovali len s Bibliou a inú literatúru ponúkali len na opätovných návštevách u tých, ktorí prejavovali záujem. Aby sa svedkovia vyhli zatknutiu, zazvonili v obytnom dome len pri jedných dverách a potom možno išli do iného domu, alebo navštívili len jeden dom a išli do ďalšieho domu na inú ulicu. Ale rozhodne sa nebáli vydávať svedectvo.

Dvanásteho decembra 1936, len niekoľko mesiacov po tom, čo gestapo uväznilo tisíce svedkov a záujemcov v rámci celoštátneho úsilia zastaviť ich dielo, uskutočnili kampaň i svedkovia. Rýchlosťou blesku rozniesli do poštových schránok a pod dvere ľudí v celom Nemecku desaťtisíce výtlačkov tlačených rezolúcií. Rezolúcia bola protestom proti krutému zaobchádzaniu, akému boli vystavení ich kresťanskí bratia a sestry. Do hodiny po tom, ako sa začalo rozširovanie, polícia sa zúrivo snažila chytiť tých, ktorí rezolúciu rozširovali, ale v celej krajine sa jej dostali do rúk len asi desiati.

 Úradníci boli šokovaní, že po tom všetkom, čo nacistická vláda urobila na potlačenie tohto diela, sa mohla uskutočniť takáto kampaň. Navyše sa začali obávať verejnosti. Prečo? Pretože keď polícia a iní uniformovaní úradníci chodili po domoch a pýtali sa obyvateľov, či dostali taký leták, väčšina to poprela. V skutočnosti veľká väčšina z nich ho nedostala. Výtlačky boli dané len dvom či trom domácnostiam v každom dome. Ale to polícia nevedela. Predpokladala, že pri každých dverách bol zanechaný jeden výtlačok.

V nasledujúcich mesiacoch nacistickí úradníci nahlas popierali obvinenia vznesené v tejto tlačenej rezolúcii. A tak 20. júna 1937 svedkovia, ktorí boli ešte na slobode, rozšírili ďalšie posolstvo — otvorený list, ktorý obsahoval nepríjemné podrobnosti o prenasledovaní, dokument, v ktorom boli uvedené mená úradníkov, dátumy i miesta. Gestapo bolo ohromené týmto odhalením a schopnosťou svedkov takto ho rozšíriť.

Početné skúsenosti rodiny Kusserowovcov z Bad Lippspringe (Nemecko) ukazujú rovnaké odhodlanie vydávať svedectvo. Jedným príkladom je to, čo sa stalo, keď bol Wilhelm Kusserow za nacistického režimu verejne popravený v Münsteri, pretože odmietal dopustiť sa vo svojej viere kompromisu. Wilhelmova matka Hilda ihneď zašla do väznice a neodbytne žiadala o jeho telo, aby mohol byť pochovaný. Svojej rodine povedala: „Ľuďom, ktorí ho poznali, vydáme veľké svedectvo.“ Wilhelmov otec Franz vyslovil na pohrebe modlitbu, ktorá vyjadrovala vieru v Jehovove láskyplné opatrenia. Wilhelmov brat Karl-Heinz povedal pri hrobe niekoľko slov útechy z Biblie. Trest za to ich neminul, ale pre nich bolo dôležité priniesť česť Jehovovi vydávaním svedectva o jeho mene a o jeho Kráľovstve.

Ako sa tlak v Holandsku počas vojny stupňoval, svedkovia tam múdro upravili organizovanie svojich zhromaždení. Konali ich len v skupinách do desať ľudí v súkromných domoch. Miesta zhromaždení sa často menili. Každý svedok sa stretával len so svojou skupinou a nikto ani dôvernému priateľovi neprezradil adresu, kde prebieha  štúdium. V tom období dejín, keď boli v dôsledku vojny celé populácie vyháňané z domovov, Jehovovi svedkovia vedeli, že ľudia naliehavo potrebujú posolstvo útechy, ktoré obsahuje len Božie Slovo, a nebojácne sa oň delili s inými. Ale list z kancelárie odbočky pripomenul bratom obozretnosť, akú Ježiš prejavil pri rôznych príležitostiach, keď stál zoči-voči odporcom. (Mat. 10:16; 22:15–22) Preto keď sa stretli s niekým, kto prejavoval nepriateľstvo, starostlivo si poznamenali jeho adresu, aby sa mohli pri budúcej práci v tom obvode urobiť osobitné opatrenia.

V Grécku zažívali obyvatelia počas nemeckej okupácie veľké utrpenie. No najkrutejšiemu zaobchádzaniu boli Jehovovi svedkovia vystavení následkom zlomyseľného prekrúcania pravdy zo strany duchovenstva gréckej ortodoxnej cirkvi, ktorá trvala na tom, aby polícia a súdy proti svedkom zakročili. Mnohí svedkovia boli uväznení alebo vyhnaní zo svojich domovských miest a boli poslaní do zapadnutých dedín, alebo museli žiť v drsných podmienkach na neúrodných ostrovoch. Napriek tomu naďalej vydávali svedectvo. (Porovnaj Skutky 8:1, 4.) Často to robili tak, že sa rozprávali s ľuďmi v parkoch a verejných záhradách, sediac s nimi na lavičke a hovoriac im o Božom Kráľovstve. Keď u niekoho našli úprimný záujem, požičali mu vzácny kus biblickej literatúry. Dotyčný človek im túto literatúru potom vrátil, aby ju mohli opätovne použiť. Mnohí, ktorí milovali pravdu, vďačne prijímali pomoc, ktorú im svedkovia ponúkali, a dokonca sa k nim časom pripojili a delili sa o dobré posolstvo s ďalšími, hoci si tým privodili kruté prenasledovanie.

Dôležitým činiteľom prispievajúcim k odvahe a vytrvalosti svedkov bolo to, že ich upevňoval duchovný pokrm. Hoci  zásoba literatúry na rozširovanie iným ľuďom sa počas vojny v niektorých častiach Európy takmer úplne vyčerpala, svedkom sa darilo požičiavať si medzi sebou materiál posilňujúci vieru, ktorý pripravovala Spoločnosť na štúdium pre Jehovových svedkov na celom svete. August Kraft, Peter Gölles, Ludwig Cyranek, Therese Schreiberová a mnohí ďalší riskovali svoj život, keď sa podieľali na rozmnožovaní a rozširovaní študijného materiálu, ktorý sa pašoval do Rakúska z Československa, Talianska a Švajčiarska. V Holandsku jeden láskavý väzenský dozorca pomohol Arthurovi Winklerovi tak, že mu zaobstaral Bibliu. Napriek všetkým opatreniam, ktoré robil nepriateľ, občerstvujúce vody biblickej pravdy v Strážnej veži sa dostali aj do nemeckých koncentračných táborov a kolovali tam medzi svedkami.

Uväznenie vo väzniciach a koncentračných táboroch nezabránilo Jehovovým svedkom, aby neboli svedkami. Keď bol apoštol Pavol vo väzení v Ríme, napísal: „Znášam zlo až po väzenské putá... Napriek tomu Božie slovo nie je spútané.“ ​(2. Tim. 2:9) To isté platilo v prípade Jehovových svedkov v Európe počas druhej svetovej vojny. Dozorcovia pozorovali ich správanie; niektorí im kládli otázky a niekoľkí sa stali spoluveriacimi, aj keď to pre nich samých znamenalo stratu slobody. Mnohí väzni, ktorí boli vo väzení so svedkami, pochádzali z krajín, ako je Rusko, kde sa dobré posolstvo kázalo len veľmi málo. Po vojne sa niektorí z nich vrátili do svojej domovskej krajiny ako Jehovovi svedkovia a horlivo tam šírili posolstvo o Kráľovstve.

 Brutálne prenasledovanie a následky celosvetovej vojny nemohli zabrániť predpovedanému zhromažďovaniu ľudí do Jehovovho slávneho duchovného domu uctievania. (Iz. 2:2–4) Od roku 1938 do roku 1945 bol vo väčšine európskych krajín značný vzrast v počte tých, ktorí sa verejne podieľali na tomto uctievaní a hlásali Božie Kráľovstvo. V Británii, Fínsku, Francúzsku a Švajčiarsku svedkovia zažili približne stopercentný vzrast. V Grécku bol takmer sedemnásobný vzrast. V Holandsku dvanásťnásobný. Ale do konca roku 1945 ešte stále neprišli podrobné správy z Nemecka ani z Rumunska, a z viacerých ďalších krajín prichádzali len neúplné správy.

Vojnové roky mimo Európy

Svetová vojna spôsobovala Jehovovým svedkom mimoriadne ťažkosti aj v Oriente. V Japonsku a Kórei boli zatýkaní a boli bití a mučení, pretože sa zastávali Božieho Kráľovstva a neuctievali japonského cisára. Nakoniec stratili akékoľvek spojenie so svedkami v iných krajinách. Mnohí z nich mali jedinú príležitosť na vydávanie svedectva pri vypočúvaní alebo na súdnom pojednávaní. Do konca vojny bola verejná služba Jehovových svedkov v týchto krajinách prakticky zastavená.

Keď sa vojna rozšírila na Filipíny, so svedkami zle zaobchádzali obe strany, pretože nepodporovali ani Japoncov, ani odbojové vojská. Mnohí svedkovia opustili svoj domov, aby neboli zadržaní. No ako sa sťahovali z miesta na miesto, kázali — požičiavali literatúru, ak mali nejakú k dispozícii, a neskôr používali len Bibliu. Keď front ustúpil, dokonca upravili viacero lodí, aby previezli veľké skupiny svedkov na ostrovy, kde sa kázalo len málo alebo sa nekázalo vôbec.

V Barme (teraz Myanmar) neviedla k zákazu literatúry Jehovových svedkov v máji 1941 japonská invázia, ale tlak duchovenstva anglikánskej, metodistickej, rímskokatolíckej a americkej baptistickej cirkvi na úradníkov koloniálnej správy. Dvaja svedkovia pracujúci ako telegrafisti videli telegram, z ktorého sa dozvedeli, čo sa chystá, takže bratia rýchlo premiestnili literatúru zo skladu Spoločnosti, a tak predišli jej konfiškácii. Potom vynaložili úsilie, aby veľkú časť literatúry poslali po súši do Číny.

V tom čase vláda Spojených štátov prevážala nákladnými autami barmskou cestou obrovské množstvá vojnového materiálu na podporu čínskej národnej vlády. Bratia sa pokúsili zaistiť si miesto v jednom z týchto nákladných áut, ale boli odmietnutí. Snahy získať vozidlo zo Singapuru tiež zlyhali. Ale keď Mick Engel, ktorý mal na starosti sklad Spoločnosti v Rangúne (teraz Yankoun), zašiel za istým vysokým úradníkom Spojených štátov, dostal povolenie prepraviť literatúru vojenskými nákladnými autami.

 Avšak potom, keď Fred Paton a Hector Oates prišli za dôstojníkom, ktorý riadil konvoj do Číny, a žiadali ho o priestor, dôstojník sa veľmi rozzúril! „Čo?!“ skríkol. „Ako vám môžem dať vzácny priestor v mojich nákladných autách na vaše mizerné traktáty, keď už nemám vôbec miesto na naliehavo potrebné vojenské a zdravotnícke zásoby, ktoré mi tu hnijú pod holým nebom?!“ Fred počkal a potom siahol do kufríka, aby mu ukázal oprávnenie, a podotkol, že by to bola veľmi vážna vec, keby ignoroval pokyny úradníkov v Rangúne. Tento dôstojník riadiaci konvoj nielenže zariadil prepravu dvoch ton kníh, ale dal bratom k dispozícii aj malé nákladné auto s vodičom a zásobami. So svojím vzácnym nákladom zamierili po nebezpečnej ceste cez hory na severovýchod do Číny. Vydávali svedectvo v Pao-šane a potom sa ponáhľali do Čchung-čchingu (Pahsien). Počas roku, ktorý strávili v Číne, rozšírili tisíce kusov literatúry hovoriacej o Jehovovom Kráľovstve. Okrem iných osobne vydali svedectvo aj Čankajškovi, prezidentovi čínskej národnej vlády.

Medzitým, ako sa bombardovanie v Barme zintenzívňovalo, všetci svedkovia okrem troch odišli z krajiny, väčšinou do Indie. Činnosť tých troch, ktorí zostali, bola nevyhnutne obmedzená. No pokračovali vo vydávaní svedectva neformálnym spôsobom a ich úsilie prinieslo po vojne ovocie.

Aj v Severnej Amerike sa Jehovovi svedkovia počas vojny stretávali s vážnymi prekážkami. Rozšírené davové násilie a protiústavné uplatňovanie miestnych zákonov viedli k veľkému tlaku na kazateľské dielo. Tisíce svedkov bolo uväznených, lebo zaujali postoj kresťanskej neutrality.  Avšak to ich činnosť v službe z domu do domu nespomalilo. Okrem toho počnúc februárom 1940 ich bolo bežne vidieť na uliciach v obchodných štvrtiach, ako ponúkajú Strážnu vežu a Útechu (teraz Prebuďte sa!). Ich horlivosť sa ešte zosilnila. Hoci zažívali jedno z najintenzívnejších prenasledovaní, aké kedy bolo v tej časti sveta, počet svedkov v Spojených štátoch aj v Kanade sa od roku 1938 do roku 1945 viac ako zdvojnásobil a čas, ktorý venovali verejnej službe, sa strojnásobil.

V mnohých krajinách patriacich k Britskému spoločenstvu národov (v Severnej Amerike, Afrike, Ázii a na ostrovoch v Karibskej oblasti a Pacifiku) boli Jehovovi svedkovia alebo ich literatúra vládou zakázaní. Jednou z týchto krajín bola Austrália. Podľa oficiálneho oznámenia zverejneného 17. januára 1941 bolo podľa nariadenia generálneho guvernéra nezákonné, aby sa Jehovovi svedkovia stretávali na uctievanie, rozširovali akúkoľvek svoju literatúru, ba čo len ju mali v osobnom vlastníctve. Zákon umožňoval odvolať sa proti tomuto zákazu na súde, a to svedkovia aj rýchlo urobili. Ale trvalo vyše dvoch rokov, kým sudca Starke z Najvyššieho súdu vyhlásil, že predpisy, o ktoré sa zákaz opieral, boli „svojvoľné, nevyspytateľné a utláčajúce“. Najvyšší súd zákaz zrušil. Čo robili Jehovovi svedkovia dovtedy?

Napodobňovali apoštolov Ježiša Krista a ‚ako vládcu viac poslúchali Boha ako ľudí‘. (Sk. 4:19, 20; 5:29) Pokračovali v kázaní. Napriek početným prekážkam usporiadali dokonca 25.–29. decembra 1941 v parku Hargrave blízko Sydney zjazd. Keď vláda odmietla prepraviť niektorých delegátov železnicou, jedna skupina zo Západnej Austrálie vybavila svoje vozidlá generátormi plynu pracujúcimi na drevené uhlie a vydala sa na 14-dňovú cestu naprieč krajinou, čo znamenalo týždeň cestovať cez nehostinnú Nullarborskú nížinu. Prišli bezpečne a tešili sa z programu spolu s ďalšími 6000 delegátmi. Nasledujúci rok sa konal ďalší zjazd, ale tentoraz v 150 menších skupinách v siedmich veľkých mestách po celej krajine, pričom rečníci sa presúvali z jedného miesta na druhé.

Keď sa v roku 1939 podmienky v Európe zhoršili, niektorí Jehovovi svedkovia, ktorí slúžili ako priekopníci, išli dobrovoľne slúžiť do iných oblastí. (Porovnaj Matúša 10:23; Skutky 8:4.) Traja nemeckí priekopníci boli poslaní zo Švajčiarska do Šanghaja (Čína). Niekoľkí išli do Južnej Ameriky. Medzi tými, ktorí odišli do Brazílie, boli Otto Estelmann, ktorý predtým navštevoval zbory v Československu a pomáhal im, a Erich Kattner, ktorý slúžil v kancelárii spoločnosti Watch Tower v Prahe. Ich nové pridelenie nebolo ľahké. Zistili, že v niektorých farmárskych oblastiach svedkovia vstávajú skoro ráno a kážu do 7. hodiny ráno a potom pokračujú vo zvestovateľskej službe neskôr dlho do večera. Brat Kattner si spomína, že keď prechádzal z miesta na miesto, často spával pod holým nebom, pričom tašku s literatúrou používal ako podušku. — Porovnaj Matúša 8:20.

 Brata Estelmanna aj brata Kattnera v Európe stále prenasledovala nacistická tajná polícia. Zbavili sa prenasledovania, keď sa presťahovali do Brazílie? Naopak, už o rok sa ocitli v dlhodobom domácom väzení a boli uväznení na podnet úradníkov, ktorí zjavne sympatizovali s nacizmom! Bežný bol aj odpor zo strany katolíckeho duchovenstva, ale svedkovia vytrvávali v diele, ktoré im zveril Boh. Neustále sa usilovali dostať do brazílskych miest a mestečiek, kde sa posolstvo o Kráľovstve ešte nekázalo.

Spätný pohľad na celosvetovú situáciu ukazuje, že Jehovovi svedkovia vo väčšine krajín, kde boli počas druhej svetovej vojny, narážali na vládne zákazy — buď zákaz organizácie, alebo literatúry. Hoci v roku 1938 kázali v 117 krajinách, počas vojnových rokov (1939–1945) bola vo vyše 60 krajinách ich organizácia alebo literatúra zakázaná, alebo boli služobníci deportovaní. No i tam, kde nebol vydaný žiaden zákaz, sa stretávali s davovým násilím a často boli zatýkaní. Napriek tomu všetkému sa kázanie dobrého posolstva nezastavilo.

V Latinskej Amerike sa začína objavovať veľký zástup

Keď spoločnosť Watch Tower plánovala dielo už na povojnové obdobie, otvorila vo februári 1943, priamo uprostred vojnových rokov, školu Gileád v štáte New York na školenie misionárov pre službu v zahraničí. Ešte pred koncom toho roku 12 misionárov začalo slúžiť na Kube. Toto pole sa ukázalo ako veľmi plodné.

Na Kubu sa nejaké semená pravdy dostali už v roku 1910. V roku 1913 tam Ch. T. Russell predniesol prednášku. J. F. Rutherford hovoril  v roku 1932 v Havane do rozhlasu a tento program bol neskôr vysielaný aj v španielčine. Ale vzrast bol pomalý. V tom čase tam bola veľká negramotnosť a veľa náboženských predsudkov. Spočiatku prejavovali záujem väčšinou ľudia hovoriaci po anglicky, ktorí tam prišli z Jamajky a iných miest. V roku 1936 bolo na Kube len 40 hlásateľov Kráľovstva. Ale potom začalo sadenie a polievanie semien pravdy o Kráľovstve prinášať viac ovocia.

V roku 1934 boli pokrstení prví Kubánci a ďalší nasledovali. Od roku 1940 bola služba z domu do domu posilnená každodenným rozhlasovým vysielaním spolu so smelým vydávaním svedectva na ulici. Ešte predtým ako tam v roku 1943 prišli misionári vyškolení v Gileáde, bolo na Kube 950 ľudí, ktorí sa chopili dobrého posolstva a kázali o ňom ďalším, hoci nie všetci sa na tom podieľali pravidelne. Počas dvoch rokov po príchode misionárov rástol ich počet ešte rýchlejšie. V roku 1945 bolo na Kube 1894 Jehovových svedkov. Hoci väčšina z nich predtým patrila k náboženstvu, ktoré učilo, že všetci verní prívrženci cirkvi pôjdu do neba, veľká väčšina z tých, ktorí sa stali Jehovovými svedkami, sa dychtivo chopila vyhliadky na večný život na zemi v obnovenom raji. (1. Mojž. 1:28; 2:15; Žalm 37:9, 29; Zjav. 21:3, 4) Len 1,4 percenta z nich sa hlásilo ku Kristovým bratom pomazaným duchom.

Svetové ústredie Spoločnosti poskytovalo oblasti Latinskej Ameriky pomoc ešte iným spôsobom. Začiatkom roku 1944 N. H. Knorr, F. W. Franz, W. E. Van Amburgh a M. G. Henschel strávili desať dní na Kube a duchovne bratov posilňovali. V tom čase sa konal zjazd v Havane a boli načrtnuté opatrenia na lepšiu koordináciu kazateľského diela. Na tejto ceste sa brat Knorr a brat Henschel dostali aj do Kostariky, Guatemaly a Mexika, aby pomohli Jehovovým svedkom v týchto krajinách.

V rokoch 1945 a 1946 N. H. Knorr a F. W. Franz podnikli cesty, ktoré im umožnili rozprávať sa a pracovať so svedkami v 24 krajinách v oblasti od Mexika až po južný cíp Južnej Ameriky, ako aj v Karibskej oblasti. V tejto časti sveta strávili päť mesiacov a poskytovali láskyplnú pomoc a usmernenie. Na niektorých miestach našli len hŕstku ľudí prejavujúcich záujem. Osobne pomohli zorganizovať prvé zbory v Lime (Peru) a v Caracase (Venezuela), aby sa tam pravidelne organizovali  zhromaždenia a zvestovateľská služba. Tam, kde sa už konali zborové zhromaždenia, zúčastnili sa ich a príležitostne poskytli radu, ako zlepšiť ich praktickú hodnotu, pokiaľ ide o evanjelizačné dielo.

Tam, kde to bolo možné, boli počas ich návštevy usporiadané verejné biblické prednášky. Tieto prednášky boli intenzívne verejne ohlasované tak, že svedkovia nosili plagáty a rozdávali na uliciach pozvánky. A tak sa 394 svedkov v Brazílii tešilo z počtu 765 prítomných na zjazde v São Paule. V Chile, kde bolo 83 hlásateľov Kráľovstva, si prišlo vypočuť osobitne ohlasovanú prednášku 340 ľudí. V Kostarike sa 253 miestnych svedkov tešilo z celkového počtu 849 prítomných na dvoch zjazdoch. Boli to príležitosti na vrúcne spoločenstvo s bratmi.

Cieľom však nebolo len konať pamätné zjazdy. Na týchto cestách kládli zástupcovia ústredia zvláštny dôraz na dôležitosť vykonávania opätovných návštev u ľudí, ktorí prejavia záujem, a na dôležitosť vedenia domácich biblických štúdií. Aby sa z ľudí  stali skutoční učeníci, potrebujú pravidelné poučovanie z Božieho Slova. To viedlo k rýchlemu rastu počtu domácich biblických štúdií v tejto časti sveta.

Zatiaľ čo brat Knorr a brat Franz boli na týchto služobných cestách, ďalší misionári vyškolení v Gileáde prišli na miesta svojich pridelení. Koncom roku 1944 už slúžili niektorí v Kostarike, Mexiku a na Portoriku. V roku 1945 pomáhali ďalší misionári lepšie zorganizovať kazateľské dielo na Barbadose, v Brazílii, Britskom Hondurase (teraz Belize), Chile, Kolumbii, Salvádore, Guatemale, Haiti, na Jamajke, v Nikarague, Paname a Uruguaji. Keď v roku 1945 prišli prví dvaja misionári do Dominikánskej republiky, boli jedinými svedkami v tejto krajine. Účinok služby prvých misionárov bol rýchlo zjavný. Trinidad Paniagua o prvých misionároch poslaných do Guatemaly povedal: „Presne to sme potrebovali — učiteľov Božieho Slova, ktorí by nám pomohli porozumieť, ako konať toto dielo.“

Tak sa položil základ rozmachu v tejto časti svetového poľa. Koncom roku 1945 bolo na ostrovoch v Karibskej oblasti 3394 hlásateľov Kráľovstva. V Mexiku bolo 3276 a ďalších 404 bolo v Strednej Amerike. V Južnej Amerike ich bolo 1042. V tejto časti sveta to predstavovalo 386-percentný vzrast za posledných sedem rokov, ktoré boli veľmi búrlivým obdobím ľudských dejín. Ale to bol len začiatok. Skutočne prudký vzrast mal ešte len nastať! Biblia predpovedala, že bude zhromaždený „veľký zástup... zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov“, a ešte pred veľkým súžením bude uctievať Jehovu. — Zjav. 7:9, 10, 14.

Keď sa v roku 1939 začala druhá svetová vojna, kázalo v 115 krajinách (ak ich počítame podľa štátneho rozdelenia na začiatku 90. rokov 20. storočia) len 72 475 Jehovových svedkov. Napriek intenzívnemu prenasledovaniu, aké zažívali v celosvetovom meradle, sa ich počet do konca vojny viac ako zdvojnásobil. Správa z roku 1945 ukázala, že v 107 krajinách, z ktorých bolo možné získať správy, bolo činných 156 299 svedkov. Avšak dovtedy sa posolstvo o Kráľovstve dostalo v skutočnosti do 163 krajín.

Svedectvo, aké sa vydalo od roku 1936 do roku 1945, bolo naozaj úžasné. V tomto desaťročí nepokojov vo svete strávili títo horliví svedkovia Jehovu celkovo 212 069 285 hodín ohlasovaním svetu, že Božie Kráľovstvo je jedinou nádejou ľudstva. Rozšírili aj 343 054 579 kníh, brožúrok a časopisov, ktoré pomáhali ľuďom porozumieť biblickému podkladu na takúto dôveru. Na pomoc úprimným ľuďom, ktorí prejavili záujem, sa v roku 1945 viedlo priemerne 104 814 bezplatných domácich biblických štúdií.

[Zvýraznený text na strane 455]

Hoci pomery v čase vojny ich prinútili utiecť, naďalej kázali

 [Rámček/obrázky na stranách 451 – 453]

Odmietli prestať vydávať svedectvo, aj keď boli uväznení

Tu je len niekoľko z tisícov svedkov, ktorí počas druhej svetovej vojny trpeli pre svoju vieru vo väzniciach a koncentračných táboroch

1. Adrian Thompson, Nový Zéland. V roku 1941 bol uväznený v Austrálii; jeho žiadosť o oslobodenie od vojenskej služby bola zamietnutá, keď boli Jehovovi svedkovia v Austrálii zakázaní. Po prepustení posilňoval zbory v ich verejnej službe ako cestujúci dozorca. Slúžil ako misionár a prvý cestujúci dozorca v povojnovom Japonsku; horlivo kázal až do svojej smrti v roku 1976.

2. Alois Moser, Rakúsko. Bol v siedmich väzniciach a koncentračných táboroch. V roku 1992 bol vo veku 92 rokov stále aktívnym svedkom.

3. Franz Wohlfahrt, Rakúsko. Poprava jeho otca a brata ho nezastrašila. Päť rokov bol držaný v Rollwaldskom tábore v Nemecku. V roku 1992 ako 70-ročný naďalej vydával svedectvo.

4. Thomas Jones, Kanada. V roku 1944 bol uväznený a potom držaný v dvoch pracovných táboroch. Po 34 rokoch služby celým časom bol v roku 1977 vymenovaný za člena výboru odbočky, ktorá dohliada na kazateľské dielo v celej Kanade.

5. Maria Hombachová, Nemecko. Bola opakovane zatýkaná; tri a pol roka bola v samoväzbe. Riskovala svoj život, keď ako kuriérka roznášala biblickú literatúru spolusvedkom. V roku 1992 bola vo veku 90 rokov vernou členkou rodiny Bétel.

6. Max a Konrad Frankeovci, Nemecko. Obaja, otec aj syn, boli opakovane a na mnoho rokov vo väzení. (Konradova manželka Gertrud bola tiež vo väzení.) Všetci zostali lojálnymi, horlivými služobníkmi Jehovu a Konrad bol medzi prvými, ktorí sa ujali obnovy kazateľského diela svedkov v povojnovom Nemecku.

7. A. Pryce Hughes, Anglicko. Dvakrát bol odsúdený a uväznený vo väznici Wormwood Scrubs v Londýne; pre svoju vieru bol uväznený aj počas prvej svetovej vojny. Až do svojej smrti v roku 1978 stál v popredí diela kázania o Kráľovstve v Británii.

8. Adolphe a Emma Arnoldovci s dcérou Simone, Francúzsko. Keď bol Adolphe uväznený, Emma a Simone ďalej vydávali svedectvo a roznášali literatúru aj ostatným svedkom. Keď bola Emma vo väzení, dali ju do samoväzby, pretože vytrvalo vydávala svedectvo ostatným väzňom. Simone bola poslaná do polepšovne. Všetci zostali horlivými svedkami.

 9. Ernst a Hildegard Seligerovci, Nemecko. Pre svoju vieru boli celkovo vyše 40 rokov vo väzniciach a koncentračných táboroch. Aj keď boli vo väzení, vytrvalo sa delili o biblické pravdy s inými. Po prepustení sa venovali kázaniu dobrého posolstva celým časom. Brat Seliger zomrel ako lojálny Boží služobník v roku 1985; sestra Seligerová v roku 1992.

10. Carl Johnson, Spojené štáty. Dva roky po krste bol spolu so stovkami ďalších svedkov v Ashlande (Kentucky) uväznený. Slúžil ako priekopník a ako krajský dozorca; v roku 1992 sa stále ujímal vedenia vo zvestovateľskej službe ako starší.

11. August Peters, Nemecko. Bol odtrhnutý od manželky a štyroch detí a uväznený v rokoch 1936–1937 i v rokoch 1937–1945. Po prepustení nepoľavil v kázaní, ale robil ešte viac v službe celým časom. V roku 1992, keď mal 99 rokov, stále slúžil ako člen rodiny Bétel a mohol vidieť, ako počet Jehovových svedkov v Nemecku vzrástol na 163 095.

12. Gertrud Ottová, Nemecko. Bola uväznená v Lodži v Poľsku, potom v koncentračnom tábore v Osvienčime; ďalej v Gross-Rosene a Bergen-Belsene v Nemecku. Po vojne horlivo slúžila ako misionárka v Indonézii, Iráne a Luxembursku.

13. Kacuo Miura, Japonsko. Sedem rokov po jeho zatknutí a uväznení v Hirošime zničila veľkú časť väznice, v ktorej bol držaný, atómová bomba, ktorá spustošila mesto. Avšak lekári nezistili žiadne príznaky, že by bol zasiahnutý ožiarením. Posledné roky svojho života využil ako priekopník.

14. Martin a Gertrud Pötzingerovci, Nemecko. Niekoľko mesiacov po sobáši boli zatknutí a násilne odlúčení na deväť rokov. Martin bol poslaný do Dachau a do Mauthausenu; Gertrud do Ravensbrücku. Napriek brutálnemu zaobchádzaniu ich viera nebola otrasená. Po prepustení venovali celé svoje úsilie službe Jehovovi. Brat slúžil 29 rokov ako cestujúci dozorca po celom Nemecku; potom, až do svojej smrti v roku 1988, slúžil ako člen vedúceho zboru. Gertrud bola v roku 1992 stále horlivou evanjelistkou.

15. Džizo a Macue Išiiovci, Japonsko. Po desiatich rokoch rozširovania biblickej literatúry po celom Japonsku boli uväznení. Hoci dielo Jehovových svedkov v Japonsku bolo počas vojny úplne zastavené, brat a sestra Išiiovci po vojne opäť horlivo vydávali svedectvo. V roku 1992 Macue Išiiová mohla vidieť, ako počet činných svedkov v Japonsku vzrástol na vyše 171 000.

16. Victor Bruch, Luxembursko. Bol uväznený v Buchenwalde, Lubline, Osvienčime a Ravensbrücku. Vo svojich 90 rokoch bol stále činný ako starší Jehovových svedkov.

17. Karl Schurstein, Nemecko. Predtým ako sa Hitler dostal k moci, bol cestujúcim dozorcom. Bol osem rokov väznený, potom v roku 1944 zabitý príslušníkmi SS v Dachau. Aj keď bol v koncentračnom tábore, naďalej ostatných duchovne budoval.

 18. Bong-nju Kimová, Kórea. Bola väznená šesť rokov. Vo svojich 72 rokoch stále hovorila iným o Božom Kráľovstve.

19. Pamfil Albu, Rumunsko. Po brutálnom zaobchádzaní bol na dva a pol roka poslaný do pracovného tábora v Juhoslávii. Po vojne bol ešte dvakrát uväznený na ďalších 12 rokov. Neprestal hovoriť o Božom predsavzatí. Do svojej smrti pomohol tisícom ľudí v Rumunsku, aby slúžili s celosvetovou organizáciou Jehovových svedkov.

20. Wilhelm Scheider, Poľsko. V rokoch 1939–1945 bol v nacistických koncentračných táboroch. V rokoch 1950–1956 a 1960–1964 bol väznený komunistami. Do svojej smrti v roku 1971 neochvejne venoval svoju energiu hlásaniu Božieho Kráľovstva.

21. Harald a Elsa Abtovci, Poľsko. Cez vojnu i po nej strávil Harald pre svoju vieru 14 rokov vo väzení a v koncentračných táboroch, ale aj tam pokračoval v kázaní. Elsu odtrhli od ich maličkej dcérky a potom ju držali v šiestich táboroch v Poľsku, Nemecku a Rakúsku. Napriek 40-ročnému zákazu Jehovových svedkov v Poľsku, ktorý trval ešte aj po vojne, zostali všetci horlivými služobníkmi Jehovu.

22. Ádám Szinger, Maďarsko. Na šiestich súdnych procesoch bol odsúdený na 23 rokov, z ktorých si odpykal osem a pol roka vo väzení a v pracovných táboroch. Keď bol prepustený, slúžil ako cestujúci dozorca celkovo 30 rokov. Vo svojich 69 rokoch bol stále lojálnym zborovým starším.

23. Joseph Dos Santos, Filipíny. Pred uväznením v roku 1942 sa 12 rokov venoval hlásaniu posolstva o Kráľovstve celým časom. Po vojne obnovil činnosť Jehovových svedkov na Filipínach a sám pokračoval v priekopníckej službe až do svojej smrti v roku 1983.

24. Rudolph Sunal, Spojené štáty. Bol uväznený v Mill Point (Západná Virgínia). Po prepustení sa venoval šíreniu poznania o Božom Kráľovstve celým časom — ako priekopník, člen rodiny Bétel a krajský dozorca. V roku 1992 bol vo veku 78 rokov stále priekopníkom.

25. Martin Magyarosi, Rumunsko. Z väzenia v rokoch 1942–1944 naďalej riadil kázanie dobrého posolstva v Transylvánii. Po prepustení veľa cestoval, aby povzbudil spolusvedkov v ich kázaní, a sám bol nebojácnym svedkom. V roku 1950 bol opäť uväznený a v roku 1953 zomrel v pracovnom tábore ako lojálny služobník Jehovu.

26. R. Arthur Winkler, Nemecko a Holandsko. Najprv bol poslaný do koncentračného tábora Esterwegen; v tábore ďalej kázal. Neskôr ho gestapo v Holandsku zbilo na nepoznanie. Nakoniec bol poslaný do Sachsenhausenu. Až do svojej smrti v roku 1972 bol lojálnym, horlivým svedkom.

27. Ock-hi Parková, Kórea. Tri roky bola vo väznici Sodaemun v Soule; bola vystavená neopísateľnému mučeniu. V roku 1992 ako 91-ročná stále horlivo vydávala svedectvo ako zvláštna priekopníčka.

[Mapa/obrázok na strane 446]

Alexander MacGillivray pomáhal ako dozorca austrálskej odbočky plánovať kazateľské výpravy do mnohých krajín a na mnohé ostrovy

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

AUSTRÁLIA

NOVÝ ZÉLAND

TAHITI

TONGA

FIDŽI

NOVÁ GUINEA

JÁVA

BORNEO

SUMATRA

BARMA

HONGKONG

MALAJSKO

SINGAPUR

SIAM

INDOČÍNA

ČÍNA

TICHÝ OCEÁN

Názvy miest sú také, aké sa používali v 30. rokoch 20. storočia

[Mapa/obrázky na strane 460]

Do konca roku 1945 sa misionári zo školy Gileád ujali služby už v 18 krajinách v tejto časti sveta

Charles a Lorene Eisenhowerovci

Kuba

John a Adda Parkerovci

Guatemala

Emil Van Daalen

Portoriko

Olaf Olson

Kolumbia

Don Burt

Kostarika

Gladys Wilsonová

Salvádor

Hazel Burfordová

Panama

Louise Stubbsová

Chile

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

BARBADOS

BELIZE

BOLÍVIA

BRAZÍLIA

CHILE

KOLUMBIA

KOSTARIKA

KUBA

DOMINIKÁNSKA REPUBLIKA

SALVÁDOR

GUATEMALA

HAITI

JAMAJKA

MEXIKO

NIKARAGUA

PANAMA

PORTORIKO

URUGUAJ

[Obrázok na strane 444]

Niektorí kolportéri rozšírili mnoho kartónov literatúry; majitelia bytov dostali v každej knihe mnoho biblických kázní

[Obrázok na strane 445]

Armando Menazzi (vpredu uprostred) so šťastnou skupinou, ktorá s ním cestovala na kazateľskej výprave v „priekopníckom domove na kolesách“

[Obrázok na strane 445]

Arthur Willis, Ted Sewell a Bill Newlands — traja, ktorí niesli posolstvo o Kráľovstve do austrálskeho vnútrozemia

[Obrázok na strane 447]

Frank Dewar (na obrázku s manželkou a ich dvoma dcérami) išiel v roku 1936 ako jediný priekopník do Thajska a v roku 1992 bol ešte stále zvláštnym priekopníkom

[Obrázok na strane 447]

Chomchai Inthaphanová využila svoje vedomosti ako prekladateľka, aby sa dobré posolstvo Biblie dostalo aj k Thajčanom

[Obrázok na strane 448]

Jehovovi svedkovia v Nemecku uskutočnili v roku 1937 rozsiahle verejné rozširovanie tohto otvoreného listu, hoci ich uctievanie bolo vládou zakázané

[Obrázok na strane 449]

Rodina Franza a Hildy Kusserowovcov — všetci verní svedkovia Jehovu, hoci celá rodina (okrem syna, ktorý zomrel pri nehode) bola pre svoju vieru v koncentračných táboroch, vo väzniciach alebo v polepšovniach

[Obrázky na strane 450]

Niektorí z Rakúska a Nemecka, ktorí riskovali život, keď rozmnožovali alebo rozširovali vzácny materiál na štúdium Biblie, napríklad ten, ktorý je zobrazený v pozadí

Therese Schreiberová

Peter Gölles

Elfriede Löhrová

Albert Wandres

August Kraft

Ilse Unterdörferová

[Obrázok na strane 454]

Svedkovia na zjazde v Šanghaji (Čína) v roku 1936; deviati z tejto skupiny sa pri tejto príležitosti dali pokrstiť

[Obrázok na strane 456]

Títo svedkovia napriek tomu, že ich uctievanie bolo zakázané, usporiadali v roku 1941 zjazd v parku Hargrave blízko Sydney (Austrália)

[Obrázok na strane 458]

Kubánski svedkovia na zjazde v Cienfuegose v roku 1939

[Obrázok na strane 459]

N. H. Knorr (vľavo) na zjazde v São Paule v roku 1945 s Erichom Kattnerom ako tlmočníkom